6
Meyer býval vo veľkom dome s drevenou kostrou oproti eukalyptovému háju na konci voľného priestranstva. Pozemok nebol celkom pustý. Uprostred buriny tu hrdzaveli vraky ôsmich či deviatich automobilov, T-modely, A-modely a starý nákladniak reo, s motormi v rozličných štádiách rozkladu.
Nechal som auto na bočnej ceste, prešiel som cez spustnutý trávnik popri betónovom bazéne, ktorého zápach stojatej vody sa miešal s močovým pachom eukalyptov. Hlboká staromódna veranda bola tienistá a celá zaprataná záhradným náradím, zvinutou hadicou a iným haraburdím.
Ostrý zvuk tri razy preťal ticho. Skúsil som otvoriť predné dvere. Odkiaľsi z hlbín domu, pravdepodobne zo suterénu, sa ozvali ďalšie tri výstrely. Medzi nimi bolo počuť šuchtanie blížiacich sa krokov. Spoza zavretých dvier sa ozval ženský hlas:
„To si ty, Brand?“
Neodvetil som. Ťažké dvere sa otvorili a svetlo mi dopadlo na tvár. „Ach, prepáčte. Čakala som svojho muža.“
Bola to vysoká, ešte dosť mladá žena s peknou tváričkou a gaštanovými vlasmi. Nedbanlivo sa opierala o dvere, mala bujné prsia a bola neobyčajne ženská, až to človeka znepokojovalo.
„Pani Churchová?“
„Áno. Stretli sme sa už niekde?“
Jej malachitovozelené oči skúmali moju tvár, mala ich však iba spoly zaostrené. Zdalo sa, akoby hľadeli cezo mňa alebo za mňa na niečo v temnote, na niekoho, koho sa bála, alebo koho ľúbila.
„Stretol som vášho muža,“ povedal som. „Čo má znamenať to strieľanie?“
„To otec iba tak. Keď ho niečo rozčúli, najradšej ide dolu do suterénu a strieľa do terča.“
„Nebudem sa vás pýtať, čo ho tak rozčúlilo. Chcem sa dozvedieť niečo o tom stratenom kamióne.“ Povedal som jej svoje meno a povolanie. „Môžem vojsť?“
„Ak sa vám páči. Ale vopred vás varujem, že je tu ako v chlieve. Musím sa starať o vlastný dom a na otcov jednoducho nestačím. Presviedčala som ho, aby si vzal aspoň nejakú gazdinú, ale o žene v dome nechce ani počuť.“
Otvorila dvere dokorán a stala si nabok. Prešiel som okolo nej a dôkladne som si ju obzrel. Keby sa bola vedela trochu upraviť, mohla byť krásna. Husté vlasy mala však ostrihané ako dievčatko, čo jej zbytočne šírilo tvár. Aj šaty mala mladistvé, viseli na nej a skresľovali jej postavu.
Uhýbala môjmu pohľadu ako plaché dievča, rýchlo sa obrátila a podišla k dverám na konci chodby. Zavolala dolu osvetleným schodišťom.
„Otec, prišiel ťa niekto navštíviť.“
Drsný bas odvetil: „Kto je to?“ a ozval sa ďalší výstrel.
„Vraví, že je detektív.“
„Povedz mu, nech počká.“
V suteréne sa ozvalo päť ďalších výstrelov. Cítil som tie detonácie cez podošvy topánok. Ženu pri každom výstrele trhlo. Keď výstrely stíchli, zostala ďalej stáť vo svetle presvítajúcom zo schodišťa, ako keby výstrely boli predohrou k skladbe, ktorú nepočujem. K akejsi zvláštnej divej hudbe, ktorá znela v jej hlave, ozývala sa v nervoch a vzrušovala ju.
Ťažké nohy sa škriabali hore schodmi. Ustúpila a vo svetle sa zjavil chlap. V očiach jej čudne zažiarila nenávisť či strach, možno to boli dozvuky tej tichej hudby. Pozrel na ňu s akýmsi zadumaným pohŕdaním.
„Viem, viem, Hilda. Nemáš rada, keď strieľam. Ale prečo si nedáš do uší vatu?“
„Nič som nepovedala, otec. Toto je pán Archer.“
Zastal pod vypchatou hlavou jeleňa. Bol to starý muž, troska, ktorý sa už začínal scvrkávať. Mal ovisnuté plecia a pod zhúžvanou vestou z koženky mal prepadnutý hrudník. Na lícach a brade mu v hrdzavom strnisku presvitala biela pokožka. Oči mal podliate krvou a blčali mu ako posledné stopy neuhasiteľných a spaľujúcich vášní.
„Čím vám môžem poslúžiť, pán Archer?“ Jeho skrivené ústa tvrdili pravý opak. Vôbec nebol ochotný urobiť to najmenšie pre kohokoľvek.
Povedal som mu, ako som sa zaplietol do prípadu, a že mienim v ňom ostať. Neprezradil som mu prečo. Nevedel som presne čo, ale cítil som, že s tým má čosi spoločné Kate Kerriganová. A možno aj smrť toho čierneho chlapca sa stala symbolom nezmyselného násilia, ktoré som videl a neraz o ňom počul v mestách v údolí. Tu som mal príležitosť dostať sa veci na koreň…
