Hodina činu

III

Battle a Leach stáli vo dverách vkusne zariadenej spálne. Pred nimi na zemi policajný úradník pozorne skúmal odtlačky prstov na rúčke ťažkej kovovej golfovej palice. Hlavica bola zakrvavená a boli na nej prilepené dva-tri biele vlasy.

Vedľa postele sa obvodný policajný chirurg doktor Lazenby skláňal nad mŕtvolou lady Tressilianovej. Vystrel sa a vzdychol.

„Čistá robota. Udreli ju odpredu úžasnou silou. Hneď prvý úder jej prerazil lebku a zabil ju, ale vrah udrel ešte raz, aby si bol istý. Nejdem vás tu balamutiť – hovorím holú pravdu.“

„Ako dlho je mŕtva?“ spýtal sa Leach.

„Stalo sa to medzi desiatou a polnocou.“

„Nemôžete to určiť bližšie?“

„Radšej nie. Treba rátať so všelijakými činiteľmi. Dnes ľudí nevešajú na základe rigoru mortis. Nebolo to pred desiatou a nebolo to po polnoci.“

„A zabili ju touto golfovou palicou?“

Doktor pozrel na palicu.

„Pravdepodobne. Ešte šťastie, že ju tu vrah nechal. Podľa rany by som nemohol určiť, že to bola golfová palica. Zdá sa, že ostrý koniec palice sa nedotkol hlavy – musel ju udrieť tým hranatým.“

„Nebolo by to ťažké?“ spýtal sa Leach.

„Keby to bol urobil náročky, tak áno,“ súhlasil lekár. „Možno len predpokladať, že sa tak stalo dosť čudnou náhodou.“

Leach zdvihol ruky a inštinktívne sa usiloval rekonštruovať úder.

„Neprirodzené,“ skonštatoval.

„Áno,“ prisvedčil lekár zamyslene. „Celé je to akési neprirodzené. Udrel ju, ako vidíte, do pravej sluchy – ale ktokoľvek to urobil, musel stáť napravo od postele – obrátený k čelu – vľavo niet miesta, uhol medzi stenou a posteľou je priostrý.“

Leach zbystril sluch.

„Krchniak?“ opýtal sa.

„Nemožno s istotou tvrdiť,“ namietal Lazenby. „Je v tom priveľa háčikov. Ak chcete, povedal by som, že najľahšie by sa to vysvetlilo tak, že vrah bol ľavák – ale možno to vysvetliť aj ináč. Povedzme, že vo chvíli, keď vrah udrel, stará pani obrátila hlavu trocha doľava. Alebo možno už vopred odtiahol posteľ, stal si naľavo a potom ju zatisol späť.“

„To posledné nie je veľmi pravdepodobné.“

„Možno nie, ale mohlo sa to stať. Mám v tomto akú-takú skúsenosť, a môžem vám povedať, chlapče, keby sme si to vysvetľovali tak, že smrteľnú ranu zasadil ľavák, nevyhli by sme sa mnohým úskaliam.“ Seržant kriminálnej služby Jones, sklonený k zemi, poznamenal: „Táto golfová palica je celkom obyčajná, akou hrávajú praváci.“

Leach prikývol. „Nemusela predsa patriť mužovi, ktorý, ju použil. Lebo, myslím, že to bol muž, však doktor?“

„Nemusel. Ak to bola tá ťažká palica, aj žena ňou mohla zasadiť hroznú ranu.“

Komisár Battle sa zamiešal pokojným hlasom:

„Ale prisahať by ste nemohli, že to bola práve táto golfová palica, však, doktor?“

Lazenby prebehol po ňom pohľadom, plným záujmu. „Nie. Prisahať môžem len na to, že to mohla byť táto palica, a predpokladám, že to bola ona. Vyšetrím na nej krv, presvedčím sa, či je to tá istá krvná skupina – potom vlasy.“

„Áno,“ povedal Battle schvaľujúco. „Dôkladnosť nikdy nezaškodí.“

„Sám azda pochybujete, že to bola táto palica, pán komisár?“ spýtal sa Lazenby zvedavo.

