Plavý kôň

KAPITOLA DVANÁSTA
Rozprávanie Marka Easterbrooka

O tri dni neskôr mi Ginger zavolala.

„Mám niečo pre vás,“ spustila. „Meno a adresu. Zapíšte si to.“

Siahol som po zápisníku.

„Diktujte.“

„Volá sa Bradley a jeho adresa je 79 Municipal Square Buildings, Birmingham.“

„Nech sa prepadnem, ak viem, o čo ide.“

„Boh to vie, nie ja. Myslím, že ani Poppy nevie.“

„Poppy? Je to azda…?“

„Áno. Dala som si s ňou dosť roboty. Veď som vám vravela, že ak by som chcela z nej niečo dostať, tak sa mi to podarí. Podarilo sa mi spracovať ju a šlo to ako po masle.“

„Ale ako ste sa k tomu dostali?“ spýtal som sa zvedavo.

Ginger sa zasmiala.

„To sú ženské tajnosti, ktoré by ste aj tak nepochopili. V zásade, ak nejaké dievča rozpráva druhému určité záležitosti, nikdy to netreba brať vážne. Ani ono samo to neberie vážne.“

„Ide teda len o to, aby reč nestála?“

„Dá sa to aj takto povedať. No nech je už akokoľvek, obedovali sme spolu a narozprávala som jej trochu akoby z histórie mojej lásky - a všetky prekážky - muž ženatý s nemožnou ženou - katolíčkou, ktorá sa nechce s ním rozviesť. Urobila mu zo života peklo. Tá žena je chorá, stále má bolesti a už roky zomiera. Bolo by pre ňu oveľa lepšie, keby naozaj zomrela. Spomenula som, že som sa chcela zaujímať o Plavého koňa, ale že vlastne neviem, ako na to - a že by to iste bolo poriadne drahé. Poppy prisvedčila. Počula vraj, že žiadajú veľké sumy. Doložila som, že mám vo výhľade nejaké peniaze. Totiž, že môj prastrýko - mám ho síce veľmi rada a neprajem mu nič zlé, no jeho smrť by mi prišla veľmi vhod, lebo iste má niečo na konte. Len ako by sa to dalo zariadiť s tým Plavým koňom. Nato Poppy uviedla toto meno a adresu. Vraj skôr, než sa niečo začne, treba ísť za ním.“

„Fantastické!“ vyhlásil som.

„To si myslím!“

Na chvíľu sme obaja zmĺkli.

Nedôverčivo som vyzvedal:

„Povedali ste to celkom otvorene? Nepripadala vám vystrašená?“

Ginger povedala netrpezlivo:

„O to tu nejde. Rozhodujúce je, že to povedala. A potom, Mark, ak je to vôbec pravda, musí to mať predsa len nejakú reklamu, či nie? Myslím, že neustále potrebujú nových.zákazníkov‘.“

„Sme blázni, že tomu veríme.“

„V poriadku. Sme blázni. Ale však pôjdete do Birminghamu navštíviť pána Bradleyho?“

„Pôjdem,“ prisvedčil som. „Vyhľadám pána Bradleyho, ak vôbec nejaký jestvuje.“

Neveril som, že by to bolo možné. Ale mýlil som sa. Pán Bradley naozaj jestvoval.

Municipal Square Buildings bol obrovský úľ kancelárií. Číslo sedemdesiatdeväť bolo na treťom poschodí. Na sklených dverách boli veľké čierne písmená: C. R. Bradley, STÁVKOVÝ AGENT. A pod nimi menšie písmená: Prosím vstúpte.

Vošiel som.

Bola to malá, nezariadená predsieň. Dvere s nápisom SÚKROMNÝ BYT boli pootvorené. Spoza nich sa ozval hlas:

„Nech sa páči ďalej!“

Ďalšia izba bola väčšia. Bol v nej stôl, jedno či dve pohodlné kreslá, telefón, registračka s mnohými zásuvkami a pán Bradley, ktorý sedel za stolom.

Bol to nízky muž tmavšej pleti, s bystrými čiernymi očami. Mal oblečený tmavý oblek a vyzeral nanajvýš slušne.

