Plavý kôň

KAPITOLA SIEDMA
Rozprávanie Marka Easterbrooka

I.

„Teda tu ste! Čudovali sme sa, kde len môžete byť.“ Rhoda vošla cez otvorené dvere a ostatní jej boli v pätách. Rozhliadla sa dookola: „To je teda tá miestnosť, kde robíte seansy, však?“

„Dobre ste informovaná.“ Thyrza Greyová sa schuti zasmiala. „Na dedine každý vie o človeku viacej ako on sám. Ako som počula, máme na okolí veľmi zlú povesť. Pred niekoľkými stovkami rokov by nás za to utopili alebo upálili na hranici. Moju pratetu upálili ako čarodejnicu tuším kdesi v Írsku. To boli časy!“

„Vždy som si myslela, že ste Škótka.“

„Po otcovi som. Írka som po matke. Sybil je naša veštkyňa ako Pythia a pochádza z Grécka. Bella reprezentuje staré Anglicko.“

„Príšerný ľudský koktail,“ poznamenal plukovník Despard.

„Presne tak.“

„Zábavné,“ doložila Ginger.

Thyrza na ňu rýchlo zazrela.

„Áno, aj tak sa to dá povedať.“ Obrátila sa k pani Oliverovej. „Mali by ste napísať niektorú z vašich budúcich kníh o vražde čiernou mágiou. Môžem vám o tom kadečo povedať.“

Pani Oliverová zamrkala a vyzerala rozpačite.

„Píšem iba o veľmi jednoduchých vraždách,“ povedala ospravedlňujúco.

Znelo to tak, akoby niekto povedal: „Varím iba jednoduché jedlá.“

„Iba o ľuďoch, ktorí sa chcú niekoho zbaviť a usilujú sa urobiť to veľmi múdro,“ dodala.

„Pre mňa je to zvyčajne až príliš múdre,“ povedal plukovník Despard. Potom pozrel na hodinky. „Rhoda, myslím si…“

„Ach, áno, musíme ísť. Je už viac hodín, než som myslela.“

Poďakovali sme sa a rozlúčili. Nešli sme naspäť cez dom, ale bočnou bráničkou.

„Chováte veľa hydiny,“ poznamenal plukovník Despard, pozerajúc na drôtenú ohradu.

„Nenávidím sliepky,“ povedala Ginger. „Tak odporne kotkodákajú.“

„Prevažne sú to kohúty,“ vysvetľovala Bella, ktorá vyšla zo zadných dverí.

„Biele kohúty,“ dodal som.

„Úžitková hydina?“ spýtal sa Despard.

Bella odpovedala:

„Prinášajú nám úžitok.“

Ústa sa jej rozšírili a vytvorili zakrivenú čiaru na tučnej bezvýraznej tvári. V očiach sa jej zračila prefíkanosť.

„To je Bellino kráľovstvo,“ povedala Thyrza s uznaním.

Znova sme sa rozlúčili a Sybil Stamfordisová sa zjavila v otvorených predných dverách a náhlila sa vyprevadiť nás.

„Nemám rada túto ženu,“ vyznala sa pani Oliverová, keď sme odišli. „Ani trochu ju nemám rada.“

„Nesmiete brať starú Thyrzu príliš vážne,“ povedal Despard ospravedlňujúco. „Baví ju rozprávať o okultných záležitostiach a pozerať sa pritom, aký dojem to na vás robí.“

„Nemyslela som na ňu. Je to síce žena bez škrupulí a predovšetkým s prenikavým pohľadom. Ale nie je nebezpečná ako tá druhá.“

„Bella? Tá je trochu zlomyseľná, to pripúšťam.“

„Ani na tú som nemyslela, ale na Sybil. Pripadá mi hlúpa. Všetky tie guľôčky, drapérie a zaklínačské náradie, tie fantastické prevteľovania, o ktorých nám rozprávala. (Prečo sa nikdy neprevtelí obyčajná slúžka alebo nejaký škaredý starý sedliak? Vždy sú to egyptské princezné alebo krásne babylonské otrokyne. Čudná vec.) Ale napriek všetkému, hoci je hlúpa, mám pocit, že naozaj vie čarovať - robiť záhadné veci. Nikdy sa neviem poriadne vyjadriť, ale myslím si, že by sa dala na niečo použiť - práve preto, že je taká hlúpa. Nepredpokladám, že by niekto z vás rozumel, čo mám na mysli,“ zakončila dojemne.

„Ja áno,“ povedala Ginger. „A nečudovala by som sa, keby ste mali pravdu.“

„Naozaj by sme mali ísť na jednu z tých seans,“ duchaplne povedala Rhoda. „Mohlo by to byť dosť zábavné.“

„To teda nie,“ rozhodne odmietol Despard. „Nie som za to, aby sme sa zaplietli do niečoho takého.“

Považovali to za smiešny argument. Spamätal som sa, keď som začul pani Oliverovú, ktorá sa pýtala na odchody vlakov nasledujúce ráno.

„Môžete sa zviesť so mnou,“ ponúkol som sa.

Pani Oliverová sa pochybovačne pozrela.

„Myslím, že bude lepšie, ak pôjdem vlakom…“

„Ale prosím vás! Veď ste sa už so mnou viezli. Som veľmi spoľahlivý šofér.“

„Nejde o to, Mark. Ale zajtra musím ísť na pohreb, takže sa musím dostať do mesta načas.“ Vzdychla si. „Tak strašne nerada chodím na pohreby.“

„A musíte?“

„V tomto prípade musím. S Mary Delafontainovou sme boli veľmi dobré priateľky - a myslím, že by si priala, aby som ta šla. Patrila medzi takých ľudí.“

„Prirodzene,“ zvolal som. „Delafontainová, pravdaže!“

Ostatní na mňa prekvapene pozerali.

„Prepáčte,“ ospravedlnil som sa. „Ja som len… totiž… uvažoval som, kde som naposledy počul meno Delafon…