Uzol (Dominik Dán)

Podpořte LD sdílením:

Share

Ukázky

22

Krátko pred večierkou sa chodbou rozľahol hlas dozorného roty.

„Šeborbor k veliteľovi!“

Hneď nato sa rozleteli dvere veliteľa a major Fris vybehol za dozorným.

„Vy idiot!“ reval pošepky. „Keď som vám povedal, aby ste mi zavolali desiatnika Šebora a desiatnika Bora, tak určite nie hulákaním na celú rotu! Máte ísť za nimi na izbu! Neviete, koho mám v kancelárii!?“

Dozorný sa schúlil a očakával pohromu, prinajmenej pár zaúch, ale major iba bezmocne zaťal päste, nechápavo pokrútil hlavou nad toľkou hlúposťou a, šomrajúc si neslušné slová z oblasti pohlavných orgánov, vrátil sa do kancelárie.

Dozornému bolo jasné, že to pohnojil a že napätá situácia a veliteľova nervozita súvisia s dvoma autami za rotou. Prišli asi pred hodinou a vystúpilo z nich päť pánov v oblekoch a dlhých plášťoch a dvaja plukovníci v uniformách. Žiadali sa k veliteľovi roty a dozorný ich poslušne odviedol. Mohol si domyslieť, že sú to pracovníci kontrarozviedky v sprievode vyšších dôstojníkov zo štábu. Mohol, lebo v takú nočnú hodinu a na takých autách k nim nikto iný nechodil. A tiež si mohol domyslieť, že bude prúser, nech urobí čokoľvek a nech sa bude snažiť akokoľvek.

Bleskovo sa rozbehol po chodbe, aby desiatnikov Šebora a Bora vyrozumel ešte raz a potichu, ale bolo už neskoro, už sa rútili chodbou a naprávali si saká a viazanky. A celá rota už vedela, že sa niečo chystá a v noci asi zažijú ostrý poplach.

Slobodník Hríb sa práve chystal odostlať si posteľ, no využil situáciu a rozrušene sformuloval ďalšiu z nekonečného radu otázok.

„Počul si?“

„Počul,“ zašomral Vrábel.

„Zaznel signál Šeborbor.“

„No a?“

„Milan, niečo sa deje!“

„Deje.“

„Idem sa pozrieť...“

Hríb sa triasol od vzrušenia. Chcel vyjsť z izby, ale desiatnik ho zdrapol za rukáv.

„Stano, zalez do postele, o chvíľu je večierka. Máme po službe, musíme sa vyspať. Je viac ako isté, že aj tak neprespíme celú noc.“

„Ale na chodbe sa niečo deje!“

„Už som ti povedal, že ak začuješ signál Šeborbor, je najlepšie zaliezť do postele a o nič sa nestarať, inak sa môžeš dostať do prúseru. Toto nie je naša vec!“

„Ale za barakom parkujú dve autá a vystúpili z nich...“

„Aj keby z nich vystúpil dedo Mráz, aj tak to práve nás dvoch nemusí tankovať!“

Ostatní chlapci na izbe s Milanom vrelo súhlasili a zaliezli na bidlá. Deka natiahnutá až po bradu bola najlepšou ochranou pred neplánovanou nočnou službou.

Stano Hríb bol sklamaný. Slúžil iba krátko a na hranici sa zatiaľ nič nedialo, hoci v prijímači počul o devínskej rote rozprávky. Možno až teraz sa začalo ozajstné dobrodružstvo, ale Milan mu chcel všetko prekaziť. Bol sklamaný, no poslúchol. Zaliezol do postele a pokúšal sa zaspať. Márne.

  Desiatnici Šebor a Bor sa v kancelárii veliteľa roty vystreli a mužom sediacim za dlhým stolom predviedli predpisové prsia.

„Súdruh ve...“

„Ticho!“ zavelil major Fris a desiatnik Šebor ukončil hlásenie o príchode, akoby uťal.

Muži v dlhých čiernych pláštenkách ani nehli brvou, plukovníci si iba potiahli z cigariet a major Fris pochopil, že má pokračovať sám.

