19. KAPITOLA
V sobotu ráno Krauz vstal a s lístočkom, čo mu Sylvia večer napísala, zašiel do obchodu. Doterigal štyri igelitky a potichu ich v kuchyni vykladal. Snažil sa nezobudiť dievčatá. Keď mu spadol šalát, nikoho doma ani nehlo, ale s plechovkou sladkej kukurice to už bolo horšie.
„Čo robíš...?" vyšla Sylvia so spálne a žmúrila karpavými očami. Z detskej izby... vlastne už to boli slečny... sa vyplazila mladšia Laura a dala mu letmý bozk.
„Tati... už sa to začalo...?"
„Čo, srdiečko?"
„Včera hlásili v televíznych novinách, že ráno máme očakávať prelet spojeneckých vojsk... idú niekam na Blízky východ robiť poriadky..." a uškŕňala sa.
„Nie, toto bolo iba cvičenie, naostro to začne až za hodinku... zalez a spi... ešte..."
„Nemôžem, tati! Dnes mám doučko z angličtiny s pani Paskalovou... mami, už je čas?"
„Nie, naozaj si ešte môžeš zdriemnuť! Tatino robí manévre, ale my sme odolné, však!? Tak šup...!"
„Tak idem... a ozaj, tati, prečo sa musím učiť tú... angličtinu...?"
„Lebo ňou rozpráva polovica sveta... srdiečko..."
„A to nestačí...?"
„Zalez...!"
Dvanáťročná hlava s odpoveďou na každú otázku a s otázkou na každú odpoveď zaliezla do postele a Sylvia sa išla umyť, lebo by už aj tak nezaspala. Krauz iba bezmocne mykol ramenami. Nech sa človek snaží, ako chce, vždy to vypáli akosi inak.
Očistil zeleninu a umyl mrazenú sliepku.
„Koľko cibule mám dať do polievky, miláčik?"
„Jednu celú, ak je malá, alebo polovicu veľkej..."
„A... táto je aká?" otočil sa od drezu.
„Stredná..."
„Táák dík..."
Sylvia ho skontrolovala a všetko naložila do veľkého hrnca. Pridala bujón, koreniny a soľ, plyn stiahla na minimum, lebo času mali dosť. Tato ich zobudil na sobotu v nekresťanský skorú hodinu. Rozvalil sa v obývačke a listoval v novinách. \
„Tú kľučku na balkóne... si sľúbil... že keď budeš mať najbližšie čas..."
„Ešte nie je najbližšie... srdiečko..."
„... a aj roleta nám spadla..."
Poskladal noviny a zo vstavanej skrine vybral malú skrinku s náradím. Poťažkal kombinačky a vzal si aj skrutkovač. Vražedným pohľadom zagánil na balkónové dvere, ale nepomohlo to...
Sobota je mimoriadne krásny deň. Väčšina policajtov ho radšej trávi v práci...
Doma sa narobia ako hovädá...
Sylvia druhý raz zobudila mladšiu dcéru a vychystala ju na doučovanie. Laura sa naraňajkovala, do igelitky si zbalila zošit, peračník a učebnicu a iba tak v papučiach zamierila k dverám. Bolo to v poriadku, chystala sa iba o tri poschodia vyššie, kde pani Paskalová v domácich podmienkach doučovala angličtinu.
Richard ju sledoval od rozobratých balkónových dverí a neodpustil si zarýpnuť.
„Hééj ty... angličtinárka..."
„No...?"
„... poraď mi, kým odídeš... ako sa povie po anglicky džem?"
„Džem!"
„... a hamburger?"
„Hamburger!"
„Tak potom to s tou Paskalovou nejako vydržíš... nie je to až taká ťažká reč..."
„Múdry tato..." skonštatoval copatý krpec a rezko švihal von, aby ho netrafila letiaca papuča.
Staršia dcéra Sylvia ich sprdla, sotva vstala, že ju mali zobudiť už pred pol hodinou, lebo dnes má zápas a načo už dva mesiace trénuje smeče, keď to kvôli nim teraz všetko zmešká... tak ju Sylvia odviezla autom a Richard striedavo strážil polievku a opravoval roletu. Osamel a zamyslel sa. Mechanicky vŕtal a skrutkoval a vŕtal a... hlavou mu vŕtalo, prečo je okolo Schmittovej vraždy toľko náhod. Dcéra je na liečení, domáca je v zahraničí, dvaja neznámi s pištoľami a kyselinou v jarku, super špičkový domáci alarm vypnutý, alebo nefunkčný, alebo...
Pracoval a rozmýšľal. Pracoval a... pracoval.
Čas mu ubiehal a keď sa naobedovali, odviezli sa do nákupného centra na prechádzku. Stálo ho to liter a pol, lebo každá z báb ukázala na nejakú handru, ktorú nutne potrebuje do šatníka a... to bol na tom ešte dobre, lebo staršia dcéra ukázala na roztrhané rifle, ktoré stáli dva... ale to už odmietol! Deravé rifle za dvetisíc!! Keby boli nové... možno... ale takú haraburdu za toľko peňazí!! Skoro skolaboval. Mango! Nech sa to volá aj papaya... nedá ani bohovi!
Zastavili sa na ľahký olovrant v mekáči a večer si pustili telku. Prekrásna sobota. Richard mal rád svoju rodinu a celý deň sa im už nevenoval, ani nepamätal. Prázdna policajná kasa mu pomaly prestávala vadiť.
O deviatej večer mu zazvonil mobil. Na displeji si prečítal Súkromné číslo. Stlačil OK.
„Prosím?"
„Pán Krauz?"
„Voláte správne."
„Ja som Peter Okruhlica... kedysi sme si tykali..."
„Nespomínam si..."
„Robil som krajského technika..."
„Neviem..."
„Robili sme spolu tých umučených bezdomovcov..."
„Aháá!! Čau Peťo!"
„Čau... vieš, kde robím teraz?"
„Nie."
„Môžeš zbehnúť dolu?"
„Kam... dolu...?"
„Pod balkóny... parkujem tu..."
„Si sám?"
„Sám."
„Aké auto?"
„Biely Favorit."
„Ešpézetka?"
„Päť tri päť... na konci CT... Cyril, Tomáš..."
„O čo ide?" „Do telefónu... nie..." „Počkaj dole..."
Krauz si natiahol rifle a omotal si lýtkové puzdro. Zasunul krátky revolver a dupol. Zbraň sadla na miesto. Prehodil si bundu.
„Taká pekná sobota... by to mohla byť... decká už spia..." „Sylvia... miláčik... idem iba dole a o chvíľu som hore..." „Hore, dole... hore, dole... by sa mi občas aj páčilo..." „O chvíľu som späť... bubinko... všetko bude!" Človek niekedy zaklame, a ani nevie ako.
Martin si zapálil poslednú cigaretu a rozhodol sa. Zabúchal na masívne železné dvere, ktoré nejaký tĺk natrel olejovou farbou na šedo. Asi aby spríjemnil interiér cely pre zadržaných. Martin zabúchal. Už mal toho dosť...
Krauz zbehol po schodoch a zahol za roh. Obehol dom a z opačného rohu skontroloval parkovisko pred domom. Počkal, či ho niekto nesleduje, a potom si podrobne prezrel autá. Biely favorit stál bokom v tme pod stromom. Vodič sa nekryl. Krauz videl v okolitých autách iba sedadlá a opierky. Jemu videl celú hlavu a plecia. Prešiel ulicou a odzadu sa prikradol k favoritke. Cestou skontroloval susedné autá. Vyzerali byť čisté. Skôr, než nastúpil, pozrel zadné sedadlo a priestor pred ním. Neležal tam nikto. Trhol kľučkou.