„Zavreli by ste dvere, prosím vás?“ spýtal sa milo. „A posaďte sa. V tomto kresle sa vám iste bude dobre sedieť. Cigaretu? Nie? Čím vám môžem poslúžiť?“

Pozrel som naňho. Nevedel som, ako začať. Nemal som ani najmenšiu predstavu, čo mu povedať. Domnievam sa, že to bolo úplné zúfalstvo, čo ma priviedlo k tomu, že som zo seba vyrazil nasledujúcu otázku. Alebo to možno zavinili jeho malé prenikavé oči.

„Koľko?“ spýtal som sa.

Spozoroval som, že otázka ho trochu poľakala, no nie natoľko, že by musel byť vystrašený. Nemyslel si, ako by som si na jeho mieste bol myslel ja, že mu do kancelárie prišiel niekto, kto to nemá v hlave v poriadku.

Nadvihol obočie.

„Áno, áno, dobre,“ povedal. „Vy nezvyknete mrhať čas, všakže?“

Držal som sa svojej línie.

„Aká je vaša odpoveď?“

Jasne a spôsobne pokýval hlavou.

„Takýmto spôsobom nemožno ísť na vec. Musíme začať z iného konca.“

Mykol som plecami.

„Ako chcete. Čo to však znamená z iného konca?“

„Ešte sme sa ani nepredstavili, všakže? Neviem ani vaše meno.“

„No moment,“ povedal som. „Naozaj sa mi nezdá, že by ste ho teraz museli vedieť.“

„Z opatrnosti?“

„Z opatrnosti.“

„Je to obdivuhodná vlastnosť - hoci nie vždy veľmi praktická. Ale teraz k veci - kto vás poslal ku mne? Kto je naším spoločným priateľom?“

„Ani to vám nemôžem povedať. Môj priateľ má priateľa, ktorý pozná vášho priateľa.“

Pán Bradley pokýval hlavou.

„Takto sa ku mne dostáva veľa mojich klientov,“ povedal. „Niektoré problémy sú trochu… chúlostivé. Predpokladám, že viete, čím sa zapodievam?“

Vôbec nemienil čakať, čo na to odpoviem. Poponáhľal sa dať mi sám odpoveď.

„Agent dostihových stávok,“ povedal. „Azda sa zaujímate… o kone?“

Pred posledným slovom urobil významnú pomĺku.

„Nie som dostihovým fanúškom,“ poznamenal som.

„O kone sa možno zaujímať z viacerých príčin. Dostihy, poľovačka, záprah. Mňa zaujímajú kone po športovej stránke. Tipovanie.“

Na chvíľu sa odmlčal a potom sa spýtal náhodne - teda akoby náhodne:

„Mali ste na mysli nejakého zvláštneho koňa?“

Pokrčil som plecami a zariskoval som.

„Plavého koňa…“

„Ach, výborne. Vy sám, ak to smiem tak povedať, sa zdáte byť čiernym koňom, chachacha! Nesmiete byť nervózny. Naozaj tu netreba byť nervóznym.“

„To hovoríte vy,“ povedal som ostro.

Pán Bradley sa začal správať ešte milšie a bol otvorenejší.

„Veľmi dobre chápem vaše pocity. No môžem vás uistiť, že nemusíte mať nijaký strach. Som právnik - zbavený titulu, prirodzene,“ dodal významne, aby to bolo jasné. „Ináč by som nebol tu. Ale ubezpečujem vás, že poznám zákon. Čokoľvek odporúčam, je úplne zákonité a dovolené. V tomto prípade je to stávka. Človek môže tipovať, na čo sa mu len páči. Či bude zajtra pršať, alebo či Rusi vyšlú človeka na Mesiac, alebo či vaša manželka bude mať dvojčatá. Môžete uzavrieť stávku, či pani B. zomrie pred Vianocami, alebo či sa pani C. dožije stovky. Opierate sa o svoj úsudok, intuíciu alebo o čokoľvek. Je to veľmi jednoduché.“

Cítil som sa presne tak, ako…