XXVII
Štrk na príjazdovej ceste zaškrípal pod kolesami veľkého osobného auta. Ellen zdvihla hlavu. Podišiel som k predným dverám, ona tesne za mnou.
Marta Crandallová už stála na verande. Keď ma zočila, výraz jej tváre sa zmenil.
„Ešte neprišli?“
„A ani im na um nezíde prísť, ak sa dakde neschováte. Vidno sem zo všetkých strán.“
Ellen na mňa vrhla letmý podozrievavý pohľad. Požiadal som ju, aby vošli aj s Martou dnu. Potom som zišiel dolu schodmi k novému zlatistému sedanu de Ville, v ktorom sedel Lester Crandall.
Ani sa nepohol od volantu. „Hovoril som mamke, že iba zbytočne márnime čas a energiu. Ale nedala si povedať, a tak sme tu.“ Chladným pohľadom si prezeral priečelie domu. „Tak tu teda býva tá slávna Ellen. Dom je na spadnutie…“
Skočil som mu do reči: „Bolo by dobre zatiahnuť s tým autom niekam, kde by nebolo tak na očiach. Alebo si presadnite a ja to urobím.“
„Dobre. Som z tej cesty trochu unavený.“
Vymanévroval svoje ťažké telo spoza volantu a pustil ma, aby som mohol zaparkovať za domom. Jednotlivé časti celého prípadu začínali do seba zapadať a mňa sa zmocnilo napätie a nepokoj. Možno som v podvedomí zachytil hluk toho druhého auta.
Keď sme s Lesterom Crandallom znovu prišli pred dom, na príjazdovej ceste pred vchodom ktosi stál – zazrel som nejasné obrysy bradatej tváre nad akýmsi svetlým trojuholníkom, ktorý pripomínal výstražnú značku. Reflektory blížiaceho sa auta zachytili tmavú postavu a zaliali ju svetlom. Bol to Jerry Kilpatrick s obviazanou rukou.
V tom istom okamihu nás zrejme zbadal aj on. Rozbehol sa proti blížiacim sa reflektorom a vykríkol: „Susie! Ujdi!“
Jej kombi okamžite zastalo a s revúcim motorom začalo cúvať. Jerry sa nerozhodne poobzeral a potkýnavo zbehol z príjazdovej cesty rovno do rúk Willieho Mackeyho a jeho mohutného pomocníka Harolda.
Keď som k nim pribehol, kombi práve vychádzalo z Prístavnej ulice a svetlá reflektorov kĺzali po kmeňoch stromov ako dlhočizné svetelné štetce. Auto vyrazilo smerom do San Francisca.
„Zavolám na most,“ povedal Willie.
Utekal som po ceste k svojmu vozu a pustil sa za kombim. Keď som dorazil k mostu, jeden z cestných prúdov bol zatarasený kolónou áut. Na jej čele stálo prázdne kombi.
Susie som zočil na moste, ako uteká k jednému z pilierov, držiac chlapca za ruku. Robustný muž v uniforme dopravného policajta bežal ťarbavo za nimi.
Rozbehol som sa za nimi ako bez duše. Vtom sa Susie obzrela. Pustila Ronnymu ruku, priskočila k zábradliu a preliezla ho. Srdce mi na chvíľu prestalo biť, lebo som sa nazdal, že sa hodila z mosta. Potom som však zazrel povievať nad zábradlím jej plavé vlasy.
Policajt zastal kus od nej. Chlapček pri ňom rozpačito prestupoval, a keď som sa priblížil, obrátil sa ku mne. V krátkych nohaviciach a svetríku, ktoré mu boli priveľké, vyzeral so svojou špinavou tváričkou ako ozajstný uličník.
Previnilo sa pousmial, akoby som ho bol prichytil pri niečom zakázanom.
„Ahoj, Ronny.“
„Ahoj. Pozri, čo robí Susie!“
Obidvoma rukami sa držala zábradlia a vykláňala sa do sivej noci. Zablyslo sa a cez stenu mračien na obzore preletel blesk ako podpaľač, ponáhľajúci sa vykonať svoj čin.
Pevne som stisol Ronnyho studenú rúčku a vykročili sme k Susie. Uprene na mňa hľadela, ale zrejme ma nepoznávala, a možno o to ani nestála, lebo som patril k inej rase ľudí, k tým, čo už prekročili dvadsiatku.
Policajt sa obrátil ku mne: „Vy ju poznáte?“
„Viem, kto to je. Volá sa Susan Crandallová.“
„Počujem, že sa rozprávate o mne,“ vykríkla. „Ak neprestanete, skočím.“
Muž v uniforme o pár krokov cúvol.
„Povedzte mu, nech ide ešte ďalej,“ prikázala mi.
Požiadal som ho o to a on poslúchol. Pozrela na nás s trochu väčším záujmom, akoby sme boli súčasťou scény, prispôsobujúcej sa jej vôli. Tvár mala celkom meravú, len široko roztvorené oči jej nepokojne behali. Hlas mala celkom bezvýrazný.
„Čo spravíte s Ronnym?“
„Zavediem ho späť k matke.“
„Ako vám môžem veriť?“
„Spýtajte sa Ronnyho. Pozná ma.“
Chlapec sa ozval. „Dal mi buráky a kŕm…