Battle pokrútil hlavou.

„Oj, nie, nie. Som len obyčajný človek. Najradšej verím tomu, o čom sa presvedčím. Zabil ju niečím ťažkým – palica je ťažká. Je na nej krv a vlasy, teda zjavne jej krv a jej vlasy. Ergo – palica bola tým vražedným nástrojom.“

„Keď ju udreli, spala alebo nie?“ dozvedal sa Leach. „Podľa mojej mienky spala. Na tvári sa jej zračí prekvapenie. Povedal by som, ale je to len moja osobná mienka, povedal by som – nečakala, že sa to s ňou stane. Nieto ani náznaku, že by sa bola pokúšala zápasiť – a nevidno na nej ani hrôzu, ani strach. Povedal by som dorovná, že sa alebo práve zobudila, bola rozospatá a nič si neuvedomila – alebo že útočníka spoznala, ale bola presvedčená, že jej neublíži.“

„Horela len nočná lampa,“ doplnil Leach zamyslene. „Áno, to je celkom jasné. Iste ju zažala, keď ju ktosi, kto vošiel do jej izby, prebudil. Alebo horela už aj predtým.“

Seržant kriminálnej služby Jones vstal. Uznanlivo sa usmieval.

„Na tej palici je pekná séria odtlačkov,“ povedal. „Jasné ako deň!“

Leach zhlboka vzdychol.

„Možno to všetko zjednoduší.“

„Slušný chlapík,“ poznamenal doktor Lazenby. „Nechal nám tu palicu, nechal na nej odtlačky – dobre, že nám tu nenechal vizitku!“

„Možno stratil nervy.“ nadhodil komisár Battle. „Niektorým sa to stáva.“

„To je pravda,“ prikývol lekár. „Ale teraz už musím ísť za ďalšou pacientkou.“

„Za akou pacientkou?“ zaujímal sa zrazu Battle neobyčajne živo.

„Poslal pre mňa majordomus ešte prv, ako objavili vraždu. Slúžku lady Tressilianovej našli dnes ráno v bezvedomí.“

„Čo jej bolo?“

„Priotrávená akýmsi barbiturátom. Je jej poriadne zle, ale dostane sa z toho.“

„Slúžka?“ spýtal sa Battle a zahľadel sa na rúčku ad šnúry k zvoncu, ležiacu na poduške mŕtvej pri ruke. Lazenby prikývol.

„Áno. To by bolo prvé, čo by lady Tressilianová urobila, keby cítila nebezpečenstvo – potiahla by zvonec a zavolala dievča. Ale takto ho mohla ťahať, až by sa hory zelenali. Slúžka by nič nepočula“

„O to sa už postarali, však?“ doložil Battle. „Ste si tým istý? Neužívala uspávacie prostriedky?“

„Viem celkom iste, že ich neužívala. V jej izbe niet po nich ani stopy. Ba prišiel som aj na to, ako jej ich podali. V zdravotnom čaji. Každý večer pila zdravotný čaj. Prášky boli v čaji.“

Komisár Battle sa poškrabkal na brade,

„Hm. Voľakto vedel celkom presne, ako to v dome chodí. Viete, doktor, toto je veľmi čudná vražda.“

„Nuž, v tomto sa už vy vyznáte,“ povedal Lazenby. „Tento náš doktor je správny chlap,“ usúdil Leach, keď lekár vyšiel.

Obaja kriminalisti ostali sami. Vyfotografovali a vymerali všetko, čo bolo treba. Boli to policajní dôstojníci a vedeli o každej maličkosti, ktorú si treba všimnúť v izbe, kde bola spáchaná vražda.

Na synovcovu poznámku Battle len prikývol. Zdalo sa, že mu čosi vŕta v hlave.

„Myslíš, že by niekto mohol narábať palicou v rukavičkách, keď už tu boli tie odtlačky?“

Leach pokrútil hlavou.

„Myslím, že nie a aj ty to vieš. Nemohol by chytiť pali…