Desiata časť
/ ZMŔTVYCHVSTANIE
116/
Nemocnica Ulleval 19. máj 2000
Bjarne Moller našiel Harryho v čakárni na onkologickom oddelení.
Sadol si vedľa neho a žmurkol na malé dievča, ktoré sa zamračene odvrátilo.
„Počul som, že je koniec.“
Harry prikývol. „Dnes o štvrtej v noci. Rachel tu bola po celý čas. Teraz je tam Oleg. Čo tu robíš?“
„Chcel som s tebou prehodiť zopár slov.“
„Potrebujem cigaretu. Poďme von.“
Našli si lavičku pod stromom. Na oblohe vietor rozfúkaval ľahké oblaky. Začínal sa teplý deň.
„Rachel nič nevie?“ spýtal sa Moller.
„Nie.“
„Takže vieme to len my, teda ja, Meirik, Storksenová, minister spravodlivosti a predseda vlády. A ty, samozrejme.“
„Šéfe, ty máš lepší prehľad o tom, kto čo vie.“
„Áno, samozrejme, len nahlas rozmýšľam.“
„A čo si mi chcel povedať?“
„Vieš čo, Harry? Niekedy by som si želal, aby som pracoval niekde inde. Niekde, kde je menej politiky a viac policajnej práce. Napríklad v Bergene. Ale potom sa zobudíš v taký deň, ako je ten dnešný, postavíš sa k oknu v spálni a hľadíš na fjord, ostrovy a počuješ spev vtákov a… chápeš? A potom nechceš ísť nikam.“ Moller hľadel na lienku, čo sa mu šplhala po stehne.
„Harry, chcel som ti povedať len to, že isté záležitosti by sme najradšej nechali tak.“
„O akých záležitostiach hovoríš?“
„Vedel si, že ani jeden americký prezident za posledných dvadsať rokov neprešiel volebným obdobím bez toho, aby neodhalili aspoň desať naňho pripravovaných atentátov? A že páchateľov bez výnimky dostali bez toho, aby to preniklo do médií? Harry, nikomu neposlúži, ak sa dostane von informácia, že sa plánoval atentát na hlavu štátu. Najmä taký, ktorý teoreticky mohol vyjsť.“
„Šéfe, teoreticky?“
„To nie je moja formulácia. Ale záver je jednoducho taký, že nič nejde von. Aby sme nešírili neistotu. Alebo neodhaľovali slabiny bezpečnostného systému. Ani to nie sú moje slová. Atentát je nákazlivý rovnako ako…“
„Viem, čo chceš povedať.“ Harry vypustil dym nosovými dierkami. „Ale v prvom rade to robíme z ohľadu na tých, čo nesú zodpovednosť, však? Tí, čo mohli a mali vyhlásiť poplach skôr.“
„Ako som povedal,“ kývol hlavou Moller, „niekedy sa Bergen javí jasne ako lepšia alternatíva.“ Chvíľu nehovorili nič. Pred očami sa im predvádzal vtáčik, krútil zadkom, zobkal niečo z trávy a pozorne sa rozhliadal okolo seba.
„Trasochvost,“ ukázal bradou Harry. „Motacilla alba. Opatrný chlapík.“
„Čo?“
„Príručka pre milovníkov vtákov. Čo urobíme s vraždami, ktorých sa Gudbrand Johansen dopustil?“
„Na ne sme už mali plnohodnotné vysvetlenie, mýlim sa?“
„Čo to hovoríš?“
Moller sa zamrvil.
„Jediné, čo dosiahneme, ak sa v tom začneme rýpať, je rozjatrenie starých rán ľudí, ktorých sa to týka. Riskujeme, že niekto začne prekopávať celú históriu. Veď tie veci boli vyriešené.“
„Presne tak. Even Juul. A Sverre Olsen. A čo s vraždou Hallgrima Daleho?“
„To nikoho nezaujíma. Dale bol predsa, hm…“
„Len starý ožran, o ktorého nikto nezakopne?“
„Harry, prosím ťa, nerob to zložitejším, ako to už je. Vieš, že ani mne sa to nepáči.“ Harry zahasil cigaretu o operadlo lavičky a ohorok si vložil späť do škatuľky.
„Šéfe, musím ísť dnu.“
„Takže môžeme rátať s tým, že si to necháš pre seba?“ Harry sa lakonicky usmial.
„Je pravda, čo som počul o tom, kto preberie moju pozíciu?“
„Áno,“ prikývol Moller. „Uchádza sa o ňu Tom Waaler. Meirik pod neho presunie celé oddelenie neonacizmu, takže sa to stane odrazovým mostíkom ku skutočnej kariére. Odporučím ho. Veď aj ty budeš rád, že zmizne, keď sa vrátiš späť. Veď tá pozícia inšpektora sa tým uvoľňuje.“
„Takže to mám brať ako odmenu za to, že budem držať hubu, čo?“
„Harry, prečo si to, preboha, myslíš? Je to preto, že si najlepší. Opäť si to dokázal. Len ma zaujíma, či ti môžeme veriť.“
„Už vieš, na čom budem robiť?“
Moller pokrčil plecom.
„Vražda Ellen bola objasnená.“
„Nie celkom,“ odsekol Harry. „Ešte nevieme niekoľko vecí. Okrem iného, kam zmizlo dvestotisíc korún z obchodu. Možno tam bolo viac sprostredkovateľov.“ Molle…
