6
Auto pána Vincenta dodychčalo a tesne pred zemľankou zhaslo. Našťastie nie samo od seba, ale pretože pán Vincent otočil kľúčikom v štartéri. Vystúpil a s obavami si kľakol pred prednú masku. Trochu tú starú mrcinu prechválil, lebo cez prednú mriežku sa vyplazil tenký hustý prúžok dymu, zamieril hore ku kapote a rozplynul sa v horúcom vzduchu.
„Krista jeho!“ zastonal pán Vincent a sledoval ďalší prúžok dymu.
Nahol sa bližšie a privoňal. Nebol to dym, bola to vodná para. V motore zaprašťal rozhorúčený kov a para ustala.
„Šak preto...“ pohrozil autu pán Vincent a vstal.
Z búdy s plechovou strieškou začali vyliezať vysušené mátohy. Syn pána Vincenta pred pár dňami priniesol z videopožičovne film Zombie tri, aby urobil otcovi radosť. Po polhodine to musel vypnúť, väčšiu hlúposť v živote nevidel, ale teraz si na film spomenul, lebo pohyby vychádzajúcich bezdomovcov mu až nápadne pripomínali chôdzu zombíkov po uliciach terorizovaného mesta.
„No zbohom,“ zastonal Vincent.
Posledný to nezvládol a zložil sa hneď pri dverách. Dvaja pred ním sa vrátili a postavili ho na nohy. Vincent ich sledoval a v duchu tipoval, s ktorým začať. Hľadal aspoň jedného, čo by bol schopný vnímať, reagovať a aspoň ako-tak súvislo odpovedať. Ale ich tupé, priblblé výrazy v spuchnutých, sčervenených, dlho neoholených tvárach vysielali jasný signál, že hľadá márne.
„Kde je Vilo?!“ začal ostrým tónom a tipovanie nechal na náhodu. Nech sa prejaví sám, ak na to má.
„Šak ho pzali... zvali... vzali ze sebú,“ vyjachtal. Vincent si vzdychol.
„Igor, prosím ťa, opri sa tam... nie o auto, tam o stĺpik... táák... a zopakuj to ešte raz a zrozumiteľne. Kto ho vzal, kedy a kam... alebo nie, viete čo, kde je inžinier?“
Igor našiel vinohradnícky stĺpik a s veľkou úľavou mu zveril gravitačné zaťaženie hornej polovice tela.
„Šak ani jeho neni, keď ich zabadal... zbadal, tak zdrhol.“
Vincent nechápavo pokrútil hlavou.
„Nerozumiem! Krista, nebrbli a sústreď sa!“
„Fr... féé... fí... zli...“ chopil sa vysvetľovania ďalší, ale ani jemu sa príliš nedarilo a s artikuláciou mal ešte väčšie problémy než Igor.
„Ty drž hubu! Igor, skús ešte raz ty a pomali...“ Vincent dostal nápad a ani poriadne nedopovedal.
Otvoril zadné dvere dodávky, zalovil v jej útrobách a vytiahol fľašu piva. Potom kombinačky a fľašu otvoril. Podal ju Igorovi.
„Na, skús toto.“
Igorovi chvíľu nedochádzalo, aké obrovské šťastie sa na neho usmialo, ale keď postrehol závistlivé pohľady kumpánov, pochopil, že musí konať rýchlo. Nacvičeným gestom vyvrátil fľašu hore dnom a mocné dúšky zaklokotali dole hrdlom.
„Ááá...“" odulo mu líca a grgol si tak mocne, až mu vyleteli aj vetry. „Prepáčte, pán Vine... hik... ent.“
Medicína zaúčinkovala. Červená farba v tvári sa síce zmenila na brontovú, ale oči dostali iskru a zalapal po dychu.
„Včera večer prišli zase. Fízli. Zbalili Vila. Len tak, pre nič za nič.“
„Doboha,“ vzdychol si Vincent sám pre seba, „tak je to pravda.“ Pošúchal si čelo a tentoraz prehovoril ku všetkým: „Bol som večer na pive U zajacov, starý Luknár sa sťažoval, že mu poobede niekto ukradol kohúta a dve sliepky a že to už bol oznámiť na polícii. Vybehol na mňa, akoby som to bol ja, a pridali sa k nemu všetci, vraj aby som vás odtiaľto vyhnal, že robíte v dedine len galibu, a ja blbec som vás ešte obhajoval a dušoval som sa, že vy určite nie.“
„My néé... šak to Vilo.“
„No pekne! Kde sú tie sliepky?“
„V lese v klietke, nikto ich nenájde.“
„A Vilo? Ako to bolo?“
„Včera večer... teda už bola tma, takže skoro v noci... prišli... tichučko jak myšky...“
„Igor, prišli peši, alebo na aute?“
„Na aute, takom obrovskom. Teréňák.“
„Ty debil, na takom aute sa tichučko ako myšky nedá prísť, také auto reve už zdola od konca dediny, a kým príde sem hore, zobudí polovičku Rače!“
„My sme si ho ani... oné... nešvím... nevšimli.“
„To iste! Kde sú tie bandasky?!“ zreval Vincent a bol naozaj naštvaný.
Jeden z chlapov sa aj otočil a mal snahu ich priniesť, ale Vincent videl, že by sa načakal,…
