Nehanebné neviniatko (Dominik Dán)

Podpořte LD sdílením:

Share

Ukázky

17. KAPITOLA

Zaviezli sa k Jumbovi, práve končil.

„Nemáte hodinky?!" privítal ich údermi medvedej laby a s kyslým úsmevom ich upozornil: „Výčap je už zavretý, ale mám plechovkové aj fiaskové..."

„Neostalo niečo, od obeda sme nejedli..."

„Iba pagáče, ale na obed boli čerstvé... aj ja som si dal!"

„V pondelok na obed?"

„Neser... dnes na obed! Núkal by som vás?"

Dali si po dva pagáče a fľaškové z chladiaceho boxu.

„Deje sa niečo?" Jumbovi zaihrala v očiach iskierka nádeje.

„Naháňame jedného študenta."

„Máte fotku, môžem nejako pomôcť?"

„Asi nie, toto nie je jeho rajón... ani úroveň."

„Okamžite polož ten pagáč, zazátkuj fľašu a vypadni!!"

„No dobre... úroveň by ušla, ale rajón... má až kdesi pri Viedni."

„No, veď preto, pagáč môžeš dojesť a odpiť polovicu fľaše..." uhájil si povesť Jumbo a tresol ešte raz každého do ramena, aby sa uistili, že len žartoval.

Krauzovi zazvonil mobil. Bol to šéf oddelenia vrážd, v tú noc ďalší tiežchýbajúci policajt v rodine.

„Ste mobilní?"

„Áno, práve sme v aute..."

„Tak sa odvezte na štvrtý okrsok, pred chvíľou sa tam prihlásil Viktor Hart. Má prestrelené zadné sklo na aute a stiahnutý zadok..."

„Viktor, nebudeš mi veriť, ale celkom sme sa na teba tešili," začal Krauz, keď konečne dorazili na domácu pôdu. Z domovej prehliadky stiahli Kukyho, ktorý začal nervózne premávať po kancelárii poza Viktorov chrbát. Ten sedel v strede miestnosti na nepohodlnej drevenej stoličke. Ďalší detektív, ktorý predčasne ukončil činnosť na domovej prehliadke v luxusnom dome, Burger, si sadol tíško do rohu kancelárie, na kolená si položil čistý zošit a čmáral si. Vaňa si rozložil večeru a noviny a boli mu ukradnutí. Zdanlivo. Oči a ústa mal zaneprázdnené, ale uši nie, tie boli v strehu! Fischer s Krauzom si sadli tak, aby s vypočúvaným tvorili trojuholník a aby pri každej odpovedi musel prenášať pohľad raz na jedného, raz na druhého.

„Smiem vedieť vaše meno, pane?"

„Som starší detektív oddelenia vrážd Richard Krauz..."

„Ďakujem. Pán Krauz, ak vás môžem požiadať, netykajte mi. Nie sme ani príbuzní ani priatelia a o tejto psychologickej finte som čítal ešte ako pubertiak, na mňa neúčinkuje. Sme slušní, dospelí ľudia, tak sa tak aj k sebe správajme, ja vás mám v úcte a od vás by som požadoval to isté, ak by vás to príliš neobťažovalo!" Kuky sa zastavil za jeho chrbtom a zhrozene zagánil na vykosený zátylok. Pravú ruku pomaly vytiahol z vrecka a zovrel päsť. Spý-tavo pozrel na Krauza. Ten mierne pokrútil hlavou. Bol by to nepodarený začiatok dôležitého rozhovoru, okrem toho, s takouto reakciou bolo treba počítať. Tykanie podozrivému má vymedziť hranice hierarchie. Nie každý bol ochotný hrať túto hru a z času na čas sa našiel odvážlivec, ktorý na seba upozornil. Tlkom a ustráchaným polointeli-gentom bez odvahy vzoprieť sa to bolo jedno, ale jedincom s patričnou dávkou odvahy a drzosti to prekážalo, presnejšie, vedeli, čo sa tým sleduje a snažili sa nestratiť kredit hneď od začiatku.

