Hodina činu

HODINA ČINU

I

Na vode bolo chladno a Kay sa pevnejšie ukrátila do kožúška.

Motorový čln rapotal dolu riekou okolo Čajkinho Brala a potom sa skrútil do malej zátoky, ktorá oddeľovala Čajkino Bralo od pošmúrneho masívu Prísnej Hlavy.

Zo dva razy sa chcel niekto čosi spýtal‘, ale komisár Battle zakaždým zdvihol ruku a naznačil, že ešte neprišiel čas. A tak nič nerušilo ticho, iba čo im voda blbotala za chrbtom. Kay a Ted stáli vedľa seba a pozerali do vody. Nevile bol ubitý. Nohy mal vystrčené cez palubu. Mary Aldinová a Thomas Royde sedeli vpredu. A všetci podchvíľou zvedavo poškuľovali na MacWhirterovu vysokú postavu na korme. Nehľadel na nich, ale stál schúlený, obrátený chrbtom k nim.

Battle nevypol motor a mlčal, kým nedoplávali do pošmúrneho tieňa Prísnej Hlavy. Hovoril nenútene, akoby nahlas uvažoval:

„Toto bol zvláštny prípad – najzvláštnejší, aký som kedy poznal, a rád by som povedal čosi o vraždách vše obecne. To, čo vám poviem, nie je nič originálne – priznám otvorene: vypočul som mladého Danielsa,– tajného justičného radcu, ktorý o niečom podobnom hovoril, a neprekvapilo by ma, keby sa to aj on dozvedel od niekoho iného – vyzná sa v tom!

Ide o toto: Keď človek číta popis vraždy – alebo povedzme dajaký príbeh, ktorého základom je vražda, obyčajne začína vraždou samou. To je nesprávne. Vražda sa začína oveľa skôr. Vražda je vyvrcholením rozličných okolností, ktoré sa zbiehajú v určitej chvíli a v určitom bode. Ľudia sa do toho dostávajú z rozličných strán a z nepredvídaných príčin. Pán Royde sem prišiel z Malajska. Pán MaeWhirter je tu preto, že chcel ešte raz navštíviť miesto, kde sa raz pokúsil o samovraždu. Vražda sama je koniec príbehu. Je to hodina činu.“

Zamĺkol.

„Teraz je hodina činu.“

Hľadelo k nemu pätoro tvárí – len pätoro, lebo MacWhirter sa neobrátil. Pätoro zvedavých tvárí.

„Chcete povedať, že smrť lady Tressilianovej bola vyvrcholením dlhého radu okolností?“ ohlásila sa Mary Aldinová.

„Nie, slečna Aldinová, nie smrť lady Tressilianovej. Smrť lady Tressilianovej bola len náhodná. Vražda, o ktorej hovorím, je vražda Audrey Strangeovej.“

Počul, ako všetci zhlboka vdýchli. Rád by bol vedel, či sa niekto naľakal

„Tento zločin bol premyslený dávno – možno už minulej zimy. Bol premyslený do najmenších podrobností. Sledoval jedno jediné – aby Audrey Strangeovú odsúdili na smrť a obesili…

Premyslel to veľmi prefíkane niekto, kto si myslel, že je náramne múdry. Vrahovia bývajú márniví. Najprv sme mali povrchné, neuspokojivé dôkazy proti Nevilovi Strangeovi, ktoré sme mali prehliadnuť. Ale keď nás tak zahrnul falošnými dôkazmi, zdalo sa nepravdepodobné, že by sa to ešte raz zopakovalo. A predsa, ak sa lepšie prizrieme, všetky dôkazy proti Audrey Strangeovej mohli byť falošné. Guľa z kozuba, jej rukavičky – ľavá zakrvavená, schovaná do brečtanu pred jej oblokom. Golier saka poprášený púdrom, ktorý používa, a niekoľko jej vlasov. Jej vlastné odtlačky, čo sa celkom prirodzene našli na cievke leukoplastu z jej izby. Ešte aj to, že úder bol nasadený zľava.

A ďalej – konečné osudné priznanie pani Strangeovej samej – nemyslím, že by po tom, ako sa správala, keď sme ju sledovali, niekto z vás (okrem toho, kto to vedel) veril, že je nevinná. Prakticky sa ku všetkému priznala, však? Sám by som nebol uveril v jej nevinu, nebyť vlastnej skúsenosti… Keď som ju tak videl a počul, hneď mi to udrelo do očú – lebo som poznal iné dievča, ktoré urobilo to isté, ktoré sa priznalo k vine, hoci bolo nevinné – a Audrey Strangeová hľadela na mňa očami toho dievčaťa… Musel som si konať povinnosť, to som vedel. My policajti sa musíme pridŕžať dôkazov – a nie svojich citov a myšlienok. Ale môžem vám povedať, že v tej chvíli som si želal, aby sa stal zázrak – lebo som si uvedomil, že chuderke pomôže len zázrak.

A stal sa zázrak. Poriadny zázrak!

Zjavil sa tuto MacWhirter so svojím príbehom.“ Odmlčal sa na chvíľu, potom pokračoval:

„Pán MacWhirter, nezopakovali by ste nám, čo ste mi rozprávali na Čajkinom Brale?“

MacWhirter sa obrátil. Hovoril v krátkych vetách, stručných, ale o to presvedčivejších.

Rozprával, ako ho vlani v januári zachránili na skale a ako sa mu žiadalo navštíviť to miesto ešte raz.

„Vyšiel som si ta v pondelok v noci. Stál som pohrúžený do svojich myšlienok. Mohlo byť tak jedenásť hodín. Pozrel som na druhý breh na dom na brale – až teraz som sa dozvedel, že sa volá Čajkino Bralo.

Videl som, že z jedného obloka visí do mora povraz. Videl som, že sa po ňom šplhá akýsi človek.“

Chvíľku trvalo, kým to všetci pochopili. Mary Aldinová zvolala:

„Teda predsa to bol niekto zvonku? Nemá to nič spoločné ani s jedným z nás. Bol to obyčajný vlamač!“

„Len nie tak zhurta,“ miernil ju Battle. „Bol to ktosi, kto prišiel z druhého breha, áno, lebo preplával. Ale niekto z domu mu ten povraz prip…