„Čau..."
„Čau... boha!! Skoro som sa posral... čo blbneš, čakal som ťa spredu..." podali si ruky.
„Ja to mám radšej odzadu..."
„Ako myslíš... proti gustu žiadny dišputát... tak vitaj! Fajčíme?"
„Radšej nie... plamienky..."
„Dobre... Richard... prepáč, že otravujem tak neskoro večer...
„To je v poriadku..."
„... fajn, tak počúvaj... poslal ma za tebou Martin..."
„Ktorý...?"
„Ktorý!? Váš! Kobza..."
„Už asi nie je náš..."
„Možno preto ma poslal..."
„Ako?"
„Ja teraz robím v cele predbežného zadržania, z techniky som musel odísť... exém na prstoch... nesmiem prísť do styku so žiadnymi chemikáliami..."
„Viem... pamätám si..."
„Nedali mi ani korunu... bolestné..."
„Aj to si pamätám..."
„... Martin ma požiadal, aby som ťa vyhľadal. Chce s tebou hovoriť."
„Prečo?"
„To neviem!"
„Nepáči sa mi to."
„Nečudujem sa ti."
„Čo s tým spravíme?"
„Nič. Odovzdal som ti odkaz a ty sa rozhodneš. Buď pôjdeš, alebo nie."
„Počúvam."
„Počúvaj. Martinovi dnes v noci vyprší lehota na rozhodnutie o väzbe. Zajtra ráno ho budú eskortovať do basy, lebo väzbu mu sudca schváli. Vie to a poprosil ma..."
„Prečo teba..."
„Je to môj bratranec... nemusíš to hovoriť nikomu..."
„Nepoviem..."
„Vo väzbe už nezmôže nič, bude celý čas pod dozorom, ale teraz sa ešte dá... chce sa s tebou stretnúť dnes v noci a povedať ti, ako to bolo s vraždou bankára..."
„Kedy v noci?"
„O desiatej je večierka, o štvrť na jedenásť bude porucha na monitorovacom systéme v celách a bude trvať pol hodinu. To sa objaví aj v zápise v knihe udalostí... všetko je v poriadku a pripravené... nikto ťa neuvidí. Kamery budú vypnuté. Ja ťa dostanem do cely a aj von, musíte to stihnúť za pol hodinu."
Krauz chvíľu sedel a zvažoval riziko.
„Môžem ťa prezrieť?"
„Môžeš..." a Peťo roztiahol ruky.
Krauz ho prezrel. Žiadne mikrofóny. Keby hral špinavú hru, mohli byť namontované hocikde v aute, ale počítal s tým, že Krauza všetci poznajú a že vedia, že by bol schopný vyfilcovať aj celé auto... ale v tom prípade by nemalo zmysel tam žiadne mikrofóny dávať a provokácia by sa dokumentovala iným spôsobom, ale v tom prípade nemalo zmysel filcovať nielen auto, ale ani jeho. Ak má proti sebe profesionálnych provokatérov, auto bolo bezpredmetné. Preto prestal.
„Ste bratranci... iba preto?"
„Iba preto, o nič iné nejde! A..."
„No?"
„... povedal mi, že on ho nezastrelil a... ja mu verím..."
„Aj ja... by som chcel..."
Krauz sa zamyslel a po chvíli sa rozhodol.
„Spravíme to takto... sám tam nejdem, zavolám Chosého... prepašuješ nás tam dvoch... a potom uvidíme, sedí?"
„V poriadku! Žiadny rozdiel, či jeden alebo dvaja..."
Krauz otvoril dvere.
„Rozvalím sa na zadnom sedadle, nevadí?" a uškrnul sa.
„Nevadí... kurva... s tebou je to ako v špionážnom filme..."
„Raz ma už skoro prizabili... kamoši... taká lekcia stačí na celý život..."
„Viem, počul som. Hlavne nestrieľaj! Toto je iná akcia, oni s tým nemajú nič spoločné... tu ide o Martina..."
„Bodaj by si mal pravdu... ale starý Schmitt bol rozprávkový pracháč, a kde sú rozprávkové prachy... no? Dúfajme, že nekecáš!"
Krauz zavolal Chosého a stručne mu povedal, o čo ide. Chosé povedal, že áno. Krauz inú odpoveď ani nečakal.
Sára Schmittová zadržala dych. Zriadenec odhrnul lem bieleho prestieradla. Vykukla šedivá hlava. Sára vedela, čo ju čaká, upozornili ju, že časť čela bude chýbať, ale aj tak súhlasila s identifikáciou. Niekto musel policajtom povedať, kto je zavraždený, a ona bola predsa lekárka... city museli ustúpiť profesionalite.
Trochu sa zapotácala. Vyšetrovateľ ju chytil za lakeť.
„Ďakujem, netreba... ešte ruku... pravú..."
Zriadenec odokryl viac a Sára si obzrela lakeť na pravej ruke. Jazva bola na svojom mieste. Aj tetovanie. Bol to jej otec. Povedala to aj nahlas. Vyšetrovateľ bol konečne spokojný.
Poodstúpila a dlaňou si prikryla tvár. Chvíľu váhala, potom sa otočila a zamierila k oknu. Nechali ju.
Je mŕtvy. Konečne je mŕtvy. Je to rodič a... posledný, viac ich už nemá, ale ľútosť necítila. Sviňa... alebo otec. Niekedy to býva to isté.
Niektoré deti nemajú radi svojich rodičov.
Klára Moorová zaradila päťku a vydýchla si. Na veľkej zelenej tabuli si prečítala, že už je na viedenskej diaľnici a že do Mníchova to má ešte šesťsto kilometrov. O pár hodín uvidí svojho syna. Sľúbili jej to a ona sa už tešila. Bola ochotná hodiť za hlavu všetko a všetkých, hlavne že Henrich bude s ňou a ona s ním a že sa už nikdy od seba neodlúčia. Otvorila okno a vyhodila celofán z balíčka cigariet. Mobil už vyhodila predtým a dbala na to, aby dopadol do Dunaja. Je to veľká rieka a tečie veľmi rýchlo. Chceli, aby to tak spravila, a ona nevidela jeden jediný dôvod, prečo im nevyhovieť. Veď ak to spraví, uvidí svojho syna... Niektorí rodičia majú radi svoje deti.
Inžinier Vlastimil Chudoba dočítal nekrológ a zložil noviny. Usmial sa. Dobrá vec sa podarila. Sviňa... tyran, čo ho prenasledoval posledné roky... to už má za sebou. Zopäl ruky a vzhliadol k nebu.
„Ďakujem ti... Pane Bože... ďakujem za všetko... že si mi dal silu..."
Manželku pochoval v pondelok... nemala to s ním ľahké, a keď ho vyhodili z banky, bol stále doma, robotu si už nenašiel... srdiečko jednoducho nevydržalo. Chcel odlepiť ruky od seba ale... roztriasli sa a nešlo to, ale poznal to, už a vedel, že netreba podliehať panike, že stačí prehltnúť iba jednu žltú a jednu ružovú tabletku...
