Studňa (Dominik Dán)

Podpořte LD sdílením:

Share

Ukázky

15

Krauz a Chosé sa boli umyť a prezliecť a pokračovali vo vyšetrovaní. Začali v kancelárii. Burger a Váňa ich celí žeraví do práce trpezlivo čakali. Spali vyvalení v kreslách.

„Budíček!“

„Chosé, prosím ťa...“ zastonal Burger, lebo nie je nič príjemnejšie než hulákanie kolegu v kancelárii zamorenej polospánkom.

Burger a Váňa sa vystriedali pri umývadle a, prskajúc a šomrúc na nespravodlivosť sveta, začínali sa preberať.

„Volal niekto? Máme niečo nové?“ zaujímal sa Krauz.

„A kto by mal volať? Výsledky pitvy poznáte sami najlepšie a stopy ešte nešli na expertízu, ešte sa píšu dožiadania, tak kto by volal?“

„Myslel som nejaké podnety od občanov a tak. Edo, nepodceňuj!“

Burger iba mávol rukou.

„Radšej sa chopme rozumu a vyriešme si to sami. Kde začneme?“

Krauz si porozkladal po stole chabé poznámky, poprehŕňal sa v starých papieroch, ale zistil, že mu iba zavadzajú, a odsunul celú hŕbu na kraj stola.

„Tak mi napadlo... zabudli sme sa Šaňa opýtať, čie to bude. Hovoril už niečo, komu tento prípad pridelí?“

Burger vyprskol a dosť nasilu sa zasmial.

„Ha-ha-ha. Sú dovolenky, je nás tu päť a pol, na miesto činu poslal našu kanceláriu a vás dvoch ešte aj na pitvu... tak sa ho choď opýtať, čie to bude, ja ťa budem chytať dole na dvore pod jeho oknami.“

„Ja len, aby bola naplnená litera zákona a staré dobré zvyky.“

„Zvykaj si, že litera zákona už nič neznamená a staré dobré zvyky vystriedali nové zvyky, ale či o nich o desať rokov budeme hovoriť ako o starých dobrých zvykoch, to nezaručujem.“

Váňa zažíval.

„Mohli by ste už držať huby, prestať filozofovať a venovať sa robote?“

Krauz mu bleskovo posunul po stole svoj zošit aj s ceruzkou.

„Na! Začni.“

Váňa nelenil a presne tak isto pohotovo mu ho posunul späť.

„Mal som na mysli: vy sa venovať robote... ja na vás dozriem, ako vám to ide.“

Krauz si znova prisunul zošit s poznámkami a začal.

„Poďme si to predebatovať. Čo vieme?“

„Je to bezdomovec, ale má čudné sako,“ začal Chosé.

Krauz si poznačil obe informácie, no nie vedľa seba, ale pod seba, a vynechal medzi nimi asi tri riadky, keby sa niektorá z nich začala rozvíjať a bolo by treba ešte niečo dopísať.

„Páchateľ...“

„Počkaj, Váňa, ostaňme ešte pri obeti, aby sa nám to neplietlo a mne lepšie písalo. K páchateľovi sa dostaneme o chvíľu, nezabudni, čo si chcel.“

„A viem ja...?“ vzdychol si ticho Váňa.

„Nie je dobitý tak, ako ho premohli? Muselo ich byť viac, alebo bol opitý alebo nadrogovaný.“

„Píšem si, Edo, pokračuj.“

„Nebol to chlapisko, ale ak niekomu dôjde, že sa ho snažia zavraždiť, a ešte k tomu takým spôsobom, bojuje ako lev, nie? Tento nemá ani škrabanček, prečo?“

Nikto nič, počúvali, ako škrípe hrot Krauzovej ceruzky po papieri, a trpezlivo čakali, kým dopíše a kým Burger nedokončí svoju myšlienku.

„Má síce tú odreninu na čele, ale tá nemusí mať s incidentom nič spoločné, alebo môže, ale je bezvýznamná z hľadiska prekonávania aktívneho odporu. Možno by nám mohla naznačiť, že odpor bol minimálny, že síce bol, ale minimálny. Potom sa však pýtajme, prečo bol iba minimálny. Ako to, že ho tak perfektne poviazali, na brucho mu pri-drôtovali tri tehly a bez problémov ho hodili do žumpy?“

Krauz si oblizol pery.

