18. KAPITOLA
Bola to dlhá noc. Ráno zavolali Viktorovi advokáta, nepo-chybne najdrahšieho a najlepšieho v meste, ktorý začal úradovať obligátnou otázkou: „Je potrebné lekárske vyšetrenie...?" Nebolo. Viktora predviedli pred vyšetrovateľa a obvinili ho z rozsiahlej trestnej činnosti, ktorej kompletné dokumentovanie si vyžiadalo umiestnenie v cele predbežného zadržania. Hart naklusal za mreže a Krauz prehral. O Monike Reisovej sa nedozvedel nič. Hart bol v najlepších rukách najlepšieho advokáta a Krauza čakal ranný nástup u šéfa za avizovanej prítomnosti riaditeľa. Bude musieť vysvetliť, prečo sa Viktor nepriznal k vražde Moniky Reisovej.
Podľa Murphyho zákonov sa smola nikdy nelepí po malých kúskoch. Pred ranným nástupom zazvonil telefón.
„Oddelenie vrážd, detektív Burger... odovzdám... Richard, na..."
„Detekt..."
„Príde zajtra a bude nútený vyjednávať! Už to nie je sám pán veľký, neohrozený... už mu redne! Našli sme ho aj vonku a teraz už nepovolíme... ani bohovi, bude cálovať a spočítame mu to aj s úrokmi..."
„Kamil, o čo ide?!"
„Bude problém, chcem, aby si o tom vedel. Boss sa vrátil! Buranova smrť bola posledným nezmyslom v nezmyselnom spore, a my už končíme, ale on sa tak ľahko nevzdá! S prehľadom serie na nás a na všetky dohody, je... myslí si, že keď kývne rukou... už mám toho besnenia po krk..."
„Tak daj pokoj a stretnime sa! My traja a dáme to do poriadku!"
„To chcem aj ja, o čom sa tu s tebou už hodnú chvíľu bavím!? Vadí nám táto hra na mŕtvolky, k ničomu to nevedie! My už končíme, on je ako baran... ale časom... možno...?" „V poriadku, takže kedy a kde?"
„Dám o sebe vedieť!"
„Kamil!! Nie aby ste vymysleli nejakú hovadinu!"
„Dám o sebe vedieť!!" a položil.
Krauz chvíľu zvieral hluché slúchadlo a mal čudný pocit, že zmeškal rozbehnutý vlak. Chosé začul meno volajúceho, ktoré Krauz naschvál vyslovil nahlas, a opantal ho ten istý pocit, ibaže to ním ani nehlo. Vedel, že nemajú možnosť ovplyvniť beh udalostí. Telefonát ich oboch prekvapil. Zároveň im pripomenul, že majú na krku aj iné prípady, ale... ako to všetko stihnúť, keď deň má iba... niekedy naozaj nevedeli, koľko hodín by mal mať deň, aby bol každý spokojný!
Odišli za šéfom. Väčšina z detektívov nezažmúrila oka už vyše dvadsaťštyri hodín a najbližších dvanásť to hrozilo tiež. V takéto rána bol na nástupe povolený aj pohár s čajom či kávou a Krauz bez povolenia obhrýzal suchú pletenku.
„Pekne!" začal riaditeľ a neprestajne si utieral mokrú lysinu. „Ako teraz vyzerám hore, to vás asi nezaujíma!! Jasný páchateľ!! Všetky fakty svedčia proti nemu, a vy...?!! Chcem písomnú správu, a to okamžite... Krauz!! Spustite, som naozaj zvedavý..."
Niekedy to trvalo aj hodinu, dnes bol hotový asi za tridsať minút. Vyzúril sa, Krauz dojedol pletenku a tí odvážnejší si zo dva razy usrkli kávy.
„O čo ide?" spýtal sa Mayor, keď sa veraje dverí prestali triasť.
„Niečo tají..." začal Krauz, ale keď videl šéfovo obočie letieť do výšin, predbehol ho skôr, ako tam stihol poslať aj hlas.
„Má nejakého tromfa... vydržal až do rána a priznal iba to, na čo máme dôkazy."
„Boli ste dôslední..."
„Boli... ale nikto sa ho ani nedotkol, vieš, že to nerobím..."
