Venuša zo zátoky (Dominik Dán)

Podpořte LD sdílením:

Share

Ukázky

39

„Jeden sem, druhý tam!“ rozhodol Krauz.

Chlapcov rozsadili – každého do jednej kancelárie. Krauz si spomenul na Slávovu radu – kým si ho vzala protidrogová jednotka na výlet do lesov, poradil Krauzovi, ako na dvojičky.

„Roland je normálny, bystrý, akčný, rozhodný. Ramón je trtko, urobí len to, čo mu poradí alebo dovolí brat. Ak ich chcete dostať, začnite s Ramónom.“

Dobrá rada stojí groš – Slávo zatiaľ nedostal ani cent, no Krauz už bol pevne rozhodnutý, že za pomoc dostane primeranú odmenu. Sľuby, ktoré si Slávo zatiaľ vypočul, boli sčasti nesplniteľné, ale ak sa črtala čo len chabá nádej, Krauz bol ochotný intervenovať. Aj teraz ho poslúchol, Rolanda si vzali Kuky s Váňom do vedľajšej kancelárie, Ramón skončil u nich na tvrdej stoličke v strede kancelárie stoštyridsaťjeden.

„Meno?“

„Roland Ramírez.“

„Povolanie?“

„Študujem na gymnáziu.“

„Ročník?“

„Štvrtý. Teda, ak spravíme reparát z matiky, tak štvrtý.“

„Už ste mali osemnásť, nie?“ Kuky neprešiel automaticky na tykanie.

„V marci.“

„Tak s vami nebudeme zaobchádzať ako s deckom, ale ako s dospelým chlapom.“

„To je pre mňa dobre – alebo zle?“

„Závisí od toho, ako budete odpovedať. Ak sa rozhodnete klamať a my na to prídeme... A prídeme na to, verte mi, tak horšie. Ale ak poviete pravdu a budete nápomocný, tak dobre.“

„Uhm.“

„Rozumieme si?“

„Uhm.“

„Roland, kto je toto?“ Kuky mu podal fotografiu.

„Linda, spolužiačka.“

„Kedy ste ju videli naposledy?“

„V sobotu večer.“

„Minulý týždeň?“

„Minulý týždeň.“

„Za akých okolností?“

„Okolností? Čo máte na mysli?“

„Prečo v sobotu? Čo sa dialo v sobotu?“

„Nič, čo by sa malo?“

„Neviem, vy nám povedzte.“

„Pozrite sa, páni, je naozaj také dôležité baviť sa o Linde? Máme kúpené letenky, práve sme odchádzali na prázdniny do Španielska za rodičmi, nemám najmenšiu chuť strácať čas...“

„Tak si ju nájdite, ak chcete chytiť let, a povedzte nám, čo sa dialo v sobotu.“

Roland si ich skúmavo prezrel. Krpec a tučko, podarená dvojica. Aj taký krpatý a taký tučný môžu robiť policajtov? Asi áno, a asi svoju robotu berú vážne, lebo odhodlaný výraz v ich tvárach neveštil nič dobré. Určite sa neuspokoja len tak s nejakými báchorkami. Odkašľal si.

„Bola u nás doma.“

„Prečo?“

„Je to spolužiačka, normálne sa navštevujeme.“

„Kedy ste boli naposledy u nich?“

„Nikdy.“

„Povedali ste, že sa normálne navštevujete.“

„Myslel som to tak...“ vzdychol si. Pochopil, že si bude musieť dávať pozor na slovíčka, títo dvaja sú odhodlaní chytať ho za ne. „Dobre, vysvetlím vám to. Na konci roka...“

„Minulého?“

„Školského! Rachli sme z matiky, o dva týždne máme reparát. Aj Linda. Otec vybavil doučovanie a Linda k nám chodí... No tiež na doučovanie.“

„Aj v sobotu?“

„Nie, doučko je len cez pracovné dni, v sobotu sme rátali niečo ako domácu úlohu. Prípravu na pondelok.“

„Dokedy?“

„Čo dokedy?“

„Do večera?“

„No, do večera.“

„Čo bolo potom?“

„Nič, čo by malo byť? Dorátali sme, chvíľu sme sa ešte rozprávali a išla domov.“

„Koľko bolo hodín?“

„Neviem presne...“

„Odhadom.“

„Deväť? Pol desiatej?“

„Videl ju niekto odchádzať?“

„Kto by ju mal vidieť?“

„Susedia, nejaký spolužiak...“

„Nie, myslím si, že ju nevidel nikto.“

„Kam išla?“

„Asi domov.“

„Asi?“

„No... domov!“

„Povedala vám, že ide domov?“

„Nie, ale kam by išla?“

„Práve to sa snažíme zistiť. Domov neprišla. Stretli ste sa aj v nedeľu?“

„Nie, v nedeľu sme si dali voľno. Matematika ide na palicu, občas si od nej treba aj oddýchnuť.“

