17
Kuky si predĺžil dovolenku a nastúpil do ďalšej nočnej. Včera celú noc nespal brat, dnes to čakalo jeho. Mame sa priťažilo a zvíjala sa celú noc. Ráno už Peter takmer odpadával od únavy. Odovzdal štafetu otcovi a zavolal Kukymu, aby sa pripravil - v noci to nebude mať ľahké a aby nezabudol prísť včas a vystriedať otca, lebo už melie z posledného. Ja tiež, pomyslel si Kuky, ale do telefónu nepovedal nič. Peter ho stručne poinformoval o matkinom aktuálnom stave, ale naozaj iba stručne, nechcel ho strašiť.
Keď Kuky prišiel domov, otec práve večeral. Jedol jablko. Krájal si ho kuchynským nožom. Sedel v kuchyni za stolom, kde sa vždy stretávala celá rodina, a uprene civel pred seba. Zo zvyku sedel na svojom mieste, hoci už žiadnu rodinu okolo seba nemal a mohol si sadnúť, kam chcel. Sedel na svojom mieste, lebo tam sedával celý život a myslel si, naivne dúfal, že ak bude dodržiavať staré zvyky, dodrží ich aj osud a vráti späť všetko, čo mu vzal a čo sa mu chystá vziať. Veľmi si želal, aby sa všetko vrátilo do starých koľají.
Sedel za stolom a večeral jablko. Synovi na pozdrav iba kývol nožom a otrčil líce. Kuky sa zohol a pobozkal ho.
„Ako, otec?“
„Uvidíš sám...“ povedal vyčerpaným hlasom a odovzdane krájal ďalej.
Kuky sa prezul do pohodlných papúč, odskočil si na záchod a pri dverách do spálne zaváhal. Už mal ruku na kľučke, ale potom ju stiahol. Nikdy nemali s bratom povolený prístup do spálne rodičov, bolo to ich územie a dohoda bola taká, že chalani tam nemajú čo hľadať. Ich územie bolo v detskej izbe a v celom byte od balkóna po toaletu, ale spálňa doň nepatrila. Keď podrástli a pochopili, prečo sa občas večer zo spálne ozýva klopkavý zvuk postele narážajúcej o stenu, tichučko doliehajúci až do detskej izby, pochopili, prečo rodičia na zákaze tak úzkostlivo trvali. Bolo to naozaj územie otca a mamy, mali naň právo a obaja bratia dohodu dodržiavali až do dospelosti - súkromie rodičov rešpektovali stále. Aj teraz, keď už mohol, zaváhal. Iba na chvíľu, potom si odkašlal, nadýchol sa, nabral odvahu a po špičkách vošiel.
Skontroloval situáciu, sklonil stolnú lampičku, aby stlmil svetlo, a začal ordinovať. Kuky natlačil mamke do nosa večeru, upratal po sebe, poutieral ju vlhkou voňavou utierkou, skontroloval jej dych, pokúsil sa zmerať pulz, ale nič necítil, upravil jej perinu, rozvalil sa v kresle, vyložil si nohy a čakal. Čas bežal a nič sa nedialo... „Paľko... Paľko môj...“
Kuky sa prebral a skontroloval budík na nočnom stolíku. Bolo pár minút po polnoci, najhorší čas pre rakovinárov. „Paľko...“
Takže sa mu to nesníva. Mama ho naozaj volala. Slabý šepot sa ozýval tmavou izbou, presýtenou pachom potu a výkalov, ale pery sa jej ani nepohli. Vstal a kľakol si bližšie k jej ústam. Teraz sa pery pohli, iba nebadane, ale pohli sa.
„Paľko... bolí... pomôž...“
Bol čas na nočné vitamíny. Brat ich pripravil aj na dennú zmenu pre otca, aj na nočnú pre neho. Chvíľu zvažoval, čo spraví najskôr, či jej dá morfium a potom ju přebalí, alebo naopak. Rozhodol sa pre morfium, aspoň bude potom pokojnejšia. Injekciu napojil na kanylu a pomaly tlačil. Veľmi pomaly, veľmi pedantne. Morfiový koktail sa rozlial do žíl a snažil sa utlmiť jej utrpenie. Snažil sa márne.
Potom prišla na rad tá horšia časť nočnej šichty. Prehadzoval ju z boka na bok s oveľa väčšou istotou než prvýkrát a aj sa mu spočiatku darilo, ale rýchlosť bola tentoraz na úkor kvality, a keď odložil špinavú plienku, všimol si, že zakvackal aj plachtu. Musel ju odsunúť, tak ako bola, na vedľajšiu polovicu manželskej postele a na tú jej polovicu znova dal čistú plachtu. Matku preniesol späť, ale akosi sa s ňou príliš makosil a nový príval výkalov sa z nej vylial priamo na novú plachtu.
Nemohol ju znova iba tak posunúť na vedľajšiu polovicu postele, lebo bola špinavá a všetko by razom umazali výkaly, tak vzal papierové utierky, urobil si z nich guču, zhlboka sa nadýchol a vyutieral ju. Už bol múdrejší, kým s ňou začal znova hýbať, dal jej plienku. Odsunul ju vedľa, …
