Nakoniec príde smrť

Kapitola XX
DRUHÝ MESIAC LETA
pätnásty deň

1

Stará Esa s námahou dokrivkala do izby.

V hlave jej vírili zmätené myšlienky a cítila sa unavená. Uvedomila si, že staroba si prišla vybrať svoju daň. Už dávno pozorovala chradnutie svojho tela, ale necítila, že by strácal na sviežosti jej duch. Teraz musela pripustiť, že napätie a námaha, ktorú vynakladala, aby si udržala duševnú čulosť a ostražitosť, veľmi vyčerpali jej telesnú silu.

Hoci bola presvedčená, že vie, z ktorej strany hrozí nebezpečenstvo, predsa jej toto poznanie nedovoľovalo zbaviť sa duševného napätia. Naopak, musela byť ešte viac na stráži, pretože úmyselne upútala pozornosť na seba. Potrebovala dôkaz… musí získať dôkaz… Ale ako?

Uvedomila si, že v tomto prípade jej vek stojí proti nej. Bola príliš unavená, aby mohla improvizovať, aby vedela tvorivo myslieť a konať. Jediné, čoho ešte bola schopná, bola obrana; zostávať v strehu, mať sa na pozore, ustavične bdieť.

Lebo vrah - o tom si vôbec nerobila ilúzie - bol pripravený zabíjať ďalej.

Pravda, Esa vôbec nemienila stať sa jeho budúcou obeťou. S určitosťou cítila, že tentoraz vrah opäť použije jed. Nejaký násilný čin neprichádzal do úvahy, lebo nikdy nebola sama, vždy ju obklopovalo služobníctvo. Takže zostával iba jed. A tomu mohla čeliť. Renisenb jej musela sama variť a prinášať jedlo. Stojan a džbán s vínom si dala doniesť do svojej izby, a keď otrok ochutnal víno, nedotkla sa ho ešte dvadsaťštyri hodín, aby si bola istá, že sa mu nič nestalo. Prinútila Renisenb, aby jedla a pila len s ňou, hoci až doteraz sa o Renisenb neobávala. Možno sa o ňu vôbec nebolo treba obávať, ale nikto si tým nemohol byť istý.

Chvíľami sedela bez pohnutia a nútila svoj unavený mozog vymyslieť nejaký spôsob, ako dokázať pravdu. Inokedy zasa pozorovala svoju malú slúžku, ako škrobí a ukladá jej ľanové šaty alebo navlieka ozdoby na náhrdelník či náramok. Dnes večer bola mimoriadne unavená. Imhotep ju požiadal, aby k nemu prišla pohovoriť si o Renisenbinom sobáši ešte skôr, ako sa s dcérou porozpráva on sám.

Podráždený a zostarnutý Imhotep bol už len ako tieň. Z jeho správania zmizla všetka okázalosť a rozhodnosť. Teraz sa už opieral len b matkinu nezlomnú vôľu a rozhodnosť.

Esa sa s ním zhovárala veľmi opatrne. Dávala si pozor, aby nepovedala nič, čo by nemala. Uvedomovala si, že od každého neuváženého slova závisia ľudské životy.

- Áno, - usúdila nakoniec, - myšlienka na sobáš je veľmi múdra. Pochopiteľne, niet času hľadať manžela niekde ďaleko, medzi významnejšími členmi rodiny. V tomto prípade je vlastne dôležitá ženská vetva rodu, pretože manžel bude len správcom dedičstva, ktoré dostane Renisenb a jej deti.

A tak prichádzal do úvahy Hori - čestný muž, osvedčený starý priateľ rodiny, syn menšieho statkára, ktorého majetok bol pripojený k ich majetku, alebo mladý Kameni s prednosťou pokrvného príbuzenstva.

Esa všetko dôkladne uvážila, skôr ako prehovorila. Jedno chybné slovo mohlo teraz znamenať nenapraviteľné nešťastie.

Konečne vyslovila svoju mienku, ktorú podporila silou nezlomnej vôle.

- Kameni je bezpochyby najvhodnejším manželom pre Renisenb, - vyhlásila. - Ich sobáš, obmedzený na najnevyhnutnejšie obrady vzhľadom na posledné tragické udalosti, mohol by sa uskutočniť do týždňa. Samozrejme, iba v tom prípade, ak bude Renisenb chcieť. Kameni je pekný mladý muž. Môžu spoločne vychovať silné, zdravé deti, a navyše sa obaja majú radi.

„Nuž, kocky sú hodené,“ pomyslela si Esa. „…