„Súdruhovia desiatnici, ste vzorní vojaci vzornej devínskej roty. Viete, čo to znamená, a viete, že služba na hranici na nás dennodenne kladie nové a nové úkoly... úlohy. Dnes bude na našej rote vykonaná akcia Uzávera, vás dvoch som určil do služby na najťažší úsek, pretože ste sa už osvedčili, a nemusím vám nič viac vysvetľovať.“

Desiatnici iba prikývli, netrúfli si ani ceknúť.

„Ostatné vám povedia súdruhovia z... z... nadriadeného orgánu,“ zakoktal sa major.

Muž v čiernej pláštenke sediaci na kraji kývol hlavou na veliteľa, čím sa mu poďakoval za dodržanie konšpirácie, a desiatnikom gestom naznačil, aby si sadli oproti nemu.

„Súdruhovia, je,“ pozrel na hodinky, „deväť päťdesiatdeväť. Počkáme minútu, kým dozorný vyhlási večierku a rota stíchne. Potom pôjdete do zbrojnice a vyzbrojíte sa ako do riadnej služby. Výkonný poddôstojník je už informovaný, všetko vám vydá, ale nebudete s ním o ničom debatovať, hoci som si istý, že sa vás bude vypytovať. Zažili ste akciu Uzávera už trikrát a boli sme s vami mimoriadne spokojní, takže...“ zaváhal a pozrel desiatnikovi Šeborovi priamo do očí, „dúfam, že dnes sa zachováte presne ako minule. Akcia je prísne utajená v rámci mimoriadnej ochrany záujmov štátu. Žiadne reči, žiadne odpovede na akékoľvek otázky a po skončení akcie žiadne informácie smerom von, ani v sobotu na vychádzke na pive nie! Jasné?“

„Žiadne reči, súdruh plukovník!“

„Nehulákajte, Šebor, a nie som plukovník. Po vyzbrojení zaujmete vyčkávacie stanovisko v miestnosti zástupcu pre veci politické a budete čakať na pokyn. Potom bude činnosť ako vždy predtým, prevezieme vás na kótu dvanásť. Vy, desiatnik Šebor, zaujmete stanovište hore na špaku... pardon, chcel som povedať na strážnej veži, a desiatnik Bor zaujme stanovište sto metrov povyše prúdu Moravy na vyšliapanom mieste od rybárov pod tou veľkou nalomenou jelšou.“

„Pičkáreň,“ pomohol mu desiatnik Šebor.

„Prosím?“ nechápal vyšší dôstojník z nadriadeného útvaru.

„Tá nalomená haluz urobila v hlavnom kmeni takú zvláštnu podlhovastú jazvu... takú... no, podobá sa na ženskú... ženské...“

„Aha.“

„Tak tomu fleku hovoríme pičkáreň.“

„Aha.“

„Je tam v kôre vyobrazený aj frajter, mali by ste si to ísť pozrieť, je to naozaj zvláštny prírodný úkaz a...“

„Súdruh desiatnik!“

„Prepáčte, ja len kvôli obhliadke terénu, inak...“

„My ten terén poznáme!“

„Prepáčte, súdruh...“

„Večierkááá!“ ozvalo sa z chodby. Dozorný roty reval naozaj poctivo, lebo si u veliteľa chcel odčiniť predošlý prúser.

Major Fris skontroloval čas na náramkových hodinkách a s uspokojením pokýval hlavou. Mal rád poriadok a dozorný roty dnes hlásil naozaj presne.

„Tak pokračujem,“ ujal sa slova muž v pláštenke. „Prechod bude sledovať desiatnik Šebor z veže a po prechode začne ostrú paľbu. Desiatnik Bor nebude strieľať skôr, než začuje dávku od desiatnika Šebora. Je to jasné!?“

„Jasné!“ zarevali obaja a okamžite skrčili hlavy medzi plecia, lebo si uvedomili, že urobili chybu.

„Krista vášho! Nemôžete revať tichšie?“ šepkal muž v pláštenke.

