Hodina činu

Agatha Christie

87 

Elektronická kniha: Agatha Christie – Hodina činu (jazyk: slovenština)

Katalogové číslo: christie39 Kategorie:

Popis

Agatha Christie: Hodina činu

Anotace

Gull´s Point, přímořské sídlo lady Tressilianové nacházející se v rybářské vesnici Saltcreek, hostí na první pohled tak trochu zvláštní společnost: ve stejnou dobu – na sklonku léta – sem zamíří chráněnec zesnulého sira Tressiliana a slavný tenisový hráč Nevile Strange, jeho současná i bývalá manželka a rovněž dvojice mužů, s nimiž tyto dvě ženy pojí nedořešené milostné vztahy. Shoda okolností přivádí do blízkého Saltingtonu také inspektora Battlea. Zdánlivě nesouvisející události, které spájí právě jen místo, kde se odehrály, totiž okolí Saltcreeku, se začnou proplétat a napětí v Gull´s Point vyvrcholí v „nulté hodině“ – vraždou lady Tressilianové. Inspektora Battlea čeká těžký případ, protože se zdá, že k tomuto činu neměl nikdo motiv…

Agatha Christie – životopis, dílo, citáty

Další informace

Autor

Jazyk

Žánr

Název originálu

Towards Zero

Originál vydán

Jazyk originálu

Překlad

Formát

ePub, MOBI, PDF

Recenze

Zatím zde nejsou žádné recenze.

Buďte první, kdo ohodnotí „Hodina činu“

Vaše e-mailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *

V

Obaja policajní dôstojníci sa vrátili na Čajkino Bralo a vypočuli si Williamsovo a Jonesovo hlásenie.

Ani v jednej spálni sa nenašlo nič podozrivé ani príťažlivé. Služobníctvo sa dožadovalo, aby ho prepustili – museli sa venovať domácnosti. Má privoliť?

„Hádam môžu ísť,“ povedal Battle. „Pôjdem sa sám poprechádzať po poschodiach. Izby, kde sa pričasto neupratuje, nám neraz povedia o svojich obyvateľoch veľa užitočného.“

Seržant Jones položil na stôl malú škatuľku.

„Z tmavomodrého kabáta pána Nevila Sirangea,“ oznamoval. „Červené vlasy holi na rukáve, plavé na golieri a na pravom pleci.“

Battle vytiahol dva červené vlasy a niekoľko plavých a zahľadel sa na ne:

„Toto je voda na môj mlyn. Jedna blondínka, druhá červenovláska a tretia brunetka. Takto hneď vieme, na čom sme. Červené vlasy na rukáve, plavé na golieri? Zdá sa, že pán Nevile Strange je tak trochu modrofúz. Jednou rukou objíma jednu manželku a hlava druhej mu leží na pleci.“

„Krv na rukáve sme poslali na rozbor, pán komisár.“ Leach kývol hlavou.

„A čo so služobníctvom?“

„Postupoval som podľa vašich inštrukcií, pán komisár. Nikto z nich nemienil odísť, ani neprechovával voči starej panej nepriateľstvo. Bola prísna, ale mali ju radi. Ostatne, celú domácnosť viedla slečna Aldinová. Zdá sa, že bola medzi nimi obľúbená.“

„Na prvý pohľad som videl, že je to schopná ženská,“ povedal Battle. „Ak je našim vrahom ona, nebude ju ľahko obesiť.“

Jones bol v pomykove.

„Ale tie odtlačky na palici boli…“

„Viem – viem. Boli to odtlačky neobyčajne slušného gentlemana, pána Strangea,“ doplnil Battle. „Všeobecne panuje mienka, že športovci neoplývajú rozumom (ostatne to nie je vôbec pravda), ale nemôžem veriť, že by bol Nevile Strange celkom debilný. Ako je to s tým zdravotným čajom služobnej?“

„Čaj býva vždy na polici v kúpeľni pre služobníctvo na druhom poschodí. Dávala ho ta na poludnie a stál tam do večera, kým nešla spať.“

„Takže sa k nemu mohol dostať každý! Totiž každý z domácich.“

„To je typicky domáca záležitosť,“ usúdil Leach presvedčivo.

„Áno, aj ja si to myslím. Nie že by táto vražda bola nejaký začarovaný kruh. To nie. Každý, kto mal kľúč, mohol si otvoriť bránu a vojsť. Nevile Strange mal ten kľúč včera večer – ale iste by bolo jednoduché dať si urobiť nový, a skúsená ruka by to dokázala aj s kúskom drôtu. Ale neviem si predstaviť, že by niekto okrem domácich vedel o zvonci a o tom, že Barrettová pije každý večer zdravotný čaj! To môžu vedieť len domáci!“

„Poďme, chlapče! Vyjdeme hore a pozrieme si tú kúpeľňu a všetko ostatné.“ Začali od najvyššieho poschodia. Prvá bola komora, plná dolámaného nábytku a všakového haraburdia.

