Hodina činu

XVI

Neprešlo ani päť minút a Battle sa vrátil do salóna, ale všetkým, čo tam sedeli, sa to zdalo oveľa dlhšie. Kay zrazu stratila nervy a skríkla na Audrey: „Vedela som, že ste to boli vy. Vždy som to vedela. Vedela som, že máte čosi za lubom…“

„Prosím vás, Kay!“ tíšila ju Mary Aldinová.

Nevile ju strmo okríkol:

„Prepánajána, Kay, čuš!“

Kay sa rozplakala a Ted Latimer pristúpil k nej. „Opanuj sa, Kay,“ prihovoril sa jej vľúdne a Nevila zahriakol:

„Neuvedomujete si, tuším, že Kay prežila strašné nervové napätie! Prečo sa o ňu trocha nestaráte, Strange?“

„Už som v poriadku,“ povedala Kay.

„V poriadku ako v poriadku,“ povedal Ted. „Najradšej by som ťa odtiaľto uniesol!“

Inšpektor Leach si odkašlal. V takýchto prípadoch sa pohovorí spústa nepremyslených slov – to vedel. Nepríjemné na tom býva, že si na to ľudia neskôr spomenú pri najnevhodnejších príležitostiach.

Battle sa vrátil do izby a s ľahostajným výrazom na tvári sa opýtal: „Nepomohli by ste nám vyjasniť isté podrobnosti, pani Strangeová? Myslím, že inšpektor Leach bude musieť vyjsť s vami hore.“

„Pôjdem aj ja,“ ponúkla sa Mary Aldinová.

Keď obe ženy a inšpektor vyšli z miestnosti, Nevile sa ustarostene spýtal: „Čo ten chlapík zas chce?“

„Pán MacWhirter nám rozprával veľmi čudný príbeh,“ odpovedal mu Battle pomaly.

„A pomôže to Audrey? Ešte vždy ju chcete zatknúť?“

„Vravel som, pán Strange: musím si konať povinnosť.“

Nevile sa odvrátil a z tváre mu zmizla všetka horlivosť. Povedal:

„Hádam by s…