Popol všetkých zarovná (Dominik Dán)

Podpořte LD sdílením:

Share

Ukázky

Cesta v služobnom aute ubehla rýchlo, skoro ráno nebola žiadna premávka a matka Malého Pavúka bývala na susednom sídlisku, takže Krauz sotva stihol dofajčiť rannú cigaretku a boli tam. Mal nostalgický, skoro až bolestivý pocit okolo srdca a šteklenie v žalúdku. Stávalo sa mu to vždy, keď sa vracal na miesta, kde vyrastal. Vchádzal do domov bývalých kamarátov z detstva, prechádzal sa po chodníkoch, kde sa ako šarvanci preháňali na bicykloch a očami blúdil po asfaltových ihriskách, kde zvádzali úporné boje o každý gól. Sám sa čudoval toľkej sentimentalite. Raz sa s tým zdôveril Fischerovi, ale ten mu povedal, že starne a senilnie, tak sa na to radšej vykašľal a nechal si pocity pre seba.

Fischer je hrozný ignorant!

Vošiel do vchodu, kde ako výrastok strkal starému ufrflanému domovníkovi do zvončeka zápalky, aby sa starec vyrútil na chodbu a pred dom, kde sa oháňal ťažkou hrčavou špacírštangľou na nevinných okoloidúcich, otravujúc ich nezmyselnými otázkami, kto to stále vyzváňa a kto to nemá úctu k šedinám a podobne. Malí delikventi, pochopiteľne, boli už dávno na druhej strane cesty a spoza rohu s uspokojením a pasiou sledovali reakcie starého dudroša a nevinných okoloidúcich. Bola to hrozná sranda.

Rád spomínal na detstvo. Krásne bezstarostné časy! Vybehli jedno poschodie po schodoch a skoro sa zrazili so staršou, ťarbavo sa kníšucou ženičkou.

„Dobré ráno pani Pavúko… ehm, chcel som povedať.“

„Áále, Riško, to je prekvapenie, že sa aj ukážeš, ako dávno som ťa nevidela!“ zarazila ich Pavúkova matka.

Keď chalani na sídlisku dorastali a pri rôznych príležitostiach sa titulovali ty „taký“ a ty „taký“, stávalo sa občas, že niektorému z nich titul prischol natrvalo. Boli to prezývky, ktoré sprevádzali človeka po celý život a pretrvali až do čias, keď sa ako dospelí náhodne stretli na pive niekde v záhradnej reštaurácii. Naokolo džavotajúce deti, poväčšinou vlastné, ktoré okamžite spozorneli a pri príchode cudzieho človeka sa dali akože nenápadne a zdĺhavo popíjať sladkú kofolu čo najbližšie pri stole, len aby im nič neušlo z dospeláckych rečí. Deti mali nepredstaviteľnú čurinu z toho, keď neznámy ujko volal ich ocina Citrón, alebo Červík, alebo dokonca Lajniak. Ocino musel doma zdĺhavo vysvetľovať, že neznámy ujko, s ktorým sa náhodou stretli na nedeľňajšej prechádzke, bol kamarát z detstva a že takto mu hovorili kamaráti pri futbale, ale že doma mu tak hovoriť nemusia, presnejšie, nech to ani neskúšajú, ak sú im vlastné rite milé!

Petrovi Malíkovi prischla prezývka Pavúk, neskôr vylepšená o prívlastok, ktorý bol v súlade s výškou, a prezývka sa v jeho prípade tak zžila s nositeľom, že postupne zatlačila pravé meno, a keď chalani prišli vypýtať Petra, aby ho mamka pustila na zápas, s úplnou samozrejmosťou sa pod oknami bytu ozývalo: „Pani Malíková, pustite Pavúka von, inak prehráme, ak nebude chytať! On sa tú matiku potom doučí, uvidíte, aj ja som dostal z písomky štvorku a pustili ma, tak ho pustite na chvíľu, pani Malíková… bez Pavúka to nebude ono.“

Pani Malíková si postupom času na nové synovo meno zvykla, a dokonca aj jej sa občas stalo, že sa jej pošmykol jazyk a medzi chlapcami nehľadala Peťka, ale Pavúka.

