Zrada (Jo Nesbø)

73/

Klippan, Švédsko 11. máj 2000

Harry sa prebudil.

Asi sekundu mu trvalo, kým si uvedomil, kde je. Keď sa poobede zatvoril v byte, prvé, čo hneď vedel, bola istota, že tu nezaspí. Len tenká stena a jedna vrstva skla oddeľovali spálňu od rušnej cesty pred domom. Keď sa predajňa potravín na druhej strane cesty večer zatvorila, mesto akoby vymrelo. Popred dom neprešlo jediné auto a ľudia naraz zmizli.

Harry si v potravinách kúpil pizzu Grandiosa a zohrial si ju v mikrovlnke. Uvedomil si, že je trápne sedieť vo Švédsku a jesť taliansku pizzu vyrobenú v Nórsku. Potom zapol zaprášený televízor, postavený na prepravke od piva. Musel byť pokazený, všetci ľudia na obrazovke mali zvláštny zelený nádych. Chvíľu pozeral nejaký dokument, dievča rozprávalo svoj osobný príbeh o bratovi, ktorý počas jej dospievania v sedemdesiatych rokoch cestoval okolo sveta a písal jej listy. Z prostredia bezdomovcov v Paríži, z kibucu v Izraeli, z indického vlaku, v stave zúfalstva z Kodane. Jednoduchý scenár. Zopár vzlykov, väčšinou však statická kamera, do toho hlas a melancholické, smutné rozprávanie. Muselo sa mu o tom snívať, pretože sa s tými osobami a príbehom na sietnici aj zobudil.

Zvuk, čo ho zobudil, prichádzal z plášťa zaveseného na kuchynskej stoličke. Prenikavé pípanie sa odrážalo od holých stien izby. Hoci malú piecku pustil naplno, pod tenkým paplónom mrzol. Položil nohy na studené linoleum a z vnútorného vrecka plášťa vylovil telefón.

„Prosím.“

Ticho.

„Prosím.“

Na druhej strane len dych.

„Sestrička, si to ty?“ Bola to jediná osoba, na ktorú si v rýchlosti spomenul, čo mala jeho číslo a bola by schopná zavolať mu uprostred noci.

„Stalo sa niečo? S Helge?“

Trápili ho pochyby, či mal vtáčika nechať sestre. Veľmi sa však potešila a sľúbila mu, že sa o Helge bude dobre starať. Toto však nie je sestra, ona takto nedýcha. A ona by mu odpovedala.

„Kto je tam?“

Naďalej nijaká odpoveď.

Chcel zložiť, keď sa na druhej strane ozval vzlyk. Dýchanie sa zmenilo, osoba na druhom konci linky sa chystala rozplakať. Harry si sadol na pohovku, ktorá mu slúžila ako posteľ. Cez tenké modré závesy prenikalo svetlo neónového nápisu Potraviny.

Harry vylovil z balíčka na stole cigaretu, zapálil si ju a ľahol si. Zhlboka si potiahol. Chvejúci sa dych sa zmenil na tiché vzlyky.

„No, no,“ vydýchol.

Vonku prešlo auto. Určite Volvo. Harry si skryl nohy pod paplón. Potom porozprával do telefónu príbeh o dievčati a jeho staršom bratovi tak, ako si ho zapamätal. Keď skončil, už neplakala, a keď jej zaželal dobrú noc, spojenie sa prerušilo.

Keď telefón opäť zazvonil, bolo čosi po ôsmej a vonku bolo svetlo. Harry telefón našiel pod paplónom pri nohách. Bol to Meirik. Znel vystrašene.

„Ihneď sa vráť do Osla,“ povedal rýchlo. „Zdá sa, že tvoj Märklin práve niekto použil.“