35
Vyšetrovanie sa rozbehlo. Dvadsať kriminalistov denne vypočulo v teréne desiatky zamestnancov rafinérie, okrem toho pracovali na rodine zavraždeného a na jeho kontaktoch, kamarátoch a známych, okrem toho prichádzali aj ľudia, čo do prípadu neboli zainteresovaní, iba chceli pomôcť a podať informácie.
Burgerovi volali z vrátnice každú hodinu aspoň trikrát.
„Burger, počúvam... Dana Hauskrechtová? Dobre, zapíšte ju a ja niekoho pošlem.“
Burger prehodil pár listov na stole a zamyslel sa.
„Už som ju tu niekde videl.“
„Aj ja,“ súhlasil Krauz.
Služobných záznamov a nezmyselných papierov už bolo toľko, že Burger musel požiadať Hanzela a Krauza, aby mu pomohli s analýzou. Neradi, ale súhlasili. Prehrabávali sa v množstve papierov, čítali hlásenia a podčiarkovali dôležité informácie.
„Tu je,“ zahlásil Krauz, „pevný bod cé, položka dvanásť, pracovisko zavraždeného. Je to jeho spolupracovníčka z velína. Z jeho zmeny. Posledná, čo ešte nebola vypočutá.“
„Krista, tak to nemôžeme nechať iba tak... Richard, je dôležitá. Zoberieš si ju?“
„No dobre.“
Krauz mal za sebou ťažkú noc, práve chcel Burgerovi povedať, že sa ide vedľa na hodinku natiahnuť, ale keď potreboval pomoc, nedalo sa odmietnuť.
Zbehol dolu a Danu Hauskrechtovú si vyzdvihol na vrátnici.
„Dnes budete vypočutá podľa paragrafu...“
Odrecitoval jej poučenie a vysvetlil jej, prečo je tu. Posadil ju do vedľajšej kancelárie aby, nerušili ostatných.
„Rozumeli ste poučeniu?“
„Áno.“
„Ste ochotná vypovedať?“
„Áno.“
„Tak začneme.“
Krauz udrel do klávesníc a Dana sa mykla.
„Niečo sa stalo?“
„Nie, prečo?“
„Zdalo sa mi, že ste sa akosi mykli.“
„To je v poriadku... už nebudem,“ sľúbila placho.
Dana o zavraždenom Jozefovi vedela iba toľko, čo aj ostatní spolupracovníci – bol pedant, do práce chodil načas, pravidelne chodil do bufetu. Stále to isté dokola. Danina výpoveď netrvala ani hodinu a o Jozefovi im povedala všetko, čo vedela.
„Ďakujem, to by bolo asi všetko,“ Krauz vytiahol papiere zo stroja, vybral indigo a rozložil kópie zápisnice pred Danou.
„Prosím podpis sem... a sem, a sem,“ Krauz ďobol prstom na spodný okraj zápisnice. „Ďakujem. To je všetko, odvediem vás dolu, lebo sama sa po našej budove nemôžete pohybovať.“
„Viem, to poznám.“
„Ako to poznáte?“
„Nie som tu prvý raz.“
„Vás už vypočúvali?“
„Často.“
„Ako často? Ako mám tomu rozumieť? Recidivistka?“
„Nie... vy si ma naozaj nepamätáte? Alebo ty si ma naozaj nepamätáš?“
„My... si tykáme?“ zaváhal Krauz a zahľadel sa jej do očí. Jej tvár mu nič nehovorila.
„Tykali sme si.“
„Nápoveda.“
„Svadba.“
„Nič.“
„Ja som spolužiačka tvojej manželky Sylvie. Chodili sme spolu na zédeešku, ona potom išla na gymnázium a ja som sa nedostala, išla som na učňovku. Aj tak sme sa stále stretávali. Bola som vám na svadbe, iba gratulovať na obrade. Sylvia mi hodila svadobnú kyticu.“
„Také biele šaty s modrým kabátikom!“ zabral Krauz.
„Presne!“
„Dana!“
„Veď hovorím.“
„Sylvia ťa stále spomína! Najlepšia kamoška z detstva. Niekoľkokrát ťa k nám pozvala na návštevu, nikdy si neprišla.“
„Nechcem robiť problémy.“
„Aké problémy, prosím ťa!“
„Ono je to všetko trochu komplikované.“
„A to sa nevieš ozvať?! Ja tu s tebou jednám úradne, a ty sa mi v duchu smeješ. Si normálna?“
„Nechcela som rušiť vyšetrovanie.“
„Čo nechcela? Mohli sme to vybaviť raz-dva. Ale...“ Krauz sa jej zahľadel do očí, „zmenila si sa.“
„K horšiemu?“
„Nie, to nie, ale... zmenila,“ zaváhal Krauz. Nevedel tú zmenu presne definovať, no zdalo sa mu, že vychádza z očí, boli akési... vyplašené, či čo.
„Už nemám také dlhé vlasy a pribrala som, to je pravda. Menej športujem.“
Chvíľu sa iba premeriavali a usmievali sa na seba.
„Dana, tak Danka, svet je malý. Kávu?“ skúsil nesmelo Krauz.
„Nie, tu určite nie,“ zaváhala pre zmenu Dana.
„Tu nie,“ zopakoval Krauz a nespúšťal z nej oči. Niečo ju škrelo. Žmolila ramienko kabelky, sedela ani na klincoch.
„Tu nie,“ zopakoval znovu a začínal byť zvedavý, o čo jej ide. „A vonku?“
„Nechcem ťa otravova…