Vstal a pretackal sa k dresu. Kŕč povolil a rýchlo si do dlane odsypal... dve žlté a jedna ružová... to nevadí, na jednej žltej nezáleží... nacvičeným pohybom hodil tabletky do úst a bez vody ich prehltol. Bol zvyknutý, vodu už dávno nepoužíval.
Sadol si a prestal sa triasť. Mal dobré lieky, vždy pomohli. Nemal ich na predpis, vlastne ani nebol u lekára... chalan, čo mu predal železo, mu predával aj lieky. Vždy pomohli. Zo zásuvky kuchynského stola vytiahol pištoľ. Krásna. Čierna. Na pažbe veľké písmená ČZ. Nevyznal sa v tom, ale chalan hovoril, že má priemer deväť milimetrov a že zloží chlapa na päťdesiat metrov. On nechcel päťdesiat. Chcel stáť tesne pri ňom a vidieť ho umierať.
„A vy držte už konečne huby!!" zareval z kuchyne k detskej izbe.
Smradi krpatí... len by to vrieskalo a večne otravovalo! Vydýchal sa a hlaveň si vložil do úst. Naplo ho a do očí sa mu nahrnuli slzy. Potom si to rozmyslel. '
Niektorí rodičia nemajú radi svoje deti.
Krauz s Fischerom prešli dvor policajného riaditeľstva a zbehli po schodoch do suterénu. Peťo ich zastavil vztýčenou dlaňou a pozrel na hodinky.
„Práve vypínajú svetlá... je večierka... chvíľu počkáme..."
Neponáhľali sa a trpezlivo čakali. Po chvíli Peťo zazvonil a z reproduktora sa ozvalo: „Prosím?"
„To som ja..."
Bzučiak zadrnčal a Peťo sa oprel do masívnych dverí. Prešli chodbou a Krauz ticho zašepkal.
„Peťo, ale nech nás nevidí nikto, choď prvý a vyčisti to. Až potom pôjdeme."
„Ako chceš!"
Peťo odbehol a o chvíľu sa pre nich vrátil. Keď prechádzali okolo okienka, nebola tam žiadna uniforma. Kľúčom otvoril mreže a vošli do chodbičky s celami. Posledná vpravo bola ich. Peťo zaštrngal zväzkom a šedý masív sa pohol.
„Máte pol hodiny, prídem po vás..."
Martin sedel na posteli a lakte mal opreté o stehná. Zodvihol hlavu, kývol im na pozdrav a vstal. Krauz chvíľu váhal a napokon sa rozhodol. Podal mu ruku.
„Sadnite si... ak máte kam..." rozpačito ukázal okolo seba.
Chosé si prisadol na posteľ, Krauz použil jedinú stoličku v miestnosti. Nepohodlný štokerlík bez operadla.
„Nemáme veľa času, tak spusť..." vyzval ho Chosé.
„Dobre... ja viem... niečo sa pokazilo a veľa z toho som pokazil ja sám, ale... to ostatné je pokazené tak, že ma to serie! Premýšľal som celú noc a deň a neviem sa z toho vysomáriť. Chcel som sa s vami stretnúť a povedať vám, čo nesedí, pretože vy jediní do toho môžete vniesť svetlo, jasom už mimo. Počúvajte, poviem vám, čo sa stalo v noci zo stredy na štvrtok, a aj to, čo tomu predchádzalo. Poviem vám všetko, ale nebudem vypovedať do zápisnice, kým mi to advokát neporadí a... kým nezistíte, kto za tým stojí."
„Niekto... za tým stojí? Ty niečo tušíš?"
„Nie! Ja viem iba fakty, to ostatné budete musieť zistiť vy."
„Dobre, tak to skúsme..." povedal Chosé a vybral diktafón. Skontroloval polohu kazety a zapol nahrávanie.
„Musí to byť? Nestačili by zápisky?"
„Martin, máš naše slovo, že sa to nikde neobjaví."
„Tak... dobre. Za týchto okolností mi vaše slovo musí stačiť. Takže... všetko sa to začalo koncom zimy... niekedy začiatkom februára som bol u nás v bare... viete, ten kinderbar čo mám pod oknami..."
„Vieme..."
„... a okolo polnoci tam prišla baba... ako by som vám to... baba s veľkým B. Havranie vlasy po zadok, figúra ako modelka, ksicht jedna radosť, čistá panenka Mária... tricina... zrelý kus, ale super..."
Chosé spozornel. V duchu si ju namaľoval a... normálne na ňu dostal chuť, tak živo ju kolega v srabe popísal.
„...na sebe lacná imitácia strieborného kožušteka z nejakej chlpatej potvory. Tipol som ju na zatúlanú kurvičku, alebo nudiacu sa manželku prepracovaného blbečka večne vysedávajúceho vo firme. Dali sme reč. Zbalil som ju a o hodinu som ju už kefoval. U mňa na gauči. Dobre jej to padlo, videl som to na nej, muž to pozná..."
„Čas beží..." upozornil ho Richard, lebo toto ho vôbec nezaujímalo. Chosé ho zmrazil pohľadom, lebo toto ho zaujímalo zo všetkého najviac. Pevne veril, že v závere sa dozvie aj jej meno a adresu...
„... dali sme si párkrát rande a... začalo to. Nebola kurva, pravdivá bola druhá verzia o smutnej manželke. Ten kožuch nebola imitácia, bola to pravá činčila a dievča patrilo k horným desaťtisíc. Vďaka manželovi a jeho postaveniu. Vďaka jeho viseniu sme si spolu perfektne rozumeli, aj v posteli aj inak... Možno vám to bude pripadať smiešne, ale ja som sa zamiloval a mal som s ňou vážne úmysly. Aj ona. Zašlo to tak ďaleko, že sme sa už rozprávali o rozvode a že sa ku mne presťahuje. Potom... neprišla na rande a pár dní o sebe nedala vedieť. Našiel som ju a... keď som ju uvidel, zhrozil som sa! Bola zbitá ako žito. Plakala a priznala sa mi, že to tak u nich funguje pravidelne. Chcel som ísť za ním a rozbiť mu hubu, aby skúsil, aké to je, ale zaprisahala ma, aby som to nerobil, že... sa to samé... vlastne ani neviem, prečo som nešiel a na čo som čakal! Mal som ísť a nemuselo to takto dopadnúť! Veci nabrali rýchly spád. Ja som ju nahováral, aby od muža odišla, ona s tým aj občas súhlasila, občas nie... napokon mi ukázala fotografie. Ten jej si najal súkromného detektíva, ale fotografie boli zlé, a keď to tak spätne hodnotím, ani na nich neboli vidieť tváre, iba... no, vtedy som jej uveril, že sme to my a že sa zmráka. Náhodou som jej v kabelke našiel výpis z banky zablokoval jej prístup k peniazom a potom mi to aj sama potvrdila, že to spravil. Rozvod neprichádzal do úvahy, obral by ju o všetko, ale mne to nevadilo, povedal som jej, že by som ju prijal aj s holou riťou, a myslel som to doslova... chalani, keby ste ju videli... tú holú... bože!!"
Na chvíľu sa odmlčal a Chosé ju videl... Martin si chcel zapáliť, ale našmátral iba prázdnu krabičku. Krauz mu podal svoje. Martin chcel vyloviť jednu, ale Krauz mávol rukou. „Nechaj si ich..."