Vaňa prehltol nedožuté sústo a prekvapene pozrel na Viktora. Oči sa im stretli. Viktor mu z nich čítal: „Chlapče, pribrzdi, lebo keď mňa niekto naserie pri jedle, tak..."

„V poriadku," súhlasil Krauz a uvoľnil narastajúce napätie. Aj Viktor sa potreboval uvoľniť. Sedel v strehu oblečený tak, ako ho videl svedok v deň vraždy Moniky Rei-sovej, celý v čiernom. Čierna bola zjavne jeho obľúbená farba.

„Pán Hart, dozvedeli sme sa, že ste mali koncom minulého roka škaredú dopravnú nehodu," skúsil to Krauz z inej strany.

„Iste, iste... ešte som sa chcel opýtať... ja som z niečoho obvinený?"

„Nie."

„Takže obhajcu... nepotrebujem?"

„Nie. Toto je iba informatívny výsluch, podľa toho, čo sa dozvieme a podľa dôkazného stavu vo vašom prípade pôjdete buď domov, alebo pred vyšetrovateľa, a tam sa rozhodne, či budete z niečoho obvinený a budete potrebovať obhajcu."

„Ďakujem... a mám byť z čoho obvinený?"

„Neviem. Vy o niečom viete?"

„Nie."

„Tak potom je všetko v najlepšom poriadku. Vrátili by sme sa k tej nehode..."

„Iste, iste... takže môžem fajčiť?"

„Môžete." Krauz postrehol, že sa s ním zahráva a snaží sa ho vyprovokovať a vyviesť z konceptu. Hart bol dobrý súper, perfektný. Krauz nezabúdal, že ho okolie hodnotí ako mimoriadne inteligentného, vzdelaného a podistým aj ostrieľaného študenta-podnikateľa a oblasť, v ktorej „podnikal" si vyžadovala tvrdého chlapa. Robil s ľuďmi, a nie hocakými, a psychológiu musel mať v malíčku. Krauz na to nezabúdal a pripravil sa. Chosé sa zatváril znechutene. Bude to dlhá noc.

Váňovi to neprekážalo. Otvoril si už tretí kelímok s vlašským šalátom, obrátil stránku a nenútene si odgrgol. „Gu-cinky," zašomral.

Hart nevychádzal z úžasu, nikto z policajtov sa ani nepohol a tvárili sa, akoby sa vôbec nič zvláštne nestalo. Úvod Viktorovi nevyšiel, vyvedený z miery ostal on sám, a nie detektívi, ako to pôvodne plánoval.

„Čakám...!" usmial sa Krauz.

„Prosím?" hral Viktor.

„Ako to bolo s tou nehodou?"

„Iste, iste... trochu vody... by som mohol...?"

Krauz pokynul a Kuky mu nalial pohár minerálky. Potom sa zarazil, otvoril plechovú skriňu a chvíľu sa v nej prehraboval. Na stôl pred Viktora poukladal hrebeň, toaletný papier, manikúrovú sadu v koženej taštičke, píšťalku, kriedu a notes s ceruzkou.

„To je tak zhruba všetko, čo vám môžeme ešte ponúknuť, pán Hart, a teraz už sypte... ak vám môžem poradiť, usmial sa Kuky a nenútene položil ruku na Viktorovo plece. Presunul sa za neho a opäť začal pochodovať.

„Iste, iste... takže tá nehoda... no, banálne zlyhanie bŕzd a šmyk, v podstate sa nič strašného nestalo, auto je už opravené..."

„Takže banálna nehoda..."

„Asi tak by som to charakterizoval!"

„Predpokladám, že ste dali auto do servisu, alebo...?"

„Do servisu."

„Čo povedal technik, aká bola príčina zlyhania bŕzd?"

„Nóó... hovoril niečo v tom zmysle, že prasknutá hadička..."

„Prasknutá, alebo prerezaná?"

„Prasknutá... asi..."

„V ktorom servise ste boli?"

„Pozrite, či bola prasknutá, alebo prerezaná... čo na tom záleží?! Je to moje auto, nikomu sa nič nestalo, škodu na verejnom majetku som nespôsobil, nechápem..."

