18. KAPITOLA
Bola to dlhá noc. Ráno zavolali Viktorovi advokáta, nepo-chybne najdrahšieho a najlepšieho v meste, ktorý začal úradovať obligátnou otázkou: „Je potrebné lekárske vyšetrenie...?" Nebolo. Viktora predviedli pred vyšetrovateľa a obvinili ho z rozsiahlej trestnej činnosti, ktorej kompletné dokumentovanie si vyžiadalo umiestnenie v cele predbežného zadržania. Hart naklusal za mreže a Krauz prehral. O Monike Reisovej sa nedozvedel nič. Hart bol v najlepších rukách najlepšieho advokáta a Krauza čakal ranný nástup u šéfa za avizovanej prítomnosti riaditeľa. Bude musieť vysvetliť, prečo sa Viktor nepriznal k vražde Moniky Reisovej.
Podľa Murphyho zákonov sa smola nikdy nelepí po malých kúskoch. Pred ranným nástupom zazvonil telefón.
„Oddelenie vrážd, detektív Burger... odovzdám... Richard, na..."
„Detekt..."
„Príde zajtra a bude nútený vyjednávať! Už to nie je sám pán veľký, neohrozený... už mu redne! Našli sme ho aj vonku a teraz už nepovolíme... ani bohovi, bude cálovať a spočítame mu to aj s úrokmi..."
„Kamil, o čo ide?!"
„Bude problém, chcem, aby si o tom vedel. Boss sa vrátil! Buranova smrť bola posledným nezmyslom v nezmyselnom spore, a my už končíme, ale on sa tak ľahko nevzdá! S prehľadom serie na nás a na všetky dohody, je... myslí si, že keď kývne rukou... už mám toho besnenia po krk..."
„Tak daj pokoj a stretnime sa! My traja a dáme to do poriadku!"
„To chcem aj ja, o čom sa tu s tebou už hodnú chvíľu bavím!? Vadí nám táto hra na mŕtvolky, k ničomu to nevedie! My už končíme, on je ako baran... ale časom... možno...?" „V poriadku, takže kedy a kde?"
„Dám o sebe vedieť!"
„Kamil!! Nie aby ste vymysleli nejakú hovadinu!"
„Dám o sebe vedieť!!" a položil.
Krauz chvíľu zvieral hluché slúchadlo a mal čudný pocit, že zmeškal rozbehnutý vlak. Chosé začul meno volajúceho, ktoré Krauz naschvál vyslovil nahlas, a opantal ho ten istý pocit, ibaže to ním ani nehlo. Vedel, že nemajú možnosť ovplyvniť beh udalostí. Telefonát ich oboch prekvapil. Zároveň im pripomenul, že majú na krku aj iné prípady, ale... ako to všetko stihnúť, keď deň má iba... niekedy naozaj nevedeli, koľko hodín by mal mať deň, aby bol každý spokojný!
Odišli za šéfom. Väčšina z detektívov nezažmúrila oka už vyše dvadsaťštyri hodín a najbližších dvanásť to hrozilo tiež. V takéto rána bol na nástupe povolený aj pohár s čajom či kávou a Krauz bez povolenia obhrýzal suchú pletenku.
„Pekne!" začal riaditeľ a neprestajne si utieral mokrú lysinu. „Ako teraz vyzerám hore, to vás asi nezaujíma!! Jasný páchateľ!! Všetky fakty svedčia proti nemu, a vy...?!! Chcem písomnú správu, a to okamžite... Krauz!! Spustite, som naozaj zvedavý..."
Niekedy to trvalo aj hodinu, dnes bol hotový asi za tridsať minút. Vyzúril sa, Krauz dojedol pletenku a tí odvážnejší si zo dva razy usrkli kávy.
„O čo ide?" spýtal sa Mayor, keď sa veraje dverí prestali triasť.
„Niečo tají..." začal Krauz, ale keď videl šéfovo obočie letieť do výšin, predbehol ho skôr, ako tam stihol poslať aj hlas.
„Má nejakého tromfa... vydržal až do rána a priznal iba to, na čo máme dôkazy."
„Boli ste dôslední..."
„Boli... ale nikto sa ho ani nedotkol, vieš, že to nerobím..."
„V poriadku, išlo mi o advokáta a lekársku prehliadku... tá hanba, keby...!"
„Môžeš byť pokojný, žiadne keby, nič sa mu nestalo."
„Čo s tou kazetou a s notesom? Sú uvedené v zápisnici z domovej prehliadky, musíme s tým niečo urobiť!"
„Má ich vyšetrovateľ, sú teda v tých najpovolanejších rukách. Najprv vyriešime vraždu Moniky, a potom... ak ostane čas... a možno ani neostane a nejako sa to vyrieši samo!"
„Si na hlayu? Priority sa menia z hodiny na hodinu! Čo myslíte, prečo tak vyvádza? Určite už volali z ministerstva... možno aj šéfa vyšetrovačky... na obed je mimoriadna porada! O Moniku už dávno nejde, teraz sa hrá vyššia hra, a v tej silnejší pes... áále, však viete! Ako ja vám závidím!"
„Nezáviď! Viktora máme pod zámkou, ale prišijú mu všetko možné, len vraždu nie. Ak to nestihneme včas, je vonku, a s nami …
