10
PAUL VERNEY
V stredu ráno sa Paul Verney zobudil o šiestej. V prvých okamihoch, keď sa celkom prebral, rozmýšľal len o tom, prečo nastavil budík na takú skorú hodinu, a potom sa s ohromením na všetko rozpamätal. Rozpamätal sa na tú čudnú vec, čo sa mu stala, keď zdrapil ženu. Zdalo sa mu, že stojí kúsok bokom od seba samého a počuje dutý kovový zvuk, keď jej znova a znova udiera hlavou o roh drezu. Zdalo sa mu, že na to, aby sa vrátil sám do seba, musí vynaložiť veľkú námahu. Zdalo sa mu, že žena vôbec nemá váhu. Až keď sa už opäť ovládal, pocítil, aká je ochabnutá a ťažká, a pochopil, že je mŕtva už veľa dlhých sekúnd.
Keď ju pustil, vykĺzla mu z rúk a sťažka dopadla na dlážku, a on od nej cúvol. Pamätal sa, ako si pripomínal, že sa má na všetko dívať chladne a objektívne, aby nezanechal po sebe nejakú stopu. Ale akoby hneď v nasledujúcom okamihu už kráčal tmavou ulicou, kráčal prirýchlo a dýchal priťažko, hoci sa vôbec nepamätal, že odišiel z domu. Spomalil, zastal a uvažoval, či by sa nemal vrátiť a vyhádzať zásuvky, aby to vyzeralo, že v dome bol zlodej. Možno by mal vziať aj niekoľko cennejších maličkostí a nejako sa ich zbaviť.
A znova tak desivo nečakane, bez každého prechodu sa našiel pri svojom zamknutom aute tri bloky od domu Bronsonovcov, pokúšal sa otvoriť dvere. Ako tak náhlivo hľadal vo vreckách kľúče od auta, zbadal zradnú bielobu vpredu na kabáte i na topánkach. Mocne zadupal, obúchal si topánky a zdesene si oprášil bielu múku z kabáta. Ešte vždy dýchal rýchlo, lapal po dychu, akoby bol bežal.
Nasadol do auta a vybavilo sa mu v mysli, aký krehký mala krk, ktorý zvieral pravou rukou… a potom už zastrkoval kľúč do dverí svojej izby na treťom poschodí Center klubu. Medzera v pamäti ho vyľakala. Bolo to, akoby mu mozog ustavične vypínal, akoby sa uvoľnilo vedenie k podstatne dôležitému pólu.
Keď už bol vo svojej zamknutej izbe, zaborený do koženého kresla, myseľ mu začala pracovať obvyklým spôsobom, od ktorého bol závislý.
Nikto ho nevidel k nej vchádzať. Nikto ho nevidel ani vychádzať, aspoň dúfal. V klube bol samoobslužný výťah a na vrátnici po šiestej už nebola služba, nikto nemohol dokázať, ako dlho bol preč. Pod dverami nenašiel nijaký odkaz, čo znamenalo, že pol druha hodiny, kým bol preč, nikto mu netelefonoval, ani ho nikto nenavštívil. Bol si istý, že v tmavom tieni, kde stál a pozoroval, ako jedia a ako muž odchádza, nikto ho nevidel.
Bola to hlúpa žena, ľahko si s ňou poradil. Prezrel si šaty a topánky a zistil, že na nich niet múky. Z vrecka kabáta vybral list, ktorý napísal Bronson, a ešte raz si ho prečítal. Bol by mu nepredstaviteľne uškodil. Držal ho v ruke, kým mu plameň neoblizol prsty, potom ho hodil do záchodovej misy a spláchol. Žena vedela o peniazoch. Jej smrť bola nevyhnutná. Bola nevyhnutná tak či tak, keď už mal list v rukách. Pretože ten list bol rozsudkom smrti nad Bronsonom. Premýšľal, či by bol mal nervy počkať si na jej muža a zabiť aj toho, keby nebola prezradila, že muž nevie o liste, ktorý u nej Bronson nechal.
Nasledujúcim krokom bude stretnúť sa s Dannym Bronsonom, kým sa nedozvie o smrti švagrinej. Musí to byť skoro. Skôr ako sa Bronson zobudí a vypočuje si správy. Bolo pravdepodobné, že dlho spáva. Všetko by mohlo zlyhať, keby Bronson nebol v chate. Ale na druhej strane nebolo pravdepodobné, že by odišiel a vystavil sa nebezpečenstvu, že ho zatknú práve v ten deň ráno, keď má dostať peniaze.
Skôr ako si šiel ľahnúť, pripravil si tri veci – kufor s nákladom kníh, aby mal hodnovernú váhu, odkaz, ktorý nechá dolu na vrátnici a v ktorom poprosí Harryho, aby o deviatej zavolal do jeho kancelárie, že príde o niečo neskôr ako zvyčajne, a belgický automatický revolver s plným zásobníkom. Vzal ho pred mnohými rokmi jednému prchkému klientovi a vedel, že ho nemožno vystopovať.
Rýchlo sa obliekol. Odkaz nechal na vrátnici, kufor odniesol cez klub do auta zaparkovaného za domom. Bolo jasné, chladné ráno a voňalo prichádzajúcou zimou. Revolver mal v pravom vrecku kabát…
