Hotel Bertram

20

V ten večer sa na Londýn náhle spustila hmla. Hlavný inšpektor Davy si vyhrnul golier kabáta a zabočil na Pond Street. Kráčal pomaly ako človek, ktorý premýšľa o niečom bezvýznamnom, a nijako nepôsobil dojmom, že by sledoval nejaký konkrétny cieľ, ale ten, kto ho dobre poznal, by hneď zbadal, že je vrcholne sústredený. Zakrádal sa ako mačka, ktorá sa už-už ide vrhnúť na myš.

Na Pond Street vládla nočná tíš. Parkovalo na nej len zopár áut. Chumáče hmly sa takmer celkom rozptýlili, ale potom hmla znovu zhustla. Huk premávky z Park Lane sem doliehal tlmene ako zo zastrčenej predmestskej cesty. Autobusy už takmer nechodili. Iba z času na čas prešlo po ulici s optimistickou rozhodnosťou osobné auto. Hlavný inšpektor Davy zabočil do slepej uličky, prešiel až na jej koniec a znovu sa vrátil. Ešte raz sa zvrtol, zdalo sa, že bezcieľne, prešiel hore-dolu, ale jeho kroky mali svoj cieľ. Kradmo ako mačka sústredená na korisť krúžil okolo istej budovy - okolo hotela Bertram. Pozorne si všímal, čo sa nachádza na východ, na západ, na sever a na juh od hotela. Prezeral si autá zaparkované pri chodníku i tie, ktoré stáli v slepej uličke. Zvlášť pozorne si obzeral autá pri parkovacích hodinách. Jedno z nich ho mimoriadne zaujalo a zastal. Zošpúlil pery a potichu si povedal: - Tak si tu zase, krásavec. - Overil si číslo a prikývol: - Tak dnes je to fan dvadsaťdva šesťdesiatšesť, pravda? - Naklonil sa nad auto, jemne prešiel prstami po tabuľke s číslom a potom súhlasne prikývol. - Odviedli dobrú prácu, - povedal takmer nečujne.

Pobral sa ďalej, vyšiel na opačnom konci ulice, kde boli takisto parkovacie hodiny, zvrtol sa doprava, potom ešte raz, a znovu sa ocitol na Pond Street, päťdesiat metrov od vchodu do hotela Bertram. Znovu zastal a obdivoval elegantné tvary ďalšieho pretekárskeho auta.

- Ty si tiež krásavec, - povedal. - A máš také isté číslo ako pri našom poslednom stretnutí. Skoro si myslím, že máš vždy rovnaké číslo. A to by znamenalo… - odmlčal sa. - Žeby to bolo tak? -zamrmlal. Pozrel hore, kde by mala byť obloha. Hmla je čoraz hustejšia, povedal si v duchu.

Pred hotelovým vchodom stál írsky vrátnik a krúžil rukami dopredu a dozadu, aby sa zahrial. Hlavný inšpektor Davy mu zaželal dobrý večer.

- Dobrý večer, pán inšpektor. Odporný čas.

- Veru. Pochybujem, že by mal dnes večer niekto chuť vyjsť von, ak nemusí.

Lietacie dvere sa rozleteli a na schodíku nerozhodne zastala žena stredného veku.

- Želáte si taxík, madam?

- Ach bože. Chcela som ísť peši.

- Na vašom mieste by som to nerobil, madam. Táto hmla je veľmi nepríjemná. Ani v taxíku to nebudete mať jednoduché.

- Myslíte, že by ste mi mohli zohnať taxík? - spýtala sa pochybovačne žena.

- Urobím, čo bude v mojich silách. Choďte dnu do tepla a ja vám prídem povedať, ak ho zoženiem. - Zmeneným tónom, v ktorom bolo cítiť želanie presvedčiť ju, dodal: - Ak to nie je nevyhnutné, madam, radšej dnes večer nikam nechoďte.

- Asi máte pravdu. Ale v Chelsea ma čakajú priatelia. Veru neviem. Možno bude veľmi zložité dostať sa sem nazad. Čo myslíte?

