Hotel Bertram (Agatha Christie)

Podpořte LD sdílením:

Share

Ukázky

6

 

- Elvíra!

- Ahoj, Bridget.

Elvíra Blaková sa pretisla cez vchodové dvere na Onslow Square číslo 180; priateľka Bridget, ktorá hľadela cez okno, jej ich zbehla otvoriť.

- Poďme hore, - vyzvala ju Elvíra.

- Áno, bude to lepšie. Ináč by si nás obsadila mama. Obidve dievčatá vybehli hore schodmi, a tak prešli cez rozum Bridgetinej matke, ktorá vyšla zo svojej spálne na odpočívadlo už prineskoro.

- Namojdušu si šťastná, že nemáš mamu, - povedala Bridget celá zadychčaná, keď voviedla priateľku do svojej izby a dobre za sebou zavrela dvere. - Vieš, matka je celkom milá - a vôbec - ale tie otázky, ktoré kladie! Ráno, napoludnie i večer. Kam ideš, s kým si bola? A sú to bratanci tých z Yorkshiru, keď majú také isté meno? Totiž, je to všetko také jalové.

- Asi nemajú o čom inom premýšľať, - neisto nadhodila Elvíra. - Pozri, Bridget, chystám sa na čosi veľmi dôležité, a ty mi v tom musíš pomôcť.

- Nuž, ak sa bude dať, pomôžem. O čo ide - o muža?

- Nie, to vôbec nie. - Bridget sa zatvárila sklamane. - Musím odísť na deň, možno na dlhšie do Írska, a ty ma budeš kryť.

- Do Írska? Načo?

- Teraz ti to nemôžem povedať. Nie je na to čas. O pol druhej sa mám v Prunierovej reštaurácii stretnúť so svojím poručníkom plukovníkom Luscombom. Pozval ma na obed.

- Čo si spravila s Carpenterovou?

- Ušla som jej v obchodnom dome.

Bridget sa zachichotala.

- Po obede ma chce vziať k Melfordovcom. Budem u nich bývať, kým nebudem mať dvadsaťjeden rokov.

- To je hrozné!

- Dúfam, že to nejako vydržím. Sesternica Mildred sa dá náramne ľahko oklamať. Zariadili to tak, že mám navštevovať akési kurzy. Je taká inštitúcia, volá sa Svet dneška. Posielajú ťa na prednášky, do múzeí, galérií, berú do Snemovne lordov a tak ďalej. Celý vtip je v tom, že nikto nevie, či si tam, kde máš byť, alebo nie! Stihneme kopu vecí.

- Dúfam, že áno. - Bridget sa zachichotala. - Dali sme si rady aj v Taliansku, či nie? Tá stará makarónka si myslela, že je ohromne prísna. Veru nevedela, čo všetko sme schopné vyparatiť, ak sa pustíme do veci.

Obe dievčatá sa pri príjemnej spomienke na vydarené huncútstva zasmiali.

- Ale aj tak sme to museli plánovať, - utrúsila Elvíra.

- A trochu klamstva na úrovni. Vieš čosi o Guidovi?

- Ale áno, napísal mi dlhý list a podpísal sa Ginevra, aby to vyzeralo ako od priateľky. Ale bola by som rada, keby si už prestala rapotať, Bridget. Máme kopu práce a na všetko len pol druha hodiny. Teraz počúvaj. Zajtra mám ísť k zubárovi. To je jednoduché -môžem to telefonicky odvolať - alebo ty odtiaľto. Potom okolo obeda zavoláš Melfordovcom, budeš hovoriť v mene svojej matky a vysvetlíš im, že si ma zubár objednal aj na druhý deň, preto prespím u teba.

- To by sa malo vydariť. Povedia, že je to od nás veľmi milé a dojemné. Ale čo ak sa na druhý deň nevrátiš?

- Tak zavoláš ešte raz.

Bridget sa zatvárila pochybovačne.

- Dovtedy bude dosť času čosi vymyslieť, - netrpezlivo sa ozvala Elvíra. - Teraz si robím starosti kvôli peniazom. Ty asi nijaké nemáš, však? - spýtala sa Elvíra bez veľkej nádeje.

- Iba dve libry.

- To nestačí. Musím si kúpiť letenku. Pozerala som, ako lietajú lietadlá. Trvá to len asi dve hodiny. Veľa závisí od toho, ako dlho mi to tam bude trvať.

- Nemôžeš mi povedať, čo tam budeš robiť?

- Nie, nemôžem. Ale je to hrozne, hrozne dôležité.

