Zrada (Jo Nesbø)

92/

Holmenkollveien 16. máj 2000

„Sú pre mňa?“

Rachel zalomila rukami a prijala kyticu margarétok.

„Nestihol som obchod s kvetmi, a tak sú z tvojej záhrady.“ Harry vstúpil. „Hm, vonia to tu kokosovým mliekom. Thajsko?“

„Áno. A gratulujem k novému obleku.“

„Je to až taká zmena?“

Rachel sa usmiala a dlaňou mu prebehla po látke.

„Dobrá kvalita.“

„Super 110.“

Harry netušil, čo to znamená. V návale pýchy však vpochodoval do jedného z dizajnérskych butikov na Hegdehaugsveien práve vo chvíli, keď sa chystali zavrieť, a dal im úlohu nájsť aspoň jeden oblek, do ktorého by zmestil svoje dlhé telo. Sedemtisíc nórskych korún bolo, samozrejme, oveľa viac, než si predstavoval, alternatívou však bolo vyzerať ako šašo v starom obleku. A tak zatvoril oči, platobnú kartu strčil do terminálu a snažil sa zabudnúť.

Vošli do jedálne, kde bolo prestreté pre dvoch.

„Oleg spí,“ prezradila mu skôr, než sa stihol spýtať. Nastalo ticho.

„Nemyslím…“ začala.

„Nie?“ usmial sa Harry. Doteraz ju nevidel červenať sa. Pritiahol ju k sebe, nadýchol sa vône čerstvo umytých vlasov a cítil, že sa celkom jemne chveje.

„Jedlo…“ zašepkala.

Pustil ju a ona zmizla v kuchyni. Okno bolo otvorené do záhrady, kde motýle, ktoré tam včera ešte neboli, v zapadajúcom slnku poletovali ako konfety. Tu to voňalo mydlom a vlhkými parketami. Harry privrel oči. Vedel, že bude potrebovať veľa takýchto dní, kým zabudne na pohľad na Evena Juula zaveseného na obojku. Teraz však vybledol. Weber a jeho chlapci Märklin nenašli, našli však Burreho. V igelitovom vreci v mrazničke s prerezaným hrdlom. A medzi náradím našli tri nože, na všetkých stopy krvi. Harry vedel, že na nich nájdu aj krv Hallgrima Daleho.

Rachel zakričala z kuchyne, aby jej pomohol odniesť taniere. Obraz Juula hneď vybledol.