2/
Oslo Utorok 5. október 1999
„Práve v tom celá tá zrada spočíva!“ Dohola ostrihaný muž nazrel do papierov. Hlava, obočie, mohutné predlaktia, dokonca aj obrovské ruky, ktorými sa opieral o rečnícky pult, všetko mal čerstvo vyholené a čisté. Nakláňal sa dopredu a burácal do mikrofónu:
„Po roku 1945 nepriatelia národného socializmu ovládli svet a začali ho budovať podľa svojich demokratických a ekonomických princípov. V dôsledku toho táto planéta nezažila jediný deň, keď by slnko zapadalo za obzor bez toho, aby sa niekde bojovalo. Vojnu a genocídu sme zažili dokonca aj v Európe.
V treťom svete umierajú milióny ľudí od hladu – a Európe hrozí masové prisťahovalectvo s následným chaosom, biedou a bojom o prežitie.“
Prerušil reč a poobzeral sa okolo seba. V miestnosti nastalo na okamih hrobové ticho, potom jeden z poslucháčov na laviciach za ním nesmelo zatlieskal. Keď povzbudený rečník pokračoval, rozsvietila sa pod mikrofónom malá červená lampička, ktorá signalizovala, že záznamník zachytáva falošné signály.
„Odo dňa, keď budeme žiť v pokoji a budeme dôverovať sebe a našej súdržnosti, nás už nedelí veľa. Vojna, ekonomická a ekologická katastrofa – a celá sieť zákonov a pravidiel, ktoré z nás prirýchlo robia pasívnych sociálnych klientov – naraz zmiznú. Poslednou veľkou zradou bol deviaty apríl 1940, keď naši takzvaní vodcovia štátu utiekli pred nepriateľom, aby si zachránili kožu. A vzali so sebou zásoby zlata, aby si nimi financovali luxusný život v Londýne. Teraz sa nepriateľ vrátil. A tí, ktorí mali chrániť naše záujmy, sa opäť dopúšťajú zrady. Dovoľujú nepriateľovi stavať mešity v našom srdci, nechávajú ho okrádať našich starých rodičov a miešať krv s našimi ženami. Každý Nór má povinnosť brániť našu rasu a eliminovať zradcov medzi nami.“
Prevrátil list, ale zakašľanie z pódia pred ním ho prinútilo zdvihnúť zrak.
„Ďakujem. Myslím, že toto nám stačí,“ prerušil ho sudca a pozrel sa ponad okuliare: „Má žalobca ešte nejaké otázky na obžalovaného?“
Sálu číslo 17 na okresnom súde v Osle osvetľovalo slnko a bezvlasému chlapovi dodávalo hrdinskú gloriolu. Bielu košeľu s tenkou kravatou mu pravdepodobne poradil jeho obhajca Johan Krohn, ktorý si v tejto chvíli, opierajúc sa o operadlo stoličky, prehadzoval pero medzi ukazovákom a palcom. Krohnovi sa celá situácia nepáčila. Nepáčil sa mu smer, akým sa výsluch ubral, úprimné programové vyhlásenie jeho klienta Sverreho Olsena, ani fakt, že Olsen sa rozhodol vyhrnúť si na košeli rukávy, čím sudcom aj porote odhalil pavúčie tetovanie na oboch lakťoch a niekoľko hákových krížov na ľavom predlaktí. Na pravom mal vytetovanú reťaz starých germánskych symbolov a nápis VALKYRIA čiernym, gotickým písmom. Valkýria bol názov neonacistického gangu v Saterkryssete na Nordstrande.
Johna Krohna však väčšmi hnevalo čosi iné, niečo mu na celom procese smrdelo. Nevedel však prísť na to, čo to je.
Žalobca, útly chlapík menom Herman Groth, malíčkom, ktorý mu zdobil prsteň so symbolom právnického stavu, sklopil mikrofón.
„Pán sudca, len niekoľko doplňujúcich otázok.“ Hovoril mäkkým, tlmeným hlasom. Lampa pod mikrofónom svietila nazeleno.
„Keď ste tretieho januára o deviatej vchádzali do podniku Dennis Kebab na ulici Dronningen, robili ste to s jasným cieľom splniť si svoju povinnosť obraňovať našu rasu tak, ako ste o tom hovorili pred chvíľou?“
Johan Krohn skočil k mikrofónu:
„Môj klient už vysvetlil, že medzi ním a vietnamským majiteľom došlo k hádke.“ Červené svetlo. „Vyprovokovali ho,“ pokračoval Krohn. „Niet jediného dôvodu naznačovať, že išlo o zámer môjho klienta.“
Groth na chvíľu zavrel oči:
„Ak je pravda to, čo tvrdí váš obhajca, pán Olsen, mali ste pri sebe bejzbalovú palicu len čírou náhodou, však?“
„Na sebaobranu,“ prerušil ho Krohn a rozhodil rukami:
„Pán sudca, na tieto otázky môj klient už odpovedal.“
Sudca si pošúchal bradu a pozrel sa na obhajcu. Všetci vedeli, že Johan Krohn mladší je vychádzajúcou hviezdou a dôstojným nástupcom Johana Krohna, a pravdepodobne …