„V poriadku, išlo mi o advokáta a lekársku prehliadku... tá hanba, keby...!"
„Môžeš byť pokojný, žiadne keby, nič sa mu nestalo."
„Čo s tou kazetou a s notesom? Sú uvedené v zápisnici z domovej prehliadky, musíme s tým niečo urobiť!"
„Má ich vyšetrovateľ, sú teda v tých najpovolanejších rukách. Najprv vyriešime vraždu Moniky, a potom... ak ostane čas... a možno ani neostane a nejako sa to vyrieši samo!"
„Si na hlayu? Priority sa menia z hodiny na hodinu! Čo myslíte, prečo tak vyvádza? Určite už volali z ministerstva... možno aj šéfa vyšetrovačky... na obed je mimoriadna porada! O Moniku už dávno nejde, teraz sa hrá vyššia hra, a v tej silnejší pes... áále, však viete! Ako ja vám závidím!"
„Nezáviď! Viktora máme pod zámkou, ale prišijú mu všetko možné, len vraždu nie. Ak to nestihneme včas, je vonku, a s nami je amen."
„Čo teraz? Ako to myslíš... vonku?"
„Rozložia si dôkazy a neutralizujú ich."
„Ako...?"
„Tak, ako vždy! Byt nie je jeho, je v prenájme. Advokát nájde troch-štyroch svedkov, ktorí budú mať od bytu kľúče a ktorí dosvedčia, že do bytu mal prístup kadekto a drogy tam priniesol... sám Manolo z Kolumbie, taký menší, brčkavý, zavalitý... však to poznáš. Ani jedna z jeho háremu nie je debilná šľampa z ulice, všetko sú to vysokoškoláčky, tie dajú do parády raz-dva a poučia ich, ani jedna nebude proti nemu svedčiť... za tie prachy...! Veronika je síce na neho naštvaná, ale nie sme schopní ju izolovať a... v konečnom dôsledku ani chrániť nekonečne dlho, pochopí a pôjde s davom. Vydieranie je jediná možnosť, ako ho udržať vo väzbe, ale nemáme jediného poškodeného, a ako som tak sledoval tie mená... ani nebudeme mať. Ich advokáti poprú identifikáciu cez videonahrávku a spochybnia aj Krista na kríži... ak sa to všetko nestopí ešte skôr... vzhľadom na ich postavenie. Noviny sa použiť nedajú, verejná mienka by nás obvinila z policajného štátu a z pokusu o manipulovanie a vyvolávanie politickej krízy alebo nestability, či ako to teraz moderne nazývajú. Ako to tak vidím... o dva-tri mesiace je vonku, na kauciu možno aj skôr... policajti budú vyzerať ako idioti, ako vždy, a keď sa vráti veľvyslanec, roznosí nás na kopytách. Prajem ti príjemné štvrtkové ráno, a nepýtaj sa ma, čo máš povedať na porade..."
„Zabijem ťa... a odsedím si to..."
„Tiež jedno z riešení, ale... ešte skôr..." Krauz zaváhal a Mayor spozornel.
„No, hovor! Čo ťa žerie?"
„Šaňo, čo ak sme naozaj vedľa?"
„Si normálny? Myslel som, že Viktor je tutovka! Ty si po ňom išiel!"
„Dobre, dobre... viem... ale počúvaj chvíľu. Posúď sám, niečo tu nesedí! Išli sme po Viktora ako po vraha a pre nás bol jasný. Vmietli sme mu to do očí a on bol prekvapený a nepripravený!! Nemá alibi!!"
„No a? Veď to... sme chceli, nie? Alebo ti nerozumiem?"
