8
Inžinier Richter bežal.
Bežal cez les, čo mu sily stačili.
Chlapi pili, ale on nemohol. Žalúdok mal scvrknutý ako zoschnutú slivku a odkedy ho Zdeno požiadal o malú službičku, ani poriadne nejedol, ani nespal. Vincent si to všimol, vedel, že niečo nie je v poriadkti, ale hanbil sa mu priznať. Vedel dobre, ako by reagoval, a okrem toho mu ho bolo ľúto. Ranil by ho. Vincent mu dôveroval najviac zo všetkých a veril, že sa vráti medzi normálnych. Nikdy s ním nezaobchádzal ako s obyčajným bezďákom, vždy bol preňho pán inžinier a vždy bol k nemu slušný. Pomohol mu a chcel mu pomôcť ešte viac, u švagra mu vybavil flek a zohnal mu aj lieky, a on ho takto sklamal.
Zdeno povedal, že to bude iba jeden podpis a má zarobené, dostal celú tisícku, ale tušil, že to nie je v poriadku. Umyli ho, oholili, ostrihali, dali mu nové sako a gate, trochu pridlhé, ale potom mu všetko nechali.
Podpisov bolo viac a dva z nich na prázdne papiere, ale tú tisícku fakt potreboval.
Teraz si to vyčítal. Bežal a vyčítal si to. Tušil, že tie podpisy nebudú len tak a ani tých tisíc korún nebude len tak.
Keby ho len tá hlava tak nebolela! Čo to s ním porobili? Boli to následky prepitých rokov strávených v delíriu, alebo terapia na psychiatrii? Ľadovo chladivé infúzie mu nikdy nerobili dobre, aj na to doktora upozornil a prosil ho, aby mu ich už nedávali, ale dostával ich a nerobili mu dobre.
Hrozne ho bolela hlava.
Chlapi pili, ale on nemohol. Žalúdok mal stále scvrknutý ako zoschnutú slivku. Išiel sa von vyšťať a zapáliť si a zbadal zdola prichádzať auto. Bola už tma, ale on bol na tmu zvyknutý a zbadal to auto, aj keď malo zhasnuté svetlá. Chcel ich varovať, ale oni sa iba hlúpo smiali a namiesto toho, aby sa zodvihli a utekali, tak ho kopli a opľuli. Navyše niektorí už spali. Chcel ich povynášať do lesa a skryť, ale boli bezvládni a ťažkí, jedine Igor vyliezol a smial sa a potom začal vracať.
Nevládali bežať, a tak sa rozbehol sám. Musel utiecť do lesa. Mrzelo ho, že ich tam nechal, ale musel utiecť.
To, čo spravil so Zdenom, nebolo v poriadku, aj keď nevedel o čo ide. Tušil, že Zdeno si ho raz nájde a on za to zaplatí.
Zdeno nebol dobrý kamarát. Vincent ho varoval, aby sa do niečoho nezaplietol, a keď prišiel po prvýkrát z mesta oholený a ostrihaný, bolo mu to podozrivé. Varoval ho znova. Škoda, že ho neposlúchol. Škoda, že najprv stretol Zdena, a nie Vincenta.
Zdeno ho našiel na stanici, zaplatil mu polievku a nie jeden, ale tri rohlíky a dal mu aj dvacku. Bavili sa iba o bežných veciach, ako ide život, odkiaľ je, čo robil, čo robí, či má občiansky preukaz a také nezmysly. Celkom fajn chalan. Potom prišiel znova a zase ho našiel na stanici. Povedal mu, že už mu verí, že je inžinier, a spýtal sa, či má naozaj ten občiansky preukaz, a tak mu ho ukázal. A potom ho previezol dole k vinohradom a povedal mu, že hore je taká chyža a že tam miestny dobrodinec ubytováva bezdomovcov a aby sa tam prihlásil o robotu a že tam nájde aj ubytovanie a že za to nechce nič, ani korunu.
Zdeno mu vtedy pomohol, Vincent ho prijal, aj keď mu bolo zle a bolievala ho hlava a brucho, ale tam hore pod lesom na čerstvom vzduchu a slniečku ho to občas prešlo, no inokedy ho hlava bolela strašne a...
Tak prečo teraz musí utekať?
Inžinier Richter zastal uprostred tmavého lesa a spýtal sa nahlas: „Tak prečo teraz musím utekať?“
Stál oproti buku, oprel sa oň čelom a zopakoval mu otázku: „Tak prečo teraz musím utekať, čo?“
Strom neodpovedal.
„Oni si prišli po mňa a ublížia aj chlapcom,“ odpovedal si sám. „Zdeno, nerob to, to nesmieš, oni za to nemôžu, Zdeno, ja...“
Inžinier Richter sa otočil a po pamäti sa rozbehol cez les. Prekľučkoval pomedzi stromy. Les sa skončil a vbehol do vinohradu. Bežal v riadku dole svahom a listy viniča ho švihali po tvári. Spadol. Svah bol prudký a noc tmavá, nevidel si pod nohy a obrobená pôda bola mäkká, neprispôsobená na behanie, ale bežal aj tak. Padal, ale bežal aj tak.
Dobehol na cestu. Kopírovala vrstevnicu a inžinier Richter…