„Nechápete! Dobre, tak to trochu zjednodušíme, aby pochopil každý. V piatok minulý týždeň ste dali Veronike, mám na mysli vašu spolužiačku, tabletky..."

„Nikomu som nič nedával!"

„...tabletky, lebo chcela makať celý víkend na projekte. Končíte totižto školu, ak ste si to nevšimli. Preto s vami odmietla ísť do Viedne a preto ste museli doplniť zásoby dievčat z internátu v Pekárskej doline..."

„Nič som nedopĺňal..." ale znelo to už menej rezolútne.

„...dievča skoro zomrelo, pretože v tabletkách bol digi-talín, svinstvo, ktoré občas lieči a občas zabíja, a to veľmi elegantným spôsobom, skrytým a nevystopovateľným. Veronika žije, zázrakom a zhodou okolností, ale žije... vy by ste také šťastie nemali, keby ste ich užili... hovorím jasne?" Ani muk. Krauz sa nahol dozadu na stôl a vzal hŕb-ku fotografií. Podal ich Viktorovi, ktorý sa na vlastné oči presvedčil, že v piatok z jeho auta predsa len Veronika vystupovala. Krauz mu podal hárok papiera.

„Výpis z hraničného priechodu, zeleným zvýrazňova-čom máte vyznačené číslo vášho auta, číslo vášho pasu a aj dievčat, čo sedeli na zadných sedadlách, čas prechodu von a čas návratu späť a opäť čísla pasov celej osádky. Zvyčajne pristupujeme k vecným dôkazom až po dvoch-troch hodinách bezvýsledného výsluchu, keď už klamstvá a výhovorky serú nielen nás, ale sú trápne aj vypočúvanému. U vás som urobil výnimku, pretože ste nadpriemerne inteligentný a nechcem, aby ste sa pred nami zhadzovali. Zmeňte tón, pán Hart, pretože aj my máme vysoké školy a už sme kadečo videli a skúsili. Nestrápňujte sa. Vysvetlím vám pointu. Pokúsili sa vás dva razy zabiť a dnes pred chvíľou tretí raz, a človek nemusí oplývať nadprirodzenými schopnosťami, aby si spočítal jeden a jeden a vedel, že neprestanú, kým sa vec nepodarí. Ak ste presvedčený, že to zvládnete vlastnými silami a na obranu použijete vlastných ľudí, musím vás upozorniť, že podobne nadutým a sebavedomým zákazníkom chodíme pravidelne na pohreby, a nevieme to zastaviť ani my, ani špeciálne tímy, a samotní adepti tiež nie, iba si ich odškr-távame. Aj vás si onedlho odškrtneme, pretože ste rozohrali príliš vysokú hru. Albert Ružička je nad vaše sily a jeho priatelia z videokazety ani nehovorím, tí sú nad akékoľvek sily pretože ich sami tvoria..." Krauz sledoval čierneho fantóma. Výraz tváre a strnulé držanie tela ho ubezpečovali, že zvolil správnu taktiku. Mal v pláne nechať Viktora rozprávať a zaplietať sa do vlastných lží až po únosnú mieru, ktorú mala vymedziť Kukyho pravačka, a potom mu obúchať o kotrbu fotografie, zošit v čiernych doskách, videonahrávku, výpovede Veroniky a Alberta, jednoducho všetko, čo už nazhromaždili, lenže keď si v duchu predstavil, o čom všetkom by Hart musel rozprávať, uvedomil si, že by tu sedeli do bieleho rána. Rozhodol sa staviť na Viktorovu inteligenciu a intuíciu a rozprávať za neho a nechať ho iba vyhodnocovať jeden fakt za druhým, dôkaz za dôkazom, klinček do rakvy za klinčekom. Ak je naozaj taký, ako o ňom rozprávajú, pochopí situáciu, a potom buď hop, alebo trop, buď povie o Monike dobrovoľne, alebo... alebo... nevedel! Ak ho nezlomia, tak sú v háji, lepšieho páchateľa už nenájdu! Taktika bola dobrá, to už videl, teraz išlo iba o to nič nepokaziť a nejako ho vmanipulovať Monike do baraku... ale ešte bolo privčas, ešte ho chvíľu vyškvaria vo vlastnej šťave.