„Chlapci, neviete kde je Pavúk, už mal byť dávno doma?!“ vyzvedala a chlapcom to vôbec nebolo divné, pretože sa to stávalo aj v ich rodinách, kde rodičia mali dar veľkorysosti a neboli urážliví a vzťahovační, ale mali zmysel pre humor a romantiku.

Pani Malíková k takým ľuďom bezpochyby patrila, a preto Krauz aj po toľkých rokoch nazval jej syna Pavúkom a ju bezmála pani Pavúkovou a dobre vedel, že môže, že sa neurazí. Okrem toho, mal na srdci inú, oveľa vážnejšiu a bolestnejšiu starosť, a nie pletky s menami a prezývkami.

„Dobré ráno, pani,“ pozdravil Fischer a to bolo tak všetko, čo bol ochotný povedať. Zaujal polohu mŕtveho chrobáka a Krauz vedel, že je to na ňom, že Fischer bude plniť funkciu sekundára a sledovať reakcie matky, keď sa dozvie o synovej smrti. Aktivitu prenechá Krauzovi.

„Idem za vami, kvôli Pavúkovi… ehm… mohli by sme sa vrátiť k vám, bude to asi trochu dlhší… rozhovor.“

„Zas niečo vyviedol, ja som to vedela, že si nedá pokoj, zas niečo vyviedol, však Riško?“ ženička sa zvrtla a namáhavo vystúpala pol poschodia hore, nasmátrala kľúče v zákutiach hnedého kabáta a otvorila byt. Na chodbu sa vyvalil pach domácnosti, ktorý bol Krauzovi tak dôverne známy, až mal pocit deja vu.

„Potvorské nohy, nie a nie poslúchať. Tak poďte ďalej! To je kamarát, Riško?“

„To je kolega, starší detektív Fischer, pani Malíková, my sme tu dnes tak trochu služobne, aby ste rozumeli.“

„Dobre, tak poďte ďalej, chlapci, nevyzúvajte sa, aj tak som nestihla povysávať. Nevládzem, jednoducho nevládzem! Na všetko som sama, ten galgan sa nezastaví a nepomôže, ako je rok dlhý. Ani sa nespýta, či niečo nepotrebujem, nakúpiť, doviezť a tak podobne. Doletí, hodí peniaze na stôl a už ho niet. Teda, musím priznať, hladovať ma nenechá, to je pravda, nikdy som sa nemala tak ako teraz, ani keď som vládala robiť, to je pravda, ale peniaze nie sú všetko, ako si on myslí! Však mám pravdu, Riško?“

„Pani Malíková.“

„Niečo vám ponúknem, chlapci, piekla som. Buchty s makom, Peťko ich má strašne rád, aj povedal, že sa zastaví, a neprišiel, všivák…“ odbehla do kuchyne a na otočku priniesla veľký porcelánový podnos naložený pyramídou z pochúťky, o ktorej Krauz vedel, že pri nominácii na Nobelovu cenu by nebola bez šancí. Pravidelnú líniu útvaru umocňoval jemný biely poprašok cukru. Nechýbala ani jedna tehlička, ten všivák sa naozaj nezastavil a dnes to už tiež asi nestihne… tak ochutnajme! Fischerovi po prvom zahryznutí nadskočilo obočie a hodil na Krauza pohľad, ako že mal si ma dopredu upozorniť, čo ma čaká. Krauz iba s letmým úsmevom chápavo prikývol a dlaňou chytal padajúce omrvinky Bola to vskutku pochúťka!

