15
Desiatnik Vrábel a slobodník Hríb sa znova flákali po hranici. Mali dennú obchádzku na čiare. Vrábel bol nahnevaný, lebo bola sobota a mimoriadna služba mu prekazila rande s Vierkou, Hríb ani necekol, lebo ho nechcel dráždiť. Jedine Dingo si užíval – mal rád dlhé prechádzky v prírode a sobotňajšie zvlášť, hoci v kalendári sa až tak nevyznal.
Kúsok za Devínom stretli chlapcov z roty v plnom pracovnom zápale. Zápal rozdúchaval major Fris vytrvalým pokrikovaním.
„Bacha, Vyfuk,“ upozornil Hríb, ale zbytočne, lebo Vrábel počul jeho hulákanie už z diaľky.
„Tak takto nie, súdruhovia, takto teda určite nie! Ten plot musí byť štyri metre vysoký, tak znova pekne vylezte na lešenie a dorobte vrch z nového kotúča. A nech sú tie uzlíky s ostňami pekne naježené, nech už len pohľad na našu robotu odradí emigrantov zo Západu od myšlienky prebehnúť na druhú stranu!“ reval major a rozhadzoval rukami.
Odrazu sa zháčil, zastal, akoby sa zamyslel, a keď zistil, že to nejde, opravil sa iba v tom zmysle, že si dovolil trochu zažartovať.
„Čo to trepem, že emigrantov zo Západu. Samozrejme, mal som na mysli našich domácich emigrantov, aby sa nedostali na druhú stranu! Veď vy viete, o čo mi ide, vlastne nám spoločne, tak nečumte tu ako teľce a dorobte ten skurvený plot, nech je podľa normy a môžeme ísť konečne na rotu! Čo nevidieť, začne zase pršať!“
Desiatnik Vrábel sa len usmial a sústrastne fľochol na bažantov v montérkach. Bola sobota, hospodársky deň, a im sa ušla naozaj nemilá činnosť.
Včera večer sa v hraničnom pásme otáčal družstevný traktor rozvážajúci nové namorené stĺpiky na opravu oplotenia. Otáčal sa tak nešťastne, že zvalil skoro desať metrov. Celú noc musela hliadka dieru v plote strážiť a dnes ráno nabehli bažanti, aby plot opravili. Mali smolu, službu mal major Fris a z opravy sa stali hotové galeje.
Keby mal službu kapitán Talapka, aj by plot opravili, aj by si pofajčili a po robote by sa zastavili pod hradom na pár pív, ale s Vyfukom nič podobné nehrozilo.
Bažanti už boli celí spotení, dopichaní od ostňov, a výška plota sa veliteľovi stále nepáčila.
Desiatnik Vrábel kývol na kolegu, aby si pohol, nemal najmenšiu chuť dať si od Vyfuka pokaziť už beztak pokazenú sobotu.
Vyfuk teatrálne skontroloval čas, aby hliadka so psom videla, že je v teréne a že kontrola sa im môže ujsť kedykoľvek v najmenej očakávanú chvíľu. Obaja pohraničníci s tým rátali a pridali do kroku. Čím ďalej od Vyfuka, tým ďalej od prúseru, to bolo heslo každého pohraničiara v devínskom úseku.
Pomaly sa blížili ku kóte dvanásť.
„Ty...“ začal slobodník Hríb.
„No?“
„Prečo je Vyfuk taký drbnutý – a Talapka taký fajn?“
„Neviem.“
„Všetci ho majú radi.“
„Koho?“
„Talapku.“
„Aj on nás má rád.“
„Ako to myslíš?“
„Tak. Zistíš sám. A daj pokoj, Stano!“
„Ešte som sa chcel opý...“
„Daj pokoj, ti hovorím! Práve teraz som mohol kefovať s Vierkou, pravda, keby som nevyfasoval mimoriadku s tebou! Nemám najmenšiu chuť odpovedať na tvoje nekonečné otázky, varujem ťa, sklapni aspoň dnes!“
„Prepáč, som si myslel, že ma máš zaúčať.“
„Jednu ti jebnem a budeš zaučený až-až!“
„Chudáka invalida mlátiť, to je hrdinstvo, súdruh pohraničiar,“ šomral Hríb, a aby bolo všetkým jasné, že s tou invaliditou to myslí vážne, začal krívať ešte viac. Otlak na päte sa nemal kedy zahojiť, hnali ich z jednej služby do druhej a vypýtať sa na ošetrovňu sa hanbil, tak trpel a kríval.
Prišli na kótu dvanásť. Hríb pozrel hore na vežu a zakýval, no nikto mu neodpovedal.
„Čo je s ním?“
„Už zase otázka,“ vzdychol si Vrábel.
„Ale fakt tam nikto nie je.“
„Tak poď, ty večný otáznik, niečo ti ukážem.“
Psa uviazali o oceľovú nohu veže a vyliezli hore. Slobodník Hríb iba vyvaľoval oči.
„Tak toto som ešte nevidel,“ priznal bez mučenia.
O sklenú stenu strážnej veže nasmerovanú na západ bola opretá silueta vojaka namaľovaná tmavozelenou farbou na tvrdom papieri, vlastne iba hlava a plecia, akoby bol vojak pričupený, ale stále v strehu.
„A to má byť čo?“
„Zase otázka,“ zastonal V…