„To iste, to sa dá pochopiť. Kedy prišla v pondelok na doučovanie?“

„No...“

„Nemusíte presne, stačí odhadom.“

„No... Ona neprišla.“

„Ale povedali ste, že...“

„Ja viem, viem, čo som povedal, ale v pondelok neprišla!“

„Volali ste jej? Zháňali ste ju?“

„Nie... Vlastne áno! Teda... ani neviem.“

„Bolo to pred piatimi dňami, mali by ste si to pamätať. Stalo sa jej predtým, že by neprišla na doučovanie?“

„Nie, doučko brala poctivo.“

„A odrazu neprišla. Nebolo vám to podozrivé?“

„Bolo...“

„Takže ste jej volali?“

„Asi, čo ja viem.“

„Preveríme jej mobilovú komunikáciu. Ak ste jej volali, váš telefonát tam bude.“

„Nebude, teraz som si spomenul – nevolal som jej.“

„Ani brat?“

„Ani on.“

„A profesorka, čo vás doučuje?“

„Tej to môže byť ukradnuté, prachy dostane tak či tak, načo by ju zháňala?“

„Neviem, iba sa pýtam. Takže ste ju nezháňali.“

„Nie.“

„Ale prečo, keď sa vám to zdalo podozrivé?“

„Podozrivé? Povedal som podozrivé? No... Ani nie podozrivé, jednoducho neprišla, je to jej vec, jej rozhodnutie, či sa chce doučovať alebo nie. A...“ koktal, zasekol sa. „Prosím vás, môžete mi povedať, načo je toto všetko dobré? Prečo ste nás zatkli?“

„Nie ste zatknutí, iba sme vás predviedli v zmysle zákona. Máme právo požadovať od vás vysvetlenie.“

„Ale aké? O čom? Prečo?!“ Roland zvýšil hlas.

„Lebo odkedy od vás Linda v sobotu odišla, už ju nikto nevidel. Alebo sa vám cez týždeň ozvala?“

„Nie, to nie.“

„Ale nehľadali ste ju.“

„Nie.“

„Ale ste kamaráti, nie? Je to spolužiačka. Chodila k vám na doučovanie a odrazu neprišla. Ozaj, dokedy je plánované to doučovanie?“

„Neviem.“

„Nie? Rodičia doučujúcu profesorku určite platia, doučko sa nerobí zadarmo. Nájdeme ju, spýtame sa jej, dokedy má zaplatené. Alebo si už spomínate, dokedy je zaplatené?“

„Do... učovanie...“ Roland strácal prehľad, otázky nasledovali rýchlo, nemal čas na premýšľanie. „Zaplatené je do konca augusta.“

„Správne, reparáty bývajú posledný augustový týždeň. Kedy ste mali posledné doučovanie?“

„Včera, v piatok.“

„Prečo ste prerušili doučovanie? Prečo nepokračujete aj na budúci pondelok až do konca augusta? Prečo tak narýchlo odchádzate?“

„Narýchlo? Neodchádzame narýchlo! Volal som mame, že už toho máme plné zuby a potrebujeme si oddýchnuť. Súhlasila, vybavili sme si letenky, neodchádzame narýchlo. Išli by sme aj skôr, ale všetko je plné, je dovolenková sezóna, zohnať letenku nie je ľahké.“

„Verím vám, hoci nelietam. Linda nechcela ísť s vami? Nechcela ísť tiež na prázdniny?“

„Nie, prečo by sme ju mali vziať so sebou?“

„Lebo ona vás do svojej partie zobrala. Vy ju do svojej nechcete? Hanbíte sa za ňu?“

„Nie, prečo by sme sa mali hanbiť?“

„Lebo ste ju nevzali.“

„Vzali, nevzali... Čo...?“

„Vzala vás do partie, nie?“

„No...“

„Páčilo sa vám?“

„Páčilo? Prosím vás, ako to súvisí s jej zmiznutím?“

„Ona zmizla?“ Kuky vystrúhal prekvapenú tvár.

„Ale...“ Roland sa zasekol. „Ale, veď vy ste povedali...“

„Nie, ja som povedal, že od soboty ju nikto nevidel, teda nikto z rodiny ani z jej kamarátov z partie. Nepovedal som, že zmizla. Viete niečo o jej zmiznutí?“

„Nie, samozrejme, že nie!“

„Tak prečo ste použili výraz zmizla?“

„Neviem, to mi iba tak vyhŕklo! Ja... neviem! Viete čo, už vám nebudem odpovedať na žiadne otázky! Snažíte sa ma nachytať a ja neviem prečo. Môžem si zavolať?“

„Komu?“

„Otcovi.“

„Iste, aj na to príde, určite vám dovolíme, aby ste si zavolali. Aj otcovi, aj právnikovi...“

„Ja potrebujem právnika?“

„Neviem. Vy si čo myslíte – potrebujete právnika?“

„Nie!“

„Tak potom nemusíte akútne volať. Zatiaľ nie, zatiaľ nám pokojne porozprávajte, čo sa stalo v sobotu.“

„V sobotu? Nič, čo by sa malo stať? Už som vám povedal...“

Informace

Bibliografické údaje

  • 21. 3. 2024