Sára (Dominik Dán)

Podpořte LD sdílením:

Share

Ukázky

23. KAPITOLA

Prestalo pršať. Začínal sa máj. Zasvietilo slniečko a všetkým sa zlepšila nálada. Niektorí sa tak aspoň tvárili.

„Vaňa... no začni... je tu akosi smutno... rozdelenie máme až o desať minút..." skúsil Hanzel, lebo takýto nástup do zamestnania sa mu nepozdával.

Vaňa sa nadýchol a zazvonil telefón. Bola to Helga Dvorakova. Dali jej Chosého, lebo s ním pravidelne lyžovala. Ostatní by iba chceli.

„Tak sme vám to pozisťovali..."

„Ako sa máš?"

„Fajn... u nás v jednom kuse leje..."

„U nás práve prestalo..."

Krauz ho drgol a poklepal si po hodinkách. „Potom drístaj, teraz nech sype!"

Chosé nervózne mávol rukou a usmial sa do telefónu, akoby ho bolo vidieť.

„Prepáč, stále niekto otravuje... tak čo ste zistili?"

„No... píšeš si, alebo už viete niečo o diktafónoch?"

„Nie... také hodnosti u nás neexistujú..."

Chosé prepol na hlasný odposluch a Krauz rýchlo čiahol do zásuvky. Skontroloval baterky... jedna bola vytečená... Kuky mu podal náhradné a diktafón priložili k telefónu.

„... tak už môžeš!"

„Nadiktoval si mi pár mobilných čísiel... neviem, odkiaľ ich máte, ale iba dve sú nemecké, dve rakúske a tri zo Štátov. Ani tie nemecké sme neustálili. V evidencii mobilných operátorov neexistujú..."

„U nás sa to stáva bežne..."

„U nás nie! Je to zvláštne. Tie druhé budú trvať trochu dlhšie..."

„Nevadí..."

„Preverili sme Kláru Moorovú. Na našich hraniciach sa už kontrola nevykonáva, takže tu sme nepochodili a v žiadnom hoteli v Mníchove sa taká osoba neubytovala. Žiadna dopravná hliadka ju nedala do databázy, nikto s tým menom nebol na území Nemecka kontrolovaný. Nevieme o nej vôbec nič. Čo sa týka jej syna... Henrich Moor, občan Rakúska... tu sme niečo našli. Pred šiestimi rokmi prepadol a vylúpil v Mníchove benzínové čerpadlo. S pištoľou, plus dvaja komplici. Dostal desať rokov, lebo strieľali. Šesť má odsedené. Vo štvrtok minulý týždeň bol podmienečne prepustený pred prejednaním podmienok dohľadu. V spise má vyznačené DF..."

„To je čo?"

„...že bol prepustený bez prejednania podmienok. Robí sa to iba vo výnimočných prípadoch... ako by som ti to... ak je za čo! Ak je to dôležitá osoba a spolupracuje a je lepšie, ak behá po vonku, než aby mrhal čas v base... už mi rozumieš?"

„Iste, aj u nás to funguje..."

„Aspoň niečo! Ale on nebol dôležitá osoba. Nepochádzal zo žiadnej skupiny podsvetia, nemal kontakty... žiadny zahraničný gang sa k nemu nehlásil. Hovorila som s jeho vychovávateľom, čo ho mal šesť rokov pod palcom... nikdy sa v tomto smere neangažoval, nemal návštevy, listy iba od matky... inak nič! Nímand! Navyše sa zaplietol do väzenskej bitky, a to je priťažujúca okolnosť, ale niekto ho aj tak vytiahol von, veľmi rýchlo a veľmi čisto... tlak musel ísť z vysokých miest, lebo použili najtajnejšie postupy. Nedá sa zistiť nič!"

Krauz si šúchal bradu a žmúril očami.

„Povedz jej, že tam majú pekný bordel..."

„Počula som ho... to bol Richard? Že ho pozdravujem... tak čo? Bude vám to na niečo dobré?"

