Hotel Bertram

6

- Elvíra!

- Ahoj, Bridget.

Elvíra Blaková sa pretisla cez vchodové dvere na Onslow Square číslo 180; priateľka Bridget, ktorá hľadela cez okno, jej ich zbehla otvoriť.

- Poďme hore, - vyzvala ju Elvíra.

- Áno, bude to lepšie. Ináč by si nás obsadila mama. Obidve dievčatá vybehli hore schodmi, a tak prešli cez rozum Bridgetinej matke, ktorá vyšla zo svojej spálne na odpočívadlo už prineskoro.

- Namojdušu si šťastná, že nemáš mamu, - povedala Bridget celá zadychčaná, keď voviedla priateľku do svojej izby a dobre za sebou zavrela dvere. - Vieš, matka je celkom milá - a vôbec - ale tie otázky, ktoré kladie! Ráno, napoludnie i večer. Kam ideš, s kým si bola? A sú to bratanci tých z Yorkshiru, keď majú také isté meno? Totiž, je to všetko také jalové.

- Asi nemajú o čom inom premýšľať, - neisto nadhodila Elvíra. - Pozri, Bridget, chystám sa na čosi veľmi dôležité, a ty mi v tom musíš pomôcť.

- Nuž, ak sa bude dať, pomôžem. O čo ide - o muža?

- Nie, to vôbec nie. - Bridget sa zatvárila sklamane. - Musím odísť na deň, možno na dlhšie do Írska, a ty ma budeš kryť.

- Do Írska? Načo?

- Teraz ti to nemôžem povedať. Nie je na to čas. O pol druhej sa mám v Prunierovej reštaurácii stretnúť so svojím poručníkom plukovníkom Luscombom. Pozval ma na obed.

- Čo si spravila s Carpenterovou?

- Ušla som jej v obchodnom dome.

Bridget sa zachichotala.

- Po obede ma chce vziať k Melfordovcom. Budem u nich bývať, kým nebudem mať dvadsaťjeden rokov.

- To je hrozné!

- Dúfam, že to nejako vydržím. Sesternica Mildred sa dá náramne ľahko oklamať. Zariadili to tak, že mám navštevovať akési kurzy. Je taká inštitúcia, volá sa Svet dneška. Posielajú ťa na prednášky, do múzeí, galérií, berú do Snemovne lordov a tak ďalej. Celý vtip je v tom, že nikto nevie, či si tam, kde máš byť, alebo nie! Stihneme kopu vecí.

- Dúfam, že áno. - Bridget sa zachichotala. - Dali sme si rady aj v Taliansku, či nie? Tá stará makarónka si myslela, že je ohromne prísna. Veru nevedela, čo všetko sme schopné vyparatiť, ak sa pustíme do veci.

Obe dievčatá sa pri príjemnej spomienke na vydarené huncútstva zasmiali.

- Ale aj tak sme to museli plánovať, - utrúsila Elvíra.

- A trochu klamstva na úrovni. Vieš čosi o Guidovi?

- Ale áno, napísal mi dlhý list a podpísal sa Ginevra, aby to vyzeralo ako od priateľky. Ale bola by som rada, keby si už prestala rapotať, Bridget. Máme kopu práce a na všetko len pol druha hodiny. Teraz počúvaj. Zajtra mám ísť k zubárovi. To je jednoduché -môžem to telefonicky odvolať - alebo ty odtiaľto. Potom okolo obeda zavoláš Melfordovcom, budeš hovoriť v mene svojej matky a vysvetlíš im, že si ma zubár objednal aj na druhý deň, preto prespím u teba.

- To by sa malo vydariť. Povedia, že je to od nás veľmi milé a dojemné. Ale čo ak sa na druhý deň nevrátiš?

- Tak zavoláš ešte raz.

Bridget sa zatvárila pochybovačne.

- Dovtedy bude dosť času čosi vymyslieť, - netrpezlivo sa ozvala Elvíra. - Teraz si robím starosti kvôli peniazom. Ty asi nijaké nemáš, však? - spýtala sa Elvíra bez veľkej nádeje.