„Díky... už ani neviem, kedy mi to povedala prvý raz, ale uvedomujem si, že ma to ani veľmi neprekvapilo. Vysvetlila mi, ako by sme dopadli v prípade rozvodu, že jej muž je pomstychtivá arogantná sviňa a že takú potupu by jednoducho nenechal len tak a že by nás aj tak stále prenasledovali jeho ľudia... a aby som našiel niekoho, kto ho odpraví..."
Krauz si s Chosém vymenili prekvapené pohľady. Martin monotónne pokračoval.
„Ona to vraj zaplatí, ale rýchlo, kým ešte má z čoho. Súhlasil som, ale podvedome som dúfal, že sa to nejako samo vyrieši, že... vlastne ani neviem, v čo som dúfal! A potom... prišiel zlom. Skoro ju zabil. Nemohol som ju nájsť asi týždeň, napokon som objavil invalida... ruka v sadre, rebrá na kašu, tvár... keby ste to videli! Vraj ju schoval do nejakej provinčnej nemocnice a podplatil primára, aby to hral na dopravnú nehodu... vtedy som sa rozhodol. Ďalší pokus sa mu už mohol podariť a iba by zahlásil na polícii nezvestnosť, a že žena sa mu už dlhšiu dobu kurvila a... bohvie, kam zdrhla... nikdy by sme ju nenašli! Koľko je takých zakopaných!? Viete dobre! Rozhodol som sa. Vybrala termín. Zo stredy na štvrtok, lebo vo štvrtok manžel odlietal na nejaké sympózium a ako vždy pred odletom si bude do noci písať prípravy. Vraj pred nedávnom kúpil od nejakého bankára samotu za mestom a tam bude. Nakreslila mi plánik, vysvetlila, kde má pracovňu, napísala kód na odblokovanie domáceho alarmu... všetko išlo ako po masle. Ja... som nikoho nezháňal... rozhodol som sa, že to urobím sám..."
Zmĺkol a sklonil hlavu. Fajčil už filter a popálil sa.
„Krista... no... a teraz to najdôležitejšie. Volala sa Sylvia Hausnerová. Inžinierka. Pracovala v poisťovni ALBA ako vedúca pobočky na Kukuričnej ulici. Jej manžel bol inžinier Rastislav Hausner, generálny riaditeľ tej istej poisťovne. Všetko som si preveril u nás v počítači. Všetko sedelo! Videl som jej identifikačnú kartu! Vybral som jej ju z kabelky, keď sa u mňa sprchovala! Všetko sedelo, fotografia, osobné údaje, mobil... všetko som si overil! Zastrelil som hajzla menom Rastislav Hausner, lebo chcel zabiť svoju nevernú manželku Sylviu a ja som ju miloval viac ako svoj život!! Dokážete to pochopiť!!? Kurva!!"
„Kuš! Čo reveš... naokolo sú ľudia... a všade tma..." zhrozil sa Krauz.
„Ty si ešte nebol zavretý, však? Tu reve každý, zvlášť keď je tma..."
„Aha... ale aj tak... tichšie..."
„Keď ste prišli ku mne domov, stále som čakal, že jeden z vás zareve... skrytá kamera, ty bulo, ale sme ťa dostali... ale nezarevali ste! Keď ste našli pištoľ... a ostatné veci, už som vedel, že je zle, ale keď ste mi oznámili, ako ste na mňa prišli... videokazeta... a že som podozrivý z vraždy nejakého Schmitta... no... chápete ma? Neveril som tomu a nechce sa mi tomu veriť doteraz! Ja tomu nerozumiem! O čo tu ide, chalani? Povedzte mi! Čo ste už vyšetrili?! Toto je ako zlý sen! Ja som zastrelil parohatého Hausnera, lebo mi týral... Sylviu... bankára Schmitta ani nepoznám, krista jeho, tam kde je... verte mi! Ja ani neviem, kto to je, tak prečo by som ho...?"
Krauz si siahol do vrecka a chcel nahmatať cigarety, spomenul si, že ich dal Martinovi, a tak luskol na Chosého. Aj on si zapálil. Martin sa pridal. V cele o niečo väčšej než telefónna búdka nebolo vidieť na krok.
„Martin..." začal Krauz pomaly a rozvážne, „ak je toto... tvoja dva dni pripravovaná obrana a obhajoba... tak ti garantujem, že ťa osobne nakopem do riti, ak kvôli inému nie, tak kvôli pokazenej sobote určite! To, čo si tu vypotil, je ako scenár nepodarenej krimikomédie, a poviem ti otvorene, že sme zatiaľ vyšetrili hrubé hovno a o Hausnerovi nevieme vôbec nič... ale... začínam už tušiť, že sme zarypli do nedomyslenej veci, ktorá sa niekomu vymkla z rúk." „Nič som si nevymyslel!"
„Dobre... začnime takto... spôsob kontaktovania... ako si sa so Sylviou kontaktoval?"
„Volal som jej na jej mobil a číslo som si preveril v evidencii u nás a bolo registrované na jej meno... je to nula sedem nula štyri... osem tri tri... tri tri osem..."
„V poriadku! Tvoj mobil máme. Nikto sa tomu zatiaľ nevenoval, lebo to bol jasný a bezproblémový prípad, ale... od istých udalostí..." „Akých?"
„... sa rozbehne vyšetrovanie aj týmto smerom. Overíme to a vyžiadame si výpisy a lokalizácie hovorov a uvidíme, čo je zač, tá tvoja Sylvia..." „Akých udalostí?" „Povie ti tvoj obhajca..." „Neser ma..."
Diktafón cvakol a zastal. Polhodinová kazeta dobehla do konca. Chosé ho rýchlo vzal a prehodil ju. „Chalani..." zaprosil Martin.
„Dobre... poviem ti, ale... to, čo si nám povedal, je pravda?" „Je!"
Krauz mu tvrdo pozrel do očí. Martin neuhol. Mal výcvik. Ale aj tak si Krauz myslel, že teraz neklame.
„Nech si už zastrelil kohokoľvek... už bol mŕtvy. Pár hodín pred tým, než si potiahol spúšť, ho niekto otrávil. A potom nám niekto poslal kazetu s tvojím tetovaním. Použili a ojebali ťa ako malého Alíka... Martinko..."
V masívnej zámke zaštrngotali kľúče a dvere sa náhlivo otvorili.
„Padáme!! O dve minúty nabehne kamerový systém!" Peťo stál v chodbe a chystal sa priplesknúť šedé oceľové monštrum späť.
Všetci vyskočili na rovné nohy a Krauz tak prudko, že zhodil stoličku.
„Počkajte... to... nie je všetko!! Ja som... nestihol..." koktal Martin a chcel vybehnúť s nimi.
„Padajte... povedal som...!" zasyčal Peťo.
Chosé schmatol diktafón a vybehol von. Martin chytil Richarda za rukáv a strhol ho späť.
„Ja... som v tom dome nebol sám!!"
Krauz povytiahol obočie a mal sto chutí ho nakopať už teraz.
„Zajtra... alebo pozajtra ma navštívte vo väzbe... vyšetrovateľ vám určite dá povolenie... to nie je všetko...!"
„No... drbe vám!! Hovorím, vypadnite, lebo nás všetkých prepustia... debili..." syčal Peťo a zaprel sa do masívnych dverí.
„Kde Sylvia býva...?" spomenul si Chosé.
