Plavý kôň

KAPITOLA OSEMNÁSTA
Rozprávanie Marka Easterbrooka

„Tak aké to bolo?“ netrpezlivo sa ma vypytovala Rhoda pri raňajkách.

„Ach, nič zvláštne,“ odpovedal som ľahostajne.

Cítil som pritom, že Despard nespúšťa zo mňa oči. Je to vnímavý muž.

„Kreslili nejaké päťuholníky na zem?“

„Veľmi veľa.“

„A čo biele kohúty?“

„Prirodzene, že boli. To bol Bellin príspevok k zábave a k hre.“

„A nijaké vytrženie?“

„Bolo ho neúrekom.“

Rhoda vyzerala rozčarovaná.

„Ako sa mi zdá, zistil si, že je to len hlúposť,“ povedala konštatujúc.

Odvetil som, že tieto záležitosti sú vždy na jedno kopyto. V každom prípade som však ukojil svoju zvedavosť.

Neskoršie, keď Rhoda vyšla do kuchyne, Despard sa ma spýtal:

„Trochu vám to vyrazilo dych, však?“

„Nuž…“

Bál som sa vyjsť s pravdou von, no Despard nepatril k luďom, ktorí sa nechajú opiť rožkom.

Pomaly som povedal:

„Bolo to… tak povediac… dosť nechutné.“

Súhlasne prikývol.

„Nedá sa tomu naozaj veriť,“ odvetil Despard. „Súdny rozum to nepripustí… ale máva to určité účinky. Videl som toho pomerne dosť vo východnej Afrike. Medicinmani mali strašnú moc nad ľuďmi. Tam sa často stávali podivuhodné veci, ktoré v žiadnom prípade nebolo možné vysvetliť iba rozumom.“

„Išlo o smrť?“

„Ale áno. Ak sa nejaký človek dozvedel, že bol označený za kandidáta smrti, zomrel.“

„Predpokladám, že je to sila sugescie.“

„Pravdepodobne.“

„Ale nie ste o tom presvedčený, však?“

„Veru nie, aspoň nie celkom. Sú prípady, ktoré ťažko vysvetliť akoukoľvek rozpracovanou vedeckou teóriou. Zvyčajne sa to nestáva v Európe - hoci poznám aj také prípady. Ale ak je vo vás zakorenená viera v podobné veci, zaúčinkuje to na vás.“ Viac nepovedal.

Zamyslene som pokračoval:

„Súhlasím s vami, no nemožno to brať tak jednoznačne. Aj u nás sa dejú podivuhodné veci. V Londýne som raz zažil niečo zvláštne v nemocnici. Prišlo tam dievča - neurotický prípad - a sťažovalo si na strašné bolesti v kostiach, v ramenách a podobne. No lekári nezistili nijakú príčinu bolesti. Usúdili, že asi pôjde o hystériu. Lekár jej povedal, že jej liečba môže byť úspešná len vtedy, ak jej rozžeravenou tyčou prejdú po ramenách. Čo myslíte, súhlasilo s tým? Veru áno. Dievča obrátilo hlavu a privrelo oči. Lekár vzal sklenenú tyčku, ponoril ju do studenej vody a niekoľkokrát jej ňou prešiel po vnútornej strane ramien.

Dievča v agónii vrieskalo. Lekár jej povedal: ‚Teraz už bude všetko v poriadku.‘ Dievča na to: Dúfam, ale bolo to strašné! Tak to pálilo.‘ Najnepochopiteľnejšie pre mňa bolo nie to, že verila, že ju liečili žeravým železom, ale naozaj mala popálené ramená. Kde sa jej tá palička dotkla tela, všade vznikli pľuzgiere.“

„Vyliečilo sa?“ spýtal sa Despard so záujmom.

„Áno. Neuróza, alebo čo to bolo, sa už nezopakovala. No museli jej vyliečiť popáleniny na ramenách.“

„Neuveriteľné,“ povedal Despard. „To sa predsa nedá predstierať.“

„Lekár bol z toho tiež vyjavený.“

„To verím, že bol…“

Pozrel na mňa so záujmom.