Elvíra to povedala takým zmeneným hlasom, že Bridget na ňu pozrela prekvapene.

- Naozaj je to niečo vážne, Elvíra?

- Áno, je.

- Je to niečo, o čom sa nesmie nikto dozvedieť?

- Také čosi. Je to veľmi, veľmi tajné. Musím zistiť, či je čosi naozaj také, ako ma o tom presviedčajú, alebo nie. S tými peniazmi je to mrzuté. A je mi na zbláznenie, keď si pomyslím, že som vlastne dosť bohatá. Povedal mi to poručník. Ale dávajú mi len úbohé vreckové - na odev. A tak to asi bude dovtedy, kým ich nedostanem.

- A tvoj poručník, ten plukovník… akože sa volá… by ti nepožičal peniaze?

- To nejde. Veľa by sa vypytoval a chcel by vedieť, na čo ich potrebujem.

- Ach bože, asi máš pravdu. Nepochopím, prečo sa každý toľko vypytuje. Vieš, keď mi niekto zavolá, mama sa ma spýta: Kto ti volal? Čo ju to má zaujímať?

Elvíra prisvedčila, ale myšlienky jej blúdili inde.

- Bridget, už si niekedy dala niečo do záložne?

- Nikdy. Asi by som ani nevedela, ako sa to robí.

- Určite je to veľmi jednoduché, - povedala Elvíra.

- Treba ísť k takému zlatníkovi, ktorý má nad dverami tri gule, však?

- Obávam sa, že nemám nič, čo by sa dalo založiť, - povedala Bridget.

- Nemá tvoja mama niekde nejaké šperky?

- Ju by sme hádam do toho nemali zaťahovať.

- Nie, to nie. Ale mohli by sme niečo potiahnuť.

- Ach, to by sme vari nemali robiť, - pohoršene vyhŕkla Bridget.

- Nie? Nuž, asi máš pravdu. Ale stavím sa, že by si to ani nevšimla. Mohli by sme to vrátiť skôr, ako na to príde. Viem to. Pôjdeme za pánom Bollardom.

- Kto je to?

- Čosi ako rodinný klenotník. Nosím k nemu hodiny, keď sa mi pokazia. Pozná ma od šiestich rokov. Poď, Bridget, ideme tam hneď teraz. Ešte to stihneme.

- Mali by sme vyjsť zadným vchodom, - navrhla Bridget, - aspoň sa nás mama nebude spytovať, kam ideme.

Pred Bollardovým a Whitleyovým klenotníctvom na Bond Street si obe dievčatá ešte raz všetko prebrali.

- Naozaj si všetko pochopila, Bridget?

- Myslím, že áno, - odpovedala Bridget hlasom, ktorý vôbec neznel šťastne.

- Najskôr si nastavíme rovnaký čas, - rozhodla Elvíra. Bridget trochu ožila. Táto veta, ktorú poznala z kníh, mala na ňu povzbudzujúci účinok. S vážnosťou si nastavili rovnaký čas, pričom Bridget posunula svoje hodiny o minútu dopredu.

- Rozbehneme to presne o päť minút pol druhej, - vyhlásila Elvíra. - Tak budem mať kopu času. Asi aj viac, ako budem potrebovať, ale tak to bude lepšie.

- Ale povedzme, že… - začala Bridget.

- Že čo? - spýtala sa Elvíra.

- Skrátka, naozaj si myslíš, že ma nijaké auto nezrazí?

- Pravdaže nie, - chlácholila ju Elvíra. - Vieš, že máš dobré nohy a všetci, čo jazdia v Londýne, ovládajú brzdy dokonale. Všetko dobre dopadne.

Bridget sa netvárila veľmi presvedčene.

- Nenecháš ma predsa v kaši, Bridget?

- No dobre, - pristala Bridget, - nenechám.

- Výborne, - povedala Elvíra.

Bridget prešla na druhú stranu Bond Street a Elvíra otvorila dvere Bollardovho a Whetleyovho dobre zabehaného klenotníctva a hodinárstva. V obchode vládla príjemná, tajuplná atmosféra. Elvíre v ústrety vyšiel zriadenec v žakete a spýtal sa jej, čím môže poslúžiť.

- Mohla by som hovoriť s pánom Bollardom?

- S pánom Bollardom? Koho mám ohlásiť?

- Slečnu Elvíru Blakovú.

Zriadenec odišiel a Elvíra podišla k pultu, kde pod sklom na zamatových, vhodne odtienených podložkách v celej svojej kráse žiarili brošne, prstene a náramky. Čoskoro sa ukázal pán Bollard. Bol to starší, asi šesťdesiatročný muž, vedúci spoločník firmy. Elvíru privítal veľmi milo.