„Ešte nevieme... to je všetko?"

„Nie, pikoška nakoniec. Ešte skôr... chlapci, nezabŕdli ste do nejakého hovna? Smrdí to až sem! Tie odtlačky prstov, čo ste mi sem poslali... no, druhý raz to skenujte pozornejšie, samé machule, ale... napokon sme to vyčistili. Miller a Koch s tými dátami sú hovadina. Evidentne falošné mená. Johan Wagner je fyzická osoba, obchodník so šijacími strojmi..."

To určite..."

„... Thomas Kowalsky... seržant Kowalsky je mŕtvy..."

„... videli sme... vieme..."

„... tri roky...

„... ťažko... nesmrdel tak..."

„... zahynul v expedičnom zbore. Slúžil u jednotky Storm, taká naša obdoba jednotiek Steels."

„Ostrí chlapci..."

„Veľmi ostrí chlapci. Hovoril si niečo o smrade... Chosé... ešte raz vás upozorňujem... smrdí to až sem! Možno sa o to budú zaujímať aj iné zložky... asi budete mať návštevu... v dohľadnej dobe..."

„Vieš niečo?"

„Nie, iba robím pätnásť rokov v centrále... mám nos..."

„A pekný..." neodpustil si Chosé a imbecilné sa usmieval na slúchadlo. Aj cmukol.

„Už zas toká..." zaúpel Vaňa, „... nám sem za chvíľu napochoduje Wehrmacht, a on toká!! Mňa z neho jebne! A odchádzam do civilu, kým tu ešte nie sú! S vami dvoma nechcem mať nič spoločné, ste živé terče... kde je moja pokojná, tichučká penzijka... zaslúžená..."

Chosé jej ešte poslal tri rýchlo za sebou nasledujúce božteky a už sa im venoval.

„Páni... predavač šijacích strojov a mŕtvy vojak... tí tam neboli len tak!"

„Dobrý postreh, Chosé... a čo ďalej?" vzdychol si Krauz. Pozrel na Burgera. Edo iba bezmocne pokrčil ramená.

„Chlapci moji, to naše vraždárske remeslo sa stáva čím ďalej tým neprehľadnejším. Zlaté časy radu Vacátka! Ako sa vtedy krásne mordovalo a chytalo..."

„... čo si jasne pamätám... si zabudol dodať..." neodpustil si Kuky.

„Veru... už ma tu dlho srať nebudete, chlapci moji... asi predbehnem aj Vaňu a dám si žiadosť do civilu... a poďme za šéfom, už je pol preč, zas bude frflať!"

Nefrflal. Nebol tam. Všetci mali voľnú debatu a ani si nevšimli, že prišli neskoro. Zaujali stabilné fleky a čakali.

„Kde je?"

„Volal ho riaditeľ..."

„Aha!" pokýval Krauz súhlasne hlavou a pripojil sa k diskutérom. Hlučali a prekrikovali sa.

Zazvonil telefón. Krauz bol najbližšie, tak sa natiahol a vzal ho. Nevidel na displej, a tak ani netušil, kto volá.

„Krauz..."

„No... zbaľ Chosého a príďte..."

Krauz položil a pokrčil ramená.

„Chosé... Šaňo nás volá k direktorovi..."

„To budú tie ministerské odmeny..." neodpustil si Vaňa a Hanzel bol rád, že doháňajú, čo zameškali v kancelárii.

„Keby toho bolo moc, zavolajte... prídeme vám pomôcť..."

„A bacha na subordináciu... pusinka sa dáva najprv direktorovi na ľavú polovičku zadku a až potom Šaňovi... tomu stačí na líčko..."

„Choďte do prdele... všetci..." poradil im Chosé a váhavo vstali.

V rohu riaditeľovej kancelárie sedelo päť chlapov. Dvoch poznali.

