Hotel Bertram

3

- Prepáčte, je tu plukovník Luscombe…?

Žena vo fialovom klobúku zastala pri recepčnom pulte. Slečna Gorringeová sa prívetivo usmiala a poslíček, ktorý tam stál naporúdzi, dostal ihneď úlohu nájsť plukovníka, ale nemal ju kedy splniť, pretože vzápätí vošiel do haly plukovník Luscombe a rýchlo podišiel k pultu,

- Dobrý deň, pani Carpenterová. - Zdvorilo jej potriasol ruku, potom sa zvrtol k dievčine. - Drahá Elvíra. - S nehou jej vzal ruky do svojich.

- Nuž, to je naozaj milé. Skvelé, skvelé. Poďme si sadnúť. - Zaviedol ich ku kreslám a usadil. - Nuž, - zopakoval, - to je naozaj milé.

Dosť jasne sa dalo vybadať, že vynakladá úsilie a necíti sa nenútene. Ťažko mohol ešte raz zopakovať, že je to naozaj milé.

Dámy mu nijako neuľahčovali úlohu. Elvíra sa sladko usmievala. Pani Carpenterovej sa zračil na tvári nepríjemný, sotva badateľný úsmev a stiahla si rukavičky.

- Dobre sa vám cestovalo?

- Áno, ďakujeme, - odpovedala Elvíra.

- Nebola hmla ani nič podobné?

- Nie.

- Prišli sme o päť minút skôr, - povedala pani Carpenterová.

- Áno, áno. Dobre, veľmi dobre. - Vzchopil sa: - Dúfam, že hotel vám bude vyhovovať.

- Ach, som si istá, že je veľmi príjemný, - nadšene povedala pani Carpenterová, obzerajúc sa okolo seba. - Veľmi pohodlný.

- Obávam sa, že trochu staromódny, - ospravedlňujúco utrúsil plukovník Luscombe. - Je tu dosť starých čudákov. A nijaké… ehm… tanečné zábavy, nič také.

- Veru, asi nie, - súhlasila Elvíra.

Bezvýrazne sa rozhliadla dookola. Naozaj, ťažko sa dalo predstaviť, že by sa v Bertrame mohlo tancovať.

- Žiaľ, je tu priveľa starých čudákov, - opakoval sa plukovník Luscombe. - Asi som vás mal vziať do nejakého modernejšieho hotela. Viete, v takých veciach sa veľmi nevyznám.

- Je tu veľmi pekne, - povedala Elvíra zdvorilo.

- Je to len na dve noci, - pokračoval plukovník Luscombe.

- Myslel som, že by sme dnes večer mohli ísť na nejaké predstavenie. Muzikál… - vyslovil to slovo dosť pochybovačne, akoby si nebol istý, či použil ten správny výraz. - „Ostrihajte si vlasy, dievčatá.“ Dúfam, že vám to vyhovuje…

- Nádherné! - zvolala pani Carpenterová. - To bude zábava, pravda, Elvíra?

- Úžasné, - nezvučne prehodila Elvíra.

- A potom pôjdeme na večeru. Do Savoya, dobre?

Pani Carpenterová radostne vykríkla. Plukovník Luscombe kradmo pozrel na Elvíru a trochu pookrial. Mal dojem, že sa teší, hoci bola navidomoči pevne rozhodnutá, že pred pani Carpenterovou bude so všetkým iba zdvorilo súhlasiť. Plukovník sa zvrtol k pani Carpenterovej.

- Možno si chcete pozrieť svoje izby… presvedčiť sa, že je všetko v poriadku, a vôbec…

- Ach, určite je všetko, ako má byť.

- Keby sa vám pre čosi nepáčili, požiadame, aby vám ich vymenili. Poznajú ma tu veľmi dobre.

Slečna Gorringeová, ktorá mala na recepcii službu, bola stelesnená ochota. Izby číslo 28 a 29 na druhom poschodí so spoločnou kúpeľňou.

- Pôjdem hore a vybalím veci, - povedala pani Carpenterová. - Asi by si si s plukovníkom Luscombom rada trošku poklebetila, Elvíra.