„…vie dobre, že sa mu ujde, aj keď hneď neprikvitne, veď kto by ich už len u nás zjedol, ak nie on! Koľkokrát som mu už hovorila, nech sa usadí a ožení, nech prestane s tým poflakovaním sa po nociach, už by som si aj ja zaslúžila poriadnu rodinu a vnúčatá, ktoré by sa pustili do takejto dobroty, a nemusela by som len na neho vyčkávať ako na zmilovanie božie! Ále, to nie, to je samé ešte mám čas a čo s cudzou ženskou, či ako to večne komentuje?! No, mám s ním len starosti, Riško. A ty ako, si ženatý, deti máš? Tak dlho som ťa nevidela!“

„Som, mám dve dcéry, už veľké baby, desaťročné.“

„No vidíš! A ten môj galgan stále nič. Nemohol by si mu dohovoriť, na teba on vždy dal, veď ste kamaráti, nie?! Ja som už na neho krátka…“ pani Malíková pokračovala v monológu a nedala sa zastaviť. Sedeli, počúvali a minúty bežali. Situácia sa im začínala vymykať z rúk, atmosféra nadobúdala príliš domáci a pohodový charakter, chýbal už len pohárik červeného vína a rodinný album. Tak ďaleko to Krauz nechcel nechať zájsť, ich dnešné povinnosti boli príliš úradné. Fischer postrehol jeho obavy a hodil mu záchranné koleso.

„Pani Malíková, ďakujeme za buchty, sú fantastické, ale my sme prišli za vami kvôli niečomu inému.“

„Áno… pani Malíková…“ Krauz sa posunul na pohovke dopredu, skoro až do predklonu a pozrel sa do očí ženičke, ktorá túžobne čakala na vnúčence, ktoré by jej pomohli s horou buchiet, a on jej má povedať, že si ich môže zjesť sama, prípadne im zabaliť zvyšok na cestu. Skurvená robota!

„…viete, stala sa nehoda.“

Ženička postrehla zmenu v hustote ovzdušia, postrehla zmenu v atmosfére, ktorá už nebola familiárna, ale zmenila sa na stroho služobnú. Aj ona sa nahla dopredu a rukou zmietla zo stola smietku.

„Á… áno?“

„Áno. Stala sa… Peťovi.“

Nepovedal Pavúk, ale Peťo, a samého ho to prekvapilo. Po toľkých rokoch ho po prvý raz nazval krstným menom. Aj ona to postrehla. Pomaly sa vrátila celou váhou do kresla a opätovala Krauzovi dlhý, skúmavý pohľad. Bolo po atmosfére. Aj buchty zhorkli.

„Peťo už na buchty nepríde, pani Malíková. Dnes nadránom ho v jeho aute niekto… zastrelil. Zatiaľ nevieme kto, ale my na to určite prídeme.“

Za tú sprostosť, čo povedal na záver, by sa najradšej nakopal do riti! Toto sa hovorí šéfom na porade, a nie matke mŕtveho kamaráta.

Ženička neodtŕhala od Krauza pohľad. Ich oči spoločne vlhli.

Bolo ticho.

„Videl si ho?“ zašepkala.

„Videl. Je to on. Je mi to naozaj… ľúto.“

Fischer mal strašnú chuť na buchtu, ale zdalo sa mu hlúpe teraz sa vypytovať, či si smie zobrať ešte jednu, a bez dovolenia si zobrať netrúfol, bol slušne vychovaný policajt. Sedel tam a špekuloval ako líška nad syrom v havranovom zobáku.

Pomaly odvrátila hlavu k oknu a pohľad jej odletel niekam, kde sa dá tušiť dno ľudskej duše, terra incognita, kam nemá prístup nikto cudzí.

Neplakala. Krauz s Fischerom z nej nespúšťali oči. Neboli v takejto situácii po prvý raz a zažili už všemožné reakcie na správu o úmrtí člena rodiny, od úsmevu a neskrývanej radosti, až po sanitku s resuscitačným vybavením.

Čakali. Minúty ubiehali a Krauz nemal odvahu prerušiť bolestné ticho, ani spomienky a žiaľ nad strateným synom. Stará ubolená ženička, ktorá prišla o zdravie celoživotným postávaním za pultom, o muža krátko po narodení syna, o syna krátko po dosiahnutí jesene života. Zaslúžený odpočinok na staré kolená. Osamote ako prst. Skurvený život!