„Toto je plukovník Malina z VKR..." riaditeľ im predstavil muža v armádnej uniforme, „...a toto sú jeho kolegovia..." muži v civile iba nebadane kývli hlavou. Ich mená podistým nepoznal ani riaditeľ. „Detektívi Krauz a Fischer..." riaditeľ dokončil zoznamovanie a zabudol im ponúknuť kávu. Fondy boli asi iba pre návštevy.

Prisadli si do kruhu. Ako dvanásti mesiačikovia, ktorí majú v decembri vyčarovať jahody. Krauz bol zvedavý, aké zázraky budú chcieť od nich.

„Šaňo..." odovzdal slovo riaditeľ a Mayor sa zahniezdil v kresle.

„No... kolegovia sú z VKR ... a... zachytili, ak sa to tak dá nazvať... isté naše aktivity..."

„Moment! Naše aktivity kontroluje Vojenská kontrarozviedka? Odkedy!?" zdúpnel Krauz.

„... nie! Nekontrolujú... ale..."

„Ak dovolíte... skúsim ja..." ponúkol sa plukovník a Mayorovi sa viditeľne uľavilo, „... pán Krauz, samozrejme, že vás nekontrolujeme, ale... pred pár dňami ste si istým neštandardným spôsobom vyžiadali v centrále Interpolu previerku pár zaujímavých telefónnych čísel a odtlačky prstov dvoch turistov, ktorí zahynuli pri autonehode. Wagner a Kowalsky..."

„Slušný výkon..." uznanlivo pokýval hlavou Krauz a začínalo ho to zaujímať.

„... iste! Aj my máme svoje zdroje. Pán Wagner je pre nás novinkou a jeho totožnosť a kontakty budú iste zaujímať našich nemeckých kolegov... ale Kowalsky je známa firma, už u nás operoval. Je to vyslúžilý vojak z útvaru špeciálneho nasadenia a dal sa vyradiť zaujímavým spôsobom..."

„Dal sa zabiť na misii... pokiaľ vieme..."

„... iste... tak sa to robí! Posledné tri roky ho nasadzovali na čistiace práce..."

„Takže čističi!! Preto tá kyselina... a vaky..."

„... preto!"

„Najbližšou mŕtvolou široko-däleko od ich auta bol nebohý pán Schmitt, ak sa nemýlim..."

„Nemýlite sa, pán Krauz! Za tých pár dní ste s kolegom dokázali nazhromaždiť informácie, za aké by sa nemusel hanbiť celý vyšetrovací tím, ale ako nám povedal pán riaditeľ, u vás dvoch to nie je nič mimoriadne."

Krauz si úchytkom premeral riaditeľa a ten iba súhlasne pokýval hlavou, akože... ďakovať mi nemusíte... to je v poriadku, že o vás kvákam kade-tade!

„...v tejto fáze sme sa rozhodli navštíviť vás a požiadať o spoluprácu, pretože sa hráme na jednom piesočku, ale každý v inom rohu a nevieme o sebe. Pritom nám ide o to isté..."

Krauzovi od prekvapenia vyskočilo obočie.

„... vidím na vás, že sa vám to nepozdáva, ale je to tak. Bližšie vám to vysvetlí kolega zo sekcie obrany..."

Muž v hnedom saku sa posunul dopredu a zvraštil obočie. Zrejme aj tých pár slov o jeho zaradení už bolo za hranicou únosnosti.

„Bankára Samuela Schmitta poznáme od začiatku deväťdesiatych rokov, keď založil prvú súkromnú banku. Nasledovalo konzorcium so zahraničnými expozitúrami a vznikala sieť, na ktorú nemal ani možnosti, ani financie... jedine schopnosti, to áno... schopný bol všetkého! Zistili sme, že ho financovala skupina magnátov zbrojného priemyslu zvonku a... to je naša doména. Trvalo nám roky, kým sme odhalili ich sieť, dešifrovali ich systém odovzdávania informácií a kontaktovania sa..."

Krauz si s úsmevom spomenul na Billyho. Tomu to trvalo dve hodiny...

