48
Vo výťahu sa Majchrán spýtal Micháleka: „Je to podľa teba dobrá voľba? Je príliš mladý.“
„Poznám jeho otca, robil som s ním dlhší čas. Férový chlap. Ak mladý zdedil aspoň desať percent génov po ňom, tak to postačí, a ja dúfam, že je celý po ňom, nielen desať percent. Je to Burgerov človek a Edo sa nikdy nemýli. Okrem toho inú možnosť nemáme, čas beží.“
„Tiež pravda.“
Vrátili sa do náčelníkovej kancelárie a Michálek použil červenú linku. Pracovníkom vojenskej kontrarozviedky vysvetlil situáciu a požiadal ich o spoluprácu.
Podľa naliehavého tónu v hlase na opačnom konci drôtu si bol Michálek istý, že boli na polceste k nemu, už keď skladal telefón.
O chvíľu vošli Burger s Krauzom. Už sa nezdravili. Burger iba natiahol ruku k Molnárovi a vyštekol: „Kľúče!“
Molnár mu podal kľúče od kancelárie a Burger s Krauzom odišli. Keď sa vrátili, Krauz sa už neusmieval a bol v tvári mierne popolavý.
„Už vie o všetkom, ide do toho.“
Krauz dostal pohár vodky a vďačne vypil. Skúsil byť mierne drzý a otrčil pohár znova. Dostal aj druhý, aj ten vďačne vypil. Farba do tváre sa mu nevrátila, ale aspoň už vytriezvel.
„Treba vybaviť pána doktora,“ začal úradovať Burger.
Michálek prikývol.
„Pán doktor, to je asi všetko, čo sme od vás dnes potrebovali.“
„Takže už môžem ísť?“ zajasal doktor a bol naozaj rád. Zbalil si tašku, rozlúčil sa kývnutím ruky a odišiel.
„Skontrolovali ste ohrievače?“ zaujímal sa náčelník.
„Skontrolovali,“ zahlásil Molnár. „Je pod dekami a ohrievače sú nasmerované priamo naňho. Ešte je teplý, dúfajme, že mu to vydrží.“
Konečne sa na chodbe ozval rachot. Nikto nemohol pochybovať, že sú to vojenské kanady. Ozvalo sa rázne zaklopanie a vošli bez vyzvania. Iba dvaja. Postavili sa do vzorového pozoru a všetkých prítomných pozdravili. Pohľady prítomných skĺzli na ich topánky – nemali kanady, dokázali narobiť rachot aj v poltopánkach. Boli v civile.
„Tak už sme komplet,“ vzdychol si Michálek. „Máte?“
„Máme,“ prikývol dôstojník vojenskej kontrarozviedky a z aktovky vybral spisy. „Toto je dokumentácia k Migom dvadsaťtri, je toho zbytočne veľa, to by neniesol, okrem toho to už v NATO majú. Ale toto je dôležitá časť,“ zo spisu oddelil pár listov, „o navigácii, a toto je komplet zabezpečovací systém, ktorý vyvinul inžinier Žemľa. To je najdôležitejšia časť.“
Obidve časti spisu položil na seba a podal ich náčelníkovi Michálekovi.
„Súdruh Zlocha, zabaliť do igelitu, prelepiť páskou a urobiť z toho vodovzdorný balíček, ale plochý, aby sa dal schovať pod bundu, jasné?“ rozhodol Michálek.
„Vykonám, súdruh náčelník!“
Zlocha prevzal spisy a odišiel.
„Čo ďalej?“ spýtal sa náčelník Burgera.
„Oblečenie.“
„Budeme ho meniť?“
„Myslím, že nie. Má koženú bundu, rifle a tenisky, tak by mohol ísť, je to logické.“
„To je dobre, prezliekanie by nás strašne zdržalo,“ súhlasil náčelník. „Ďalej?“
„Musím preveriť zostavu v nočnej službe.“
„Tak volaj, Edo.“
Náčelník Michálek podal Burgerovi slúchadlo a natočil mu panel s číselníkom. Burger vytočil číslo.
„Devínska rota, dozorný kapitán Talapka, príjem!“
„Burger.“
„Ahoj, Edko, tak čo ťa zase máta takto uprostred noci? Nie ste zase v plote, dúfam!“
„Nie. Slúžiš?“
„No.“
„O dve minúty ti bude volať poverený funkcionár. Bude nasledovať ostrá akcia podľa smernice VK. Je všetko v poriadku?“
„U nás áno.“
„Tak sa drž!“
„Aj ty.“
Burger položil.
„Máme šťastie, slúži ten normálnejší. Môžete volať, súdruh náčelník.“
Burger vrátil slúchadlo náčelníkovi. Michálek si odkašľal, poťažkal slúchadlo, akoby to bola činka, a začal vytáčať číslo. Veľmi pomaly, akoby dúfal, že ho ešte niekto zastaví a povie, aby neblbli, ale nezastavili ho. Kým linka vyzváňala, Michálek si otvoril smernice v tvrdých doskách označených veľkým červeným nápisom Prísne tajné v pravom hornom rohu.
„Devínska rota, dozorný kapitán Talapka, príjem.“
„Dobrý večer. Vyhlasujem akciu Rusalka. Oprávnenie nula štrnásť v zmysle smernice VK pomlčka nula nula stotridsaťosem lomeno tisícdeväťstosedemdesiatdeväť. Čakám…
