43. Kapitola
Vo vypočúvacej miestnosti Ústavu na výkon väzby v Justičnom paláci sedel vyšetrovateľ, Canis a Slovan.
Jeden diktoval, druhý písal a Canis iba fajčil.
„Volala sa Vladislava Mafíková, bola z Chebu a mala osemnásť rokov. Stretli sme sa v Plzni, presnejšie vo vlaku z Plzne do Prahy."
„Kedy to bolo?"
„Dvadsiateho prvého júla minulý rok." „To znamená, že tam leží už rok aj mesiac?" „Presne." „Pokračujte."
„V tom čase som práve skončil v Mariánskych Lázňach a chystal som sa za Ildikó. Chcel som zmeniť vzduch a presťahovať sa k nej, ale musel som si v Čechách ešte niečo služobne vybaviť, chápete. Niektoré úlohy, čo mi dali, som potreboval dotiahnuť do konca, podať hlásenie a zmiznúť, aspoň načas. Vtedy som už plnil tajné poslanie na úrovni..."
„Prosím vás, to uvedieme až na záver. Aby mala vaša výpoveď hlavu aj pätu, musíme dodržať chronológiu celej udalosti. Takže ste sa stretli vo vlaku..."
„Stretli sme sa vo vlaku do Prahy. Sedeli sme spolu v kupé a dali sme sa do reči. Ukázal som jej preukaz príslušníka tajnej služby a ona bola nadšená, že pocestuje práve so mnou. Brala ma ako ochranu a možno aj ako príjemné rozptýlenie. By ste neverili, aké sii tie baby drbnuté. Stačí im ukázať preukaz, trochu slušne vyzerať a rozprávať a samy sa vám ponúknu. Jedna ma chcela zavolať..."
„Prosím vás, k veci, toto môžeme uviesť na záver, teraz by som sa rád dostal do toho vlaku."
„Takže sme cestovali spolu. Povedala mi, že ide za frajerom do Voderád pri Trnave, aby mu oznámila, že spolu končia. Bola síce z Chebu, ale mala slovenské korene a bývala aj niekde pri Trnave, v Cíferi alebo v Báhoni, neviem už presne. Porozprávala mi celkom peknú historku o zájazde do Talianska a o tom, ako mu tam bola neverná s nejakým talianskym čašníkom. Napísala mu o tom list, ale on jej odpísal, že jej odpúšťa a že s ňou chce chodiť aj ďalej, tak sa rozhodla, že za ním pricestuje a všetko si vydebatujú z očí do očí. Trochu som ju poľutoval, zaplatil som jej obed a navrhol som jej, že ju odprevadím. V Prahe sme chytili rýchlik a večer sme už boli tu. Navrhol som jej výlet na Kamzík a príjemnú večeru a ona súhlasila. V lesíku vedľa lyžiarskej lúky sme si to rozdali, bola celkom povoľná."
„Prečo ste ju zavraždili?"
„Chcela peniaze, že vraj zadarmo ani kura nehrabe a jej sa zídu. Keď som odmietol, vyhrážala sa mi, že pôjde na políciu a udá ma za znásilnenie, a aby toho nebolo málo, vraj si zapamätala číslo môjho preukazu a pôjde za mojím náčelníkom a všetko mu povie. Vyskúšal som ju, naozaj si pamätala moje služobné číslo, a to na jedno nazretie, nebola sprostá, iba vychcaná. Nemohol som dopustiť, aby ma odhalila."
„Ako ste ju usmrtili?"
„Zaškrtil som ju."
„Vzali ste si niečo na pamiatku?"
„Vzal. Mala v kabelke perfektný taliansky parŕum a celkom peknú retiazku. Dal som ich neskôr Ildikó ako darček."
„Pán kolega, máte nejaké doplňujúce otázky?" obrátil sa vyšetrovateľ na Canisa.
„Áno. Ako to bolo s Kráľovou a Petresku?"
„Postupne, páni, postupne, nadnes by stačilo..."
