51. Kapitola
Stáli v stodole v polkruhu a váhali.
Starému Priehodovi povedali, že si ešte niečo preveria, a bolo mu to jedno. Krauz zbadal na stole tanier a nedojedené kura a bol rád.
„Suseda. Občas mi niečo prinesie, keď ten môj galgan dostane túlavé boty... ozaj, ešte ste ho nenašli?"
O jednu starosť menej, bageta sa dnes nekoná.
„Nie, ešte nie, ale robíme na tom, pán Priehoda."
Stáli v stodole a váhali.
„Počkáme na technikov, alebo..."
„Volala som im cestou, kým sa zbalia..."
„Tak poďme na to!"
Motorku odtiahli od steny a začali ju rozoberať. Náradia mali všade naokolo od výmyslu sveta. Všetko hrdzavé, zaprášené a omotané pavučinami, ale použiteľné.
„Pozrite každú dutinu, všade, pod blatníky, preklepneme ju celú..."
Hlavný mechanik bol Kuky, on sa najlepšie vyznal v motorkách a ako chalan aj jednu mal. Iba mustanga, ale mal.
Z motorky už bola iba hŕba šrotu a práve rozoberal motor, keď prišli dvaja technici.
„Čo vám hrabe, načo také fukoty? Petra, prečo nás naháňaš, ledva sme dojedli obed a ani kávičku sme nemali a..."
Nikto si ich nevšímal.
„Treba fotiť?"
„Načo, šrot? Počkajte."
Tak si zapálili a čakali.
„Nič," povedal napokon Kuky a schuti si odpľul. Trvalo to dlho. Ruky mal zamastené od oleja a pár kvapiek si zlizli aj rifle.
„Tak inak, chlapci a dievčence, odstúpte," zavelil Krauz.
Nechali šrot šrotom a zamerali sa na stenu.
„Tu je odkaz, Kvetkavie, a Kvetka stála tu na koberčeku a pod koberčekom sú dosky. Tak pokračujeme, vážení..."
Zrolovali koberček a zistili, že to nie sú dosky. Bol to lešenársky dielec zbitý z dosák. Ako malé pódium. Odložili ho a opreli bokom, aby nezavádzal.
„Zem je kyprá."
„Tak podajte nejakú lopatu, alebo rýľ, alebo..." „Riško, na motyku, ale bacha na porisko, je hnilé." „Ukáž? No hrôza!"
„Daj to sem!" vytrhol mu motyku netrpezlivý Oto, lebo jemu sa hnilé porisko nebridilo.
Oto sa rozkročil, zahnal sa, postavil sa na špičky...
„Počkaj!" zreval Filip a vrhol sa k nemu.
V poslednej chvíli ho zastavil a zachytil úder.
„Oto, počkaj, nie takto! My ani netušíme, čo hľadáme, a ani kde to je, a... ak zatneš, môžeš niečo preseknúť, alebo rozbiť, alebo..."
Jeden z technikov dofajčil, unudene odfrčkol ohorok a spýtal sa: „Hééj, vy, baníci amatéri, nechceli by ste ísť do riti a nechať nás robiť si svoju robotu?"
Odpoveď bola jednoznačná.
Technici si odskočili do auta a vrátili sa s dvoma vojenskými lopatkami, metličkou, špachtľami a štetcom. „Uhnite!"
Zem, bola kyprá. Niekto tam pred nedávnom kopal. Technici pracovali ako deti na pieskovisku. Sústredene a hašterivo.
„Sem mi to nehádž, uhni... posuň sa... daj sem tú lopatku... nedám, je moja... pozor, tu som bol ja, kop si vedľa..." Ale napredovali.
Desať centimetrov pod povrchom im odrazu špachtle o niečo zaškrípali. Boli to dve krátke dosky vedľa seba. Vybrali ich. Pod nimi bola hrubá handra, a až keď ju vybrali, zistili, že je to starý zimník zložený na polovicu. Pod zimníkom bolo klasické plechové stavbárske vedro. Jeho vrch bol utesnený ďalšou handrou. Vedro obkopali a nechali ho tak. Namiesto detinského handrkovania nastúpila čistá profesionalita.
Technici položili jedno číslo, vedľa neho umiestnili na handru mierku a urobili pár záberov. Až potom vedro vytiahli z jamy.
„Rukavice!" požiadal Krauz.
Podali mu ich. Podal ich Petre.
„Je to tvoj prípad a ja mám taký dojem, že tu je jeho riešenie. Na, máš na to oveľa väčší nárok než hocikto z prítomných."
Petra si natiahla latexové rukavice a opatrne odkryla handru.
„Nodoboha!" „Kúúrvajstým!" „Ježiško vehusličky!" „Aj ja chcem jednu!"