„Chcela by som ho vidieť, pozrieť sa.“ Krauz jej pohladil ruku a pomaly pokrútil hlavou. Prečo sa každý v takejto situácii hrabe na patológiu, to nevedeli detektívi nikdy pochopiť. Raz počas pitvy sa o tomto fenoméne bavili s doktorom Lengyelom, a ten to vedel aj odborne psychologicky zdôvodniť. Dôvod Fischer už dávno zabudol, nepresvedčil ho a zdal sa mu pritiahnutý za vlasy, preto ho aj pustil z hlavy. Navrhol vtedy Lengyelovi, aby zaviedli kvôli takýmto zákazníkom návštevné hodiny. Nikomu z prítomných sa jeho nápad nepozdával, vyjadrenia personálu aj kolegov policajtov boli napospol veľmi rozpačité a skeptické. Nechceli mu otvorene povedať, že je vôl! Uznajte sami, ako by sa na hlavnom vchode nemocnice vynímala ceduľka:

 

PATOLÓGIA

 

NÁVŠTEVNÉ HODINY

Utorok: 9:00 – 13:30

Štvrtok: 12:30 –16:00

 

UPOZORNENIE!

Na oddelenie je prísny zákaz nosenia kvetov, bonboniér a potravín, rýchlo podliehajúcich skaze!!! Niet ich kde skladovať, chladničky máme plné!

 

„Teraz to nepôjde, teta, my sme ho len pred chvíľou našli a ešte nie sú z našej strany urobené všetky náležitosti. Neskôr, keď ho prevezú a… upravia, potom ho môžete vidieť, skôr by som to neodporúčal. Ako vám je, pani Malíková, ste v poriadku?“

„Prečo, Riško?“

„Chcel… no, chcel som sa s vami o Peťovi porozprávať. Zaujímalo by ma viac vecí, ale ak chcete byť sama, alebo sa necítite dobre…“

„Čo sa mu stalo, povedz mi pravdu Riško.“ Váhal. Ako ďalej? Povedať jej to, alebo bude stačiť milosrdná lož?

„Dnes nad ránom sa vracal autom z mesta, zaparkoval dole pod bránou, viete, kde mal byt…“

„Viem.“

„…a ako zaparkoval, zrejme k nemu pristúpil… alebo pristúpili, a cez bočné okienko auta ho samopalom… netrpel… bolo to rýchle.“

„Ježišukriste,“ zastonala. Dal jej chvíľu na spamätanie.

„Pani Malíková, býval tam sám?“

„Sám,“ hlas sa jej stratil v suchom prehltnutí.

Krauz pozrel na Fischera a ten pohotovo zareagoval.

„Prinesiem vám trochu vody z kuchyne, len seďte.“

„Dole pri chladničke mám fľaše.“

„Našiel som,“ ozvalo sa z kuchyne, zasyčala otváraná minerálka, potom krátky žblnkot.

Napila sa pomalými, ťažkými dúškami, a keď odkladala pohár, Krauz ho musel zachytiť, aby bezpečne pristál na stolíku pred ňou. Pomaly sa spamätávala.

„Bola som u neho iba párkrát. Nepekné zariadenie, také kovové a sklenené. Príliš moderné. Žiadny koberec, samá tvrdá dlažba. Žena stojaca celý deň pri sporáku môže prísť o nohy na takom tvrdom. A žiadna spálňa. Posteľ cez celú izbu a oproti televízor! Uznaj, v spálni televízor a obrovské čierne debny na nepríčetný rámus. Vôbec to nepripomínalo domov, iba také reprezentačné kancelárie, nič viac. Často sme sa kvôli tomu vadili. Nemal ani kam detskú postieľku postaviť, ani…“ zavzlykala, hlava jej padla na prsia a plecia sa roztriasli. Krauz z vnútorného vrecka saka vylovil papierové vreckovky, jednu vytiahol a vložil jej ju do zovretej dlane. Neregistrovala nič, ticho plakala. Detektívi sedeli na gauči a čakali. Boli trpezliví, vedeli, že určité reakcie musia prebehnúť, či sa im to páči alebo nie, a nedajú sa urýchliť, jednoducho ich treba strpieť a vyčkať.

