22
Kate Kerriganová ma čakala v mojom aute.
„Bála som sa, že mi ujdete,“ povedala, keď som otvoril dvere. „Radšej som si vzala taxík. Pán MacGowan mi telefonoval z elektrárne.“
„Kvôli mne?“
„Áno, je na ceste ku mne a chcel by vás vidieť. Nepovedal nič bližšie, ale myslím, že sa to týka jeho vnučky. Prosil ma, aby som okrem vás nikomu nepovedala, že mi telefonoval.“
Nasadol som a naštartoval. Prešli sme okolo gymnázia. Popri blokoch pri budove súdu sa rútil po ulici dlhý rad nákladných áut a starých automobilov, na chodníku mu utvorila špalier armáda mládencov v texaskách a pekných dievčeniec s holými nohami. Niektoré z nich boli v tom veku ako Jo. Uvažoval som, čím sa od nich líši a v čom tkvie ten rozdiel.
Kate zmenila smer mojich myšlienok. „Predstav si, že ešte pred desiatimi rokmi som bola jedným z takýchto detí,“ povedala. „Možno jedným z najšťastnejších. Vtedy ešte žil môj otec, bola som miestnou kráľovnou krásy a kapitán rugbyového mužstva ma vzal na univerzitný večierok. Myslela som, že všetko sa bude vyvíjať tak znamenite po celý môj život. Prečo ma vtedy nik neupozornil, že sa možno mýlim?“
„Darmo by si čakala.“
„Nechali ma žiť vo vysnenom svete,“ povedala trpko. „Nechali ma v domnení, že som vyvolená, že sa ma nemôže nič dotknúť. Vieš, za čo som sa pokladala? Za rozprávkovú princeznú, ktorá pozoruje svet v zrkadle. A odrazu sa to zrkadlo rozbilo. Nepoznáš tú rozprávku?“
„Kedysi som ju čítal.“
Zvyšok cesty do jej domu sme neprehovorili. Po MacGowanovi nebolo ani slychu, no i tak ma pozvala dnu a kázala mi čakať. V obývačke bolo chladno, hoci celý deň svietilo slnko. Ozveny hádky, ktorú som tajne vypočul, stále akoby švitorili v stenách.
Hodila čierny klobúk a rukavice na stoličku a ukázala rukou na druhú. „Vyzerá to horšie, ako som si myslela. Povedal ti o tom Westmore?“
„Naznačil mi to.“
„Don ma priviedol na mizinu. Sam vraví, že ma môžu stíhať pre niekoľkoročné nedoplatky na dani zo zisku. Čiže pre niečo, o čom sa mi ani nesnívalo.“
„Možno k tomu nedôjde, ak sa dostane Westmore k slovu. Je to predsa tvoj dobrý priateľ.“
„Vždy som si to myslela.“
„A čo ak sa to predsa stane? Ak ťa pripravia o zvyšok majetku?“
„Ostanem bez groša.“
„Vidí sa ti to také strašné?“
„Naozaj neviem. Dosiaľ som to neskúsila.“
„Tak to skúsiš teraz. Ale čoho sa máš báť? Si mladá, pekná a šikovná.“
Urobila netrpezlivý pohyb rukou; všimol som si, že na prstoch nemá prstene. „Vidím, že na tvoje komplimenty nenájdem odpoveď. Aspoň dnes nie. Ale i tak ti ďakujem za dobrý úmysel.“
„Nevidím dôvod, prečo by si mala smútiť. Urobil ti láskavosť tým, že sa dal zastreliť. Možno aj druhú láskavosť, keď ti pomohol zbaviť sa peňazí.“
Pozrela na mňa, ako keby pochybovala o mojom zdravom rozume. „Čo tým vlastne myslíš?“
„Že sa čoskoro vydáš.“
„Nikdy.“
„Istotne sa vydáš. Teraz však budeš mať väčšie šťastie, dostaneš statočného muža, nie nejakého Kerrigana. Tento štát sa hemží chlapmi, čo majú plné vrecká peňazí, trúdmi, ktorým sa papiere priamo hrnú. Poznám ich tisíce.“
„Naozaj je ich toľko?“
„Prejdi niektorou štvrťou v Beverly Hills alebo v Santa Barbare, ci Santa Monike a určite stretneš dvoch-troch za volantom jaguára alebo cadillacu.“
„A všetci sú ženatí?“
„Iba poľujú na ženy. Dokiaľ sú v tomto kraji ženy, čo vlastnia tri štvrtiny majetku, dotiaľ budú muži, ktorí sa pokúsia pripraviť ich oň, a často sa im to darí. Aj ty patríš k veľkému tajnému zväzu amerických sestier: k dobre opereným dievčatám, ktoré sa vydali za nesprávnych mužov, aby to neskôr oľutovali. Máme však aj pomocné bratstvo, ktoré sa vie o nešťastné sestry postarať.“
Oslnila ma dlhým pohľadom. „Žijeme naozaj v strašnom svete, však?“
„Je to skutočný svet.“
„Čím to môžeš dokázať?“
„Že neinvestujem svoje city do zlatých tehál. A čo ty?“
„Ani ja. To by malo byť jasné. Som jemne vychované dievča,“ ironizovala starú frázu, „ktorému dlho trvalo, kým dospelo. Ťažko je byť dospelým a nečudujem sa, že sa to podarí len málokomu.“ Medzi obočím sa jej zjavila hlb…