Potom už šedé dvere zapadli a oni vybehli von. Keď prechádzali dvorom všimli si, že na vonkajších kamerách sa rozsvietila červená kontrolka a každá urobila povinné zuuum a potočila sa doprava a doľava, ako keď sa zobudí maco zo zimného spánku a ponaťahuje sa.
Odviezli sa na policajné riaditeľstvo, vybehli na tretie poschodie a rozvalili sa v kancelárii.
„Rozumieš tomu? Že tam nebol sám...!" začal Chosé.
„To sa mi nezdá..."
„Mal kompľica!"
„Nie... to je blbosť. Chosé, s jeho výcvikom na takú robotu nepotrebuje pomoc. Buď by si niekoho najal, alebo by to spravil sám, ale ak sa už raz rozhodol a išiel na vec, určite nepotreboval chvost..."
„Tak potom tomu nerozumiem ani ja..."
„Musíme sa k nemu v pondelok dostať stoj čo stoj, kým ho advokát nevycvičí a nenasadí mu do hlavy chrobáka... jasné?"
„Jasné! A... čo teraz..." zažíval Chosé. „Jumbo by ešte mal mať nejaké fľaškové..."
„Kašli na Jumba a uvažuj... počuješ ma!! Uvažuj!"
„Dobre..."
„Prečo by sa stará Hausnerka chcela zbaviť muža a poslala by ho na inú adresu?"
„Co ak sa nechcela zbaviť muža, ale starého Schmitta?"
„Prečo?"
„Lebo! Počul si, čo zistili Kuky a Vaňa? Čo ak bola aj Hausnerová na ústnych pohovoroch v banke a musela pri tom kľačať pod stolom a... nepáčilo sa jej to? Alebo jej starý Schmitt niečo nasľuboval a nesplnil? Alebo ešte lepšie, možno sa o tom dozvedel aj jej muž a zorganizoval to ako pomstu. Za zneuctenú manželku! Prachov majú... zahrali rozhádanú domácnosť a Martin na to skočili"
„Prosím ťa! Čo je to za rodina, kde manžel posiela manželku na... pohovory a keď sa dozvie o fajčení, tak ju hodí do postele svalnatému bulovi a zahrajú na neho manželský trojuholník!? Len aby ho využili? Nechá ju kefovať, aby sa pomstil za oral!?"
„No čo!? Logiku to má! Vieš, kedy je manželský trojuholník naozaj funkčný?... jedine keď je jeden z uhlov tupý..."
„Tupý... chudák Martin... aj tak mi to nepasuje! Všetko sú to vzdelaní a vysokopostavení ľudia... riaditelia..."
„Bože... keby si tušil, aké sú riaditelia svine... a ich manželky..! Presne také isté ako my tu dole... čo sa toho týka..."
„No... v tom sa až tak nevyznám... ale dal by som na tvoje skúsenosti... ešte robíš do tej baletky...?" „Baletky nie sú z horných desaťtisíc a nie sú svine..." „Odrazu... hovoril si, že zarába sto litrov mesačne... ak baletí aj vonku..." „To áno... ale..." „Tak potom?"
„Už ti nikdy nič nepoviem."
„Iste... niekedy mám dojem, že všetko robíš iba preto, aby si mi to potom mohol povedať..." „Kašlem na teba!" „... u Jumba..."
„... ani tam viac nepáchnem..." „... pri pive..."
„... a už viac nepijem... s tebou..." „Chválenkár! Tak poďme niečo robiť!" Chosé si zapálil a hodil cigarety parťákovi. „Ale jedno ti ešte poviem... vieš, ako dokážu roztiahnuť baletky nohy...?" „No...?"
„Až do mínusu..." „To je..."
„... až k ušiam..."
„Boha...!"
„... svojim..."
„... kecáš..."
„...a teraz môžeme ísť pozrieť tých Hausnerovcov..."
„...ja som nič nepovedal!"
„Ale myslíš na to, odkedy sa za nami zabuchli tie hnusné šedé dvere..."
„To máš teda pravdu..."
Vzali si knižku od služobného auta a vyplnili patričnú kolónku. Krauz zbehol o poschodie nižšie na operačné stredisko a dal si ju podpísať operačnému dôstojníkovi. Bolo to v súlade s predpismi. V dňoch pracovného voľna jeho podpis nahrádzal šéfa oddelenia.
„O čo ide?" spýtal sa operačný dôstojník cez okienko. Do knihy udalostí si zapísal Krauzovo meno, číslo auta a čas.
„Robíme na tej vražde bankára Schmitta..."
„Vie o tom váš šéf?"
„Jasnačka!!"
„Tak daj..." a podpísal im jazdu.
Krauz a Fischer stáli pred domom ako z rozprávky. Prekrásna vila s obrovskou prednou záhradkou. Na prízemí sa svietilo.
„Je pol dvanástej..." upozornil Chosé.
„Nevadí. Ak nebudú chcieť hovoriť, dostanú predvolanie na pondelok a rovno k vyšetrovateľovi, ak áno, vybavíme to hneď a bezbolestne. Povedal si, že sú to inteligenti... možno pochopia..."
Tak zazvonili. Dlho nič. Potom ich privítal pes. Ani neštekol. Iba pribehol k bráne a podoprel ju prednými labami. Krauz ho poškrabkal za uchom. Oblízal mu ruku. Dlhosrstý retriever. Kamarát aj so zlodejom.
„Prosím... kto je tam..."
„Pane... prepáčte, že rušíme tak neskoro v noci, ale sme od polície... chceli by sme s vami hovoriť... hľadáme inžiniera Hausnera..."
Muž otvoril dokorán a svetlo od chrbta mu zatienilo tvár. Až keď podišiel k bráničke, zistili, že má päťdesiat a maskuje to farbenými vlasmi a pravidelným tenisom.
„Ja som... to... myslíte vážne? Je polnoc..."
„Skoro..." Krauz mu ukázal odznak. „Ešte raz prepáčte, ale... my sme z oddelenia vrážd... vyšetrujeme..."
„Radšej poďte dálej... tu... nebudeme... no poďte... Evity sa nemusíte báť... nehryzie..."
Chosé si bol istý, že pri odchode by si ju pokojne mohli naložiť do auta a ani by neprotestovala.
Domáci ich voviedol do pracovne. Pohľad z okna tírauza uistil, že sú to okná na ulicu, kde videli svetlo. Zaviazal si župan a rukou ukázal na pohovku.
„Ešte... pre poriadok... kriminálka má aj služobné preukazy, však?"
Obaja sa legitimovali. Nasadil si okuliare a z blízka v predklone si ich prezrel. „Ďakujem..."
„Som starší detektív oddelenia vrážd Richard Krauz a toto je môj kolega Jozef Fischer..."
„Tiež starší detektív..." a pohodlne sa vyvalil v koženej sedačke. „Tiež..."
„Dáte si niečo... neviem, ako je to s vami v službe..." otvoril bar s tmavými vyrezávanými dvierkami a z množstva fliaš poukladaných ako kolky vybral jednu. Aj na diaľku bolo vidieť, že to nie je lavórovica od suseda za požičané lešenie. Chosé nelenil. „Ja by som skúsil..."
Domáci sa zaradoval a poskočilo mu obočie. Krauzovi ho bolo ľúto. Asi nemal veľa priateľov, keď sa tak potešil dvom policajtom v sobotu v noci. Dosť blbá partia na mejdan. „Môže byť..." súhlasil Krauz.
Muž v župane nalial do obrovských napoleoniek a posadil sa oproti nim. Prehodil si nohu a labužnícky privoňal. Ukázal na drevenú dózu na konferenčnom stolíku.
