30. Kapitola
V pondelok ráno bol už rozhodnutý a vedel, ako to spraví.
Krauz premýšľal celú nedeľu a podvečer mal už plán hotový. Mal na prokuratúre pár známych, jednoducho zájde za dozorujúcim prokurátorom sám a nebude čakať na vyšetrovateľa. Pôjde a všetko mu vysvetlí, a ak bude treba, bude si vymýšľať a preháňať a bude sľubovať... jednoducho urobí všetko, len aby dostal Slovana späť za mreže.
Ak to nepomôže, bude sa oficiálne žiadať na hlásenie k riaditeľovi kriminálky, a ak ani ten nie, tak k policajnému prezidentovi alebo hoci aj k ministrovi, bolo mu to už jedno, ale takto to nenechá. To hovädo zabilo a bude zabíjať ďalej a on, detektív z oddelenia vrážd, sa tomu nebude iba tak nečinne prizerať a bude snoriť dovtedy, kým nenájde medzi vrchnosťou spriaznenú dušu, ktorá by mu v jeho zámere pomohla.
Keď vošiel do kancelárie, Hanzel práve zatváral chladničku. Slzy v očiach a červené líca boli neklamným znakom, že práve raňajkoval. Burger mal tie isté znaky, takže raňajkovali spolu.
„Dáš si jeden?" spýtal sa Hanzel a chladničku nechal pootvorenú.
„Nie, čaute," odmietol Krauz a Hanzel zavrel chladničku.
„Ťažký víkend?" vyzvedal Burger, ale na odpoveď nečakal, skryl sa za stenu z novín a vypúšťal oblaky dymu.
Vaňa chýbal, šéf mu dal krátku dovolenku na vybavenie dedičského konania, takže v kancelárii smrdeli iba Bur-gerove cigarety a mužský pot, žiadna tlačenka ani cibuľa.
Hanzel bol sklamaný, do nikoho okrem Vaňu sa neoplatilo zabŕdnuť. Len tak, aby reč nestála, vyskúšal Krauza.
„Tak ťažký, alebo čo?"
Krauz nezabral ani na druhé nakopnutie.
Konečne prišiel Canis a priložil ruku k dielu.
„Páni, príjemné pondelkové ránko! Viete, ako sa zvolávajú buzeranti na žúr?"
Hanzel sa usmial, založil si ruky za hlavu a spokojne sa zosunul na stoličke.
„No ideš..."
„Nazdar, Miloško, príď k nám večer na žúr, bude prdel."
Ani sa príliš hlasno nesmiali a aj tak ich vzápätí zamrzela i tá trocha humoru použitá namiesto raňajok.
Vošiel Mayor. Nestrčil dnu len hlavu, ako to mal bežne vo zvyku, vošiel celý. Stíchli, akoby si odrazu uvedomili závažnosť svojho priestupku.
„Tak veselo, chlapci, veselo, čo? Tak aby vás to prešlo, všetci štyria vztyk a odchod. Okamžite máme prísť k riaditeľovi!"
„Čo sa deje?" skúšal Burger a namáhavo vstával. Ešte si dal mohutný šluk, akoby mal byť posledný na najbližších desať rokov, a ohorok rozdrvil v popolníku.
Canis sa chcel spýtať niečo vtipné, ale keď videl kamenný výraz v Mayorovej tvári, radšej si to rozmyslel.
Sekretárka ich ohlásila a prikývla do telefónu. Ešte skôr než položila slúchadlo, ukázala na dvere. To nebolo dobré znamenie. Ak ich nenechal čakať ani povinných päť minút, znamenalo to, že sa ponáhľa, a keď sa riaditeľ ponáhľal, nikdy to neveštilo nič dobré.
„Pán riaditeľ, kapitán Mayor plus štyria..." zahulákal Mayor, sotva posledný z nich zavrel dvere.
„Sadnúť! Nezdržovať, Burger! Páni, chcem počuť, kto je zodpovedný za tú nevybavenú nezvestnosť!"
„Nie je nevybav..."
„Opäť mi volali z ministerstva, ten Lopúchov brat sa chystá napísať o celej veci poriadne štipľavý článok. Ako to, že ešte nemáme žiadne výsledky, žiadneho podozrivého ani nájdené dievča? A ako to, že rodina nie je o ničom informovaná?!"
„Je to nezvestnosť, je to obvodná zálež..."
„Tak načo sa do toho rýpu najlepší operatívci z oddelenia vrážd, keď je to obvodná vec!?"
„Lebo máme podozrenie, že ju uniesli a zabi..."
„Tak ak je to vražda, prečo už nie je prípad u nás a intenzívne na ňom nerobíme!?"
„Lebo je to stále iba podozrenie bez relevantných dôkazov."
„Ale v piatok ste ma informovali o niečom inom, vraj už sú dôkazy a nejaké svedecké výpovede proti tomu... tomu recidivistovi..."
„No áno, ale vyšetrovateľ v piatok nestihol..."
„Zase vyšetrovateľ! Na koho by sa operatíva vyhovárala, keby nebolo vyšetrovačky? Na koho by ste hodili..."
„Na prokurátora," odpovedal pokojne Burger. Mayorom heglo.
„Čože?!"
„Na prokurátora, ako som povedal. V piatok sme to už mali pripravené, ale to by musel každ…