„Často sme sa kvôli tomu vadili, veru často, Riško,“ poutierala si oči a nos a premočená vreckovka ostala v stareckých vycivených prstoch s jasne modrými žilkami pod priesvitnou zhnednutou pokožkou.

„Aj kvôli jeho slopaniu a ponocovaniu. Ktorá by ho chcela, takého ožratého, v jednom kuse ožratého! Alebo spal. Potom celé dni prespal, aby sa mohol večer zase flákať s kamarátmi po vonku!“

„Poznáte jeho kamarátov?“

„Chlapci, chlapci, kde sú tie časy, keď som vedela o každom vašom kroku. Keď ste spolu na dvore hrali váš večný futbal a poznala som vás všetkých po mene, Riško! To už bolo dávno. Kúpil si byt, odsťahoval sa, dospel…“ stíchla. Ostávalo už len dodať „a zomrel“, ale to jej akosi nešlo z hrdla, ešte si to ani poriadne neuvedomila a Krauz vedel, že to najhoršie ju ešte len čaká.

Večer. Dnes večer, keď sa zotmie a dlhé, pretiahnuté tiene sa ako votrelci vkradnú do bytu, dopadne na človeka clivota a nostalgia, úzkosť a pocit samoty. Najhoršie sú večery, čas stmievania sa, keď šero ulice pokrájajú lúče pouličného osvetlenia, keď sa každý človiečik ponáhľa domov k svojim drahým, keď každý zatúži po teple domova a spoločnosti niekoho, koho pozná, na koho sa môže spoľahnúť, koho má rád a očakáva to isté aj od neho. Vtedy je osamotenému človeku najosamelejšie. Vtedy je samota najbolestivejšia. A ak je takýto večer ešte k tomu v sobotu, v sychravú, usmoklenú jesennú sobotu, od podrezaných žíl alebo konopného povrazu vás zachráni iba fľaška. Aj to iba na chvíľu.

Nebola jeseň, ale jar a nebola usmoklená sobota, ale vlahé pracovné ráno, ale aj tak sa o ňu bál. Bezvýchodisková osamotenosť uprostred davu! Pre mnohých údel na celý život. Krauz to dobre poznal, rýpal sa v ľudských osudoch už dosť dlho na to, aby sa vedel vcítiť do psychiky svojich klientov. S ľútosťou hľadel na ženičku, ktorá mu bolestne pripomínala nenávratné časy bezstarostného detstva, a uvedomoval si, že pomôcť jej jednoducho nedokáže. Môže jej uľahčiť niektoré procedúry, ktoré ju v najbližších hodinách čakajú, a aj jej ich uľahčí, na to môžete vziať jed, odvezie ju, zariadi, vy telefonuje… ale to je asi tak všetko. Pritom by chcel oveľa viac, oveľa, oveľa viac by chcel pre ňu spraviť, akože po známosti, veď tie jej buchty už jedával najmenej pred dvadsiatimi rokmi, takže sú vlastne starí známi, susedia z ulice, takí si musia pomáhať, musia. Bolo mu jej ľúto a hanbil sa za to, všimol si Fischerovo povytiahnuté obočie. Civel na jeho zbelené hánky na prstoch uväznených medzi kolenami. Takéto prejavy súcitu by niektorí cynici považovali za nedostatok profesionality, ale od Fischera žiadne podceňovanie nehrozilo. Krauz ho videl na jednom morde aj plakať a ostalo to medzi nimi pochované navždy. Na revanš!

„Nemal nejakú stálu… no… kamarátku, dievča, ktoré by vám predstavil.“

„Kdeže, ani náhodou. Určite mal dievčence, veď mal peniaze a tie dnešné fifleny len to potrebujú… ale ja som ho vlastne ani s dievčaťom nikdy poriadne nevidela.“

„Kedy vám volal naposledy?“ Fischer sa už nudil, preto sa ozval.

