Hodina činu

IX

Keď sa vrátili na Čajkino Bralo, Hurstall vyšiel do haly a požiadal Mary:

„Buďte taká dobrá, slečna, zájdite ihneď k lady Tressilianovej. Je celá nesvoja a kázala, aby ste k nej zašli, len čo sa vrátite.“

Mary vybehla hore schodmi. Lady Tressilianová bola bledá a zronená.

„Mary, moja drahá, ako dobre, že si prišla. Som celá bez seba. Chudák doktor Treves umrel.“

„Umrel?“

„Áno, nie je to strašné? Tak nenazdajky. Včera v noci sa zrejme nestihol ani vyzliecť. Iste dostal záchvat, len čo prišiel domov.“

„Ach, to je strašné.“

„Vedelo sa, pravda, že je chorľavý. Slabé srdce. Dúfam, že kým bol tu, nesialo sa nič, čo by mu bolo uškodilo? Nedali ste mu k večeri nič ťažkého?“

„Nie, nemyslím – nie, celkom iste nie. Zdalo sa, že sa veľmi dobre cíti a mal výbornú náladu.“

„Som celkom bez seba. Bola by som rada, Mary, keby si zašla do Balmoral Courtu a povypytovala sa na všetko pani Rogersovej. Opýtaj sa jej, či jej môžeme v niečom pomôcť. A potom ten pohreb. Už len kvôli Matthewovi by som chcela urobiť všetko, čo je v našich silách. Je to veľmi trápne, najmä ak sa to stane v hoteli.“

„Netrápte sa, drahá Camilla,“ upokojovala ju Mary. „Bol to pre vás priveľký otras.“

„Veru bol.“

„Pôjdem ihneď do Balmoral Courtu, vrátim sa a všetko vám porozprávam.“

„Ďakujem ti, moja, vždy si taká praktická a chápeš ma.“

„A teraz, prosím vás, snažte sa trocha si oddýchnuť. Takýto otras vám veľmi škodí.“

Mary Aldinová vyšla z izby a zbehla dolu schodmi. Keď vkročila do salóna, oznámila: „Doktor Treves je mŕtvy. Zomrel včera v noci, keď sa vrátil domov.“

„Chudák,“ zvolal Nevile. „Čo mu bolo?“

„Zrejme srdce. Len čo vošiel, dostal záchvat.“

„Ktovie, či mu nezaškodili tie schody,“ povedal Thomas Royde zadumane.

„Schody?“ Mary naň nechápavo pozrela.

„Áno. Keď sme sa s ním s Latimerom rozlúčili, pustil sa pešo hore schodmi. Radili sme mu, aby šiel čo najpomalšie.“

„Aká ľahkomyseľnosť, že sa neodviezol výťahom!“ vykríkla Mary.

„Výťah nechodil.“

„Ach taák! Aká nešťastná náhoda. Chudák starý pán. Zabehnem ta. Camilla chce vedieť, či im môžeme nejako pomôcť.“.

„Idem s vami,“ ponúkol sa Thomas.

Kráčali vedľa seba po hradskej a zabočili do Balmoral Courtu. Mary poznamenala:

„Ktovie, či má nejakých príbuzných, ktorým by bolo treba dať vedieť.“

„Nespomínal nikoho.“

„Nie, a veď ľudia obyčajne spomínajú svojich príbuzných. Hovoria ‚moja neter‘, alebo ‚môj bratanec‘.“

„Bol ženatý?“

„Myslím, že nie.“

Vošli do otvorených dverí Balmoral Courtu.

Majiteľka pani Rogersová sa zhovárala s vysokým mužom stredných rokov, ktorý hneď priateľsky zdvihol ruku na pozdrav, len čo zazrel Mary.

„Dobrý deň, slečna Aldinová.“

„Dobrý deň, doktor Lazenby. Toto je pán Royde. Lady Tressilianová vám odkazuje, či vám môžeme nejako pomôcť.“

„Je to od vás veľmi pekné, slečna Aldinová,“ vyhlásila majiteľka hotela. „Poďte do mojej kancelárie, hej?“

Všetci vošli do malého útulného salónika a doktor Lazenby sa spýtal:

„Doktor Treves bol včera u vás na večeri, však?“

„Áno.“

„Ako vyzeral? Bol azda nejako indisponovaný?“

„Nie, vyzeral veľmi dobr…