3. KAPITOLA
Krauza zavolali o desiatej večer, keď hasiči uhasili požiar kontajnera pár metrov od epicentra výbuchu a z torza poznávacích značiek zistili, kto bol, alebo mohol byť majiteľom kopy plechov, ktorá bola pred chvíľou celkom slušné terénne auto. Titánová zliatina namiesto ľavej ruky potvrdila totožnosť vodiča a preradila prípad z miestneho oddelenia polície na oddelenie vrážd. Rozhodnutie Alexandra Mayora, šéfa tohto vrcholne špecializovaného pracoviska bolo jednoznačné.
„Zavolajte Krauza a Fischa, nech si to odskáču od začiatku, keď nevedia zariadiť, aby s tým tí hajzli skoncovali..."
Slovník to bol šťavnatý, to je fakt, ale aj okolnosti takýchto masakrov bývali poväčšinou excentrické a šťavnaté, takže sa nemožno čudovať, že psychické vypätie sa ventilovalo aj drsným vyjadrovaním a strojená hrubosť prechádzala niekedy až v nevrlosť. Inak to však boli príma chlapci, títo vraždári.
Krauz s Fischerom stáli uprostred magického mnohou-holníka ohraničeného igelitovou páskou so zeleným nápisom POLÍCIA. Ťažiskom pracovného poľa bolo zhorené auto a vodič, ktorý nejavil žiadne známky života. Posledný pokus naštartovať zmarilo pár kilogramov plastickej trhaviny napojenej na spínaciu skrinku. Buran bol skoro úplne nahý. Pokožku mu pokrývali ružovkasté a čierne fľaky, veľké ako dlaň. Jedna topánka mu chýbala.
Krauz si už dávno všimol, že obete dopravných nehôd, vlakových a leteckých nešťastí, výbuchov a podobných smutných udalostí, sa z nepochopiteľných príčin vyzúvajú a pri výbuchoch aj vyzliekajú. U odborníkov zo súdneho lekárstva zisťoval, prečo je to tak. Extrémne pohyby vyvolané prudkým náporom vzduchu alebo plameňa dajú telu také zrýchlenie, že je schopné opustiť aj motor-kársku šnurovaciu čižmu, nie obyčajnú tenisku či poltopánku. Prudký nápor vzduchu pri výbuchu môže strhnúť z človeka šaty a znetvoriť mu povrch tela na nepoznanie, hoci telo zostane vďaka bezpečnostným pásom sedieť v sedadle. Ak sa z toho zovretia dostane von, je devastačný účinok zrýchlenia ešte horší a po odeve či obuvi skutočne niet ani vidu, ani slychu.
Fajčili a čakali na príchod súdneho lekára, ktorého verdikt musel odznieť, aby to bola vražda, teda prípad pre nich.
Prišiel vyšetrovateľ. Opuchnuté viečka a zívajúce ústa. Sotva si podal ruky s detektívmi, prifrčal kriminalistický technik a z auta chvatom povyťahoval čierne kufríky, fotoaparáty, optiku a stojany. Pracoval rýchlo a chaoticky, pretože službukonajúci dôstojník ho informoval, že všetci sú už na mieste a čakajú iba na neho.
„Neplaš sa, ešte tu nebol ani súdny lekár, tak klídek...!" Krauzovi ho prišlo ľúto a schladil jeho kŕčovitú aktivitu hneď v zárodku.
„Tak čo ma naháňa ten blbec!? Najprv mi zabudne zavolať a potom ma sekíruje...!" Technik si vylieval zlosť a medzi frflaním a rozbaľovaním kufríkov si z kolegiality tiež zapálil. Pohodlne sa uvelebil na nárazníku služobného auta, a keď zistil, že to vôbec nie je pohodlná poloha, otvoril si piate dvere a zadkom pristál na precízne povy-sávanom koberčeku.
Pomocný technik ani neopustil sedadlo spolujazdca. Vedel, že jeho čas príde, až keď hlavný technik bude potrebovať pomoc. Na bežné prípady chodieval technik sám, ale teraz, keď predpokladali ohliadku miesta činu na niekoľkých hektároch, zobral si pre istotu aj pomocníka.
Prišlo niekoľko áut, aj s nápismi POLÍCIA, aj neoznačené, o ktorých však každý vedel, že sú policajné. Priestor sa začal hmýriť funkcionármi policajného riaditeľstva, veliteľ-mi a vedúcimi, okresnými papalášmi a zástupcami. Nikto z nich neprišiel pracovať, ale ich prítomnosť si vyžadovali služobné predpisy. Vzrušene rokovali, rozhadzovali rukami, podupkávali v treskúcej zime, nervózne fajčili a čakali. Všetci čakali. Musel prísť súdny lekár. Jedine po jeho verdikte o násilnej smrti mohli začať. Nechal sa priviesť nočnou hliadkou a s prehľadom ignorujúc hlúčiky funkcionárov zamieril rovno ku Krauzovi s Fischerom. Tí s vyšetrovateľom a technikom tvorili jedinú skupinku, ktorá to v ten večer s robotou myslela…