Michael Gorman sa ujal situácie.

- Na vašom mieste, madam, - povedal presvedčivo, - by som šiel dnu a zatelefonoval priateľom. Pre dámu ako vy je nebezpečné byť vonku v takýto hmlistý večer.

- Nuž… naozaj… áno, dobre, hádam máte pravdu. Vrátila sa do hotela.

- Musím na nich dávať pozor, - obrátil sa Michael Gorman k Davymu. - Ľuďom ako ona raz-dva uchmatnú kabelku. Čo je to za nápad, o takomto čase a v hmle chodiť po Chelsea, West Kensingtone, či kam to chcela ísť.

- Máte asi so staršími dámami svoje skúsenosti, - poznamenal Davy.

- Isteže mám. Tento hotel je pre ne ako domov, nech boh opatruje ich starnúce srdcia. A čo vy? Čakáte na taxík?

- Pochybujem, že by ste mi nejaký zohnali, aj keby som naň čakal, - povedal Davy. - Zdá sa, že v takomto nečase ich nebude veľa vonku. A ja im to nezazlievam.

- Mohol by som vám dajaký zohnať. Za rohom zvykne parkovať jeden taxikár, hovie si tam v teple a dáva si kvapku čohosi tuhého, čo zaháňa chlad.

- Taxík nepotrebujem, - vzdychol si Davy a ukázal prstom na hotel.

- Musím ísť dnu, mám tam prácu.

- Vážne? Žeby ešte vždy ten nezvestný kanonik?

- Asi nie. Ten sa už našiel.

- Našiel? - vrátnik sa naňho uprene zahľadel. - Kde sa našiel?

- Túlal sa po autonehode s otrasom mozgu.

- Ach, presne to sa dalo od neho čakať. Asi šiel cez cestu a nepoobzeral sa.

- Tak to vyzerá, - prikývol Davy, strčil do lietacích dverí a vošiel do hotela. V ten večer nebolo v hale veľa hostí. Uvidel slečnu Marplovú, ktorá sedela v kresle neďaleko kozuba, a ona uvidela jeho.

Ale slečna Marplová nedala najavo, že ho pozná. Podišiel k recepčnému pultu. Ako zvyčajne, slečna Gorringeová stála a hľadela do kníh. Videlo sa mu, že keď ho zbadala, trochu sa znepokojila. Bolo to nebadateľné, ale Davy si jej reakciu všimol.

- Pamätáte sa na mňa, slečna Gorringeová? - spýtal sa. - Nedávno som tu bol.

- Áno, pravdaže sa pamätám, hlavný inšpektor. Zaujíma vás ešte niečo? Želáte si hovoriť s pánom Humfriesom?

- Nie, ďakujem. Myslím, že to nebude potrebné. Len by som si rád ešte raz pozrel vašu knihu hostí, ak dovolíte.

- Pravdaže. - Pristrčila mu ju.

Davy otvoril knihu a pomaly kĺzal pohľadom po stránkach. Na slečnu Gorringeovú robil dojem človeka, ktorý hľadá nejakú konkrétnu osobu. V skutočnosti však o to vôbec nešlo. Davy sa vyznačoval schopnosťou, ktorú si osvojil v mladosti a neskôr rozvinul takmer do dokonalosti. Bezchybná fotografická pamäť mu umožňovala zapamätať si mená a adresy. A to, čo videl, si vedel udržať v pamäti dvadsaťštyri alebo aj štyridsaťosem hodín. Zavrel knihu, pokrútil hlavou a vrátil knihu slečne Gorringeovej.

- Kanonik Pennyfather tu zrejme nebol? - spýtal sa ľahostajným hlasom.

- Kanonik Pennyfather?

- Viete o tom, že sa našiel?

- Nie, neviem. Mne to nikto nepovedal. Kde sa našiel?

- Voľakde na vidieku. Zdá sa, že ho zrazilo auto. Nehlásili nám to. Nejaký dobrý samaritán sa ho jednoducho ujal a postaral sa oňho.

- Ach! To som rada. Áno…