„Prepáčte, to je zvyk z výcviku.“

„Tak sa na výcvik na chvíľu vykašlite! Buďte radšej ticho. Desiatnik Bor, viete kedy máte strieľať?“

„Viem, až po desiatnikovi Šeborovi.“

„Výborne. Obaja vystrieľate plný palebný priemer. Potom obaja vystrelíte svetlice. Vyčkáte na príchod veliteľa roty a ďalšia činnosť už bude pod jeho velením. Je to jasné?“

„Jasné,“ zašepkali.

„Ak akcia Uzávera prebehne podľa našich predstáv, dostanete mimoriadnu odmenu tristo korún. Vyplatí vám ju veliteľ roty po skončení akcie mimo mesačnej výplatnej listiny.“

Desiatnici Šebor a Bor súhlasne prikývli. Tak to bolo aj na poslednej akcii. Odmena tristo korún pri mesačnom žolde stoštyridsať korún predstavovala viac ako dva mesiace ulievania a mohli slopať do nemoty. Boli radi, akcia ich začala o to viac zaujímať.

„A dajte si pláštenky, ako máme my, v noci bude pršať,“ upozornil ich muž v čiernom a pozrel na Frisa.

Major Fris pochopil a desiatnikom ukázal bradou na dvere. Aj oni pochopili, okamžite vstali a bez odraďovania vypadli von.

Výkonný poddôstojník ich už čakal v sklade na konci roty.

„To kvôli vám nemôžem spať? Vyjebanci skurvení! Čo zase zhovadíte tentokrát? Bude už tá tretia svetová, alebo si ešte môžem objednať Slávku z Riviéry.“

„Neslop v Riviére, netrtkaj Slávku a radšej študuj marxizmus, tam sa všetko dozvieš, aj o tretej svetovej. Kým sa rozhýbeš, daj nám výstroj aj na noc, aj na dážď a drž hubu.“

„Ako môžem držať hubu, keď sú za rotou dve autá kontrášov? Ráno sa ma budú všetci vypytovať, vy chuji!“

„Tak im povieš, že si dement a nič si z noci nepamätáš, a nebudeš ani veľmi klamať. Navaľ matroš a nekecaj!“

Výkoňák im vydal nočný výstroj, svetlice, baterky, pláštenky do dažďa, samopaly, ostré náboje, zásobníky. Vystrojil ich ako do ozajstnej vojny.

„Boh s vami, súdruhovia,“ zaželal im na cestu.

„Pánboh pomáhaj. Ústami generálneho tajomníka ÚV KSČ ti srdečne ďakujeme, hajzel jeden,“ poďakovali a zaliezli do kancelárie politruka.

Desiatnici Šebor a Bor sa navzájom skontrolovali a dotiahli si upínacie pásy na výstroji. Nabili samopaly ostrými nábojmi a zatlačili poistku.

„V pohode?“

„Som pripravený.“

„Ja tiež. Tak zaľahnime.“

Rozvalili sa na sedačke, nohy si vyložili na stoličky a zaspali nepohodlným pohraničiarskym polospánkom. Zaspala aj rota, ale tiež iba pohraničiarskym polospánkom, lebo nikto nevedel, ktorá čata si to dnes v noci zlízne.

Hodinu po polnoci po nich prišiel Vyfuk osobne.

„Vztyk!“ zašepkal. „Odchod! Tu máte kľúče.“

Desiatnika Šebora a desiatnika Bora naložili do vojenského gazíka a odviezli ich na kótu dvanásť. Vodič zastavil a otočil sa, aby sa presvedčil, či vystúpili v poriadku.

„Držte sa, chlapci,“ povzbudil ich.

„Aj ty,“ poďakovali a počkali, kým neodišiel.

V úplnej tme si odrazu pripadali ako zabudnutí na konci sveta. Všetky pouličné lampy na úseku Devín – Devínska Nová Ves boli zhasnuté. Ani jeden rybár s mimoriadnym povolením loviť v hraničnom pásme nadnes nedostal povolenie ísť na ryby. Vojaci boli úplne sami v úplnej tme. Od rieky vial studený vietor. Striaslo ich. Desiatnik Bor zasvietil baterkou na cestu.

„Sklop to a posvieť mi na zámku,“ požiadal ho Šebor.

Desiatnik otvoril drôtenú bránku v plote pod strážnou vežou na kóte dvanásť a po vykopaných, trávou zamaskovaných schodíkoch zbehol dolu k rebríku na strážnu vežu.

