Kapitola 3
Chcel si zapáliť cigaretu a až mu šklbalo rukou od nutkania, ale uvedomoval si, že fajčenie je slabosť, a ukázať im, že je slabý, to naozaj nechcel. Nechcel im ukázať vôbec nič. Oni ho pozvali a oni musia niečo ukázať. On sa len bude tváriť dôležito a ak ponúknu dosť, vezme to.
Dlaňou si prebehol po temene hlavy a uvedomil si, že aj tohto zlozvyku by sa mal zbaviť. Držalo ho to ešte z čias, keď mu na hlave rástli vlasy. Vtedy sa prsty zakliesnili do bujnej štice a neposlušnú ofinu hodili až na zátylok. Príroda bola k nemu štedrá. Závideli mu aj baby. Vlasy mu padali až na lopatky a bol na ne právom hrdý. Potom…
Odviedli ho a ostrihali. Dostal kompletný ženijný výcvik, ale to mu nestačilo. Prihlásil sa do pyrotechnického kurzu a ešte si spravil odbornosť ako spojár. To už nebol záklaďák, podpísal a stal sa vojakom z povolania. Bavilo ho buzerovať mladých a vyťahovať sa na nich. Mohol si to dovoliť, lebo fyzička mu nechýbala a roky strávené v oddieli karate teraz zúročil požehnane. Stále cvičil. Mlátil mladých a robilo mu to dobre. Zaháňal tým komplex menejcennosti z toho, že ho neprijali za výsadkára.
Bol už odborník na pyrotechniku, na sebaobranu aj na spojovaciu techniku, ale elektroencefalograf niečo odhalil.
“Ja som blázon?” spýtal sa doktora.
“Nie. To, čo sa stalo vám, sa stáva aj iným, a dosť často. Ste normálny, ale váš mozog neznáša výšku a vnemy, ktoré mu senzory signalizujú, jednoducho vyhodnotí ako stres a vypne sa. Preto ste v lietadle odpadli. Preto v ňom budete odpadávať stále, na to nie sú lieky. Ale inak ste normálny.”
Preňho to bolo to isté, akoby mu povedal, že je blázon. Čo bolo najhoršie, aj pre kolegov.
Z armády do vyhodili aj preto, že začal piť. Iba preto nie, to by v armáde ostali iba upratovačky zo štábu. Vlastne ani tie nie. Vyhodili ho hlavne preto, že po dosiahnutí určitej hladiny alkoholu sa jeho mozog správal, akoby bol v oblakoch. Vypínal sa a zapínal náhradný program. Ten sa vždy končil zlomenými rukami, vyrazenými zubami, natrhnutým obočím, odrazenou ľadvinou…
Neboli to jeho zuby ani jeho ľadviny. Jeho iba vyšetrovala vojenská polícia, a keď už toho bolo príliš, dovolili mu z armády odísť. Bol odídený. Bol naštvaný.
Jediné, čo mu z tých čias ostalo, bola holá hlava. Vlasy si už nikdy nenechal narásť. Jednoducho zvyk. A ešte jedno mu z tých čias ostalo na pamiatku…
Fintu s obranným granátom ef jedna už predvádzal toľkokrát, že keď mu roztrhal kožu na krku a skoro vykrvácal, čudoval sa ako malý Jojo v kine.
“Vy ste blázon?” spýtal sa tentokrát doktor. “Čo vás to napadlo s tým granátom? Dva centimetre doľava a vykrvácate skôr, než by vás naložili do sanitky.”
Takže mal dve pamiatky na staré zelené časy. Holú hlavu a dlhú zle zahojenú jazvu na ľavej strane krku. Hladkal sa raz tam, raz tam.
Vedel, že by s tým mal prestať. Hladkanie po hlave vadilo všetkým v bare, vyzeralo to, akoby stále privolával čašníka. Hladkanie po jazve na krku zas vyzeralo, akoby mal svrab.
Prešiel si dlaňou po holej hlave a ruku položil vedľa druhej na stôl. Pre istotu si splietol prsty, aby ho už nedráždilo nutkanie.
“Cigaretu?”
Skoro zvýskol.
“Bežne nefajčím… ale jednu si dám…”
Potiahol si z marlborky a nevyšiel z neho ani obláčik. Až po druhom šluku sa mu z nosa vyplazili dva tenké prúžky dymu.
Muž sediaci oproti nemu si to všimol a usmial sa.
“Ak fajčíte, vaša vec. Nám to nevadí. Nepovažujeme to za slabosť. Skrývanie slabosti za slabosť považujeme. Načo je to dobré?”
Muž s jazvou prikývol. Sledoval pohľad prísediaceho a videl, ako mu skontroloval zahnednuté prsty pravej ruky. Vedel, že muž oproti nemu patrí do skupiny vnímavých. Nebezpečne vnímavých. Nebezpečných a vnímavých. Bol to profík.
“Neskrývam. Iba sa nechválim.”
“Dobrá odpoveď.”
Chvíľu sa sledovali ponad stôl. Na úvod.
Muž s jazvou mal pred sebou päťdesiatnika s figúrou a vitalitou muža o pätnásť rokov mladšieho, ale unavená koža na tvári a krku dávala pozornému pozorovateľovi za pravdu. Bolo tam päťdesiat. Zmiernen…