„Jemné... Portoriko... ale jemné, vyslovene sa hodia... k tomuto..."
Dali si jemné portoriko a Krauzovi sa zachcelo požiadať Chosého, aby zavolal nejaké baby... tri z jeho ohromného kŕdľa... načo kaziť atmosféru vypočúvaním!? Pohodlne sa zahniezdili. Pokazil to sám domáci. „A o čo ide... páni...?"
„Pán inžinier... my..." začal Krauz.
„Na zdravie..." prerušil ho domáci, lebo už dosť ovoniaval a patrilo sa aj odchlipnúť.
„Na vaše..." súhlasili a skúsili. Almázia. Chosé sa vyžíval. Krauz bol viac na pivo, ale tiež musel uznať, že...
„Tak spustite... páni..."
„... iste... takže... chceme vás požiadať o značnú dávku trpezlivosti... vzhľadom na čas, v aký sme vás prepadli..."
„To nič... ja spávam od jednej do piatej... nikdy nie viac... ale ani menej..."
„... a aj vzhľadom na to, o čom sa chceme sa vami porozprávať. Možno sa vám to bude zdať prisilná káva, ale verte nám, aj my sme na tom podobne a nevieme ako to rozlúsknuť, jedine priamym rozhovorom s vami..."
„Napínate ma... tak už von s tým..."
„Dobre... najprv by som prosil vašu identifikačnú kartu... viete... identita... je v tomto prípade až neskutočne dôležitá... my jednoducho musíme mať istotu, že hovoríme s inžinierom Rastislavom Hausnerom, riaditeľom... pardon... kde pracujete?"
„Som generálny riaditeľ poisťovne ALBA a občiansky mám..." vstal a otvoril starožitnú skriňu. Prehľadal dve saká a potom im podal čierne puzdro. Bolo tam aj osvedčenie od vozidla... iba také sedmičkové BMW... vodičský preukaz, identifikačná karta, zdravotné poistenie... všetko na jedno meno. Fotografie by sedeli. Aj keď Krauz nadobudol podozrenie, že fotografovi priplatil...
„Veľmi pekne ďakujeme..." Krauz položil kožené puzdro na konferenčný stolík a chvíľu nechal domáceho vychutnávať nápoj, „...a tiež ďakujeme za milé pohostenie... ale čo bude nasledovať, vám asi milé nebude. Nevyhrážam sa... ja len konštatujem smutné skutočnosti, ktoré nás za vami priviedli..."
„Sylvia?" skúsil domáci a neodtrhol pohľad od hladiny hnedej tekutiny.
Krauz sa zarazil. Chosé sa netrpezlivo pomrvil v koženom väzení. Čalúnenie bolo až príliš mäkké a nepohodlné.
„Áno... Sylvia..." pokračoval Krauz a Chosé zaujal polohu štatistu. V skutočnosti pozorne počúval. Potom si na niečo spomenul.
„Veľmi by vám vadilo, keby som chcel kocku ľadu?"
„Do koňaku!?" domáci neveril vlastným ušiam a obočie mu vyskočilo až k ofine.
„No... u nás na dedine si občas dávame do piva špirálu... proti nachladnutiu, tak prečo nie ľad do koňaku... som si myslel..."
Domáci znechutene vstal a podišiel k baru. Tentokrát otvoril spodné dvierka a odhalil dômyselne zamaskovanú minichladničku. Chosé nelenil a z vnútorného vrecka saka vybral diktafón. Skontroloval polohu kazety a zapol nahrávanie. V tom momente si kýchol.
„Na zdravie..." povedal domáci cez plece.
„Vďaka..." usmial sa Chosé a Krauz si iba poklepal prstom po čele. Už to mohol mať dávno pripravené... blbec jeden!
„Aj vy... ľad?"
„Niéé!! Do koňaku!!? Prosím vás!!" ohradil sa Krauz a hneď bol s domácim jedna ruka. Sedliak z dediny si zobral tri kocky a domáceho skoro trafil šľak.
„Takže... aby som pokračoval..." Krauz sa opäť ujal iniciatívy, „... pán inžinier... vyšetrujeme vraždu bankára Schmitta..."
„Viem... je to tragédia..."
„...vy ste sa poznali?"
„Iste! V našej branži sa musíte občas spoľahnúť na subvencie zvonka a bez osobných kontaktov to jednoducho nejde, ale... poznali... no... súkromne sme sa nestýkali, iba formálne a obchodné stretnutia..."
„Zastrelili ho."
„Viem, vo štvrtok... dnes je sobota... nie... v piatok poobede mi to sekretárka oznámila a organizujeme aj oficiálnu delegáciu na pohreb."
„Osobné kontakty žiadne... hovoríte..."
„Nie..."
„No... ako by som vám to... on zomrel vo svojom byte... dome..."
„Iste... vila Anna... historická budova... prežila si svoje a po dlhej dobe mu ju konečne vrátili... myslím, že raz... možno dva razy som tam aj bol... ale naposledy tak pred piatimi rokmi... aj viac..."
„Nechceli ste ju kúpiť, alebo... nemali ste tam nejaké vysunuté pracovisko?"
„Prosím? To nemyslíte vážne!? Robili sme spoluúčasť na poistke, ten objekt je bez pozemkov ohodnotený na šesťdesiat až sedemdesiat miliónov a... toľko za bývanie naozaj nedám!! A vysunuté pracovisko... poznali ste Schmitta? Jeho súkromie... no... nepriestrelná vesta je šuviks! O čom to hovoríte?"
„Iba hľadám spojitosť. Nič mimoriadne. Upozornil som vás, že niektoré naše otázky vám budú pripadať...
„Nevadí... pokračujte... ešte?"
„Iste!" súhlasil Chosé a aby si ho udobril, dodal: „... bez ľadu! Máte pravdu, koňak je koňak...!"
Krauz váhal a čakal na vhodný okamih, aby vypálil. Hausner robil dojem suveréna a akoby o všetkom vedel, alebo mal vedieť, inak by mu to vadilo.
„Pán inžinier, povedali ste Sylvia..."
Stará finta. Keď nemáš v rukách tromfy, nechaj hrať súpera, nech sa vyplonkuje.
„Áno... čo zas vyviedla? Ale... ako to súvisí so starým... oni sa predsa nepoznali... alebo..." domáci spozornel.
„To práve nevieme, či to súvisí a či sa nepoznali..."
„Ja ju zavolám!" vstal a mľandravo podišiel k masívnemu stolu z obrovského kusa načervanalého dreva. Zodvihol telefón a stlačil iba jednu klávesu. Chvíľu čakal.
„Poď dole!" povedal a nečakal na odpoveď.
Sadol si a ovoňal koňak. Skúmavo si ich premeriaval. Tušil, že vedia a že profesionálne zahmlievajú, a oni... si to mysleli o ňom tiež.
Keď vošla, Chosé skoro omdlel a aj Krauz musel uznať, že je to exkluzívny kus. Nádherné havranie vlasy až po zadok, figúrka ako z modelingovej agentúry, ksicht jedna radosť, čistá panenka Mária...
„Sylvia, páni sú z kriminálky..."
Chosé pozoroval ju, Krauz domáceho. Starí parťáci sa nemuseli dohadovať, cvik a roky praxe, a každý vedel, čo má robiť.