- Iba dve libry.

- To nestačí. Musím si kúpiť letenku. Pozerala som, ako lietajú lietadlá. Trvá to len asi dve hodiny. Veľa závisí od toho, ako dlho mi to tam bude trvať.

- Nemôžeš mi povedať, čo tam budeš robiť?

- Nie, nemôžem. Ale je to hrozne, hrozne dôležité.

Elvíra to povedala takým zmeneným hlasom, že Bridget na ňu pozrela prekvapene.

- Naozaj je to niečo vážne, Elvíra?

- Áno, je.

- Je to niečo, o čom sa nesmie nikto dozvedieť?

- Také čosi. Je to veľmi, veľmi tajné. Musím zistiť, či je čosi naozaj také, ako ma o tom presviedčajú, alebo nie. S tými peniazmi je to mrzuté. A je mi na zbláznenie, keď si pomyslím, že som vlastne dosť bohatá. Povedal mi to poručník. Ale dávajú mi len úbohé vreckové - na odev. A tak to asi bude dovtedy, kým ich nedostanem.

- A tvoj poručník, ten plukovník… akože sa volá… by ti nepožičal peniaze?

- To nejde. Veľa by sa vypytoval a chcel by vedieť, na čo ich potrebujem.

- Ach bože, asi máš pravdu. Nepochopím, prečo sa každý toľko vypytuje. Vieš, keď mi niekto zavolá, mama sa ma spýta: Kto ti volal? Čo ju to má zaujímať?

Elvíra prisvedčila, ale myšlienky jej blúdili inde.

- Bridget, už si niekedy dala niečo do záložne?

- Nikdy. Asi by som ani nevedela, ako sa to robí.

- Určite je to veľmi jednoduché, - povedala Elvíra.

- Treba ísť k takému zlatníkovi, ktorý má nad dverami tri gule, však?

- Obávam sa, že nemám nič, čo by sa dalo založiť, - povedala Bridget.

- Nemá tvoja mama niekde nejaké šperky?

- Ju by sme hádam do toho nemali zaťahovať.

- Nie, to nie. Ale mohli by sme niečo potiahnuť.

- Ach, to by sme vari nemali robiť, - pohoršene vyhŕkla Bridget.

- Nie? Nuž, asi máš pravdu. Ale stavím sa, že by si to ani nevšimla. Mohli by sme to vrátiť skôr, ako na to príde. Viem to. Pôjdeme za pánom Bollardom.

- Kto je to?

- Čosi ako rodinný klenotník. Nosím k nemu hodiny, keď sa mi pokazia. Pozná ma od šiestich rokov. Poď, Bridget, ideme tam hneď teraz. Ešte to stihneme.

- Mali by sme vyjsť zadným vchodom, - navrhla Bridget, - aspoň sa nás mama nebude spytovať, kam ideme.

Pred Bollardovým a Whitleyovým klenotníctvom na Bond Street si obe dievčatá ešte raz všetko prebrali.

- Naozaj si všetko pochopila, Bridget?

- Myslím, že áno, - odpovedala Bridget hlasom, ktorý vôbec neznel šťastne.

- Najskôr si nastavíme rovnaký čas, - rozhodla Elvíra. Bridget trochu ožila. Táto veta, ktorú poznala z kníh, mala na ňu povzbudzujúci účinok. S vážnosťou si nastavili rovnaký čas, pričom Bridget posunula svoje hodiny o minútu dopredu.

- Rozbehneme to presne o päť minút pol druhej, - vyhlásila Elvíra. - Tak budem mať kopu času. Asi aj viac, ako budem potrebovať, ale tak to bude lepšie.

- Ale povedzme, že… - začala Bridget.

- Že čo? - spýtala sa Elvíra.

- Skrátka, naozaj si myslíš, že ma nijaké auto nezrazí?

- Pravdaže nie, - chlácholila ju Elvíra. - Vieš, že máš dobré nohy a všetci, čo jazdia v Londýne, ovládajú brzdy dokonale. Všetko dobre dopadne.

Bridget sa netvár…