„... a nepodliehajú predsudkom, konajú rýchlo a rázne, však ste videli. Čo to malo dnes znamenať, o čo išlo?"

Viktor sedel a prepaľoval ho očami. Kalkuloval. Tento policajný zmrd s modrými očami a tvárou neviniatka poznal Veroniku, poznal Ružičku, vedel o nehode aj o tabletkách, o ktorých sa on sám dozvedel až dnes ráno z telefonátu, vedel o videokazete, o vydieraní a aj o odvete, ktorá smerovala na jeho hrdlo. Vedel všetko a obhajcu mu nepovolí, až kým sa nedostane pred vyšetrovateľa, lenže dovtedy z neho stiahnu kožu, to si bol istý. Toho krpatého pochodujúceho zmrda by zvládol bez problémov, ale toho valibuka za stolom, čo pravidelne grgá, toho by musel zveriť svojim ľuďom, inak nemá šance! Okrem toho, ak už majú výpovede svedkov, teda Ružičku a tej bandy kuriev, čo sa ho každý večer snaží priviesť na mizinu, tak je v háji. Ale stále mal pocit, že to nie je ono, že to nie je to, prečo tu dnes sedia, že hlavné menu ešte len príde... bol zvedavý, ale slušný, hrať divadielko už nemalo zmysel, a s dospelými sa sluší jednať dospelo.

„Motorka, silná a rýchla. Spolujazdec pri predchádzaní vystrelil príliš skoro, prestrelil mi zadné sklo, potom som to strhol do parku, ale motorke cez park neutečiete, lenže na úzkych chodníkoch nemá šancu zamieriť. Pri východe z parku stála vaša hliadka opretá o auto, tak som sa zastavil... jediná hliadka polície, ktorej som sa úprimne zaradoval... po dlhej dobe. Motorka zdrhla, to je všetko."

„Ste si vedomý toho, že už všetko vieme a že vieme aj to, že musíte počítať s pokračovaním... až do zdarného konca?"

„Som."

„Čo s tým hodláte urobiť?"

„Vyložte karty a ja to urobím tiež."

„Vyložte karty vy a ja to urobím tiež."

Chvíľu váhal. Nemohol to urobiť a Krauz to dobre vedel. Vyložiť karty policajtovi znamenalo priznať sa a omylom mu porozprávať aj to, čo možno ešte nevie. Tak sa to nikdy nerobilo, aspoň nie v prvej A triede. V béčkových filmoch možno áno, ale v reálnom živote nie a Krauz s napätím čakal, či bude súhlasiť. Ak áno, bude klamať a to by bola ďalšia strata času. Lenže Hart bol prvá A trieda.

„Povedzte mi aspoň, čo je s Veronikou."

„Našli sme ju v pondelok ráno doma v jej byte, zhasínala. Otrávila sa z vašich tabletiek, extáza strihnutá digi-talisom. Už je mimo nebezpečenstva."

„Aspoň to... hovorili ste s ňou?"

„Ano."

Viktor posmutnel. Zvažoval pozície, únikové cesty, úhybné manévre. Veľa priestoru mu nenechali. Lenže stará ľudová múdrosť hovorí, že žiadna kaša sa neje taká horúca, ako sa navarí. Ešte jedna vec by mohla zavážiť.

„Albert Ružička... už vypovedal?"

„Nemusím odpovedať, ale len pre vašu informáciu... vypovedal."

„Do zápisnice vyšetrovateľovi?"

„Aký to má vplyv na to, že už vieme o vašom háreme, vieme o kazete a vydieraní, vieme o pokusoch vás zabiť, vieme... o Nehanebníci..." chvíľu zaváhal a sledoval reakcie. Žiadne neboli. Inteligentní ľudia sa aj veľmi dobre ovládajú, „...vieme a vieme a vieme! Nehovoríme tu o procesných úkonoch u vyšetrovateľa, ale o informáciách, ktorými disponujeme..."