„Neviem. Včera, predvčerom. To je asi jedno. Pozdravil, opýtal sa, ako sa mám, či ma nebolia nohy, či niečo nepotrebujem, a chcel, aby som sa šetrila. Jeden telefonát ako druhý. Aspoň že zavolal, občas, keď sa už nevedel zastaviť. A už sa ani… nezastaví…“ opäť jej klesla hlava na prsia a Krauz to už nevydržal a chytil ju za ruku. Vďačne k nemu vzhliadla.

„Vedela som to, Riško, stále som mu to hovorila, že zle skončí. On nemal rád ľudí a ľudia nemali radi jeho, vycítila som to už dávno. Keď tu bol a niekto mu volal, počula som, ako hovorí s kamarátmi. Neboli to pekné slová a často bol rozčúlený.“

„Počuli ste nejaké konkrétne vyhrážky, alebo viete, s kým to telefonoval? Kto ho dokázal najviac rozčúliť?“ Fischer ožil.

„To ja, chlapci moji, neviem. Vyhrážky, to nie, ale hádali sa cez telefón dosť často, ale odišiel vždy do vedľajšej izby alebo do kuchyne, aby ma nerušil pri telke. Tak veru. Vravela som mu, že to zle skončí, vravela, ale on mal svoju hlavu, iba sa smial, vopchal si dve-tri buchty do vrecka a už ho nebolo, vetroplach! Potom sa mi zasa dva-tri týždne vyhýbal, keď mal modriny.“

„On mával modriny? To akože sa pobil, alebo…“

„Pravdaže, stále ho bili. Pamätáš sa, Riško, ako ho zmlátil ten vojak kvôli sestre. Vtedy si mu pomohol. Pomohol si mu a ja som ti podnes za to vďačná. Nemal v živote veľa šťastia, vyrastal bez otca, trpel kvôli výške, ozajstných priateľov nemal, poriadne dievča si nenašiel, ale ty si mu vždy pomohol. Chudák, možno aj dnes ráno by ťa potreboval, keby…“ pery sa jej zachveli, ale slzy potlačila.

„Chodil ozbrojený, videli ste u neho pištoľ, alebo priniesol k vám niečo väčšie, pušku, samopal, alebo…?“

„Nie, ja to aj tak nerozoznám. Nič som u neho nevidela, načo by mu bola pištoľa, chlapci? Vyhodila by som ho, keby mi niečo také dotiahol do domu! To dobre vedel. Nič také…“ zaváhala. Zvraštila tvár. Stuhli. Buď infarkt, alebo premýšľa.

„Počkajte, bolo to nedávno, niečo priniesol, škatuľu, chcel, aby som ju dala do skrine, aj som na ňu zabudla, keby si mi nepripomenul. Je to asi týždeň, možno aj viac.“ Namáhavo vstala, Krauz jej pohotovo podoprel rameno ako gavalier vedúci si vyvolenú do tanca a ona namiesto na parket zamierila do vedľajšej izby. Počuli vrzgot starých pántov a potom jej hlas, ako volá Riška na pomoc. Fischer schmatol buchtu, na dvakrát si ju vopchal do úst a s lícami odutými ako škrečok naznačil kolegovi, aby vypadol. Bol to veľmi slušne vychovaný policajt. Krauz vošiel do izby so starým nábytkom a zbadal ju pri dokorán otvorenej skrini, ako komicky na špičkách nacvičuje Labutie jazero a snaží sa dosiahnuť na nedosiahnuteľné vysoko umiestnenú poličku.