„Ty choď, vyleziem aj sám.“

Desiatnik Bor neposlúchol a počkal pod vežou, kým kamarát vylezie hore. Za normálnych okolností by bola jeho starostlivosť zbytočne prehnaná, ale teraz, keď mrholilo a kovové priečky boli klzké ako slimačia noha, bola obozretnosť na mieste. Až keď mu kolega zakýval, že je všetko v poriadku, vykročil chodníčkom do buriny. Po pár metroch prišiel na flek rybárov s neslušne odlomenou haluzou, ale dnes tu žiadny rybár nebol. Keď prebiehala akcia Uzávera, nesmel byť v hraničnom pásme nikto nežiaduci a desiatnik s uspokojením kvitoval pedantnosť nadriadených v tomto smere, lebo zízačov dnes naozaj nepotreboval. Celý priestor kóty dvanásť bol vyčistený a presne tak to potrebovali.

Desiatnik Šebor hore na špaku vyšiel zo sklenej kukane, obtiahol samopal, oprel si ho o železné zábradlie a hlaveň namieril na Rakúsko. Vojna sa mohla začať.

Desiatnik Bor na rybárskom fleku o sto metrov povyše prúdu Moravy si sadol na peň, obtiahol samopal a hlaveň namieril na Rakúsko. Vojna sa mohla začať aj na jeho úseku.

Chudáci Rakúšania. Takú zodpovednú strážnu službu si ani nezaslúžili, ale aspoň spali spokojnejšie. Ani im nenapadlo začínať nejakú vojnu.

Dve hodiny po polnoci vyšiel Vyfuk z kancelárie a ticho pošepol dozornému roty: „Pre tretiu čatu ostrý poplach Uzávera. Čas té nula dva, nula nula.“

„Vykonám, súdruh veliteľ,“ šepol dozorný a rozbehol sa k dverám, kde spalo prvé družstvo tretej čaty.

Dozorný roty ani nepostrehol, ako sa z kancelárie veliteľa roty vytratili návštevníci v pláštenkách. Vbehol do izby a pomyksľoval veliteľom družstva.

„Ostrý poplach Uzávera. Čas té nula dva, nula nula. Máte desať minút, skáčte, chlapci!“

Veliteľ družstva vyskočil z postele a zapotácal sa.

„Desiatnik Kram...“

„Drž hubu, sú tu kontráši, asi máme naozaj ostrý poplach. Preber sa!“

„Kurva,“ prebral sa.

Veliteľ družstva zobudil dvoch vojakov spiacich pri oknách.

„Poplach Uzávera, vstávajte!“ zašepkal.

Zblbnutí dlhým výcvikom vôbec nezívali ani nehromžili, ako mechanické stroje okamžite vyskočili z postelí, vyliezli na parapety, zrolovali čierne rolety a zatemnili všetky okná. Poplach Uzávera nesmel vidieť nikto zvonka, žiadny náhodný okoloidúci. Veliteľ družstva zatiaľ zobudil ostatných a v izbe sa to hmýrilo ako v mravenisku, no každý vedel, čo má robiť, čo si má obliecť a kam sa má postaviť. V absolútnom tichu, prerušovanom iba občasnými nedopovedanými povzdychmi ako... kur... do pič... ktorý kok... ja sa na to vy... sa družstvo v limite desať minút vystrojilo a nastúpilo na chodbu.

„Vyfasovať zbrane a zaujať postavenie podľa rozpisu!“ zavelil veliteľ roty Fris a chlapci sa rozbehli do výzbrojného skladu po samopaly a ostré náboje.

Dve hodiny a tridsať minút po polnoci sa krížom cez hlavnú cestu na kraji Devínskej Novej Vsi postavil vojenský gazík a vyskákalo z neho šesť pohraničiarov. Obkolesili gazík a zaujali palebné postavenie. Z Devínskej do Devína sa od tejto chvíle nedostala ani myš, ani keby mala priepustku podpísanú ministrom vnútra.