Krauz postrehol v jeho očiach únavu a obavu, čo zase príde. Chosé postrehol v jej očiach lesk a strach, ktorý okamžite prekryla suverénnosť.
„No a...?"
„No nič, iba by si chceli s tebou pohovoriť..."
„Teraz v noci... tati... veď si hovoril, že máme právnikov... tak načo to všetko platíš... už som spala..."
„Nespala si..."
„Ale chcela som!!"
„Ale nespala..."
„Ale... budeme to teraz rozoberať!? O čo ide? Je to také dôležité...?"
„Neviem! Prišli... a aj ty si tu... tak prečo to nevybaviť hneď... nech to stojí, čo to stojí...!" povedal a vyzývavo a veľmi milo pozrel na Krauza, lebo ten sa mu zdal prístupnejší. Teľa z dediny by asi nepochopilo...
„Nebude to stáť veľa, pán inžinier... vlastne vôbec nič... ale asi došlo k omylu! My sme chceli rozprávať s vašou pani manželkou... Sylviou Hausnerovou..."
„No fasa..." povedalo dievča a zvrtlo sa na opätkoch. Bez pozdravu odplávala do hlbín domu a ani sa neobzrela.
Inžinier Hausner položil pohár a zaprel sa do opierky. Prsty kŕčovito zovreli operadla kresla a prižmúril oči.
„Ak ste od novín... garantujem vám, že ste skončili... smradi... je jedno z ktorých... vypadnite!! Lebo zavolám políciu!!"
Krauz tiež položil pohár, lebo situácia si vyžadovala pevné opraty, a keby ich na chvíľu popustil, mohlo to dopadnúť veľmi zle. Detektív sa v teréne občas dostane do situácie, ktorej nerozumie, ale ak ju chce zvládnuť, musí improvizovať a použiť intuíciu, inak ho zbijú, alebo v lepšom prípade iba vyhodia. Krauz nechcel ani jedno, ani druhé, a tak sa rozhodol zaútočiť. Najlepšia obrana je útok.
„Tak aby bolo jasné... šéf e... nie sme od žiadnych novín a políciu volať nemusíte, lebo je tu!! Naše preukazy a odznaky sú pravé a vy veľmi dobre viete, že si ich môžete overiť na operačnom stredisku, a my vám radi nadiktujeme naše osobné čísla!! To po prvé!! Po druhé, vyšetrujeme vraždu, a nie krádež bicykla, a upozornili sme vás, že je to závažná a komplikovaná vec, a vaša reakcia je viac ako nemiestna. Po tretie... vôbec som nepostrehol, že by ste sa nás pokúšali podplatiť v súvislosti s trestnou činnosťou vašej dcéry, inak by som vás musel zaistiť!! Po štvrté... už ani hovoriť nebudem, lebo som slušný človek a vážim si vašu pohostinnosť!! Tak, a teraz bez servítok! Chceli sme sa rozprávať s vašou manželkou, prečo ste zavolali..." Domáci si oprel hlavu o operadlo a ticho civel. Krauz prestal. Už mal opraty pevne v rukách... už stačilo...
„Manželku som pochoval pred dvoma týždňami... páni... tým vám odpovedám na vašu poslednú otázku... prosím... odíďte..."
Krauzovi zabrnelo v rukách. Tie opraty neboli až také pevné. Chosé prižmúril oči. Trapas, ale nie pre detektívov. Tí musia vyťažiť z každej situácie, inak... sú nanič!
Zavládlo mrazivé ticho. Nikto sa ani nepohol. Išlo o čas.
„Tak my už pôjdeme..." skúsil Chosé, keď videl, že kolega ešte kombinuje. Vedel, že ešte nepôjdu, ale musel získať čas, aby sa spamätali.
„Súhlasím... odprevadím vás..."
„Ešte taký detail..." skúsil Krauz, „... ako vám chutí koňačik...?"
„To... už hraničí s drzosťou... budem volať vášmu nadriadenému..."
„No... ja len, že na mŕtvolu ste celkom pahltný..."
„Aááá..." chytil sa za hrdlo a asi chcel niečo povedať, ale od prekvapenia nad toľkou drzosťou nenachádzal slová.
„Ja vám to dopoviem do konca, aby sme sa nezdržovali... pán riaditeľ... a potom vám dám číslo na nášho nadriadeného... to urýchľuje komunikáciu! Počúvajte a sústreďte sa, prosím! Vyšetrovanie vraždy Samuela Schmitta nás k vám priviedlo nie náhodou. Bola to vražda na objednávku. Najali si vraha, ale pomýlil sa! Objednávka znela na meno inžinier Rastislav Hausner, a nie Samuel Schmitt, a vraždu objednala a zaplatila inžinierka Sylvia Hausnerová, žena, ktorá sa vydávala za vašu manželku. Z toho, čo som teraz počul, dedukujem, že to nemohla byť ona, pretože posledné rokovania o vašej smrti sa uskutočnili pred týždňom a... ako hovoríte, v tom čase už nežila. Máme popis ženy, ktorá si vašu vraždu objednala, a tiež isté telefónne čísla, podľa ktorých postupujeme vpred a mali sme vašu adresu a aj iné súvislosti... vlastne preto sme sa rozhodli otravovať vás v takýto netradičný čas! Všetko sú to informácie, ako sa hovorí, horúce, a my nemáme čas ich detailne vyhodnocovať, ale pri pátraní po horúcej stope sa to ani inak nedá! A teraz z ľudského hľadiska..." Krauz urobil odmlku a napil sa. Aj domáci sa odhodlal, a to bolo dobré znamenie.
„... pokojne sa napite... aj ja sa... to, že vaša manželka je dva týždne mŕtva, sme nevedeli, a ani sme to netušili a vy ani netušíte, ako to vyšetrovanie komplikuje a aké nové svetlo to vnieslo... no... nebudem tu básniť... jednoducho, aj my sme z toho prekvapení!! Dovoľte, aby som vám prejavil svoju a... vlastne našu úprimnú sústrasť... pane... myslím to vážne... ale... to, čo som vám povedal, je čistá pravda! Došlo k omylu a my stále nevieme, o čo ide!! Ak chcete, okamžite odídeme a ostane vám iba naše ospravedlnenie a množstvo otáznikov. Ak ste ochotný a schopný nás pochopiť, tak sa upokojíte a vypočujete nás až do konca a... ja dúfam.... že sa cez bolesť nad stratou manželky prenesiete a budete s nami spolupracovať. Je to jediné rozumné riešenie tejto trápnej a... veľmi chúlostivej situácie. Je to na vás!"
Chosé zdvihol obočie. Poznal ho už dlho, ale... takéto reči...?!
„Ako sa to voláte?"
„Krauz."
„Pán Krauz... ak to, čo hovoríte, je pravda... ja mám svoje možnosti a konexie... bez urážok a vyhrážania sa... ale ak je to pravda... a potvrdí sa mi to... tak vám ďakujem, že ste prišli... ak nie..."
„No konečne rozumná reč! Je to pravda..."
„Ja... vlastne ani neviem... čo vám na to mám povedať?"
„Budeme sa pýtať..."
„Najprv ja... odkiaľ to máte...?"