„Prečo ste za každú cenu chceli ísť na seansu?“

Pokrčil som plecami.

„Tie tri ženy mi nedajú pokoj. Chcel som vidieť, čo za divadlo tam vystrájajú.“

Despard už nepovedal ani slovo. Nemyslím, že mi uveril. Ako som už povedal, je to vnímavý muž.

Hneď potom som sa vybral na faru. Dvere boli otvorené, no vyzeralo to, ako keby tam nebolo ani živej duše.

Vošiel som do malej izby, kde bol telefón, a zavolal som Ginger.

Zdalo sa mi, že uplynula večnosť, kým som počul jej hlas.

„Haló!“

„Ginger?“

„Ach, to ste vy? Čo sa stalo?“

„Ste v poriadku?“

„Samozrejme, že som. Prečo by som nemala byť?“

Celým telom mi prešla úľava.

Ginger sa nič nestalo. Spôsob, akým reagovala na moju otázku, ma utvrdil, že je všetko v poriadku. Ako som len mohol vôbec pripustiť myšlienku, že tieto čary a zaklínačky by mohli ublížiť takému normálnemu stvoreniu, ako je Ginger?

„Myslel som… len tak, či ste nemali nejaké zlé sny?“ povedal som veľmi neisto.

„Nie, nemala som. Aj som čakala, že budem mať. Ale nič sa nestalo, len som sa stále budila a pozorovala, či necítim niečo zvláštne. Naozaj som bola takmer rozhorčená, že sa mi nič nestalo...“

Zasmial som sa.

„Ale povedzte mi, čo vy máte nového?“ spýtala sa Ginger.

„Dokopy nič mimoriadne. Sybil si ľahla na fialovú pohovku a dostala sa do tranzu.“

Ginger vyprskla.

„Naozaj? Aké zázračné! Nebola to náhodou čierna prikrývka a ona nemala nič na sebe?“

„Sybil nie je madame de Montespan. Ani to nebola čierna omša. Práve, že Sybil mala toho na sebe až príliš, modré pávie šaty a na nich spústu vyšitých symbolov.“

„To sa jej tak podobá. A čo robila Bella?“

„Tá bola naozaj dokonale odporná. Zarezala bieleho kohúta a potom do jeho krvi namočila vašu rukavicu.“

„O, aké hnusné… A čo ešte?“

„Ešte more iných vecí,“ povedal som. •

Myslel som, že rozhovor držím v správnom tóne. Pokračoval som:

„Thyrza mi predviedla mnoho trikov. Vzývala akéhosi ducha - myslím, že sa volal Macandal. A potom tam bolo farebné osvetlenie a hudba. Na niektorých ľudí by to mohlo urobiť riadny dojem a na smrť ich vydesiť.“

„A vy ste nemali strach?“

„Bella ma trochu vystrašila,“ priznal som sa. „Mala veľmi hnusný nôž a myslel som si, že stratí hlavu a pridá ako druhú obeť ku kohútovi aj mňa.“

„Nič iné vás nevyľakalo?“ vyzvedala Ginger.

„Nie som náchylný na strach.“

„Prečo ste si potom tak vydýchli, keď ste sa dozvedeli, že sa ml nič nestalo?“

„No pretože…“ nevedel som, čo povedať.

„V poriadku,“ povedala Ginger láskavo. „Nemusíte mi na to odpovedať. A nemusíte sa ani vzdať hry, na ktorú ste sa dali. Niečo však muselo na vás poriadne zapôsobiť.“

„Len to, že sú - najmä Thyrza - tak bezpečne presvedčené o výsledku svojho zaklínania.“

„Presvedčené o tom, čo ste mi boli spomínali - že by mohli niekoho zabiť?“

Jej hlas prezrádzal, že tomu neverí.

„Je to bláznovstvo, viem,“ prisvedčil som.

„Aj Bella si tým bola istá?“

Uvažoval som. Potom som povedal:

„Domnievam sa, že Bella sa celkom vyžila pri podrezaní kohúta a tým, že sa dostala do akejsi extázy chorobných želaní. Počuť jej vrieskanie: ‚Krv…