33
„Chalani, nikto už nesmie ísť bližšie. Nesmieme nič pokaziť a prekryť jeho stopy s našimi. Už musíme ísť naozaj centimeter po centimetri.“
Krauz dal fotografiu kolovať. Každý si mohol obzrieť peknú blondínku s rukou vyloženou na synovej hlave a s mocným chorvátskym lodníkom po boku. Aj pláž za nimi a more až po obzor. Ale čo si mali všimnúť ako prvé, bola Aničkina košeľa. Žlto-čierna. Presnejšie, žltá s čiernou mriežkou, čo robilo dojem žlto-čiernej kockovanej halenky vpredu rozšafné zviazanej do uzla.
Asta sa činila. Kým sa oni hrali s kobercom a s cestovnou taškou, ona pracovala. Behala sem-tam po záhrade s čumákom pri zemi a vetrila. Behala zodpovedne, nevynechala ani kúsok. V rohu záhrady sa zastavila, sadla si, zaštěkala a pozrela na Šaňa, či má tie klobásové keksy. Nemal, všivák jeden, ale aj tak mu prezradila, že niečo našla.
„Asta, skús... hľadaj...“ Šaňo poznal hru jej tela, vedel, že niečo našla, tak ju musel povzbudiť, „tak hľadaj, Asta!“
Rukou sa dotkol trávy, kde si sadla, a pobúchal po nej.
„Tak hľadaj, Asta! Hľadaj! Tu hľadaj! Dobrá... moja...“ a dal jej iba obyčajný, kurací.
Za kurací diétny sa každý pes na robotu zvysoka vytento, ale Asta bola klasa. Asta začala kopať. Pes kope rýchlo, zvlášť v mäkkej zemine. Jej pazúry sa ako malý bager zarývali do trávy a kusy zeme len tak lietali k zadným nohám. Šaňo ju nechal, až kým sa z jamy neozval zvuk trhanej látky.
Strhol Astu späť, dal jej pokyn, aby si sadla, a nazrel do jamy. Potom zavolal Krauza a ostatných. Krauz chcel fotografiu, a tak čakali vyše pol hodiny. Teraz mali aj jamu, aj fotografiu, fotografia kolovala a všetci prikyvovali a Krauz ich odohnal od jamy preč.
„Potrebujeme súdniara. Chosé, zavolaj Lengyela, alebo, ešte lepšie, sadni do auta a skoč poňho, nech sa nezdržujeme. Čo je to tam pri tej bráne?!“
Chalani v uniformách sa chopili svojej funkcie ochrancov miesta činu naozaj zodpovedne. Civilov vystupujúcich z auta odmietli vpustiť, dokonca ich chceli vykázať na koniec záhradkárskej osady.
Mali smolu. Jeden civil bol krajský riaditeľ polície, druhý riaditeľ kriminálnej polície a tretí krajský prokurátor. Priviezol ich Mayor, asi sa už uňho v kancelárii nudili.
Krauz ich príchod postrehol včas a predišiel tak trápnemu intermezzu, lebo mladí chlapci takých vysoko postavených funkcionárov nemohli poznať a mohli im nechtiac povedať pravdu, aby ťahali do riti.
Krauz všetkých vysoko postavených funkcionárov poznal osobne, a čo bolo najhoršie, aj oni jeho, takže im pravdu povedať nemohol, tak sa iba rýchlo ponáhľal zasiahnuť. Všetci chceli vidieť jamu a všetci chceli k tomu aj fotografiu. Krauz vybojoval aspoň to, aby stáli dosť ďaleko, aby sa už do jamy netrúsilo a aby všetko nepošliapali. Bojoval márne, funkcionári chceli byť čo najbližšie a vidieť všetko zblízka. Mayor kývol na Krauza a odtiahol ho bokom. „Chosé?“
„Išiel po Lengyela.“
„Výborne, akurát som sa ťa chcel spýtať, či nepotrebuješ súdniara. Burger už hore přitvrdil, je v pohode, takže makajte, chlapci, a všetko, čo nájdete, hláste hore Edovi. Potrebuješ ešte niečo priviezť, Richard?“
„Nie, odviezť,“ a zagánil na šéfov.
„S tým sa musíš zmieriť, kauza Vratko-trhač zubov rozhýbala celé ministerstvo a vieš dobre, že vyhral odvolací súd, teraz sa s ním chcú porátať. Ak ho usvedčíme, ministerstvo ušetrí more peňazí, o to ide. Všetci sa už rozhýbali a majú na tom záujem. Natiahni si okolo pásky, o pár minút tu máš mikrofóny a svetlá kamier. Ozaj, ako dlho ti to bude trvať? Prezident chce na šestnástu zvolať tlačovú konferenciu a informovať verejnosť, akí sme bohovskí.“
„Šaňo, iba sme začali. Ani nevieme, v akej je polohe a v akom je stave, budeme sa tu onanovať možno dve hodiny, možno dva dni, ja neviem, ako dlho nám to potrvá.“
„To nemyslíš vážne! Dva dni! Veď ju vykopte, a je to!“
„Si na hlavičku aj ty, Šani? Musíme ísť vrstvu po vrstve, kúsok po kúsku, stopu po stope - ja naozaj neviem, ako dlho to bude trvať.“
„Richard, neblázni, tak to trochu urýchli, oni ma ukri…