„Sú to veľmi čerstvé informácie. Schmitta zavraždili v noci zo stredy na štvrtok, páchateľa sme chytili už vo štvrtok... vyšetrovanie sa začalo komplikovať v piatok, ale detaily by som si zatiaľ nechal pre seba... potom sme začali preverovať isté poznatky a... vidíte sám! Je sobota a nespíme! Robíme! Hľadáme! Zistili sme, že žena s čiernymi vlasmi až po pás si najala istého muža na vašu vraždu. Tá žena vás určite pozná, vie, kde bývate, čo robíte, kto ste a motívom vraždy mali byť obavy z vašej odvety. Odvety za to, že ste sa dozvedeli o jej nevere. Vrahovi nahovorila, že ju sústavne bijete a týrate. Zhruba pred dvoma týždňami ste svoju údajnú ženu zbili tak, že to vyzeralo ako dopravná nehoda, taká bola zdemolovaná, a vraj ste podplatili okresných felčiarov, aby ju dali dokopy. To spustilo celú lavínu."
„Pred dvoma týždňami som ju... nemohol... zomierala..."
Vstal, otvoril bar a priniesol fľašu na stôl. Cítil, že ju bude dnes v noci potrebovať. Nalial a pokračoval.
„Máte diktafón?" spýtal sa Chosého.
„Nie..."
„Nevyzeráte na idiota, ktorý by si do francúzskeho koňaku za dvadsať tisíc sypal ľad... bez dôvodu... a nevyzeráte ani prechladnutý... ale súhlasím, aby bola moja výpoveď zaznamená na pásku..." napil sa a utrel si oči. Mal krásnu vyšívanú vreckovku a bola veľká. Vydúvala mu vrecko na župane. Niektorí muži potrebujú veľké vreckovky, keď pochovajú manželku. Niektorí sa iba smejú...
„Sylvia bola svätá žena. Milovala rodinu a... ľudí... všeobecne! Nemusela pracovať, zarobím... dosť... chcela... nevadí. Nehádali sme sa kvôli tomu, zabíjala čas a ja som jej to umožnil, a rád! Krásne maľovala a dúfal som, že sa tomu neskôr bude venovať. Minulý rok v lete sme boli na dovolenke v Keni. Prekrásna dovolenka, veľmi chcela vidieť Afriku... Dostala horúčku. Prešlo to... potom sa to vrátilo... ja už ani neviem, koľkokrát sme boli v nemocnici. Srdce to nevydržalo a... naposledy ju operovali v Krajskej nemocnici a... potom už iba dožívala. Pred dvoma týždňami..." napil sa.
„Kde ju operovali?"
„V Krajskej... poznám tam primára... doktor Brehm... Walter Brehm... kapacita na srdiečka... vraj to nešlo!"
„Kedy ju operovali?"
„Stále..."
„Naposledy?"
„Ja neviem presne, niekedy v polovici januára... má to nejaký význam?"
„Neviem... uvidíme... zistíme si..."
„A teraz ja... uznáte, že je to fér."
„Dobre, pýtajte sa."
„Ako som mal zomrieť?"
„Žena vydávajúca za vašu manželku si najala muža na vašu popravu, ako som povedal, vraj ste ju týrali a ten muž sa do nej zaľúbil a urobil to... prestrelil vám hlavu... si myslí..."
„Prečo by ho poslala do vily bankára Schmitta?"
„To zatiaľ nevieme."
„Ja s tým domom nemám nič spoločné... to nebola vražda Hausnera... to bola vražda Schmitta..."
„Ale vaše meno a vašu ženu niekto použil."
„To nesedí... musel to byť niekto, kto pozná obidve rodiny a vie v tom chodiť!"
„Ale to prácne zisťujeme až teraz. Dúfam, že už chápete, že sme za vami museli prísť a kašlať na subordináciu a pracovný čas..."
„Iste... ste dobrý... Krauz. Pán Krauz! A vy..." t
„Fischer..."
„... tiež! A... chlapci... hrozí mi ešte nejaké nebezpečenstvo?"
„Asi nie! Kto mal zomrieť, už zomrel a... asi nie!"
„Keby som potreboval ochranku z polície, môžem žiadať vás dvoch?"
„Nie! Polícia ochranu neposkytuje, iba ústavným činiteľom a priamo ohrozeným osobám, a to vy nie ste..."
„Ako viete?"
„Už ste v parlamente?"
„Myslím priamo ohrozený?"
„Nie. To by vám musel vysvetliť vyšetrovateľ, koho môže zahrnúť do ochrany a koho nie..."
„A zdravý rozum?"
„Ten sa nepoužíva... na všetko sú predpisy... a paragrafy..."
„Aha!"
„Bohužiaľ..."
„Takže ak ma zajtra nájdete s prestrelenou hlavou..."
„Vyšetrovateľ začne trestné stíhanie vo veci vraždy voči neznámemu páchateľovi... ako som povedal, sú na to paragrafy a zákon, nemusíte sa ničoho báť..."
Riaditeľ sa usmial a neveriaco pokrútil hlavou.
„Chápem váš sarkazmus, chápem aj vás, asi sa vám to pozdáva rovnako ako mne. Tak zavolám aspoň našu ochranku z poisťovne, aby jedno auto odstavili pred barakom..."
„To bude najlepšie... ale my za to nemôžeme..."
„Pochopil som... ešte jedna vec... budete v tom pokračovať... si myslím... chcel by som byť informovaný, keď už to mala byť moja vražda..."
„To je pochopiteľné... dám vám na seba kontakt..."
„Ja vám dám vizitku... môžete volať kedykoľvek, asistentke dám pokyn, aby ma vyvolala aj z najdôležitejšej porady na svete!"
„Fajn! Zavoláme si. Okrem toho, asi budete musieť vypovedať aj pred vyšetrovateľom do zápisnice."
„Nevadí! To zvládnem. Ale mne ide o priame vyšetrovanie v teréne... to budete robiť vy dvaja?"
„Asi."
„Ja... teraz to neberte v zlom a... nič vám neponúkam do vrecka, ale keby ste mali problémy s... úhradou... no! Dnes je napríklad sobota..."
„Nedeľa..." upresnil rehabilitovaný vidiečan.
„... ešte horšie... nedeľa! Ja viem presne, ako to u vás chodí... brat je na ministerstve... ja by som vám uhradil benzín aj stratený čas... len aby ste sa k niečomu dopracovali... ide aj o mňa!"
„Ono by to asi nešlo... na to by páni z ministerstva nenašli tlačivo..."
„Chápem... máte to peknú bandu byrokratov... tam hore. Keby mne v top manažmente robili takí amatéri, tak by som ich hnal z poisťovne, jedna báseň..."
„Aj u nás by sa zišlo vyškrtať niektoré verše... ale keby sme sa ozvali, tak by sa to asi potom nerýmovalo nám..."
„Asi..."
„Ešte jedna vec... posledná, pán Hausner... chceli by sme fotografiu vašej ženy... čerstvú... pardon... chcel som povedať, nejakú z posledného obdobia..."
Domáci sa vzdialil a priniesol album. Vybral tri. Krásna čiernovláska stála v šortkách pri zastrelenom gepardovi a potom sa škerila pri kozube pod obrovskými klami, asi zo slona. Zábery boli dobré, robené pekne z blízka.
„Nemusí to byť posledná..." navrhol domáci.
„Čo?"
„Vec, čo odo mňa chcete..."
„Prečo?"
„Lebo v tej fľaši je ešte vyše polovice..."
Tak ostali. Riaditeľ výnimočne nešiel spať o jednej.
Bol víkend. Dni pracovného pokoja.
Krauz prespal celú nedeľu.