Dve hodiny a tridsaťdva minút po polnoci sa krížom cez hlavnú cestu na kraji Devína pri cintoríne postavili dva vojenské gazíky a vyskákalo z nich dvanásť pohraničiarov. Obkolesili gazíky, zatarasili cestu hore do záhrad a zaujali palebné postavenie. Z Devína do Devínskej Novej Vsi sa od tejto chvíle nedostala ani myš, ani keby mala priepustku podpísanú samotným prezidentom.

„Kurva aj s pojebanými kontrášmi. Už nám tu chýba iba dážď alebo kvapavka,“ vzdychol si jeden z vojakov.

Oboje sa mu mohlo splniť, ale začalo sa to dažďom. Prišla spŕška, po nej ďalšia.

„No, doriti, a mňa začalo svrbieť v rozkroku, chuji,“ priznal sa vojak stojaci pri gazíku.

„Držte huby!“ zahriakol ich veliteľ čaty.

Všetci si natiahli kapucne, sklonili hlavy a ako otužilý hrdina Paľko Korčagin všetci do jedného odolávali prívalu dažďa. Žiadna cigareta, žiadna baterka, oheň ani svetlo na zohriatie. Počas akcie Uzávera musel ľavý breh Moravy zostať v úplnej tme.

Desať minút pred treťou prišli od Devína dve autá: jedno civilné, nová Lada 1 600 a vojenský gazík. Lada mala tmavé okná, dovnútra nebolo vidieť. Z gazíka vystúpil veliteľ roty Fris.

„Ustúpte, nech prejdú,“ zavelil veliteľ roty.

Muži sa rozostúpili a lada vyrazila po ceste k Devínskej Novej Vsi. Pod skalou na kóte dvanásť zastala a vodič vypol motor. Svetlá vypínať nemusel, spravil to už pol kilometra predtým. Na kótu dvanásť ho aj v úplnej tme priviedla hrubá lemovacia čiara na asfalte. Aj bez svetiel neomylne vedel, kde zastaviť, tento manéver mal natrénovaný opakovaným nočným nácvikom. Opakovaným do zblbnutia.

V úplnej tme vystúpili z lady traja muži. Dvaja vo vojenských pláštenkách do dažďa, tretí, asi zablúdený turista, si neprečítal predpoveď na dnešnú noc a vystúpil iba tak, v tesilových nohaviciach a koženkovej bunde. Aby sa mu nešmýkalo, obul si plátenné tenisky, ale hlavu mal bez pokrývky. V ruke si niesol malý turistický batoh.

Muži v pláštenkách ho odprevadili až k bráne v plote pod vežou.

„Odteraz si Volfrám, nezabudni. Prejdi a daj sa riadne zaregistrovať ako emigrant. Do mesiaca sa prihlás u rezidenta vo Viedni, bude ťa čakať. Inžiniera ti nadženieme tak do dvoch mesiacov, asi to zladíme s tým chemickým kongresom, ale ak by to nevyšlo, počkáš a dostaneš nové pokyny cez mŕtvu schránku. Nerob nič na vlastnú päsť, všetko je pripravené, aj variant bé. Drž sa a veľa šťastia.“

Volfrám nepovedal ani slovo, prehodil si batoh cez plece, otvoril dreveno-drôtenú bránku v plote a zbehol po zamaskovaných schodoch. Prekročil druhú oplotenú líniu, na rozmočenom brehu rieky sa pošmykol, ale nespadol, iba sa zaknísal. Vošiel do rieky a išiel ticho, pokiaľ dosiahol na dno. Išiel naozaj ticho, ani raz nežblnkol. Hladina bola nízka, po dne sa dostal až do tretiny, potom začal plávať. Plával mocnými tempami, vôbec nedychčal, plával opatrne a nehlučne, bol vytrénovaný.

Moravu preplával za štyri minúty, lebo tiekla mľandravo – Dunaj bol vysoký a zabrzdil jej tok. Prechod bol naplánovaný v spolupráci s hydrometeorologickým ústavom a muži v pláštenkách presne vedeli, akú má voda teplotu, ako rýchlo tečie a kedy začne pršať. Nič nenechali na náhodu, vybrali najsychravejšiu noc v týždni.

Volfrám na druhom brehu vliezol do buriny, zakýval, že všetko je v poriadku, a zmizol v tme.