„Fakty, nie informácie! To je dole..."

Nedopovedal. Bez zaklopania vrazil Billy alias Václav Voška, Krauzovi podal hárok papiera a na odchode, iba tak cez rameno mu vysvetlil: „Toto dáva zmysel samo o sebe, ostatné dáta mám stiahnuté na cédéčka a rozanalyzujem to ráno, ponáhľam sa do... však vy viete, čaute ráno!" a vypadol. Krauz pozrel na papier a obočie mu poskočilo. Viktor mal sto chutí vstať a vytrhnúť mu ho z ruky.

„Fakty, hovoríte... priateľu?! A čo je toto?" Krauz mu podal papier. Viktor čítal.

Vážený priateľ, prepáčte mi toto familiárne oslovenie, ale vskutku sa považujem za Vášho priateľa, pretože v opačnom prípade by ste už neboli tam, kde ste teraz. Ak zachováte chladnú hlavu a pozorne si prezriete fotografie, ktoré vám zasielam, pochopíte, že hovoriť o našom priateľstve má význam, a to nielen pre mňa, ale aj pre Vás, presnejšie, pre Vás predovšetkým. Ste zodpovedný otec rodiny a vážený vysokopostavený občan, ktorý v záujme všetkých spomínaných hodnôt musí občas skladať účty a prezrieť si aj fotografie, ktoré mu nemusia byť po vôli. Nepodliehajte panike, slovo priateľ myslím vážne a môžete mi veriť, že máte v rukách originál, žiadne kópie neexistujú, a ak sa dohodneme, nikdy nebudú vyrobené. Zajtra cez obedňajšiu prestávku zájdite na prírodné rebierko k Zelenému horko vi, bude vás kontaktovať..."

Viktor nemusel čítať až do konca, text poznal a vedel by ho odrecitovať aj so zavretými očami. Tie svine sa mu museli nejako dostať do počítača, a nielen to, niekto im musel prezradiť heslo, vlastne heslá, pretože niektoré súbory mal poistené aj trikrát. Ale keď sa dostali do počítača, dostali sa aj do bytu... Tuhol a urputne premýšľal. Krauz ho sledoval a tušil, čo sa v ňom odohráva, a riešil dilemu. Prerušiť ho a začať tvrdý krížový výsluch a vyžmýkať z neho, čo sa dá, ale riskovať, že sa zatne, alebo ho nechať douvažovať až do konca a uvedomiť si naplno prehru, a až potom si ho milosrdne vypočuť a dozvedieť sa niečo o Monike. Musel sa rozhodnúť rýchlo, lebo myšlienky dosahovali rýchlosť svetla a Viktor bol preborník.

Krauza text veľmi neupútal, bola to praobyčajná sprostá vydieračka, ale zoznam ôsmich mien pod ním. Medzi ním a textom bola tenká čiara, čo znamenalo, že pôvodne boli na samostatných listoch, ale Billy ich kvôli úspore služobného papiera skopíroval pod seba. Krauz si všimol, že každé meno začínalo JUDr., Ing., Mgr., a za niektorými čítal PhD., alebo... pekne! Ich zadky už poznal, teraz spoznal aj ich tituly a adresy s telefónnymi číslami. Čakal. Rozhodol sa pre vyčkávaciu taktiku a Kuky ho za to prepaľoval pohľadom. Sám bol vynikajúci taktik a vedel, že teraz je tá najvhodnejšia chvíľa na úder, teraz alebo nikdy! Čakal na pokyn. Aj Krauz čakal. Burger zlomil hrot ceruzky a čakal tiež. Váňovi sa minul vlašák a tiež čakal. Chosé čakal iba tak, aby netrhal partiu. Všetci čakali, bola to hra nervov. Kapitulácia neprichádzala.

Viktor sa nahol dopredu a podal mu svoje literárne dielo. Tvrdo na seba zagánili.

„Vy ste boli v mojom byte?!"

„Nie! Boli sme v byte pána Somíka."

„Ten deb... do pr..."

