32
„To nám nemôžete spraviť!“ protestoval Adam Lacko. „Musíte nám dať šancu, aby sme sa rehabilitovali!“
Šéf protidrogovej jednotky cítil zodpovednosť za vzniknutú situáciu, dobre vedel, že po skončení zatýkania a výsluchov príde čas vyhodnotenia a vedenie mu zráta aj zranenú Petru, aj Gaba na úteku.
„Nechajte ho nám!“
Rýchla porada v Mayorovej kancelárii mala iba jeden bod programu – Gabo a chata v lesoch. Porada u šéfa kriminálnej služby za prítomnosti celého vedenia mesta bola viac-menej formálna, vlastne vedenie sa iba dalo informovať o priebehu akcie a o plánovaných opatreniach. Porada u Mayora bola konštruktívna, išlo o útok na konkrétny objekt, na konkrétnu osobu.
„Vy máte čo robiť, máte dvojičky, my sa postaráme o Gaba, je to náš pacient,“ argumentoval Lacko.
Krauzov návrh sa mu nepáčil – vraždári sa im chceli pliesť pod nohy a zúčastniť sa na zatýkaní Gaba, najmä Chosé už-už išiel vybuchnúť.
„Chosé, sklapni,“ schladil ho Mayor. „Aj keby sme do toho išli s protidrogovým, aj tak by som ťa zaradil do skupiny na dvojičky.“
„Choď do...“
„Nikam nejdem! Nemôžem riskovať, že mu prederavíš kotrbu... Prepáč, tak som to nemyslel,“ ospravedlnil sa, lebo prederavená kotrba za týchto okolností iritovala nielen Chosého.
„Šaňo, daj si dokopy chlapov a zoberte si na paškál dvojičky, chatu zvládneme s kukláčmi aj sami,“ dohadoval sa šéf protidrogovej jednotky. „Nemiešajme partie, rozdrobíme si zohrané tímy, nikomu tým nepomôžeme.“
Mayor si pošúchal tvár, uvažoval. Čas bežal, svitať začalo už pred dvoma hodinami, slnko začínalo pripekať. Nočné razie po celom meste sa pomaly končili, detektívi sa vracali na základné útvary, niektorí sklamaní, niektorí s bohatým úlovkom, no ten hlavný – Gabo – im stále unikal. Podsvetie bolo na nohách, celé mesto už vedelo, že nejaký blbec postrelil policajta. Keby policajta, ale policajtku, a ešte k tomu z oddelenia vrážd! Robili sa bleskové opatrenia, prostitútky bez povolenia na pobyt sa okamžite stiahli z obehu, nelegálne zbrane putovali spoza opaskov do trezorov, balíčky bieleho prášku z trezorov do pivníc za falošné steny, dohodnuté kšefty sa narýchlo rušili, toky peňazí sa zastavili, podsvetie tŕplo, kto si to odskáče.
Policajti vyslali do podsvetia jasný odkaz – vydajte nám Gaba, inak padajú všetky dohody, uberieme vám kyslík.
Podsvetie dobre vedelo, že nedostatok kyslíka sa na nich prejaví nielen spotenými namodranými tvárami, ale hlavne nižšími ziskami, a o peniaze ide každému v prvom rade. Vyslali k policajtom tiež jasný odkaz – my ho nekryjeme, od toho výstrelu sa stal sólo kaprom bez zázemia.
„Dobre,“ rozhodol Mayor, „nebudeme veci ešte viac komplikovať. Adam, zober si toho... toho...“
„Sláva,“ pohotovo mu pomohol Krauz.
„... toho Sláva a choďte do chaty. Ak nie pre iné, aspoň po tie zbrane, musíme ich zaistiť, nesmieme dopustiť, aby nám tu len tak pobehoval ozbrojený, na všetko odhodlaný feťák. Pravda, ak už nie je neskoro. Rišo...“
„Tu!“
„... dajte sa dokopy, aspoň dve autá, padajte po tie dvojičky. Musíme zobrať aj vyšetrovateľa a armádu technikov, nie iba dvoch, musíme urobiť domovú prehliadku, nech sa s prokurátorom dohodne, ako chce, ale vec neznesie odklad, majú vzťah na cudzinu, môžu nám upláchnuť, okrem toho môžu pokračovať v zametaní stôp – predpokladám, že prehovoriť prokurátora nebude problém. Nejaké otázky?“
Chosé sa zahľadel šéfovi do očí, nič nepovedal, no otázka znela jasne.
„Nie, Chosé, ešte nič nové, nevolali. Rozchod!“
