Studňa (Dominik Dán)

44

Nebola to rozprávka. Dúfali, že je, ale nebola.

Alina zatkli a priznal sa, že pomáhal umývať krv v dielni a premaloval podlahu a schody novým olejovým náterom. A napokon priznal, že vedel, čo má v studni, ale bál sa ich a mlčal. Braňo sa mu vyhrážal, že ak cekne, tak...

Krauz a Chosé spolu s miestnymi policajtmi našli studňu a odhádzali dosky a železný šrot. Zo zeme trčala betónová skruž asi šesťdesiat centimetrov v priemere, ale studňa bola taká hlboká, že na dno nedovideli. Ale nezúfali si, dobre vedeli, že existuje jedna organizácia, čo dokáže vyriešiť akýkoľvek problém.

Zavolali hasičov.

Na dvore pribúdali ľudia. Prišli detektívi z miestneho okresu, prišli uniformované hliadky, prišla pomoc od Mayora. Scenár sa opakoval notoricky presne podľa zaužívaných pravidiel. Všetci fajčili, kecali a čakali, čo hasiči vymyslia.

Vymysleli trojnožku a navijak.

Aj tu museli nájsť jedného úbožiaka, čo sa obetoval, presne ako pri žumpe. Spustili ho dole. V polovici studne signalizoval, aby ho vytiahli.

„Ja sa tam zadusím.“

Tak dostal dýchací prístroj a spustil sa znova. Znova chcel, aby ho vytiahli.

„Niečo tam je, ale je to zakliesnené o železnú rúru z čerpadla, potrebujem karbofrézu.“

Dostal karbofrézu. Potom prišli na rad laná, háky a opatrné vyťahovanie. Úlovok bol žalostný, nie veľkosťou, ale obsahom.

Rozrezali špagát, rozbalili deky a spacáky a našli ich.

Z jedného spacáka vybehla myš. Krpatá, trochu hrdzavá ustráchaná myš. Odkopli ju bokom, ale prebehla im pomedzi nohy a vrátila sa do spacáka.