„Nerozumieš! Sústreď sa! Viktor má prachy a desiatky ľudí okolo seba, ktorí sú na ňom závislí! Baby, feťáci, priekupníci... zákazníci... tony ľudí! Keby si bol vrah s jeho možnosťami, čo by si urobil? Ja by som zašušťal bankovkami a vyrobil by som desať najdôveryhodnejších svedkov na svete, ktorí by mi dosvedčili, že v čase vraždy som bol s nimi na opačnom konci sveta! A ak by sa medzi policajtmi našiel neveriaci Tomáš, vyrobil by som ich dvadsať!! Chápeš? On nič také nespravil! Jeho prekvapenie z toho, že ho upodozrievame z vraždy, bolo nefalšované... úprimné, to mi ver, natoľko ľudí poznám! On s tým... jednoducho nerátal, a ani sa na nás nepripravil, pre neho to bolo absurdné! Vrah by sa tak nesprával, nie vrah jeho kvalít! Niečo mi tu nesedí... niečo... akonáhle sme prišli k inkriminovanej dobe, akoby sa zaťal! Pripustil všetko predtým... aj všetko potom, ale v čase vraždy... ani bohovi! Celú noc!"
„No, pekne! Ty si fantastický! Myslíš, že niekoho kryje?! A teraz čo?!" Mayor si schoval hlavu do dlaní a zatúžil byť niekde v horách, v chalúpke ďaleko od civilizácie...
„Niečo mi napadlo... šéfe, ešte nehádž flintu do žita... dedo na vrátnici!! Skočím za ním s Chosém..."
„Ja chcem ísť domov... spinkať!!"
„... drž hubu, mňa idú zabíjať, a ty by si chrápal, pes jeden...!"
Mayor spľasol rukami, vyhnal policajtov do práce a začal sa duševne pripravovať na rannú poradu u riaditeľa, kde ho roztrhajú na kusy.
„Čo blbneš s tým dedom?" spýtal sa Burger, keď sa ocitli v bezpečí kancelárie. Vaňa sa už stihol vrátiť z domu a rozložil si raňajky. Kuky si prisadol a tváril sa ako líška pod havranom. Krauz sa netváril a vzal si bez opýtania vajce a rožok. Vaňa neprotestoval, aký bol veľký, také veľké mal aj srdce... na svojich. Bufet ešte neotvorili a ponocovali vedno, tak žiadne protesty! Dajte si, chlapci moji...
„Všimli ste si tie kamery v dome? Nasáčkovali ich všade, možno archivujú kazety a potom... starký mal knihu návštev a tú sme neprezreli, okrem toho, o Viktorovi sme mu z opatrnosti nechceli nič hovoriť a teda nikto ho nevypočul, čo videl a čo sa dialo v dobe vraždy... ja by som za ním zabehol a dorobil ho, čo vy na to?"
Nikto nič.
„Tak fajn, skočím za ním sám..."
„Neskuč, najedz sa a... vypadneme," uzemnil ho Chosé a nenápadne si prisadol k Váňovi...
V rannom slniečku vyzerala moderná tehlová králikáreň až neskutočne prítulne a Krauz mal sto chutí otvoriť jeden z luxusných bytov a zvaliť sa do prepychovej postele s baldachýnom a spať... a spať...
„Ako to, že ste ešte tu, nemáte voľno po nočnej?"
„Mám, chlapci moji, mám, ale strieda ma pani Violka... viete... večne má problémy s vnúčatami... škôlka a tak... občas mi zavolá, a ja to za ňu hodinku-dve potiahnem."
„Tak to nemá problémy s vnúčatami, ale so synom, nie?"
„S dcérou, je sama, rozvedená, nestíha... ale mne to aj tak nevadí..."
„Dedo... ozaj, prečo vám všetci hovoria dedo, ani to vám nevadí?"
„Nie, chlapci moji, vadí mi fajčenie vo vestibule a oša-bľované výťahy, to áno, ale na titul dedo som hrdý, viete čo som sa namordoval, kým, som sa ním stal?! Tak čo to chcete...?"
Krauz si pozrel knihu príchodov a odchodov a na deň vraždy Moniky Reisovej si vyžiadal osobný komentár najkompetentnejšej osoby, akú len mohol zohnať... deda, ktorý aj v ten deň slúžil o dušu spasenú! Šťastie sa vo štvrtok ráno asi unavilo...
„Samozrejme, že áno! Poznám ju. Nenavštevovala pána Viktora pravidelne, to nie, ale keď prišla... viete... akoby sa rozozvučali zvony..." dedo básnil a Krauz s Fischerom čumeli ako teľce na vráta, ktoré sa pomaly s príšerným vŕzgotom otvárali a nie a nie ukázať, čo je za nimi. Iba letmý pohľad cez malú štrbinku naznačoval, že to asi budú poklady nevídané...