„Poď sem, nechce sa mi prevláčať stoličku, ty dočiahneš aj tak… tam vzadu… za tie uteráky… áno, tam som to dala.“ Krauz nahmatal lepenkovú škatuľu od stereomagnetofónu prelepenú lepiacou páskou. Na prvýkrát sa mu prsty zviezli naprázdno po hladkom povrchu škatule, podcenil jej hmotnosť. Na druhý pokus zapojil silu celých ramien. Škatuľa sa neochotne pohla, a keď sa prevážila cez hranu poličky, skoro ho privalila. Dno sa nebezpečne vydulo, tak ju Krauz opatrne ako bábätko preniesol do obývačky. Fischer posunul buchty na kraj stola a urobil kolegovi miesto. Rozpačito pozerali na kolorovanú fotografiu na čelnej strane škatule a uvažovali, čo s ňou. Nepredpokladali, že by pani Malíková vedela niečo o povolení na domovú prehliadku a o zaisťovaní vecných dôkazov súvisiacich s trestným činom. A aj v tom prípade, že by tieto predpisy ovládala, vedeli by sa s ňou dohodnúť. Problém bol inde. Ak škatuľu otvoria bez vyšetrovateľa a budú v nej dôležité dôkazové materiály, môže sa to považovať za získanie dôkazov nezákonným spôsobom, bez nariadenej a povolenej domovej prehliadky. Jednoducho podhodené! S rozumným vyšetrovateľom by sa dalo dohodnúť aj dodatočne, všetko sa dá, ale oni nevedeli, komu prípad pridelia, a s niektorými sa jednoducho dohodnúť nedalo. Na druhej strane, ak sú v škatuli, povedzme, staré ponožky a použité slipy, spúšťať kvôli tomu celú administratívnu mašinériu s nulovým výsledkom by viedlo len k poriadnemu fiasku a duchaplným poznámkam od Vaňu, Kukyho a im podobných kreténov. Aj od šéfov. Im podobných.

Stáli tam bez slov a v hlavách sa im rojili rovnaké myšlienky.

„Takže,“ začal Fischer, „čo takto pyrotechnika?“

„Neblázni! Dal to vlastnej matke do skrine! Až taký chuj Pavúk nebol.“

„Dobre, takže pozrieme?“

„Neviem. Je to strašne ťažké a štrngoce to. Na magneťák môžeš pokojne zabudnúť. Ide mi o vyšetrovateľa, aby neboli pindy, keby náhodou.“

Ženička upratala skriňu a prišla k nim.

„Vezmeš si to, Riško?“

Chvíľu váhal, ako na ňu.

„Teta, mi by sme mali mať… teda…“

„Ale, no tak, Riško, ja viem, že bez povolenia nemôžete prehľadávať byty. Peťo mi to kládol na srdce pri každej návšteve, aby som sem policajtov nevpúšťala, jedine ak majú povolenie, ale ty predsa nič neprehliadaš. Pokojne ti to dám, ak ti to pomôže. Aj tak som rada, že sa toho zbavím…“ sťažka si sadla a bolo vidno, že je toho na ňu príliš.

Správa o smrti syna začínala účinkovať ako načasovaná droga. U ľudí, u ktorých sa nedostaví hysterická reakcia hneď na začiatku, postupne vzrastá vnútorné napätie, ale človek je schopný ho ovládať iba do určitej miery. Potom dochádza ku kulminácii a zákonite sa neskôr dostaví fáza uvoľnenia. Najbežnejšou chemickou reakciou je plač. Sprevádzajú ho pocity úzkosti a beznádeje, človek nevie, ako ďalej, nie je schopný vyriešiť problém a nevie, čo má robiť, pripadá si úplne opustený, stratený, zbytočný a nasleduje skrat. Niekedy aj ten spomínaný povraz. Môže to trvať dlho, niekedy aj niekoľko mesiacov, ale často iba pár hodín. Pomoc v ktorejkoľvek fáze môže výrazne ovplyvniť ďalšiu existenciu postihnutého, bohužiaľ, veľakrát sú to iba plačky nad hrobom, ktoré sa začudovane a nahlas, aby to všetci pozostalí počuli, pýtajú, či sa naozaj nenašiel nikto z rodiny a známych, kto by za tým úbožiakom zašiel a v pravý čas sa ho opýtal, či niečo nepotrebuje, či mu nie je clivo, či…

Pani Malíková bola vyškolená, ten pes dobre vedel, že veci v škatuli sú dôležité a treba ich bezpečne ukryť. Škatuľa začínala byť zaujímavejšia, než pôvodne predpokladali.

