2
Vysoký muž v sivom pracovnom obleku otvoril dvere márnice. Jeho oslnivobiely stetson ledva prekĺzol popod rám dverí, keď vychádzal. Plesol dlaňou po betónovej stene a zástupcovi v rovnošate, ktorý stál za ním, povedal: „Doparoma, ako sa to len mohlo Tonymu stať?“
Zástupca pokrčil plecami. „Možno zase galiba so ženskými. Poznáte predsa Tonyho, šerif!“
„Nuž, pravdaže ho poznám.“
Šerifov kráčajúci tieň sa pretiahol ku mne. Tvár pod strieškou klobúka bola chladná, dlhá ako aj jeho postava, opálená slnkom údolia. Hoci bol na svoj post mladý, tak asi v mojom veku, všimol som si vrásky, ktoré mu vybiehali z kútikov očí, lemovali mu ústa a svedčili o prežitých strastiach. Tmavé oči mal zasadené hlboko, ako okná domu, v ktorom straší.
„Vy ste ten chlap, čo ho sem dopravil?“
„Áno. Ja.“
„Nie ste z Las Cruces, však?“
„Z Los Angeles.“
„Ach tak.“ Pokýval hlavou, akoby som sa bol priznal k čomusi strašnému. „Teda si zapíšeme vaše meno a adresu.“
Povedal som mu meno, Lew Archer, a adresu zamestnania na Sunset Boulevard. Zástupca si to zapísal. Šerif si pritiahol stoličku, sadol si ku mne a nespúšťal zo mňa oči.
„Som šerif Church. Toto je Danelaw, môj expert pre identifikáciu. Aké máte povolanie, pán Archer, ak náhodou nerobíte dobrého samaritána?“ Church sa pokúšal o vtip, ale nedarilo sa mu to.
„Mám licenciu ako súkromný detektív.“
„Namojdušu, tomu sa už povie náhoda! A čo ste robili vonku na ceste?“
„Šoféroval som. Mám namierené do Sacramenta.“
„Tejto noci sa ta už nedostanete,“ schladil ma. „Dnes sa veru nevyplatí robiť dobrého samaritána. Obávam sa, že sa dostanete do styku s byrokraciou. Potrebujeme vás pri vyšetrovaní.“
„Chápem.“
„Poponáhľam sa, ako len budem môcť… Možno už zajtra alebo pozajtra. Pozrime sa, dnes je štvrtok. Môžete tu ostať do soboty?
„Ak budem musieť.“
„Dobre. A teraz nám povedzte, ako ste sa dostali k nemu.“
„Ležal v priekope niekoľko kilometrov južne od námornej základne. S námahou sa zdvihol na kolená a kýval mi.“
„Teda ešte bol pri vedomí. A povedal niečo?“
„Kým som k nemu došiel, stratil vedomie. Nemal som chuť hýbať ho z miesta, ale nikde nablízku nebol telefón a nemal som koho poslať po pomoc. Dovliekol som ho na zadné sedadlo a z prvého miesta na ceste som telefonoval po ambulanciu.
„Kde to bolo?“
„Na Kerriganovom dvore. Kerrigan vyzeral dosť prekvapený. Zdalo sa mi, že Aquistu pozná, ale nechcel o ňom či o živom alebo mŕtvom ani počuť. Jeho žena potom zavolala sanitku.“
„Čo robila pani Kerriganová?“
„Podľa všetkého mala na starosti recepciu.“
„A Kerriganová vedúca, slečna Meyerová, nebola tam niekde nablízku?“
„Možno bola, ale ja som ju nevidel. Záleží na tom?“
„Nie.“ Šerif zvýšil hlas. Opäť sa ovládal. „Prvý raz počujem, že tam Kate Kerriganová pracuje.“
Danelaw zdvihol oči od svojho notesa. „Bola tam vraj celý týždeň.“
Church pozrel naňho, ako keby mal ďalšie otázky, ale prehltol ich. Viditeľne mu poskočil ohryzok.
Povedal som: „Kerrigan bol trochu pod parou. Možno tým vysvetliť jeho neochotu. Opýtal sa ma, či som toho muža nepostrelil sám.“
Šerifove ústa zvlnil úsmev. „Čo ste mu na to povedali?“
„Nič. Veď som toho muža jakživ nevidel. Pomyslel som si že ho nahrám na pás, ak by ďalej táral.“
„Nie je to zlý nápad za takých okolností. A teraz mi ukážete miesto, kde ste ho našli.“
Všetci sme odrazu vstali. Šerifova kostnatá ruka ma chmatla za plece a tlačila ma smerom k východu. Neviem, či ma tým gestom chcel povzbudiť, alebo to mal byť rozkaz. Pre každý prípad som tú ruku z pleca striasol.
Mal nový čierny mercury špeciál s nepriestrelnými platňami pod karosériou, bez oficiálneho označenia. Viezol ma z mesta na juh po ceste, ktorou som prišiel. Večerné ochabnutie premávky už pominulo. Bola ozajstná noc. Reflektory za reflektormi pretínali údolie z juhu, oslepovali ma a mizli. Zo severu nás predbehlo druhé úradné auto.
Prešli sme okolo opusteného tábora a začal som pozorovať okolie cesty. Lúče reflektorov áut za nami prekutávali priekopu ako zlomené svietiace veslá…
