103/
Oslo 13. máj 1945
Aký zvláštny deň! Krajina je ešte vždy v ošiali slobody a dnes prichádza do Osla korunný princ Olav s vládnou delegáciou. Nedokázal som ísť do prístavu, aby som ho videl, počul som však, že sa tam zozbierala „polovica“ mesta. Dnes som sa po Ulici Karla Johana prechádzal v civile, hoci moji „spolubojovníci“ nevedia pochopiť, prečo sa nechcem predvádzať v uniforme odboja ako oni. Údajne to v súčasnosti rozťahuje nohy každej mladej dáme. Dámy a uniformy – ak si dobre pamätám, rovnako behali aj za zelenými uniformami roku 1940.
Vyšiel som ku Kráľovskému zámku, aby som videl, ä sa korunný princ ukáže na balkóne, aby povedal zopár slov. Aj tam prišlo veľa ľudí. Keď som prichádzal, práve sa menili stráže. Z pohľadu nemeckých štandardov skôr smiešne divadlo, no ľudia jasali.
Nádejam sa, že korunný princ dá všetkým týmto takzvaným dobrým Nórom studenú sprchu. Všetkým tým, čo päť rokov pasívne sledovali dianie, nepohli ani prstom na jednu, či druhú stranu, a čo teraz žiadajú pomstu zradcom národa. Myslím si totiž, že nás korunný princ Olav chápe, pretože ak sú fámy pravdivé, bol jediným členom kráľovskej rodiny a vlády, ktorý si zachoval tvár počas kapitulácie, keď sa ponúkol, že zostane pri svojom ľude a bude s ním prežívať jeho osud. Vláda mu to však vyhovorila, dobre vedeli, že by sa dostali do zlého svetla, ak by utekali z krajiny, nechávajúc tu jedného svojho člena.
Áno, dúfam, že mladý korunný princ (ktorý na rozdiel od svätcov posledných dní vie, ako sa nosí uniforma!) dokáže národu vysvetliť, akú obeť vojaci na fronte krajine priniesli, najmä s ohľadom na nebezpečenstvo, ktoré pre náš národ predstavovali (a stále predstavujú!) boľševici. Už začiatkom roku 1942, kým sme sa my vojaci pripravovali na odchod na východný front, korunný princ údajne pri rokovaniach s prezidentom Rooseveltom vyjadril svoje obavy z ruských plánov v Nórsku.
Všade zástavy, piesne, stromy v Zámockom parku som ešte nikdy nevidel zelenšie. Korunný princ však dnes na balkón nevyšiel. Musím byť trpezlivý.
„Volali z Viedne. Odtlačky sú identické.“ Weber stál vo dverách.
„Dobre,“ prikývol Harry a čítal ďalej.
„Niekto si odpľul do koša,“ pokračoval Weber. „Musí byť vážne chorý, je tam viac krvi než slín.“ Harry si oblizol prst a prevrátil stranu. „Aha.“ Ticho.
„Ak ešte potrebuješ pomoc…“
„Ďakujem, Weber, to je všetko.“ Weber prikývol, no nehýbal sa.
„Nevyhlásiš pátranie?“
Harry zdvihol zrak a hodil na Webera neprítomný pohľad.
„Prečo?“
„Nie, fakt vlastne neviem,“ pokrčil plecom Weber. „Ani don’t-need-to-know.“ Harry sa usmial, asi nad komentárom starého policajta. „Nie, naozaj.“ Weber márne čakal na pokračovanie.
„Ako chceš, Hole. Vzal som so sebou svoj Smith & Wesson. Je nabitý. Chytaj!“ Harry naňho práve včas pozrel, aby zachytil čierne puzdro, čo mu Weber hodil. Otvoril ho a vytiahol revolver. Bol naolejovaný a vyleštená oceľ sa matne blýskala. Samozrejme. Weberova vlastná zbraň.
„Weber, ďakujem za pomoc,“ usmial sa Harry.
„Kašli na to.“
„Pokúsim sa. Maj pekný… deň.“
Weber sa pri pripomenutí toho, aký je deň, uškrnul. Kým vypochodoval z bytu, Harry bol už znovu pohrúžený do čítania.