„No tak sa už vymákni!“

„Ide mi o to, aby sme sa hneď na začiatku nedostali na slepú koľaj. Budeme len strácať čas. Sledujte ma: budeme predpokladať, že je to bezdomovec, že patrí k tým hore a že sa ožrali, pobili a hodili ho do žumpy. Aké jednoduché! Ak budeme ignorovať povrch jeho tela, tak sa touto verziou môžeme zaoberať aj mesiac, lenže ja to telo nemôžem ignorovať. Keď sme ho vylovili, bol som si istý, že pri pitve sa nájde množstvo odrenín, modrín, možno aj zlomeniny... ale nič. Toho chlapíka tam priviezli, poviazali a hodili ako batoľa do perinky. Mne to nepripadá ako hádka medzi bezdomovcami, mne to pripadá ako...“

„No?“

„Ako pripravená a dohodnutá akcia viacerých páchateľov. Mali prelozený terén a vedeli, čo kde nájdu. Chlapíka už mali pripraveného, buď spitého do nemoty, a opili ho zámerne s plánom zbaviť sa ho, alebo omámeného inou látkou, hoci aj chloroformom alebo drogami, a zase s tým istým cieľom, zbaviť sa ho. Priviezli ho tam už bezvládneho, iba ho omotali a hodili do septiku.“

„Ako to spomínané batoľa,“ doplnil Váňa.

Chosé si žmolil spodnú peru.

„Kto by sa chcel takýmto rafinovaným spôsobom zbaviť nejakého bezvýznamného bezďáka?“

„Chosé, po prvé, kto povedal, že bezvýznamného? Vieme o ňom hrubé...“

„Viem, bol som tam, bol ich plný septik.“

„... mal som na mysli hovno.“

„Ja tiež, Edko.“

„A po druhé, nezabúdajte na to sako!“

„Ty myslíš, že ho niekde ukradol, a preto by ho...“

„Nie, sako môžeš mať naozaj rád, dokonca ti môže aj prirásť k srdcu, všetko sa dá pochopiť, ale aby pre sako niekto vraždil, to som ešte nepočul. Skôr sa zaoberajme sakom nie ako motívom, ale ako nástrojom na identifikáciu mŕtvoly. Ak nám ho v labákoch vysušia, odborne opíšu a zistíme, že je to nejaká špecialitka, mohlo by nás priviesť k pôvodnému majiteľovi a k spôsobu, ako sa dostalo na telo bezdomovca.“ Krauz prikývol.

„Píšem si k saku poznámku o identifikácii. Súhlasím s tým, že mu asi budeme musieť venovať serióznu pozornosť. Poďme sa ďalej baviť o možnosti plánovanej vraždy: čo by mohol vyviesť bezdomovec, že sa ho páchateľ alebo partia páchateľov rozhodne takto zbaviť?“

Konečne sa ozval aj Váňa.

„Pohybujú sa po celom meste. Vidia a počujú kadečo. Mohol niečo vidieť...“

„Ty myslíš ako nepohodlný svedok?“

„No.“

„Píšem si... preveríme aj túto možnosť.“

„Ja by som...“ prihlásil sa Chosé.

„Čujme!“

„Vedia byť na seba ako psy, ak im siahneš na zdroj príjmu. Bežne zbierajú suroviny, olupujú káble a odovzdávajú meď, vedia o každej hliníkovej streche, čo sa rozpadá, vedia o každej pripravovanej demolácii a berú železo a všetko, čo im vykúpia v zbere. Ak niekoho predbehol alebo odrbal...“

Burger luskol prstami a ukázal prstom na Chosého.

„To je ono! Dobrý nápad!“

Krauz písal a nechválil. Keď dopísal, pokýval hlavou. „Správne, musíme preveriť zberné suroviny a aj centrá, kde prespávajú a kam chodia na stravu. Ešte niečo?“

„K tomu páchateľovi...“ skúsil Váňa.

