66/
Dinner 5. máj 2000
Rachelin smiech prenikal rovnomerným šumom hlasov, príborov a pobehujúcich čašníkov v plnej reštaurácii.
„…a ja som sa takmer naľakal, keď som na odkazovači našiel správu,“ hovoril Harry. „Vieš, to žmurkajúce očko. A potom izbu naplnil tvoj veliteľský hlas.“
Pokračoval hrubým hlasom:
„Tu je Rachel. Dinner, v piatok o ôsmej. Nezabudni na pekný oblek a peňaženku. Helge sa išla od strachu zblázniť, musel som jej dať dve porcie prosa, kým sa upokojila.“
„Tak som to nepovedala!“ protestovala, veselo sa pri tom smejúc.
„Niečo podobné.“
„Nie! A bola to tvoja chyba. Ty to máš nahraté na odkazovači.“
Snažila sa ho napodobniť: „Hole. Hovorte. To je také… také…“
„Hlúpe?“
„Presne.“
Mohla to byť dokonalá večera, dokonalý večer, a teraz prišiel čas to celé zničiť.
„Meirik ma odvelil do Švédska na jeden prieskum.“ Prstom ťukal do skleneného pohára. „Šesť mesiacov. Odchádzam cez víkend.“
„Ach.“
Prekvapilo ho, že v jej tvári nezaregistroval nijakú reakciu.
„Už som dnes doobeda volal sestre a otcovi,“ pokračoval. „Hovoril som s otcom. Zaželal mi veľa šťastia.“
„To je fajn.“ Rýchlo sa usmiala a pustila sa do ponuky dezertov.
„Olegovi budeš chýbať,“ dodala potichu.
Pozrel sa na ňu, no nedokázal zachytiť jej pohľad.
„A čo ty?“ spýtal sa.
Tvárou jej prebehol neveselý úsmev.
„Majú Banana Split po sečuánsky.“
„Objednaj dva.“
„Aj mne budeš chýbať,“ obrátila stranu v jedálnom lístku.
„Ako veľmi?“
Pokrčila plecom.
Zopakoval otázku. Nadýchla sa, chcela niečo povedať, potom vydýchla a začala odznova. Napokon to prišlo:
„Ľutujem, Harry. No v mojom súčasnom živote je miesto iba pre jedného muža. Mladého muža vo veku šesť rokov.“
Akoby ho obliala ľadovou vodou.
„Ale prestaň,“ zamračil sa Harry. „Nemohol som sa tak mýliť.“
Spýtavo sa naňho pozrela.
„Ty a ja.“ Harry sa predklonil. „Tu dnes večer. Flirtujeme. Je nám dobre. Ale chceme viac. Ty chceš viac.“
„Možno.“
„Nie možno. Určite to chceš. Chceš všetko.“
„A čo?“
„A čo? Ty mi, Rachel, hovoríš a čo? O niekoľko dní odchádzam do nejakej diery v južnom Švédsku. Nie som rozmaznaný chlap, chcem len vedieť, či sa mám na jeseň ku komu vrátiť.“
Pohľady sa im stretli a teraz ju nepustil. Dlho. Napokon jedálny lístok odložila.
„Je mi to ľúto. Nechcem byť taká. Viem, že to bude znieť divne, ale… alternatíva neexistuje.“
„Aká alternatíva?“
„Urobiť to, na čo mám chuť. Vziať ťa domov, strhnúť z teba všetky šaty a premilovať s tebou celú noc.“
Poslednú vetu rýchlo zašepkala. Akoby sa tomu dlho bránila, no keď to už musela vypovedať, potom presne takto. Jasne a zreteľne.
„A čo druhá noc?“ spýtal sa Harry. „A čo ďalšie noci? Čo zajtra v noci a pozajtra a budúci týždeň…“
„Prestaň!“ Nad nosom sa jej zjavila vráska. „Harry, musíš ma pochopiť. Nejde to.“
„Tak nie.“ Harry vytiahol cigaretu a zapálil si. Nechal jej prsty, aby mu prechádzali po brade, po ústach. Jej opatrné dotyky mu rezali nervy ako elektrický prúd a zanechávali tupú bolesť.
„Harry, nie je to kvôli tebe. Chvíľu som si myslela, že by som to raz mohla urobiť. Zvážila som všetky argumenty. Dvaja dospelí ľudia. Nikoho iného sa to netýka. Nezáväzne a jednoducho. A muž, na ktorého mám väčšiu chuť ako na kohokoľvek iného od… od Olegovho otca. Preto viem, že sa to tým jedným razom neskončí. A to… to nejde.“
Zmĺkla.
„Je to preto, lebo Olegov otec je alkoholik?“
„Prečo sa na to pýtaš?“
„Neviem. Mohlo by to vysvetliť, prečo nechceš, aby sme sa zblížili. Niežeby človek musel žiť s alkoholikom, aby pochopil, že nie som dobrá partia, ale…“
Položila mu na ruku dlaň.
„Harry, ty nie si zlá partia. O to nejde.“
„Tak čo?“
„Toto je naposledy. To je to. Už sa viac nestretneme.“
Dlho naňho hľadela. A teraz to videl. V kútikoch očí nemala slzy smiechu.
„A zvyšok príbehu?“ pokúsil sa o úsmev. „Je to ako všetko ostatné v ÚSO, on-a-need-to-know-basis?“
Prikývla.
K stolu pristúpil čašník, zrejme však pochopil, že neprišiel vhod, a tak rýchlo zmizol.
Otvorila ústa, chcela niečo povedať. Harry videl, že …