Taktné, pomyslel si plukovník Luscombe. Dosť nápadné, ale tak či onak sa jej aspoň na chvíľu zbavia. Hoci vlastne nevedel, o čom by si mohol s Elvírou poklebetiť. Dievča má vyberané spôsoby, ale on nemal s dievčatami skúsenosti. Žena mu zomrela pri pôrode, dieťa, chlapca, vychovávala ženina rodina a o domácnosť sa mu starala staršia sestra. Syn sa oženil a odsťahoval do Kene; jeho vnúčatá mali jedenásť, päť a dva a pol roka, a keď ho boli naposledy navštíviť, rozptýlenie našli vo futbale, v rozhovoroch o výskume vesmíru, v elektrických vláčikoch a v tom, že sa s najmladším musel hrať na koníka.

Spýtal sa Elvíry, či nemá chuť niečo si vypiť. Chcel jej navrhnúť citronádu, zázvorové pivo alebo oranžádu, ale Elvíra ho predbehla.

- Ďakujem. Dala by som si džin s vermútom.

Plukovník Luscombe na ňu dosť pochybovačne zagánil. Netušil, že dievčatá vo veku - koľko má? šestnásť? sedemnásť? - pijú džin s vermútom. Ale potom sa uspokojil a usúdil, že Elvíra vie takpovediac korigovať spoločenský greenwichský čas. Objednal džin s vermútom a sherry.

Potom si odkašlal a opýtal sa:

- Ako bolo v Taliansku?

- Výborne, ďakujem.

- A tam, kde si bola u kontesy… akože sa len volá? Nebolo to tam veľmi prísne?

- Dosť. Ale nerobila som si z toho ťažkú hlavu.

Pozrel na ňu, nebol si na čistom, či jej odpoveď nie je tak trochu dvojzmyselná.

Trochu zajakavo, ale prirodzenejším tónom než ten, na aký sa zmohol dosiaľ, jej povedal:

- Obávam sa, že my dvaja sa nepoznáme tak, ako by sme sa mali, vzhľadom na to, že som tvoj poručník. A aj krstný otec. Vieš, je to pre mňa ťažké - ťažké pre takého starého deda, ako som ja -vedieť, čo dievča ako ty chce, alebo aspoň vedieť, čo by potrebovalo. Za mojich čias to boli školy a potom po skončení školy to, čomu sa vravelo „zdokonaliť sa“. Ale teraz je to asi všetko oveľa vážnejšie. Kariéra? Práca? Či oboje? Raz si o tom všetkom pohovoríme. Vybrala si si niečo konkrétne, čomu by si sa chcela venovať?

- Asi sa prihlásim do kurzu pre sekretárky, - odpovedala bez nadšenia Elvíra.

- Chceš byť sekretárkou?

- To práve nie…

- Tak potom…

- Tým chcem iba začať, - vysvetlila Elvíra. Plukovník Luscombe mal čudný pocit, že ho usadila.

- Mám príbuzných… Melfordovcov. Bolo by ti po vôli bývať u nich? Ak nie…

- Myslím, že áno. Nancy mám celkom rada. A sesternica Mildred je veľmi chutná.

- Tak je to v poriadku?

- Zatiaľ áno.

Luscombe nevedel, čo na to povedať. Zatiaľ čo uvažoval, o čom ďalej hovoriť, Elvíra sa jednoducho a priamo spýtala:

- Mám nejaké peniaze?

Skôr ako odpovedal, zamyslene si ju prezrel. Potom vyhlásil:

- Áno. Máš dosť peňazí. Teda, budeš mať, keď dosiahneš dvadsaťjeden rokov.

- Kto ich má teraz?

Zasmial sa. - Sú uložené na úver. Každý rok sa z nich odratúva určitá suma na tvoje živobytie a vzdelanie.

- A vy ste poručník?

- Jeden z nich. Sme traja.

- Čo sa stane, ak zomriem?

- Ale, ale, Elvíra, nechystáš sa predsa zomrieť. Čo je to za nezmysel!

- Dúfam, že nie, ale človek nikdy nevie, no nie? Napríklad tá …