Desiatnik Šebor sledoval celý prechod z plošiny špačkárne a podľa pokynov veliteľa minútu počkal, kým plávajúci muž nezmizol, až potom spustil ostrú paľbu. Prvá dávka rozčerila hladinu a narobila množstvo sústredných kruhov v jednej línii. Dávku ukončil, skôr než by mu zodvihlo hlaveň a mohol by zasiahnuť druhý breh. Medzinárodné dohody zakazovali strieľať na druhý breh, ale teraz kašľal na medzinárodné dohody, nesmel ohroziť utekajúceho muža. Až keď sa hladina upokojila, spustil druhú dávku. Presne mierenými zásahmi kosil mútnu vodu Moravy, ale rakúskeho brehu sa ani nedotkol.

V tom momente spustil paľbu aj desiatnik Bor na stanovišti rybárov. On mal iné pokyny. Bol príliš nízko a nemohol strieľať na vodu – dávky samovoľne dvíhajú hlaveň samopalu a nešťastnou náhodou by mohol strieľať aj do buriny, kde bol Volfrám, preto strieľal iba do vzduchu smerom hore, ale jeho rachot bol rovnako dôležitý ako rachot desiatnika Šebora.

Vojenská kontrarozviedka mala presné informácie o informáciách rakúskej strany – Rakúšania už dávno odhalili, že naši pohraničiari chodia vo dvojiciach – streľba iba z jedného samopalu by bola podozrivá, museli strieľať dvaja.

Desiatnik Šebor na strážnej veži vyprázdnil štyri zásobníky po tridsať nábojov, odložil samopal a do revolvera na svetlice nabil bielu s padáčikom. Zodvihol ruku, privrel oči a stlačil spúšť.

Ozvalo sa ostré pískanie, potom výbuch vysoko vo vzduchu a celý priestor pod skalou osvetlila svetlica na padáčiku. Knísala sa zo strany na stranu a na všetko a na všetkých vrhala rozkolísané tiene.

Desiatnik Bor nelenil a tiež vystrelil svoju svetlicu. Pod skalou na chvíľu zavládol biely deň, ale ani v oslňujúcom svetle nebolo vidieť nič, iba dvoch ostražitých pohraničiarov.

Lada s mužmi v premočených pláštenkách už dávno zmizla a Volfrám na rakúskej strane už vytrvalo klusal krížom cez oráčinu k prvému domu prvej rakúskej dedinky.

Celý udychčaný, premočený a zablatený dobehol k drevenej bráničke a ani nemusel hľadať zvonček, pes mu vybehol v ústrety, oprel sa labami o plot a spustil uvítaciu reč, že ho bolo počuť až na viedenskom predmestí.

O chvíľu sa otvorili dvere a nad nimi sa zažala žiarovka.

Was ist, was ist passiert?“ spýtal sa rozospatý sedliak.

„Dobrý večer, som emigrant z Československa,“ odpovedal muž za plotom perfektnou nemčinou. „Toto je Markhof?“

„Je.“

„Preplával som Moravu, ale zbadali ma a strieľajú po mne. Som celý mokrý a asi aj zranený, potreboval by som pomoc!“

„Počul som, tí vaši ochrancovia vedia narobiť riadny rachot. Tak poďte ďalej, ale počkajte, kým uviažem psa.“

Sedliak uviazal psa a vpustil úbožiaka do domu. Pobavene pokrútil hlavou. Ak to takto pôjde ďalej, vykašle sa na hospodárstvo a otvorí si výcvikové stredisko pre atlétov. Už mal vymyslený aj slogan: Garantujem vám, že na mojom poli zabehnete stovku pod desať sekúnd, za potlesku československých socialistických guľometov.

Warten Sie hier, ich muss noch telefonieren.“ Sedliak ukázal na stoličku a pohol sa k telefónu na chodbe.

Premočený utečenec sa unavene zvalil na stoličku v kuchyni a súhlasne prikývol. Nič iné od sedliaka nepotreboval, iba aby zatelefonoval na policajnú stanicu, že v kuchyni má ďalšieho.

Informace

Bibliografické údaje

  • 21. 3. 2024