5
O štvrť na štyri nasledujúceho popoludnia, vo štvrtok, Nero Wolfe a ja sme sedeli na balvanoch naproti sebe. Sedeli sme tu už vyše troch hodín. Horná plocha jeho balvana, asi tak vysoko od zeme ako sedadlo stoličky, bola rovná, plochá a pomerne hladká, takže poskytovala dosť miesta pre Wolfov objemný zadok. Moja skala bola hrboľatejšia, dosť rovná, ale ani zďaleka nie hladká, no pomáhal som si tým, že som sa občas postavil na nohy. Napravo od Wolfa rástla spleť kríkov, kým za ním a naľavo od neho boli stromy, zväčša borovice. Asi desať metrov pred ním šantil Čučoriedkový potok a preplietal sa skalnatým riečišťom smerom k chate vzdialenej odtiaľto zo dva kilometre.
Predchádzajúceho večera, keď sme ho nechali v jeho izbe, dohodol som sa s Lily, že ho nebudeme rozmaznávať. Je reku v drsnej krajine, a preto nech sa tej drsnote aj prispôsobí. Ak chce mať pohodlie, na ktoré si zvykol, ako napríklad raňajky na podnose vo svojej izbe, nech si ich naloží, v kuchyni a zanesie do izby sám. A posteľ, nuž ak si ju postelie, dobre, ak nie, aj tak dobre, všetci sme to tak robili. Po tomto dohovore s Lily som sa ešte vrátil do jeho izby. Našiel som ho pod elektrickou prikrývkou, povedal som mu o dennom režime na tejto chate, on čosi zamrmlal a obrátil sa na druhú stranu.
Raňajky sa podávali o deviatej a tie sme obyčajne stihli načas, iba ak mal niekto mimoriadny program – Diana jediná tento čas nedodržiavala, lebo často spala dlho do obeda. Toho rána prišla včas, asi preto, že sa vyskytol nový muž, na ktorom môže vyskúšať svoje vnady. Mimi, pravda, vedela, aké meno má Wolfe, pokiaľ ide o jedlo, a preto som sa uškrnul, keď som ju videl sypať papriku na roztrepané vajíčka, a opäť som sa zasmial, keď som zistil, že nachystala dvojnásobnú dávku slaniny a okruštekov chleba na hrianky. Okrem toho, namiesto troch druhov džemu bolo na stole šesť. Keď si Wade Worthy sadal k stolu, poznamenal: „Vaša reputácia má svoje výhody, pán Wolfe. Toľká hojnosť potravín!“
„Nepočúvajte ho,“ zamiešala sa Diana. Koncami dvoch prstov tľapkala Wolfa po rukáve. „Hovorí z neho číra závisť. Rada by som vám natrela hrianky maslom.“
Wolfe ponuku neprijal, ale nezagánil na ňu. Hosť, to je klenot. Mimi doniesla ďalšiu misu vajec a aj tie boli posypané paprikou.
Po raňajkách sme sa s Wolfom pobrali do jeho izby a ja som mu pomohol vybaliť. Priznám sa, že moje počínanie zaváňalo rozmaznávaním, ale hnala ma zvedavosť. A ako som tušil, keď som taxikárovi pomáhal s batožinou, Wolfe sa vypravil na dlhší pobyt. Mal náhradný oblek – hnedý vlnený so zelenými bodkami – ďalší pár topánok, pár košieľ, desať párov ponožiek a tak ďalej, vrátane štyroch kníh, z ktorých si možno jednu priniesol na to, aby sa na ňu obracal vo svojej práci. Bol to „Vzostup ľudstva k civilizácii, ako sa prejavuje u severoamerických Indiánov od prvopočiatku až po nastolenie priemyselného štátu“ od Petra Farba. Asi predpokladal, že v podozrení bude nejaká Čierna Noha alebo Čipeva, a chcel vedieť, ako pracuje rozum týchto ľudí.
Keď sme všetko vybalili a poukladali do zásuviek a do skrine, predniesol som mu svoj návrh. „Ak to má byť vyčerpávajúca správa, zaberie niekoľko hodín a vy ste naučený na väčšiu miestnosť. Moja je dvakrát taká veľká ako táto, alebo je potom ešte tá veľká spoločná miestnosť, alebo terasa. Pravdepodobne by ste…“
„Nie,“ povedal.
„Nie? Nechcete počuť moju správu?“
„Tu nie. Včera večer som si ustavične uvedomoval, že nás tu môže niekto počuť, zvonku cez oblok alebo znútra cez dvere alebo stenu. Svoje problémy sme vždy preberali vo vzduchotesných miestnostiach, v bezpečí, bez nežiadúceho vyrušovania. Kým tu máme tri ženy priamo v dome, a jedna z nich patrí medzi vrodených škodcov. Čert aby to vzal! Nemôžeme sa niekam utiahnuť?“
„Ak máte na mysli niekam pod strechu, tak nie. Ale do plenéru skoro všade. Poznám desiatky príjemných zákutí, kde by sa dalo aj obedovať. Police v zásobárni nie sú síce také plné, ako boli pred mesiacom, ale nájde sa na nich jeseter, šunka, sušená hov…
