25. Kapitola
Petra si zorganizovala robotu ako starý profík. Už dlho robila s Krauzom a už veľa prípadov spolu vyriešili, viac jej nebolo treba. Učila sa naozaj rýchlo. Jej testy boli stále vysoko pozitívne. Nie tehotenské, tie chodili po rozume jedine Filipovi. IQ testy. Prirodzený potenciál rozvinula a obohatila na policajnej akadémii, a hoci by sa toto tvrdenie niekomu zdalo paradoxné, u niektorých to bola naozaj pravda. U Petry určite, a sotva sa skončilo netradičné obedňajšie rozdelenie, chopila sa iniciatívy.
Dala dokopy pátraciu čaru. Okres a obvodné oddelenie požiadala o pomoc a všetci jej ochotne poslali chlapov v maskáčoch. Medzitým si z miestneho úradu dala odfaxovať fotokópiu z katastrálnej mapy s číslami okolitých pozemkov a s menami majiteľov záhrad. Úradníčka na miestnom úrade si vypočula jej požiadavku a oznámila jej, že do troch týždňov jej zašlú, čo žiada. Petra jej dala dve hodiny a úradníčka vyprskla smiechom. Určite ju to potom mrzelo. Petra zavolala starostovi a odcitovala mu znenie paragrafu zo zákona, ktorý hovoril o spolupráci štátnych orgánov a organizácií s políciou a škodoradostne sa spýtala: „Dúfam, že viete, o čom hovorím? Poznáte tento zákon, však?"
„Iste..."
„To som rada, inak by sme museli iniciovať preskúšanie a malú kontrolu na vašom úrade a zabezpečiť preškolenie."
„Nie, prosím vás!! Načo kontrolu, načo preskúšanie! My o tom samozrejme vieme! Možno že kolegyňa mala na mysli písomnú požiadavku, alebo ste si iba zle porozumeli... ale ja to zariadim! Dokedy ste hovorili, že to potrebujete?"
Petra sa znova škodoradostne usmiala. Aj Krauz by z nej mal radosť, takto vedel oďubávať možno pred desiatimi rokmi, dnes by ho Peťa určite tromfla.
„Do hodiny."
O štyridsaťosem minút jej fax vyplazil mená a adresy okolitých nájomníkov a vlastníkov záhrad a zistiť ich telefóny bola už iba rutina.
Petra sa na miesto činu dopravila peši. Posledných sto metrov. Tam niekde vyvrela voda z ich služobnej mrciny. Filipovi prikázala, aby cúvol až dole a zohnal vodu na doliatie a aby ju počkal pri cintoríne. Najlepšie na tom boli chalani z obvodného oddelenia, v rajóne ktorého sa vražda stala. Tí mali Ladu Nivu. Charošaja mašinka! Ani nevzdychla a vyviezla ich piatich aj s náradím na kopanie, keby bolo treba.
Chalani išli na Petre oči nechať. Tie nové vypasované rifle jej fakt sekli. Na miesta činu nechodila tak často ako Krauz s Chosém, a tak ju mnohí kolegovia z okresu videli prvý raz. Fakt príjemné spestrenie pracovného dňa. A ešte keď sa zohla nad kapotu a rozložila mapu... odrazu všetci chceli stáť za ňou, aby lepšie videli. Mapu.
Rozdelila si chlapov, vysvetlila im, čo hľadajú, a celé to nechala na starosti kolegovi z oddelenia vrážd. Ona zbehla do doliny za Filipom.
„Opravené?"
„Dolial som vodu, čo ja viem?" „Tak poďme!"
Najprv sa odviezli na miestny úrad. Lenivá úradníčka ju nezaujímala, chcela sa spoznať s úslužným starostom. „Víí... taj... te!" zajasal.
To asi ten odznak v Petrinej ruke. Chvíľu sa bála, že ju objíme. Filipovi ledabolo podal ruku a hneď sa predvádzal:
„Kávičku, čaj... alebo niečo výdatnejšie? Také červené ste ešte nepili."
„U nás je to teraz dosť prísne."
„Tak so sebou! Dám vám pripraviť pár fľaštičiek..."
Milučký pán.
„Netreba, prišli sme kvôli tej vražde." „Už som informovaný, chudák Zdenko, taký príjemný človek a úspešný podnikateľ... strašná tragédia!"
„To určite, ale okrem toho by ma zaujímalo aj toto," Petra položila na stôl modrý dvojhárok a vylovila z neho pár listov spojených spinkou. „Je to zmluva medzi miestnym úradom a nejakým podnikateľom poskytujúcim služby v oblasti elektroinštalácií a verejného osvetlenia a..."
Starosta podozrivo zbledol a oprel sa dozadu, pričom ruky pevne objali operadla mohutného koženého kresla.
„Za váš úrad je tu váš podpis a pečiatka a ten podnikateľ sa volá... volá... počkajte... tu to mám! Roman Weith! Poznáte ho?"
„No..."
„Ja nie, ale kolega ma informoval, že nejaký Roman Weith je švagor zavraždeného. To je menovec, al…