- Ach, slečna Blaková, tak vy ste v Londýne? Som veľmi rád, že vás vidím. Čo môžem pre vás urobiť?

Elvíra vytiahla pekné malé náramkové hodinky. - Nejdú mi dobre, - ponosovala sa. - Môžete sa na to pozrieť?

-Ale áno, samozrejme. To nie je problém. - Pán Bollard vzal hodinky. - Na akú adresu ich mám poslať?

Elvíra uviedla adresu.

- A ešte niečo, - povedala. - Môj poručník… plukovník Luscombe, poznáte ho…

- Áno, áno, pravdaže.

- Spýtal sa ma, čo by som chcela na Vianoce, - pokračovala Elvíra. - Navrhol mi, aby som zašla k vám a obzrela si, čo tu máte. Spýtal sa, či má ísť so mnou, ale vysvetlila som mu, že sa najprv pôjdem pozrieť sama, lebo si myslím, že je to dosť trápne, totiž ceny a vôbec…

- Nuž, iste na tom čosi je, - usúdil pán Bollard a otcovsky žiaril od šťastia. - Tak teda, čo by to malo byť, slečna Blaková? Brošňa, náramok, prsteň?

- Myslím, že viac sa mi zídu brošne, - povedala Elvíra. - Ale… mohla by som si pozrieť viac vecí? - Prosebne naňho pozrela. S porozumením sa usmial.

- Pravdaže, pravdaže. Keď sa človek musí rozhodnúť prirýchlo, nemá z toho nijaký pôžitok, no nie?

Ďalších päť-šesť minút prešlo veľmi príjemne. Pán Bollard neľutoval námahu. Vykladal šperky raz z tej, raz z onej škatuľky a ukladal ich na zamatovú podložku, ktorá ležala pred Elvírou. Tá sa občas zvrtla, aby sa obzrela v zrkadle a vyskúšala, ako jej svedčí tá či oná brošňa alebo prívesok. Nakoniec dosť váhavo odložila nabok pekný malý náramok, malé diamantové hodinky a dve brošne.

- Poznačíme si to, - ubezpečil ju pán Bollard, - a keď príde plukovník Luscombe najbližšie do Londýna, mohol by sa tu zastaviť, nech sa sám rozhodne, čo by vám chcel darovať.

- Myslím, že by to tak bolo najlepšie, - prisvedčila Elvíra. - Bude mať pocit, že mi vybral darček sám, no nie? - Zdvihla nevinné jasnobelasé oči a uprela ich na zlatníkovu tvár. Ten istý pohľad o chvíľočku skôr zaregistroval, že je presne o päť minút pol druhej.

Zvonku sa ozvalo škrípanie bŕzd a prenikavý dievčenský výkrik. Zraky všetkých ľudí v obchode sa chtiac-nechtiac zvrtli k výkladom obráteným na Bond Street. Pohyb Elvírinej ruky na pult a ďalší do vrecka vkusnej, na mieru šitej sukne kostýmu bol taký rýchly a nenápadný, že by si ho nevšimol ani ten, kto by sa pozeral.

- Mm, hm, - uľavil si pán Bollard a odvrátil pohľad od ulice. Len-len že nedošlo k nehode. Hlúpe dievča! Takto sa hnať cez cestu!

Elvíra už smerovala k dverám. Pozrela na hodinky a zvolala: - Ach bože, dlho som sa tu zdržala! Zmeškám vlak na vidiek. Ďakujem vám veľmi pekne, pán Bollard, a nezabudnite, ktoré štyri veci som si predbežne vybrala, dobre?

A hneď nato bola vonku. Rýchlo zabočila doľava, potom ešte raz a ostala stáť v podchode obchodu s obuvou, kým k nej nepribehla zadychčaná Bridget.

- Ach, ako som sa naľakala, - vyrazila zo seba Bridget. - Myslela som, že je po mne. Aj pančuchy som si roztrhla.

- To nič, - povedala Elvíra a rýchlo viedla priateľku preč. Zahli za roh doprava. - Poď.

- Je to… vyšlo to?

Elvíra vsunula ruku do vrecka, hneď ju vytiahla a ukázala priateľke náramok z diamantov a zafírov.

- Elvíra! Ako si sa odvážila?

- Bridget, teraz pôjdeš do tej záložne, ktorú sme si vyhliadli. Zájdi ta a zisti, koľko by sme za to dostali. Pýtaj stovku.

