XIV
Opustil som Sepulvedu a po bulvári Sunset som zamieril do Pacific Palisades. Crandallovci bývali na ulici lemovanej palmami v akomsi tudorovskom sídle s hnedými drevenými hradami a vysokou končistou strechou.
Stredoveké okná, členené stĺpikmi, boli všetky osvetlené, akoby sa za nimi konal dajaký večierok. Jediný zvuk, ktorý som však počul, prv než som zaklopal, bol poryv vetra a šuchot suchých palmových listov.
Umelecky vyrezávané dvere mi otvorila plavovlasá žena v čiernych šatách. Jej postava sa proti svetlu črtala tak pôvabne, že som ju na okamih pokladal za to hľadané dievča. Potom však trochu zaklonila hlavu, aby si ma obzrela, a vtedy som zbadal, že na jej tvári i hrdle čas už zanechal stopy.
Prižmúrila oči a zahľadela sa do tmy za mnou. „Vy ste pán Archer?“
„Áno. Smiem vojsť?“
„Nech sa páči. Manžel je už doma, ale odpočíva.“
Úzkostlivo dbala na výslovnosť, akoby brala hodiny spisovného jazyka. Podozrieval som ju, že jej prirodzené vyjadrovanie by bolo omnoho hrubšie a voľnejšie.
Zaviedla ma do honosnej obývačky so žiarivým krištáľovým lustrom, ktorého svetlo ma oslepovalo, a s chladným mramorovým kozubom. Sadli sme si do kresiel oproti sebe. Jej telo zaujalo pôvabnú, uvoľnenú pózu, ale poblednutá tvár vyzerala znechutene, akoby ju živočíšna príťažlivosť vlastného tela už nudila.
„Bola Susan v poriadku, keď ste ju videli?“
„Nevyzerala chorá.“
„Kde je teraz?“
„Neviem.“
„Spomínali ste vážne nepríjemnosti.“ Jej hlas bol mäkký a tichý, akoby sa usilovala tie nepríjemnosti zahladiť. „Prosím vás, povedzte mi úprimne, na čo ste narážali. Už tretiu noc vyčkávam pri telefóne.“
„Viem, čo to je.“
Naklonila sa ku mne. Obrysy poprsia sa jej pod šatami zvýraznili. „Aj vy máte deti?“
„Nie, ale moji klienti ich majú. Susan má teraz jedno z tých detí pri sebe – malého chlapca menom Ronald Broadhurst. Počuli ste niekedy to meno?“
Chvíľu sústredene rozmýšľala, potom potriasla hlavou. „Obávam sa, že nie.“
„Ronaldovho otca dnes ráno zavraždili. Stanleyho Broadhursta.“
Toto meno jej zrejme nič nehovorilo. Keď som jej rozprával, čo sa dnes prihodilo, počúvala veľmi pozorne – ako dieťa rozprávku. Ruky sa jej vyšmykli z lona ako drobné živé stvorenia s červenými nôžkami a zastavili sa na hrudi. Povedala:
„To, čo sa stalo pánovi Broadhurstovi, nemohla urobiť Susan. Susan je jemné dievča. A má rada deti. Celkom iste tomu chlapcovi neublíži.“
„Tak prečo ho odvliekla so sebou?“
Žena sa pri mojich slovách zarazila. Pozrela sa na mňa s akousi nevraživosťou, akoby som ohrozoval sen, v ktorom žije. Ruky jej opäť klesli do lona.
„Iste to má nejakú príčinu.“
„Viete, prečo odišla z domu?“
„Ja… my s Lesterom to nemôžeme pochopiť. Všetko bolo v najlepšom poriadku. Prijali ju na univerzitu a mala ísť do letného tábora, kde ju čakal výborný program – tenis, potápačský výcvik a francúzska konverzácia. A zrazu, keď sme boli vo štvrtok ráno nakupovať, len tak z ničoho nič odišla. A nepovedala nám ani len zbohom.“
„Ohlásili ste to polícii?“
„Lester to ohlásil. Upozornili ho však, aby si od nich veľa nesľuboval – každý týždeň odchádzajú z domu desiatky mladých ľudí. Nikdy by mi nebolo zišlo na um, že raz to spraví aj moja dcéra. Susan sa naozaj mala dobre. Nikdy sme jej nič neodopreli.“
Opäť som ju zavrátil do tvrdej skutočnosti: „Nezbadali ste na Susan v poslednom čase nejaké zmeny?“
„Čo tým myslíte?“
„Nápadnú zmenu v jej správaní. Napríklad, že dlho vyspávala, alebo naopak, spala oveľa menej. Väčšiu podráždenosť a nepokoj, alebo naopak, apatiu a nedbanlivosť o zovňajšok.“
„Nič takého. Neužíva drogy, ak máte na mysli toto.“
„Ale aj tak o tom pouvažujte. Vo štvrtok večer v Santa Terese ju to tak chytilo, že skočila do mora.“
„Bol s ňou Jerry Kilpatrick?“
„Áno. Poznáte ho, pani Crandallová?“
„Raz bol tu u nás. Spoznali sme ho v Newporte. Urobil na mňa celkom dobrý dojem.“
„Kedy bol u vás?“
„Pred dvoma mesiacmi. Mali s mojím manželom trochu ostrejšiu výmenu názorov a odvtedy sa tu už neukázal.“ Jej hlas znel sklamane.
…
