45
„Máme dve možnosti,“ navrhol Hanzel v aute.
Krauz pribrzdil, naskočila oranžová, rozhodol sa neriskovať, zastal na červenú.
„Som za prvú.“
„Aj ja,“ súhlasil Hanzel. „Aj tak už máme pokazenú sobotu, načo chodiť hore, domov sa aj tak nedostaneme, po druhé, čakať do pondelka na oficiálny výsluch za prítomnosti psychológa a...“
„Všetkých zbytočných otravných elementov,“ pomohol mu Krauz.
„Správne, všetkých zbytočných. Načo? Čo môžeme urobiť dnes...“ Hanzel rozhodil rukami, že koniec porekadla by mal byť každému známy. „Ale Šaňo nás aj tak zdrbe.“
„Prečo? Urobme to tak, Oto, že nejdeme vyšetrovať. Rodičom povieme, že nejde o výsluch, chceme sa iba niečo spýtať, niečo si overiť, čo sme sa dozvedeli v tábore. Ak sa im to nebude páčiť...“
„Alebo chlapcovi.“
„... alebo chlapcovi, tak odídeme a predvoláme ich na oficiálny výsluch. Dáme im na výber. Ak budú súhlasiť s neformálnym rozhovorom, nikto, ani Šaňo, nám nemôže nič vyčítať.“
„Dobre, vyskúšame to. Začneš ty.“
„Ale budeš dávať pozor. Vieš, aké to je s deťmi, ich logika môže dospeláka zaskočiť. Musíš byť v strehu a pomôcť.“
„Jasnačka! Kam ideš? Máš chuť na fľaškové? Neblbni, bude z nás smrdieť chlast.“
„Nie pivo, napadlo mi niečo iné.“
Krauz zatiahol na parkovisko pred samoobsluhou.
* * *
Mirko býval v paneláku na štvrtom. Porušili pravidlo a vyviezli sa výťahom – aj tak z nich lialo, načo sa trápiť po schodoch.
„Dobrý deň,“ otvorila sympatická pani, skoro slečna. Krauz si okamžite všimol pekné modré oči, veľmi bystré, usmiate oči.
„Dobrý deň. Pani Mareková?“
„Áno.“
„My sme z polície...“ Krauz ich predstavil, aby vzbudil dôveru, ukázal aj preukaz. Asi nevzbudil, oči potemneli.
„Stalo sa niečo?“ nahla sa, skontrolovala fotografiu na preukaze, v neblahej predtuche si prehrabala vlasy. „Mirko...“ nedopovedala.
„Syn?“
„Manžel! Čo sa stalo? Prišli ste...“
„Len pokojne, prosím vás, len pokojne! Nič sa nestalo.“
„Je v poriadku?“
„Pevne verím, že áno, ale neprišli sme za vami kvôli manželovi.“
Viditeľne sa jej uľavilo. Spamätala sa.
„Viete čo, nestojme na chodbe. Poďte ďalej.“
Pozvala ich do obývačky.
„Musíte chápať moju reakciu, polícia u nás v živote nebola, a prídete dnes, zrovna dnes...“
„Čo sa stalo práve dnes?“
„Nič, presnejšie, dúfam, že nič! Manžel je zvárač, dnes zvárajú nejakú obrovskú palivovú nádrž v rafinérke, do pondelka to musí byť hotové. Včera mi celý večer vysvetľoval, aké je to nebezpečné. Budú zvárať vnútri, ak im zlyhá vetranie, môžu sa zadusiť, ak bude nádrž zle vyčistená, môžu vybuchnúť, ak... No proste celý večer ma strašil, až som ho musela zahriaknuť. Aj tak som do rána poriadne nespala – a teraz, odrazu, sa zjavíte vy, polícia...“
„Iba hlúpa náhoda, pani Mareková, zlé načasovanie, zhoda okolností. S vaším manželom nemá naša návšteva nič spoločné.“
„Pfúú...“ uľavilo sa jej. „Bože, až som sa spotila,“ ovievala sa rukou. Všimla si, že aj im je horúco. „Počkajte, prinesiem niečo.“
„Ale nerobte si starosti...“
„Pivo nemáme,“ ospravedlňovala sa. Položila na stôl tácku s citronádou, pomiešala, kocky ľadu vábivo cingali o sklo.
„V službe aj tak nesmieme,“ klamal Hanzel, aby nemala výčitky.
Pili s chuťou, no opatrne, lebo ľadová citronáda v tom teple mohla zareagovať a musela by im priniesť aj uteráky.
„Hovoríte, že o manžela nejde, takže ma budete vyšetrovať pre niečo iné? Viete, je to také vzrušujúce, v živote som nebola vyšetrovaná...“
„A ani nebudete, presnejšie povedané, nie dnes a nie tu. Musím vás dopredu upozorniť, pani Mareková, že sme neprišli vyšetrovať. Prišli sme sa vás niečo spýtať. Oboznámim vás s predmetom nášho záujmu, a ak sa rozhodnete, že sa s nami nechcete rozprávať, odídeme.“
Zháčila sa.
„Nerozumiem. Znie to tak...“ zaváhala, hľadala vhodné slová, „tak záhadne a vážne. Ale, prosím, pokračujte.“
„Stala sa dopravná nehoda.“
„Nehoda?“ hlas znel sklamane.
„Nie celkom, ale súvisí to s motorkami a so štvorkolkami. Jedno dievča prišlo o život.“
„O život? Je mŕtva?“ To už znelo zaujímavejšie.
