VII
Kelsey niesol v jednej ruke rýľ a v druhej zakrvavený čakan. Hodil ich zozadu do dodávky a pomohol pani Broadhurstovej nastúpiť. Sadol som si za volant.
Pani Broadhurstová sedela mlčky medzi nami a meravo hľadela pred seba na kamenistú cestu. Nevydala ani hláska dovtedy, kým sme pri jej poštovej schránke nezabočili do avocadoveho hája. Vtedy, si sťažka vzdychla, akoby po celú cestu dolu kaňonom zadržiavala dych.
„Kde je môj vnuk?“
„Nevieme,“ odvetil Kelsey.
„Chcete povedať, že aj on je mŕtvy?“
Kelsey sa v zmätku uchýlil k ťahavému juhozápadnému nárečiu, v ktorom jeho odpoveď zaznela mäkšie. „Chcem povedať iba toľko, že o chlapcovi zatiaľ nič nevieme, pani.“
„A čo tá blondínka? Kde je?“
„To by som aj ja rád vedel.“
„To ona zabila môjho syna?“
„Vyzerá to tak, pani. Zdá sa, že ho udrela po hlave tým čakanom.“
„A aj ho pochovala?“
„Keď som ho objavil, bol už pochovaný.“
„Vari by to dievča vládalo?“
„Jama nebola hlboká, pani. Keď sa žena na niečo odhodlá, dokáže takmer to isté čo chlap.“
Pod ťarchou jej otázok a ešte väčšmi pod ťarchou jej strachu sa do Kelseyovho ťahavého prízvuku vkradol akýsi prosebný tón. Netrpezlivo sa obrátila na mňa:
„Pán Archer, je môj vnuk Ronny mŕtvy?“
„Nie.“ Povedal som to azda až priveľmi dôrazne, akoby som tým mohol uchrániť chlapca pred nebezpečenstvom.
„Unieslo ho to dievča?“
„Nie je to celkom vylúčené. A možno iba ušli pred ohňom.“
„Dobre viete, že to tak nie je.“ Akoby prekročila hranicu, za ktorou ju v živote už nič dobrého nečaká.
Zastal som s dodávkou na príjazdovej ceste, za svojím autom. Kelsey vystúpil a chcel pomôcť pani Broadhurstovej z auta. Odstrčila jeho ruku, ale pri vystupovaní pôsobila dojmom človeka, ktorý odrazu veľmi zostarel.
„Mohli by ste dodávku zatiahnuť pod prístrešok,“ povedala mi. „Nerada nechávam auto na slnku.“
„Prepáčte,“ ozval sa Kelsey, „ale môžete ho rovno nechať tu. Oheň postupuje dolu kaňonom a zrejme sa privalí až k domu. Ak chcete, pomôžem vám povynášať nejaké veci a môžem viesť vaše druhé auto.“
Pani Broadhurstová sa zadívala na dom a jeho okolie. „Nepamätám sa, že by v tomto kaňone dakedy horelo.“
„Tak teraz to zažijete,“ odvetil. „Tam povyše je porast vysoký päť až šesť metrov a suchý ako práchno. Takýto požiar tu býva raz za päťdesiat rokov. Ak sa vietor neobratí, môže zhorieť aj váš dom.“
Medzi dverami nás trocha váhavo privítala Jean. Akoby tušila, že sa dozvie niečo hrozné. Povedal som jej, že manžel je mŕtvy a syn nezvestný. Ženy si vymenili skúmavé pohľady, akoby jedna v druhej hľadali príčinu svojho utrpenia. Vzápätí podišli k sebe a padli si do náručia.
Kelsey prišiel za mnou na verandu. Dotkol sa prilby a oslovil mladšiu ženu, ktorá sa naňho dívala ponad plece pani Broadhurstovej.
„Vy ste manželka Stanleyho Broadhursta?“
„Áno.“
„Iste mi môžete opísať dievča, ktoré bolo s vaším manželom.“
„Pokúsim sa.“
Vymanila sa z objatia staršej ženy. Pani Broadhurstová vošla do domu. Jean sa oprela o zábradlie neďaleko kŕmidla pre vtáky. Pri uchu jej prefrnkol kolibrík. Prešla na druhú stranu verandy a sadla si do pláteného ležadlá. Meravo sa predklonila a zopakovala Kelseymu opis plavovlasej dievčiny so zvláštnymi belasými očami.
„Hovoríte, že má asi tak osemnásť?“
Jean prikývla. Reagovala pohotovo, ale mechanicky, akoby rozmýšľala nad čímsi celkom iným.
„Zaujíma – zaujímal sa váš manžel o ňu, pani Broadhurstová?“
„Zrejme áno,“ povedala sucho a trpko. „Ale mala som pocit, že ona sa väčšmi zaujímala o môjho syna.“
„Z akého dôvodu?“
„To neviem.“
Kelsey sa vyhol chúlostivej téme a spýtal sa: „Čo mala na sebe?“
„Včera večer mala oblečené žlté šaty bez rukávov. Dnes ráno som ju nevidela.“
„Ja som ju videl,“ zamiešal som sa do rozhovoru. „Aj dnes mala žlté šaty. Dúfam, že to všetko oznámite polícii.“
„Isteže, pane. Ešte sa chcem pozhovárať so záhradníkom. Azda nám bude vedieť povedať, ako sa ten rýľ a čakan dostali hore do hôr. Ako sa volá?“
„Frederick Snow – voláme ho Fritz,“ povedala Jean. „Ale nie je tu.“
„A kde j…
