4
„Pán inžinier, pán inžinier!“
Muž v novom saku s trochu pridlhými rukávmi odložil motyku tak, že ju jednoducho pustil na zem, a vykľučkoval z políčka zaplneného sadenicami tak šikovne a vrtko, že ani len lístoček neohol. Svižne zamieril k autu.
„S čím pomôžem, pán Vincent?“
„Priviezol som nejaký proviant, minerálky, klince, špagát a niekto chcel šitie a nite, vyložte si to, mám to naložené vzadu.“
Inžinier otvoril zadné dvere dodávky a do prachu povykladal papierové vrecia a balíky minerálky.
Pán Vincent si vreckovkou poutieral spotenú lysinu, zanadával na horúci august a zničujúce sucho a dlaňou si zatienil oči.
Stáli vysoko nad mestom na mieste, kde dlhočizné rady viniča stúpajúce z doliny končili svoju púť na okraji bukového lesa. Ten bol všade za nimi, ale pred nimi sa otváral obrovský priestor a na jeho dne sa v mliečnom opare zlievali do sivej masy strechy budov východnej časti Nášho Mesta.
„Napadlo vám niekedy, pán inžinier, aké by to bolo fajn, mať krídla? Keď sa mi podarí vyštverať až sem, vždy dostanem chuť skočiť, roztiahnuť ruky a...“
„Neodporúčam, pán Vincent. Z fyziky si toho už veľa nepamätám, ale pojem gravitácia by som ešte vedel vysvetliť.“
„Ach, vy a vaša fyzika! Ja som to myslel... ako by som to... básnicky, či tak nejako.“
„Aha, takže nebudete skákať, iba popustíte uzdu svojej fantázii a necháte sa unášať na krídlach múzy.“
Vincent sa otočil a prekvapene vyvalil oči.
„To myslíte vážne? A ja, že ste hnojár, a pozrimeže, aký Hviezdoslav! Že na krídlach múzy... boha jeho...“ frfotal a krútil hlavou. „Ale musíte uznať, pán inžinier, že je to pekný kus krajiny, čo poviete?“ a roztiahol ruky, akoby ju chcel objať.
Aj zamával, ale nešlo to, ostal zaborený po členky v prachu. To bude asi tým pupkom, pomyslel si, lebo zase pribral.
„Je,“ smutno súhlasil inžinier Richter.
„Ja viem,“ Vincent sa prestal kochať a vrátil sa k autu, „aj tam u vás okolo Nitry to máte pekné a tiež je kam vyliezť a kochať sa. Bol som hore na Zobore, normálne som videl náš televízny vysielač, by ste neverili.“
„Veril, keď bol čistý vzduch, vídaval som ho dosť často.“
Richter sklonil hlavu a Vincent ho sústrastne poklepal po pleci.
„No táák, pán inžinier, to sa môže stať každému, a nielen môže, aj sa stáva. Prísť o rodinu, o dom...“
„O všetko, pán Vincent, o všetko.“
„... o všetko, to je v každom prípade tragédia, ale vy ste z toho napokon vykľučkovali celkom dobre.“
Richter zodvihol hlavu, nechápavo sa zahľadel Vincentovi do očí a potom sa cez plece obzrel k búde, kde práve býval aj s ostatnými bezdomovcami. Medzi poslednými koreňmi viniča a prvými bukmi bol pás obrobenej zeme, široký ako asfaltová cesta. Splanírovali ho a skultivovali úplne sami, takpovediac holými rukami, neodradil ich ani svah, ani hrubé korene, a po čase vzniklo úzke políčko, na ktorom si pestovali zeleninu, chovali štyri sliepky a boli tam aj dva králiky, ale iba týždeň, lebo prišli policajti a už zďaleka bolo vidno, že majú pre nich nového majiteľa. Vlastne pôvodného, ale nechcel ich žalovať a pán Vincent sa prihovoril a nakoniec z toho nič nebolo, iba čo Vilovi, ktorý ich priniesol, rozbili nos, lebo ho mal večne namočený v nejakom trapase. Na konci políčka vykopali do svahu dieru, obložili ju stavebnými dielcami a prikryli vlnitým plechom. Postavili si zemľanku a človek by neveril, koľko dokáže osem chlapov nanosiť od kontajnerov materiálu, keď sa chce a nedrichme sa do jedenástej. Na nezasklenom ráme od okna visela záclonka a z debien a dosák vyrobili stôl a lavice. Celá posteľ bola priťažká, ale epedy vynosili celkom ľahko a spali pohodlne na mäkkom. Na stole stála ozajstná váza s kvetmi. Umelými. Mali tam aj zrkadlo.
Richter sa usmial na vlnitý plech na streche a potom sa znova zahľadel Vincentovi do očí.
„Vykorčuľoval celkom dobre, hovoríte...“
Vincent chápavo pokýval hlavou a znova ho povzbudivo poklepal po pleci.
„No, relatívne, či ako sa to hovorí. Kde sú chalani?“
„Dole vo vinohrade, išli na obhliadku, a ak zistia, že už…