„Nájdeme ju aj na záznamoch z kamery?"
„Samozrejme, mesiac držíme kazety tu a potom pol roka u domáceho... neviem, kde presne, ale tieto sú tu... aha tu..." dedo zalovil v prekrásne lakovanej skrini a vybral videokazetu. Pretočil ju na deň vraždy, nastavil čas 11: 34: 00 a stlačil play. Na monitore sa objavil obraz rozdelený vodorovnou a zvislou čiarou na štyri políčka a v každom políčku začali po piatich sekundách skákať obrazy. Videli vstupné dvere zvonku, halu zvnútra, priestor pred výťahmi a chodbu vedúcu k zadnému únikovému východu.
„Počkajte chvíľu," povedal dedo a prstom ukázal na kolónku v knihe návštev, „je tu jedenásť tridsaťštyri, tak to musí byť... áááá... už je tu!" a ďobol do monitora. „Tu ju máte!"
Krauz s Fischerom si išli oči vyočiť, ale videli iba vysokú postavu v čiernom plášti až po členky, špice čiernych čižiem a šál omotaný nie okolo krku, ale okolo hlavy. Na jej temene trónil veľký čierny klobúk! Kamera bola privysoko a uhol príliš ostrý.
„No... je zima, chlapci, čo by ste chceli? Tieto fifleny sú háklivé...! Všetky nosia šále a klobúky, ale hovorím vám, klasa! Tu bývajú iba fifleny, ale toto je... ako by som to... erste klasse... ak mi rozumiete?"
„Jasné, dedo, tu vie každý po maďarsky!" rozšafné ho ubezpečil Chosé a čakal odozvu. Dedo stuhol.
„Fóór!" pomohol mu Krauz a dedo sa zasmial. Vôbec netušil, o čo ide.
„Wágnerová...! Poznáte aj jej krstné meno?" Krauz čítal z knihy a po očku sledoval monitor.
„Andrea. Párkrát prišli spolu a počul som pána Viktora, ako ju oslovuje."
„Myslíte, že je to jej pravé meno?"
„Neviem, ani netuším!"
„Vy ste nevideli jej občiansky preukaz... identifikačnú kartu?"
„Nie, to nesmieme! Pýtanie osobných dokladov je obťažovanie návštevníkov, ktoré domáci nestrpí! Ak sami predložia, prosím, ale ak nie, zapíšeme iba meno, ktoré nám nadiktujú, aj ku komu idú. Potom ohlásime návštevu vnútornou linkou a čakáme na súhlas, či ho nájomník bytu prijme, alebo nie. Na monitoroch musíme kontrolovať pohyb návštevy, či skutočne ide do bytu, ktorý uviedla, a po zavretí dverí sme z obliga. Potom už iba zapíšeme čas odchodu a je to!"
„Perfektné!" zajasal Krauz a Chosé mal pocit, že by sa ho mal na niečo spýtať. Nechcel však pred vrátnikom vyzerať ako idiot, a tak držal jazyk za zubami.
„V knihe je čas odchodu o trinásť sedemnásť, dá sa na to spoľahnúť?"
„Prepáčte?! Načo som tu? Keď raz niečo zapíšem, tak to sedí!! Okrem toho, stlačíme gombíček a presvedčíme sa...!" dedo stlačil a policajti sa presvedčili. Digitálne číslice naskočili na trinásť sedemnásť a v pravom hornom rohu sa na monitore objavil Viktor Hart a spanilá princezná. Trhanými prískokmi po piatich sekundách doskackali k hlavnému pultu, dedo im pokynul na pozdrav a odpísal návštevu. Dve postavy sa prískokmi presunuli do ľavého dolného rohu, kde ich ešte zabrala vonkajšia kamera a zmizli z monitora.
„Túto kazetu si požičiame!"
„To nejde, chlapci, domáci ma..."
„Nič vás! Nebojte sa! V priebehu hodiny doručíme domácemu oficiálnu žiadosť o zapožičanie a tiež potvrdenku, všetko s veľkou pečiatkou... dedo, ste z toho vonku!"
„Tak fajn! To som sám rád... a z čoho...?"