- Myslíš… čo keď povedia… a čo ak to bude na zozname ukradnutých vecí…

- Nebuď hlúpa. Ako by to mohlo byť tak skoro na zozname? Ešte si to ani nevšimli.

- Elvíra, ale keď prídu na to, že je preč, budú si myslieť… možno vedia, že si to mohla vziať iba ty.

- Mohli by si to myslieť, keby na to prišli veľmi rýchlo.

- Pôjdu na políciu a…

Keď Elvíra pomaly pokrútila hlavou, svetložlté vlasy jej poletovali sem a ta a kútiky úst sa jej v trochu tajuplnom úsmeve nadvihli.

- Nepôjdu na políciu, Bridget. Iste nepôjdu, ak si budú myslieť, že som to vzala ja.

- Prečo? Chceš povedať…

- Už som ti vysvetľovala, že keď budem mať dvadsaťjeden rokov, budem mať veľa peňazí. Budem si môcť od nich kúpiť kopu šperkov. Neurobia škandál. Choď a čím skôr prines peniaze. Potom zájdi do leteckej kancelárie a zabezpeč mi letenku, ja už musím ísť k Prunierovi taxíkom. Desať minút meškám. Stretneme sa zajtra predpoludním o pol jedenástej.

- Ach, Elvíra, nemala by si tak strašne riskovať, - zastenala Bridget.

Ale Elvíra už kývla na taxík.

Slečne Marplovej sa v obchodnom dome Robinson and Cleaver veľmi páčilo. Okrem toho, že kúpila drahú, ale peknú posteľnú bielizeň - mala rada ľanové prestieradlá pre ich zloženie a chlad -s pôžitkom kúpila ešte červeno olemované kvalitné utierky. V dnešných časoch je naozaj problém zohnať poriadne utierky! Namiesto nich vám ponúknu čosi, čo by rovnako dobre mohlo slúžiť ako ozdobné prestieranie na stôl, zdobené reďkovkami, morskými rakmi, Eiffelovou vežou, obrázkom Trafalgar Square alebo prepchaté citrónmi a pomarančmi. Slečna Marplová udala svoju adresu v St. Mary Meade a zistila si vhodný autobus, ktorý ju odviezol do obchodného domu Army and Navy.

Army and Navy bol voľakedy obľúbeným obchodným domom tety slečny Marplovej. Dnes to už, pravdaže, nebolo ono. Slečna Marplová spomínala na tetu Helen, ktorá sa v oddelení potravín nechala obsluhovať svojim štandardným predavačom, pričom pohodlne sedela v kresle s čepcom na hlave a v tom, čomu vravela „čierny popelínový plášť“. A tak zakaždým nadchádzala dlhá hodina, keď sa nik nemusel ponáhľať, a teta Helen rozmýšľala o všemožných dobrotách, ktoré by sa dali kúpiť a odložiť do budúcnosti. Tým, čo chcela mať na Vianoce, sa už zásobila, a tak uvažovala aj o nákupoch na vzdialenejšiu Veľkú noc. Mladú Jane, ktorá sa neposedne vrtela, poslala teta pobaviť sa do oddelenia skla.

Keď teta Helen skončila nákupy, rozprávala sa so svojím predavačom, vypytovala sa ho na matku, manželku, mladšieho syna a na kaliku švagrinú. Keď strávila príjemné predpoludnie, teta Helen prehodila žartom, ako to bolo vtedy zaužívané: „A čo by dievčatko povedalo na nejakú desiatu?“ Nato sa vyviezli výťahom na štvrté poschodie a dali si desiatu, ktorá sa zakaždým končila jahodovou zmrzlinou. Potom kúpili štvrť kila kávového a čokoládového krému a na predpoludňajšie predstavenie sa odviezli fiakrom.

Prirodzene, obchodný dom sa odvtedy neraz obnovoval. V podstate sa na starý obchodný dom už vôbec neponášal. Bol pestrejší a oveľa svetlejší. Aj keď slečna Marplová s milým a zhovievavým úsmevom spomínala na minulosť, nemala námietky proti terajšiemu komfortu. Ešte vždy tu bola reštaurácia a pobrala sa ta na obed.

