13/
Leningrad 3. január 1943
Gudbrand sa strhol zo spánku. Niekoľkokrát zažmurkal v tme, na prični nad hlavou rozoznával obrysy dosiek. Vzduch smrdel hnilým drevom a zemou. Zasa kričal? Ostatní chlapi tvrdia, že na jeho krik zo spánku sa už nebudia. Cítil, ako sa mu pulz postupne upokojuje. Poškrabal sa na boku, vši zrejme nikdy nespia.
Bol to ten istý sen, ktorý mu už dlho ničil spánok. Ešte vždy cítil laby na prsiach, videl žlté oči v tme, biele zuby dravca s kvapkami krvi a sliny, čo mu stekali na tvár. A počul piskľavé dychčanie na smrť vystrašeného tvora. Dýchal on, alebo ten dravec? Jeho sen: Spí a zároveň bdie, nedokáže sa však pohnúť. Čeľuste dravca sa práve chystajú zovrieť mu krk, keď ho zobudí od dverí salva zo samopalu. Všimne si, ako salva zrazí zviera z deky a celou silou ho šmarí o stenu bunkra. Guľky ho trhajú na kusy. Potom sa rozhostí ticho, zviera ostane ležať na zemi, krvavá a neforemná kožušinou obalená hmota. Tchor. Muž od dverí vykročí z tmy a vstúpi do úzkeho pásu mesačného svetla. Pás je taký úzky, že mu svetlo osvetľuje len polovicu tváre. Dnes v noci však vo sne bolo niečo inak. Z hlavne sa síce zadymilo a muž sa usmieval ako vždy, na čele mu však zívala veľká čierna diera. A keď sa obrátil, Gudbrand cez dieru v chlapovej hlave videl mesiac.
Gudbrand zacítil chlad od otvorených dverí, obrátil hlavu, a keď vo dverách zazrel tmavú postavu, striaslo ho. Ešte vždy sníva? Bytosť vstúpila do miestnosti, tma však bola príliš hustá na to, aby Gudbrand videl, o koho ide.
Postava z ničoho nič zastala.
„Gudbrand, si hore?“ Hlas bol jasný a zreteľný. Edvard Mosken. Chlapi na ostatných pričniach začali nespokojne mrmlať. Edvard pristúpil ku Gudbrandovmu lôžku.
„Musíš vstať.“
Gudbrand si vzdychol. „Zle si pozrel. Práve som sa vrátil zo stráže. Na rade je Dale…“
„Vrátil sa.“
„Čo hovoríš?“
„Dale ma práve zobudil. Daniel sa vrátil.“
„O čom to hovoríš?“
Gudbrand v tme rozoznával Edvardov biely dych. Potom vyskočil z postele a spod deky vytiahol čižmy. Odkladal si ich tam, aby vlhké vložky do topánok v noci nezamrzli. Natiahol si kabát, ktorý mal položený na tenkej vlnenej deke, a vyšiel za Edvardom. Nad hlavami im blikali hviezdy, nočná obloha však už na východe začínala blednúť. Odniekiaľ začul trúchlivý vzlykot, inak bolo všade zvláštne ticho.
„Holandskí zelenáči,“ vzdychol si Edvard. „Prišli včera a práve sa vrátili z prvého výletu do krajiny nikoho.“ Dale stál uprostred zákopu v zvláštnej polohe: hlavu mal naklonenú nabok a ruky ďaleko od tela. Okolo brady a vychudnutej tváre si uviazal šatku a s privretými, hlboko vpadnutými očami pripomínal žobráka.
„Dale!“ vybuchol Edvard. Dale sa strhol.
„Veď nás.“
Dale kráčal popredu. Gudbrand cítil, ako sa mu rozbúchalo srdce. Mráz ho štípal na lícach, ešte sa mu však nepodarilo zmraziť v ňom pocit vysneného tepla, čo si v sebe niesol z lôžka. Zákop bol taký úzky, že museli kráčať v zástupe. Na chrbte cítil Edvardov pohľad.
„Tu,“ ukázal Dale.
Vietor pod okrajom prilby prefukoval piskľavým tónom. Na škatuliach s muníciou ležalo mŕtve telo s rozhodenými končatinami. Sneh, ktorý vietor nafúkal do zákopu, vytváral na uniforme krásnu pokrývku. Telo malo okolo hlavy obmotané vrece.
„Do riti,“ vydýchol Dale. Zavrtel hlavou a dupol do snehu.
Edvard nehovoril nič. Gudbrand cítil, že čaká na to, že niečo povie.
„Prečo ho hrobári nevzali?“ spýtal sa napokon Gudbrand.
„Vzali ho,“ odvetil Edvard. „Boli tu včera večer.“
„Tak prečo ho potom priniesli späť?“ Gudbrand si všimol, že sa naňho Edvard pozerá.
„Nikto zo štábu nevie o tom, že by existoval príkaz na vrátenie jeho tela na toto miesto.“
„Možno ide o nedorozumenie?“ uvažoval Gudbrand.
„Možno.“ Edvard z vrecka vylovil tenkú, dopoly vyfajčenú cigaretu, skrčil sa do závetria a zapálil si ju zápalkou skrytou v dlani. Zopár ráz si potiahol a poslal ju ďalej: „Tí, čo ho vzali, tvrdia, že ho uložili do masového hrobu v severnej zóne.“
„Ak to je pravda, mal by byť pochovaný, či nie?“ Edvard zavrtel hlavo…