Kazetu zobrali na špecializované pracovisko, kde dokážu z obrazových záznamov zistiť aj nemožné. Tvár sa im nepodarilo zachytiť ani na jednom zo záberov, kamery boli namontované príliš vysoko. Prezreli zábery zo zadných kamier a tie potvrdili, že v inkriminovanú dobu nikto zadný východ nepoužil. Rozmiestnenie balkónov vylučovalo, aby Viktor opustil byt touto cestou.
Záver?
Krauz sedel v kancelárii v kruhu verných, ktorí na neho nechápavo zazerali.
„Si na hlavu?" načal ho Burger, „mal si ho uklepať na vraždu Moniky Reisovej, a ty mu zháňaš alibi!! Keby len alibi, ty mu... ty si ho absolútne vyvinil!! Veď tá kazeta mu dokazuje...! Choď do riti! Krauz, vylučujem ťa z kolégia detektívov a si s okamžitou platnosťou preradený k po-chôdzkárom! Nástup ihneď a nikomu už nehovor, že som ťa niekedy zaúčal!!"
„Prečo to urobil?" nedal sa Krauz. Chosé zazýval a pozrel na hodinky.
„Som hladný, o chvíľu je obed..." nikto nič, iba Vaňa sa tesnejšie primkol vydutým pupkom k stolu, kde mal v zásuvke schovanú poslednú obloženú žemľu.
„Kuš... aj s tvojím obedom... radšej pohni rozumom! Chalani, máme tu ksichta podozrivého z vraždy s IQ ti-síctristoneviemkoľko, a on nepoužije skalopevné alibi, radšej tu trpí celú noc... a trepe hovadiny... o čo tu ide? O čo mu ide? Robí z nás chujov?"
„Zo mňa už nemusí..." zastonal Kuky a prevrátil sa na druhý bok v nepohodlnom kresle. Zvádzal márny boj s dotieravým spánkom.
„Chalani, pozrite sa na tú knihu návštev, či ako to... nazývajú!? Hart prišiel na podnájom v noci... desať minút pred polnocou, a spal až do rána. Byt neopustil, čo potvrdzujú aj kamery aj dedo. Pred obedom o jedenásť tridsaťštyri ho navštívila Andrea Wágnerová, o ktorej vieme veľké guľové... či je to umelecké meno, alebo pravé... a niečo spolu robili až do trinásť sedemnásť. V čase, keď niekto vraždil Moniku Reisovú, bol Viktor s Andreou v byte a ani jedna kamera ich nevidela odchádzať, ani dedo ich nevidel a ani po balkónoch sa nikam nedostali... jednoducho boli v byte vzdialenom dvadsať kilometrov od miesta vraždy! Doboha, tak kto ju potom zabil? Koho videl sused o tretej odchádzať z domu Reisových? Veď to všetko pasovalo na Viktora, tak kde sme... preboha?! Kam sme sa to dostali? Prečo nám to včera nepovedal? Koho kryje? O čo tu ide...?"
„A to som si naivne myslel, že detektív by mal hľadať odpovede na otázky, a nie... vymýšľať otázky na... fakty! Naozaj sa ťa zriekam!" zastonal Burger a prešiel k oknu. Pomaly ho otvoril a vpustil trochu mrazivého vzduchu do vydýchanej kancelárie. Zopár snehových vločiek ho po-šteklilo na tvári a ostrý vzduch mu vytrestal prefajčené pľúca. Privrel okno a poklepal zaspávajúceho Kukyho po pleci.
„Richard, sme dnes schopní ešte niečo vyriešiť, alebo to rozpustíme a skúsime zajtra ráno... chalani sú unavení..."
„Viktor je v cele a ani minister vnútra netuší, ako dlho. Ak sa objavia tlaky z... hora, je vonku a zmizne za hranicami... nevieme, prečo klame o inkriminovanom čase, nevieme, kto je Wágnerová, nevieme, kto zabil Moniku, nev..."
„Dobre... dobre... tak poďme nato... ale tento zmrd krpatý nech nespí a nech tiež niečo robí!! Buď všetci, alebo nikto!!" Burger kopol Kukyho do členka a spokojne sa začal obliekať. Ďalší deň blbec na obzore, a ešte nebolo ani poludnie.