Keď pozorne študovala jedálny lístok a rozhodovala sa, čo si objedná, poobzerala sa po miestnosti a obočie jej trochu poskočilo. Aká neobyčajná náhoda! Bola tu žena, ktorú do včerajšieho dňa vôbec nepoznala, hoci neraz videla jej fotografie v novinách - z dostihov, z Bermúd, alebo ako stojí vedľa svojho auta či lietadla. Včera ju prvý raz videla živú. A teraz, ako sa to často stáva, náhoda chcela, že ju znovu vidí, a navyše na takom mieste, kde by to vôbec nepredpokladala. Slečna Marplová si akosi nevedela dať dokopy obed v obchodnom dome Army and Navy s Bess Sedgwickovou. Neprekvapilo by ju, keby sa Bess Sedgwicková vynorila z dajakého podozrivého brlohu v Soho, alebo keby vo večerných šatách a s diamantovou čelenkou na hlave vyšla z opery v Covent Garden. Ale čo robí tu, v obchodnom dome, ktorý bol a vždy bude pre slečnu Marplovú spojený s armádou, s vojenskými hodnostármi, ich manželkami, dcérami, tetkami a starými mamami? Napriek tomu tu však Bess Sedgwicková bola a v tmavom kostýme a smaragdovej blúzke vyzerala ako vždy veľmi elegantne. Pri stole s ňou sedel akýsi mladý muž. Mal chudú, jastrabiu tvár a čiernu koženú bundu. Obidvaja boli takí pohrúžení do vážneho rozhovoru, že sa v jedle iba rýpali, akoby si ani neuvedomovali, že jedia.

Vari schôdzka? Áno, asi schôdzka. Muž je od nej navidomoči o pätnásť - dvadsať rokov mladší, ale Bess Sedgwicková bola magneticky príťažlivá žena.

Slečna Marplová si mladíka pozorne prezrela a usúdila, že je to, ako ona vravela, fešák. Zároveň si však uvedomila, že sa jej veľmi nepozdáva. Celkom ako Hany Russell, povedala si v duchu slečna Marplová, hľadajúc vhodné prirovnanie v minulosti. Nikdy nebol na nič súci. A aj ženám, ktoré tak či onak prešli jeho životom, iba ublížil.

Nedala by si odo mňa poradiť, pomyslela si slečna Marplová, ale mala by som jej čo povedať. Napokon, ľúbostné záležitosti druhých ľudí sa jej netýkajú a Bess Sedgwicková, ako je známe, sa vie v ľúbostných vzťahoch veľmi dobre o seba postarať.

Slečna Marplová vzdychla, dojedla obed a uvažovala, že zájde ešte do oddelenia s písacími potrebami.

Zvedavosť, alebo ako to v duchu nazývala, záujem o záležitosti druhých, bola nepochybne jednou z charakteristických čŕt slečny Marplovej.

Zámerne si zabudla na stole rukavice a prešla k pokladnici tesne popri stole, kde sedela Bess Sedgwicková. Keď zaplatila účet, „zistila“, že jej chýbajú rukavice, a vrátila sa po ne. Cestou jej nanešťastie vypadla z rúk kabelka. Otvorila sa a vysypali sa z nej rozličné maličkosti. Čašníčka sa k nej náhlila, pomohla jej napochytre obsah kabelky dať dokopy, a tak slečna Marplová musela preukázať veľkú nešikovnosť a vysypať drobné a kľúče.

Fígeľ jej síce veľa nepriniesol, ale na druhej strane to nebolo celkom márne a bolo zaujímavé, že oba objekty jej záujmu iba úchytkom pozreli na roztržitú starú dámu, ktorej sa znovu a znovu sypali veci z kabelky.

Keď slečna Marplová čakala na výťah, oživovala si v pamäti útržky rozhovoru, ktorý začula.

- Aké hlásia počasie?

- Dobré. Nijaká hmla.

- Všetko pre Luzern je pripravené?

- Áno. Lietadlo odlieta o deväť štyridsať.

To bolo všetko, čo zachytila, keď šla k pokladnici. Na spiatočnej ceste bol rozhovor trochu dlhší. Bess Sedgwicková zlostne vravela:

- Čo ti to zišlo na um, že si včera prišiel do Bertramu? Nemal si sa k nemu ani len priblížiť.

- To je v poriadku. Spýtal som sa, či tam bývaš, a všetci vedia, že sme dobrí priatelia…

-O to nejde. Bertram je vhodný pre mňa… nie pre teba. Bol si medzi nimi ako biela vrana. Každý na teba zízal.

- Nech!

- Si naozaj blázon. Prečo… prečo? Prečo si to urobil? Musel si mať niečo za lubom. Ja ťa poznám…

- Upokoj sa, Bess.

- Si strašný klamár!

Viac sa jej nepodarilo vypočuť. Ale zaujalo ju to.

Informace

Bibliografické údaje

  • 22. 3. 2024