13
Prišlo viac deciek, než rátali, prišli aj takí, ktorých nepoznali z Gabovho bytu. Gabo, ako veľký šéf, sa dal priviezť autom, kufor plný fliaš.
„Čo čumíte, domáci neplatia! Kto dá do placu byt, za chlast neplatí, také je pravidlo v partii. Peťo, chalani, vykladáme! Roland, ukáž im, kde je kuchyňa.“
Igelitky s tvrdým alkoholom a plechovky piva nanosili do kuchyne, keď zapratali chladničku, zvyšok odniesli do kúpeľne, vaňu napustili studenou vodou, nahádzali plechovky a fľaše, nech sa pomaly chladia.
Niekto zazvonil.
„Nechajte, idem ja,“ ponúkla sa Linda. „Len vykladajte!“
Ešte niekto zazvonil, ani teraz sa domáci nedostali ku dverám, Linda sa postarala. Roland narátal už pätnásť výrastkov a ešte stále niekto zvonil.
„Dobre, decká,“ postavil sa na prvý schod a zamával rukami, aby vzbudil pozornosť, „ale dohodneme si pravidlá! Počúvate ma? Pravidlá! Všetci ostanú dolu, hore sa nechodí! Nebudeme nič rozbíjať ani demolovať, jasné!? Jasné všetkým!?“
Dvaja-traja prikývli, ostatní ho mali na háku. Už revala hudba – reproduktory otcovej veže zažívali šok. Doteraz si šemotili v rytme klasiky, v pohode zvládali Bacha, Rachmaninova, Mozarta, teraz im blany trhal tvrdý rock.
„Čo to hrá?“ nechápal Ramón.
„Vaša veža, nie? Vlasto priniesol svoje cédečká, neboj sa, má fantastický výber.“
„Ani som mu neukázal, ako sa to zapína!“
„Vlastovi? Ten vie zahrať aj na starom šporhelte, neboj sa, vyzná sa, nič nepokazí,“ ubezpečovala ho Linda. „Hej, vy dvaja, nepočuli ste? Hore sa nechodí, tam je privát, dodržujte to!“ Automaticky sa preštylizovala do roly domácej panej, pobehovala, robila poriadky s nespratníkmi.
Priebeh akcie bol klasický, zažili ho už v Gabovom byte, len masovejší. Najprv trochu alkoholu, potom tančeky, zase trochu alkoholu, potom dvojice nalepené na sebe kdekade, tie nedočkavejšie sa vytratili do záhrady, zase trochu alkoholu – a konečne nadišla hodina H.
„Gabo, už môžeme?“
Gabo skontroloval čas, prikývol, z igelitky vybral vrecká so sušinou.
„Tak dnes po dvacke, decká, jednotná cena! Výnimočná akcia! Kvalitka zaručená!“
„Jupí, daj jeden!“
„Aj mne jeden!“
„Aj mne...!“
Aj Roland chcel jeden.
„Počkaj, pre teba niečo výnimočné. Za padíka, ale fakt niečo výnimočné!“
O chvíľu nebolo pre dymovú clonu vidieť od vchodových dverí po kuchyňu, aj domáci tápali.
Linda si vzala Gaba bokom.
„Ty si nepriniesol prášok?“
„Nie.“
„Si normálny? Ešte si nepochopil, že sú v plnke? To ti musím všetko hovoriť polopate?“
„Neskáč! Nevieš, ako to mám premyslené.“
„Premyslené?“ nechápala.
„Bezpečnostné opatrenia. Aha, tebe to nič nehovorí, prepáč, vidíš len prachy, ale ja musím myslieť aj na bezpečnosť! Aj za teba, ako sledujem! Ako môžem priniesť prášok do nového, neodskúšaného, neprevereného prostredia? Čo keby si aj oni pozvali nejakú partiu? Ksichty, o ktorých nič nevieme? Dá sa im veriť?“
„Aha...“ Linde už dochádzalo, o čom Gabo hovorí.
„Uvedom si, že narábame s nebezpečným materiálom, fízli po tom pasú ako besní! Opatrnosť nadovšetko! Alebo ťa láka pár rokov v base? Aj to už mám za sebou, ver mi, niet sa kam hrnúť!“
„Dobre, a čo si vymyslel?“
„Nič nové, iba to čo vždy. Chcel som vidieť osadenstvo, zhodnotiť riziko. Videl som, zhodnotil som, už som volal po novú zásielku. O pol hoďky je tu.“
„Výborne!“
„Upozorni Evu, nech ho dostane hore do izby.“
„Daj znamenie, keď príde tovar.“
O polhodinu sa Eva privinula tesnejšie k Rolandovi.
„Poďme na chvíľu hore,“ zaprosila.
Roland skontroloval podnapitú partiu – nikto si ich nevšímal, každý mal plné ruky alebo ústa roboty. Nenápadne vykročili po schodoch...
„Len kráčaj, kráčaj, ja sa zdržím iba chvíľu,“ potlačil ho zozadu Gabo. „Viem, že hore je vstup zakázaný, ale fakt len na chvíľočku, chcem ti niečo ukázať.“
V izbe im Gabo ukázal vrecúško s bielym práškom.
„Zrkadielko je moje, to ti požičiam, ale vrátiť! Pozri, robí sa to takto...“
„Nie som malý! Návod ukazujú v každom normálnom filme.“
„Kurváá!“ Gabo sa vystrel, spakruky si pošúchal pocukrovanú špičku no…
