46
Na chvíľu ich opustila, dvere na chodbu nechala otvorené.
„Zatiaľ v pohode,“ zašepkal Hanzel. „Si dobrý!“
„Ja? Ty si zasiahol v pravý čas,“ odpovedal Krauz tiež šeptom.
„Prvú časť by sme mali za sebou, teraz sa sústreď na druhú! Rišo! Zaboduj! Za pätnásť minút môžeme vyriešiť prípad a ideme na pivo!“
„Pivo...“ vzdychol si vyprahnutý detektív. „To je čo?“
Vrátili sa, detektívi prestali snívať. Vstali.
„Ahoj, Mirko.“
„Dobrý deň.“
„Mirko, toto sú dvaja páni z... od...“
„My sme kamaráti pána profesora Sekerku.“
„Hej, boli za ním v tábore.“
Chlapec si sadol na diván, matka vedľa neho. Chytila ho za ruku, privinula si ho, akoby ho naozaj chcela chrániť vlastným telom. Sadli si aj detektívi, Krauz si pritiahol kreslo, nasmeroval ho na dvojicu na diváne.
„Pozri,“ vytiahol z vrecka balíček žuvačiek, rozbalil ho, ponúkol. „Dáš si? My si dáme, strašne radi žujeme žuvačky.“
Chlapec váhal. Krauz rozbalil žuvačku, rozžul ju, usmial sa, lebedil si.
„Čučoriedková, bohovská!“
Hanzel rozbalil žuvačku, rozžul ju, usmial sa, lebedil si.
„Fakt čučoriedková! Príma!“
Z duše nenávidel žuvačky, boleli ho z nich zuby.
„Mirko, daj si jednu, netrhaj partiu.“
Chlapec pozrel na matku, prikývla. V okamihu bola žuvačka v ústach, len mu tak poskakovala sánka. Krauz položil balíček na konferenčný stolík, posunul ich bližšie ku chlapcovi.
„Aj tieto sú tvoje, my ešte máme. Mirko, počúvaj ma, niečo by som sa ťa chcel spýtať. Vieš, boli sme v tábore za pánom profesorom, ale predtým sme boli aj v hájiku, kde je tá pretekárska dráha. Vieš kde?“
„Uhm.“
„Stala sa tam taká... no, taká nehoda alebo niečo také, nevieme čo. Ale niekto tam zomrel, nejaké dievča.“
„Dievča?“ chlapec prestal žuvať.
„Hej, bolo to dievča. Mladé dievča, ešte decko. Jej mama sa pýta, čo sa jej stalo, prečo už nie je s ňou doma. Aj nás sa pýtala a...“
„Vy ste policajti?“
Krauz dobre vedel, že detská logika funguje inak než ich. Mohol mať stratégiu naplánovanú, ako len chcel, niektoré otázky boli nepredvídateľné a mohli zaskočiť.
„Sme,“ nedal sa zaskočiť Krauz.
Mirkovu pravú ruku držala matka, druhou ju hladila. Po slove sme sa jej chlapec chytil aj druhou rukou, pre istotu.
„Sme, ale nemusíš sa báť, nie sme v službe, veď vidíš, nemáme uniformy.“
„Nemusíte, kriminálka nenosí.“
Doriti aj s deckami, čo po večerníčku nezalezú do postele, ale pozerajú zakázané dospelácke kriminálky!
„Máš pravdu, nenosí.“
Úvod by sme mali za sebou, pomyslel si Krauz. Spackaný, ale za sebou. Bezradne zagánil na matku.
„Mirko, páni by sa ťa chceli niečo opýtať. Môžeš im odpovedať, neboj sa, sľúbili mi, že sa ti nič nestane.“
„Naozaj, mami?“
„Naozaj.“
„Myslíme si, že si niečo o tej nehode počul, alebo dokonca videl. Vieš niečo, čo by nám pomohlo. Boli by sme ti veľmi vďační, keby si nám to povedal. Povieš? Pomôžeš nám?“
Chlapec sklonil hlavu, skúmal vzor na koberci.
„Mirko,“ pomáhal aj tretí detektív v letných šatách, „pamätáš sa, ako ti bolo, keď sme ťa priviezli. Plakal si, v noci si sa budil a kričal si. Tatino a aj ja sme mali o teba strach. Už nechceme, aby si plakal, ani ty nechceš, tak im to povedz, nech máme všetci pokoj.“
Pohladila ho po vlasoch. Chlapec vytrvalo hľadel do zeme, váhal, premýšľal, bojoval, napokon povedal kobercu: „Nemali zraziť Ajku.“
„Ajku?“ Krauz si spomenul na dokaličeného psíka pod maringotkou. „Jazvečíka?“
Chlapec prikývol.
„Nič by sa im nestalo. Nemali zraziť Ajku,“ zopakoval zanovito.
Krauz si vymenil pohľad s Hanzelom. Kolega prikývol, aby rýchlo pokračoval.
„Mirko, kde ju zrazili?“
„V hájiku.“
„Kto?“
„Oni.“
„Motorkári?“
„No.“
„Vy ste boli čistiť hájik, však? Celý oddiel.“
„Dva.“
„Dva oddiely. Ajka a pán Kašák išli s vami.“
„Nie, iba Ajka, ujo Milan mal prácu v maringotke.“
„Išli ste bez uja Milana, ale jeho psík bežal za vami.“
„Bežala.“
„Správne, Ajka bežala. Čo sa stalo?“
„Čistili sme hájik, zbierali sme smeti, odrazu zarachotila motorka, taká veľká, hlučná. Ajka sa takých bojí, začala brechať, vybehla proti nej a …