„K nešťastiu došlo na terénnej dráhe v jelšovom háji neďaleko letného tábora.“
Vystrela sa, zasekol sa jej dych. Oči sa jej trochu zúžili, podozrievavo si Krauza premeriavala. Hanzel si odkašľal, chcel upozorniť kolegu, že na to ide zle. Samica pochopila, že im ide o jej mláďa, a ako každá samica zaujala obrannú pozíciu a bude ho chrániť aj za cenu vlastného života. Ak nechcú skončiť na dlažbe pred panelákom, Krauz by mal okamžite zmeniť taktiku.
„Poviem vám viac, vlastne všetko, aby ste si mohli urobiť ucelený obraz,“ Krauz stavil na úprimnosť. Nereagovala, a tak rýchlo pokračoval. „My sme už boli v tom tábore.“
„Aj Mirko bol v tom tábore,“ podozrievavý podtón z hlasu nezmizol.
„Vieme, už sme hovorili s profesorom.“
„Á, pán profesor!“ nebadane sa usmiala, napätie na chvíľu poľavilo. Pri spomienke na groteskne šťúplu postavičku s vreckovkou na hlave sa pobavila.
„Viete, my sme...“
„Čo to bolo za nehodu?“ skočila mu do reči.
„Myslíme si, že niekto niečím prehradil dráhu, dievča na štvorkolke na to nabehlo a zomrelo.“ Krauz sa rozhodol, že aj úprimnosť má svoje hranice. Zatiaľ prezradil iba toľko.
„A vy si myslíte, že v tom majú prsty chlapci z tábora.“ Nebola to otázka. Pani Mareková nebola hlúpa, predbehla ich. No nič, ušetrila im pár minút vysvetľovania.
„Prečo práve chlapci?“
„Nie je tajomstvom, že bobríci a motorkári si idú po krku, robia si zle. Takže chlapci?“
„Možno, to ešte nevieme, iba preverujeme určité fakty.“
„A čo s tým má môj syn? Logicky predpokladám, že ste prišli za ním.“ Logika pani Marekovej fungovala bezchybne.
„Pozrite sa, vec sa má tak, k nehode prišlo presne pred týždňom v sobotu. Od nedele bol váš syn ako vymenený, v noci sa začal pomočovať...“
„To viete odkiaľ!?“ zdúpnela.
„Od pána profesora.“
„A nie je náhodou zdravotný stav môjho syna lekárske tajomstvo!?“ Už bola naštvaná.
„Pre lekára určite, pán profesor je botanik. Ale ani tak by som mu nič nezazlieval. Spýtali sme sa, prečo im chýbajú dvaja chlapci, vysvetlil nám, že jeden dostal horúčku a druhý...“ Krauz pokrčil plecami. „Ani netušil, že niečo prezrádza.“
„Profesor...“ vzdychla rezignovane. „Roztržitý profesor.“
Chvíľu uvažovala, prehodila si nohu cez nohu, neuvedomila si, že ľahké letné šatôčky majú spodný lem nebezpečne vysoko. Radšej sa jej zahľadel do očí, potreboval sa sústrediť.
Stále uvažovala, Krauz mal pocit, že nie sú na zlej ceste, len tomu ešte niečo chýba. Hanzel postrehol zaváhanie, ponáhľal sa na pomoc.
„Pani Mareková, pozrite sa, stala sa nehoda, mladé, osemnásťročné dievča prišlo o život. Chápeme, že si neželáte, aby takáto ošemetná záležitosť bola čo len okrajovo spájaná s vaším synom. Ste matka, chránite ho, to je prirodzené. Na druhej strane, aj to dievča má matku, aj ona si zaslúži, aby sa dozvedela pravdu o smrti svojho dieťaťa. Aby ho mohla s čistým svedomím pochovať.“
Hanzel bodoval, domáca prikývla.
„Vášho syna nikto z ničoho nepodozrieva, nikto ho nechce do ničoho namočiť, ale myslíme si, že niečo videl alebo počul, možno zažil, jednoducho v sobotu sa niečo stalo, čo ho vystrašilo a zmenilo jeho správanie. Len tak mimochodom, boli ste s ním u lekára?“
„Nie, nebolo treba. Odkedy sme ho priviezli domov, je v poriadku.“
„Tak vidíte! To znamená, že jeho zmena súvisí iba s táborom a s udalosťami z minulej soboty. Nehovorte mi, že vás nezaujíma, čo sa stalo. Keď nie kvôli inému, tak určite preto, aby sa to už neopakovalo.“
Krauz musel uznať, že kolega zaťal do živého.
„Ale...“ ešte stále nebola celkom presvedčená. „Ale ako si to predstavujete?“
„Normálne. Kde je Mirko?“
„U susedov cez chodbu. Majú takého istého výrastka. Hrajú sa s autodráhou. Bez manžela sa nám samým dvom nechcelo na kúpalisko.“
„Zavoláte ho, sadneme si tu alebo v jeho izbe, aby sa cítil v bezpečí, v pohode. Predstavíte nás, že niečo vyšetrujeme a chceme sa niečo spýtať, políciu zatiaľ nemusíte spomínať. To stačí, potom sa už budem pýtať ja.“
Hlava jej padla nabok.
„Celý čas budete sedieť vedľa neho, môžete ho držať za ruku. V momente, keď sa vám to prestane páčiť...“
„Už teraz sa mi to nepáči.“
„... skončíme a odídeme. Alebo chlapcovi, to je jedno, jednoducho celý priebeh a ukončenie necháme vo vašich rukách.“
„Ale...“
„Nie je to výsluch, nič si nebudeme písať, žiadne buzerácie a opletačky, ide nám iba o potvrdenie informácií a získanie nových. Myslite trochu aj na matku toho dievčaťa...“
„Tak dobre.“
Krauz sa hodil na operadlo kresla.
„Ale ako ste povedali, keď uvidím na malom, že stráca trpezlivosť, odídete.“
„Dohodnuté!“