„Našli sme zošit v tvrdých čiernych doskách... druhá polička zhora, desiata kazeta zľava. Viete, čo je zaujímavé? Sú v ňom rovnaké mená ako na tomto papieri! Á nielen mená, pozor! Všimli ste si tituly, adresy, telefónne čísla? Sme doma, pán Hart, sme... a ešte niečo sa nám podarilo!" Chosé sa prekvapene pozrel na parťáka. Hral riskantne a hral vabank. Držal mu palce.

„...našli sme aj kazetu! Nehanebnica a kolektív..." to bolo všetko, čo mal dnes Krauz na srdci, a teraz už bol ochotný iba počúvať!

Viktor sa nahol dopredu, lakte zapichol do stehien. Vy-syčal z neho vzduch ako z prepichnutého balóna. Dlaňami si prudko pošúchal tvár a vrátil sa do pôvodnej polohy. Chvíľu klepkal chodidlom a na prekvapenie všetkých sa usmial.

„Ste dobrí... boha..." neveriaco pokrútil hlavou a mal sto chutí prefackať sa. Neboli dobrí a zistili by veľké guľové, keby... keby nebol idiot a nepodcenil situáciu. Tak dlho sa mu darilo a tak dlho mu všetko vychádzalo, že zabudol na najzákladnejšie zásady lovca, na opatrnosť a predvídavosť. Nechal sa učičíkať. O problémoch sa dozvedel dnes doobeda, ale mal rozbehnutý kšeft v Rakúsku a z dvoch možností zvolil celkom výnimočne tú nesprávnu. Rozhodol sa ostať, dokončiť kšeft a veci riešiť až po návrate. V rodičovskom byte našiel partiu chlapov a zdekoval sa skôr, než ho zbadali. Keby bol minulý týždeň poslúchol Helmuta a priniesol mu to do Viedne... keby! Namiesto toho sa staral o ročníkový projekt, čo mu kreslili v renomovanej viedenskej firme a vybavoval letenky na Seychely, kde ležalo skoro stotisíc dolárov len tak voľne pohodených v piesku... Preto tu teraz sedel a vyzeral ako idiot uviazaný o plot a banda sadistických dečiek si práve nabíjala praky. Nehovoriac o druhej bande debilov, čo po ňom iba toť nedávno prestala strieľať! Boha, keď sa darí, tak ten deň fakt stojí za...

„Počkám."

Aj tento debil s modrými očami tu... oxiduje a tvári sa, akoby požral všetku múdrosť sveta, vraj „počkám!", no čakaj, ty chuj... som v srabe, máš ma na lopate a ešte čakáš, že si podkopnem stoličku... no čakaj!

Krauz prešiel do útoku.

„Pán Hart, kde ste boli napoludnie dňa..." Viktorovi spadla sánka. Vydieranie, kupliarstvo, obchodovanie s drogami, falšovanie... všetko, čo by len vyčítali v Trestnom zákone, by bol ochotný podpísať, ale toto nie! Stuhol a neveriaco pozrel na Krauza.

„Ja... no... to hádam... nemyslíte..."

„V ten deň zabili Moniku Reisovú, pre vás Nehanebnicu..."

„Ja viem, kedy ju zabili..."

„Áááále..." ožil Chosé.

„... teda, viem, lebo... však ste to vyšetrovali u nás na fakulte... bolo to v novinách... hovorili sme o tom v krúžku... preboha živého!!! Chlapci... hádam si nemyslíte, že ja...!!"

Mysleli. Chlapci si to mysleli. Nikto sa ani nepohol. Nechali ho v tom samého.

„Doboha! Tak potom chcem advokáta a svojho!! Zavolajte..."

„Vyser si oko."

„... zavolá... prosím?! To čo...!? Ja mám predsa právo zo zákona...!!"

„Vyser si oko," zdupľoval Kuky a zovrel Viktorovi rameno. Udržiavaná koža čierneho kabáta zavržďala ako prašan pod snežnicami pri mínus dvadsaťpäť.

„Kde si bol napoludnie... a syp, chlapče," povedal Krauz hlbokým hlasom.

„To je moja vec, a oko si vyser ty..."

Informace

Bibliografické údaje

  • 21. 3. 2024