„No?“

„...by som iba toľko: ak mal alebo mali prelozené okolie a vedeli, čo kde nájdu, museli sa tam obšmietať. Teraz je čas dozrievania hrozna a vtedy sú vinohradníci zvlášť citliví na pohyb cudzích osôb vo vinohradoch. Mali by sme nájsť nejakého správcu alebo pár súkromníkov, čo tam majú vinohrady, a popýtať sa ich. Možno ich pozornosti neušlo nejaké nápadné auto alebo...“

„Píšem si, nie zlý nápad...“ Krauz opäť písal. „Ešte niečo?“

Počkal a skúsil zosumarizovať, čo už zaznelo. „Dobre. Tie verzie, čo sme tu pospomínali, by sme mohli rozdeliť na dve hlavné skupiny. Jedna sa týka ich komunity, vražda sa stala medzi nimi, a tu by som nevylučoval ani možnosť pripravovanej vraždy, lebo to dokážu aj oni a terén poznali. Druhá skupina verzií sa týka zásahu cudzej osoby mimo komunity, a tu by sme mali takisto viac možností vrátane tej, že bol svedkom niečoho alebo proste vedel niečo, čo nemal vyzradiť. Poďme na to postupne. Nemáme jeho totožnosť, takže v prvom rade vykonáme šetrenie k totožnosti mŕtvoly. Potom bezdomovci nad vinicami, Vincent a pár súkromníkov naokolo, či niečo podozrivé nevideli. Nakoniec previerky v ich centrách, či sa niečo nešustlo.“

„Ešte, Richard, šetrenie v dedine, kto prerábal elektrinu a staval plot.“

„Výborne, skoro by som zabudol, díky, Chosé. Takže ako sa rozdelíme?“

Niekto zaklopal, ale ani nečakal a vpadol dnu. Bol to technik po nočnej. Aj on pokračoval, chudák, lebo nadčasy sú nadčasy, a okrem toho niekto to množstvo fotografií vyvolať musel.

„Nate!“ a hodil na stôl obálku. Chcel odísť, ale zbadal Krauza a Chosého, a pretože svorne strávili noc pri najhoršej pitve toho roka, ostal, aby si vypočul ich názor.

„Kuknite sa na to! Mám už fajront a chcem ísť na pivo. Máte pripomienky?“

Chosé otvoril obálku a vysypal hŕbu fotografií.

„Ktorý som ja?“

„Chosé, dohodli sme sa, že až keď sa budeš ženiť, potom ti spravím fotky, zatiaľ sú to iba jeho šaty a pokúsil som sa o portrét, ale sami vidíte, ako to dopadlo.“

Chlapi si podávali fotografie tváre. Niekedy sa na mŕtvole dajú ponaťahovať a postláčať krátke svaly a roztiahnuť viečka, takže vyzerá ako-tak k svetu, ale toto bolo zhnité nič. Tvár bola guľatá a nafúknutá, pery oduté a čierne, zuby vyškerené, koža olúpaná...

„Celý Chosé,“ pripustil Váňa.

„Tvár je nám nanič, ale jeho šatstvo si zachytil celkom dobre, aj to sako, o to nám ide predovšetkým. Príma, môžeš ísť na pivo,“ pochválil technika Krauz.

„Idete aj vy?“

„Prepáčte, že som vás urazil, abstinenti zapráskaní...“ a išiel na pivo, ešte aj treskol dverami.

Šaty z mŕtvoly sa v prípade, že nebola známa totožnosť, ukladali na vedľajší pitevný stôl a jednotlivé kusy sa fotografovali ako celok a potom aj detaily. Fotografií bolo dosť pre celé oddelenie a Krauz ich rozdelil na kôpky.

„Potom ich roznesieme aj ostatným chalanom, teraz navrhnite, ako sa rozdelíme.“

„Ja s Váňom by sme pobehali mesto a ich centrá,“ ponúkol sa Burger.

„Výborne! Ja s Chosém sa vyberieme nad vinice, nájdeme tú ich chalupu a pána Vincenta. Ostatných pošlem do dediny, nech hľadajú súkromníkov a ten dom s prerobenou elektrinou a novým plotom.“

Chvíľu iba tak sedeli a čakali. Nikto nič nevravel, tak Krauz vstal a odštartoval ich.

„Do roboty, chamraď!“

Informace

Bibliografické údaje

  • 21. 3. 2024