„... ale od istého času sme ich už mali pod kontrolou. Nie sami... v spolupráci s väčším partnerom, ale o tom... chápete! Jednoducho... my sme príliš malá krajina na to, aby sme v týchto veciach meritórne rozhodovali. Z hľadiska obrany blokov sme vždy k niekomu patrili... aj teraz je to tak, ale... časy sa menia, z priateľov sa stávajú súperi... a naopak... a občas musí každé kura hrabať aj pre seba, rozumieme sa! Čo sa tej skupiny mocných týka... v pravidelných intervaloch vyvolávajú medzinárodné konflikty po celom svete a finančné toky v rádoch desiatok miliárd dolárov smerujú raz jedným, raz druhým smerom. Stredná Európa s chaotickým vývojom je pre takéto aktivity ideálnym tranzitným miestom a Schmitt stál na čele skupiny v tejto oblasti. Zisky sa nedajú vyčísliť v sumách pochopiteľných pre bežného človeka. Za to všetko sa vyžaduje iba jedno. Poslušnosť a lojálnosť. Schmitt to porušil. Chcel viac... čoho, ťažko povedať, keď mal všetko. Peňazí, moci... sú to zvláštni ľudia. Dostal pár upozornení, výstrah a potom prišiel úder. Tak to v týchto kruhoch chodí. Našli si slabý článok. Jeho domáca..."

„Ďakujem, pán kolega, toľko by na vysvetlenie súvislostí stačilo. Teraz by som skúsil ja..."

„Nech sa páči, pán plukovník!"

„Klára Moorová má syna v mníchovskej väznici... mala... presnejšie! Vyprovokovali ho a zatiahli do bitky. Pichol spoluväzňa. Sedel by nie štyri, ale ešte aspoň osem rokov. Kontaktovali ju a dali jej na výber. Buď najbližšie pichnú jeho, alebo si ho môže o pár dní vyzdvihnúť a stráviť s ním dôchodok na pláži..."

„Ako to spravila, veď vycestovala o deň skôr?"

„Nevycestovala. Na jej pas prešla pasovou kontrolou iná pani... agentka. Klára čakala do stredy a otrávila jednu večeru. Potom potme čakala na čističov, ktorých mala kontaktovať a usmerniť... mali odstrániť aj mŕtvolu aj večeru... a nahradiť ju čistou zo sporáka..."

„Preto zdrbala... Martina, že mešká... zmýlila si ho..."

„... Martin do toho nepatrí, to bola iba náhoda. Celkom slušná dedukcia z vašej strany Vráťme sa k prvej vražde. Klára vycestovala krátko po polnoci na falošné meno a stratila sa vám. Začali ste po nej pátrať a dostali ste sa už dosť blízko. A... to je dôvod, prečo sme museli prísť. Musíte ju prestať hľadať. Klára je... už za vodou... za veľkou vodou... ak si rozumieme..."

„Rozumieme..."

„... je pod kontrolou... ukáže nám veľa zaujímavých ľudí... je to jednoducho už naša záležitosť."

„V poriadku!"

„Máte dva mobily, ktoré by sme potrebovali."

„Bez problémov..."

„Tiež odtlačky prstov z mŕtvol a... potrebovali by sme aj všetky písomné hlásenia, ktoré ste v tejto súvislosti už spracovali."

Krauz pozrel na riaditeľa.

„Aj to sa dá zariadiť," prisľúbil im.

„Za vašu robotu vám môžeme iba poďakovať, veľmi ste nám pomohli, ani netušíte ako."

Krauz sa zamyslel.

„V tomto smere sme na jednej lodi... my tu vnútri a vy... tam vonku..." potom si olizol pery. „A... Sára?"

„To je vaša vec, pán detektív! Viem, že ste v dôkazovej núdzi, ale... myslím si, že ešte o nej budete počuť. Jej otec bol nositeľom jedného z najväčších tajomstiev ich komunity. Tajomstvo starých čísel..."

„Prosím?"

