Žiješ iba dvakrát (Dominik Dán)

68

Cestou domov sa Krauz zastavil za parťákom v nemocnici. Priniesol mu banány a pomaranče.

„No drbenká ti? Aj keby sa mi ich podarilo skvasiť, aj tak tu nemám pojazdnú pálenicu!“ rozčúlil sa Chosé.

„Kušuj! Si pacient, tak budeš ovocie hrýzť, nie piť,“ uzemnil ho Krauz a potľapkal ho po pleci.

„Aúú...“

„Prepáč. Máš sa?“

„Až doteraz dobre. Už ma tlačí celý človek, nechcú mi dovoliť vstať.“

„Tak lež, vedia, čo robia. Dúfam...“

„Richard, tak mi napadlo... nemohol by si sa vlámať k hlavnej sestre a ukradnúť môj chorobopis?“

„Lepí ti? Buď pokojný. Neblázni, tvoje prechľastané ľadviny a stvrdnutú pečienku by nekúpili ani kanibali z Novej Guiney. Podľa mňa si za vodou, ale keby ťa silou-mocou chceli naložiť do sanitky, zavolaj. Dáme echo Bergmannovi, ten ťa zachráni.“

„Si na hlavičku?“

„Posuň sa, sadnem si sem k tebe a porozprávam ti, čo to hovädo zase vymyslelo...“

Krauz si prisadol k parťákovi na posteľ a porozprával mu koniec celého príbehu. Potom iba tak sedeli a Chosé vyzváňal na sestričky, aby im mohli obodovať nohy a prsia. Jednej hovoril Majka, dostala desať aj hore, aj dolu a Chosé sa šťastne usmieval.

Vlastne sa mu v nemocnici celkom páčilo.