„Tu som nerobil prehliadku, pán komisár,“ povedal Jones. „Nevedel som…“

„Čo by ste tu hľadali? Máte pravdu. Iba čo by ste čas márnili. Podľa prachu na dlážke sem najmenej šesť mesiacov nevkročila ani noha.“

Všetky izby pre služobníctvo boli na tomto poschodí, boli tu aj dve neobývané spálne s kúpeľňou. Battle nazrel do každej miestnosti, prebehol po nej pohľadom a všimol si, že Alice, slúžka s vyľakanými očami, spávala pri zatvorenom okne, že tenká Emma má veľa príbuzných – celý jej bielizník bol obložený ich fotografiami – a že Hurstall má dva-tri kúsky cenného, aj keď popukaného porcelánu značky Dresden a Crown Derby.

Kuchárkina izba bola v prísnom poriadku a izba kuchynskej slúžtičky v priam chaotickom neporiadku. Battle vošiel do kúpeľne, ktorá bola najbližšie ku schodišťu. Williams ukázal na dlhú policu nad umývadlom, kde stáli poháre a zubné kefky, všelijaké mastičky, fľaše so soľou do kúpeľa a pomády na vlasy. Na jednom konci ležal balíček bylinkového čaju. „Nenašli ste odtlačky na pohári alebo na balíčku?“

„Len jej vlastné. Mám ich z jej izby.“

„Nemusel sa pohára ani dotknúť,“ nadhodil Leach. „Stačilo prášok doň hodiť.“

Battle zišiel dolu schodmi, Leach ho nasledoval. V polovici poschodia bolo dosť nešikovne umiestené okno.

V kúte stála tyč a na nej hák.

„Možno ňou otvoriť horný oblok,“ vysvetľoval Leach. „Ale je v tom háčik. Oblok možno otvoriť len trošku. Otvor je priúzky, aby sa ním dostal niekto dnu.“

„Nemyslel som na to, že by tade niekto vliezol.“ Vošiel do prvej spálne na prvom poschodí. Bola to spálňa Audrey Strangeovej. Vládol v nej poriadok a sviežosť: na toaletnom stolíku ležali hrebene a kefy zo slonoviny – šaty sa nepovaľovali nikde. Battle nazrel do skrine. Dva jednoduché kostýmy, niekoľko večerných šiat, dvoje-troje letných. Šaty boli lacné, kostýmy dobre ušité a drahé, ale už nie nové.

Battle kývol hlavou. Chvíľu stál pri písacom stole a pohrával si s kalamárom naľavo od pijavého papiera.

„Na pijavom papieri, ani v koši nevidno nič zaujímavé,“ poznamenal Williams.

„Máte pravdu.“ prisvedčil Battle. „Nevidno tu nič.“ Pobrali sa ďalej do ostatných miestností. V izbe Thomasa Royda bol neporiadok – šaty sa váľali kade-tade. Fajky a popol z nich boli roztrúsené po stoloch a vedľa postele, na ktorej ležala napoly otvorená kniha – Kiplingov Kim.

„Zvykol si, že po ňom upratuje domorodé služobníctvo,“ povedal Battle. „Rád číta staré obľúbené knihy. Konzervatívny typ.“

Izba Mary Aldinovej bola malá, ale útulná. Battle nazrel do cestopisov na policiach a všimol si aj staromódne hrebene a kefy z tepaného striebra. Zariadenie a farby v tejto izbe boli modernejšie ako v ostatnom dome.

„Nie je taká konzervatívna,“ usúdil Battle. „Ani ona si nepovykladala fotografie – nežije minulosti.“

Boli tam ešte tri-štyri neobývané izby, napospol dobre udržiavané a pripravené pre ďalšie návštevy, a zo dve kúpeľne. Potom prišla veľká dvojitá izba lady Tressilianovej. Po nej: o tri schodíky nižšie, nasledovali izby a kúpeľňa, kde bývali Strangeovci.

Battle nemámil čas v Nevilovej izbe. Vyzrel otvoreným oblokom, pod ktorým sa strmá skala ľútila rovno do mora. Oblok pozeral na západ na Prísnu Hlavu – čo divo a hrozivo vyčnievala z vody. „Má popoludňajšie slnko,“ zahundral si v duchu, „aj zápach morskej trávy a odlivu. A tamtie vŕšky pôsobia pošmúrne. Ký div, že to láka samovrah…