„Tajomstvo starých čísel! Má u seba kontakty a čísla kont na švajčiarske banky, kde sú zásoby vojnového zlata a diamantov. Viete, ako to prebiehalo cez druhú svetovú. Nemci vykynožili všetky vplyvné a bohaté rodiny v Európe a zhabali iba to málo, čo rodiny nestihli uložiť do Švajčiarska. Ale pred koncom vojny, keď už bol výsledok jasný, Nemci urobili presne to isté. Iróniou osudu je, že trýznitelia schovali vojnové poklady do tých istých bánk ako ich obete. Je to rozprávkové bohatstvo. Izraelská tajná služba urobila v tomto smere tesne po vojne kus práce a väčšinu vkladov vypátrala. Dnes sú to kontá staré skoro šesťdesiat rokov, ale k mnohým sa zatiaľ nevedia dostať. Nikto... sa k nim nevie dostať! O ich existencii vie iba úzky okruh dôveryhodných... vyvolených! Je ich päť, iba päť... nikdy sa nesmú stretnúť, nikdy nesmú sedieť v jednom lietadle, v jednom vlaku, v jednej miestnosti..."

„Aby ich neohrozili jedným jediných atentátom..."

„Presne tak, pán Krauz! Niekto musí prežiť a odovzdať tajomstvo ďalej. Schmitt bol jeden z nich. Nemáme to potvrdené, ale z kombinácie niektorých jeho odpovedí a... aktivít sme to vydedukovali. Aj počítače a naši dešifranti nám to potvrdili. Ak je to pravda, nedajú jej pokoj. Tieto informácie sú vraj dedičné. Zatiaľ... si bude užívať!"

Krauz neveriaco pokrútil hlavou.

„Takže jediný, kto to odse...dí bude chalan, čo iba rád ťahal za spúšť a v poslednom prípade ani netušil prečo... chudák!"

„Viem o tom, Martin ma už kontaktoval. Odsedí si pár mesiacov... symbolicky... nebude mu tam zle... potom si ho vytiahneme a... ako ste povedali... rád ťahá za spúšť... a... ľudia s jeho výcvikom a schopnosťami by nemali iba tak podaromnici vysedávať v cele..."

Plukovník skončil a pozrel na riaditeľa. Čo malo byť povedané, povedali. Potom si to rozmyslel.

„Ešte raz vám ďakujem, chlapci, excelentný výkon... keby sa vám nepáčil plat..."

„Len ich nechajte na pokoji, pán plukovník..." vyskočil riaditeľ.

Všetci sa zasmiali. Na uvoľnenie atmosféry to bolo dobré. Plukovník vstal.

„Páni!" popodávali si ruky. Keď sa dotkol Krauzovej, tvrdo mu pozrel do očí.

„Sme dohodnutí... pán Krauz!"

„Iste! Dávame od toho ruky preč!"

Keď odchádzal, vo dverách sa ešte otočil.

„Pán Krauz... poznáte životné krédo múdreho krtka...?"

Krauz povytiahol obočie.

„... je lepšie sa v tom nevŕtať..." a ráznym vojenským krokom vypochodoval.

Mayor si sadol za stôl a otvoril veľký zošit, kam si písal dennú prácu.

„Utíšte sa už... banda... prepáčte ten oneskorený príchod, ale... mali sme tu návštevu... tak čo budeme dnes robiť... Richard...?"

Kuky sa nadýchol a predbehol ho.

„Chceli sme sa zastaviť za tou poštárkou a zistiť, kto zaskakoval za Kláru v čase jej neprítomnosti... keďže vieme, že už bola od utorka za hranicami a..." stíchol, lebo si všimol, že chlapci akosi neprirodzene stuhli.

Krauz si vymenil pohľady s Chosém a... starým Burgerom a...

„Vo zvodke som čítal, že nejaký chlapík s nožom v ruke už dvakrát obťažoval dievčatká pri základnej škole na Poniklecovej... tak sa na to pozrieme... s chalanmi..."

... a chalanom iba ovisli sánky...

Informace

Bibliografické údaje

  • 21. 3. 2024