„Vezmeme ju k nám, dobre, teta?“ rozhodol Krauz a aj Fischerovi sa to zdalo najrozumnejšie. Keby niečo, privolajú vyšetrovateľa, babku vypočujú a celá vec sa zlegalizuje. Fischer vzal škatuľu pod pazuchy a podišiel k dverám. Krauz sa sklonil nad sediacu ženičku a zovrel jej ruku v dlaniach. Vysvetlil jej, že dnes ju nikto obťažovať nebude, aby si zavolala k sebe susedu alebo niekoho z rodiny, a keď skončia všetky úkony s Peťom, mal na mysli pitvu, ale nedokázal to povedať tak otvorene, potom sa jej ozve a dohodnú sa, čo ďalej. Ubezpečil ju, že všetko zvládnu, a ona mu vďačne pohladila líce a keby Fischer od dverí tak sprosto nezízal, bol by ju pobozkal na tvár a pohladil by ju po šedivých premastených vlasoch.

Na Fischera sa môžem… pomyslel si a pobozkal ju na tvár a pohladil po šedivých premastených vlasoch. Fischer sa vychádzajúc z obývačky obzrel a smutným pohľadom spočinul na mise s buchtami. Rezignovane mykol plecami, ale pretože to vyzeralo, akoby si naprával škatuľu pod pazuchou, nikto gesto nepochopil, nikto sa nad ním nezľutoval a neponúkol mu ešte jednu na cestu. A tak odchádzal smutný, bez výslužky. Hrial ho jedine pocit, že mal aj tak o jednu viac než Krauz.

Keď matka osamela, zrútila sa do kresla, namáhavo sa načiahla za pohárom s minerálkou a hltavo ho vyprázdnila. Hlava jej klesla a chvíľu sledovala pravidelný výbrus na skle a lom svetla, rozpadajúci sa do siedmich farieb dúhy. Zostala sama.

Nakoniec sa usedavo rozplakala.

V kancelárii nebolo nikoho, čo malo ruky a nohy, išlo do terénu. Detektívi z oddelenia vrážd sa poflakovali v okolí miesta činu a hľadali svedkov, vypočúvali náhodných okoloidúcich, susedov a ich deti a snažili sa získať čo najkompletnejší obraz o posledných chvíľach Malého Pavúka. Ten rezignovane sedel za volantom luxusného auta a čakal na príchod pohrebnej služby. Dávali si na čas, ako vždy. Na rozdiel od taxikárov si to mohli dovoliť, ich zákazníci už neutečú.

Fischer postavil Pavúkovu škatuľu do stredu kancelárskeho stola, skontroloval dve susedné miestnosti, či tam nie je nejaký oneskorenec, a keď sa ubezpečil, že ich nikto nevyruší, vylovil zo saka vyskakovačku. Zo zásuvky vybral pár bielych bavlnených rukavíc a jedny hodil aj Krauzovi. Štíhla, dokonale vybrúsená čepeľ si hravo poradila s lepiacou páskou a štyri časti vrchnej strany škatule nadskočili ako pokrievka na hrnci. Niekoľko kusov pokrkvaných novinových listov tvorilo izolačnú vrstvu, aby sa samopaly a pištole pri prenášaní nepoškodili a neštrngali príliš hlasno.

„Sviňa jedna, asi pripravoval tretiu svetovú…“ skonštatoval Fischer.

„To je pes, pozri, ani jedna nemá číslo.“

Stáli nad stolom, na ktorý poukladali obsah balíčka, určeného asi Tamilským tigrom a ich mierovému hnutiu. Tri samopaly Škorpión, jeden HK kalibru 9 mm, štyri pištole Glock 19 a munícia. A tony pokrkvaného papiera. Ani jedna zbraň nemala výrobné číslo. Ani jedna zbraň nemala identifikačné markanty. Bolo jednoznačné, na čo sa mali použiť.

Zbrane, ktoré sa nedajú identifikovať a nemožno vystopovať ich pôvod, sa používajú na tie najväčšie svinstvá, na vraždy, na únosy alebo na lúpeže, a bez obáv sa na mieste činu odhadzujú, pretože nepredstavujú žiadne riziko. Na prvý pohľad nelogické počínanie je veľmi predvídavé. Laik by sa opýtal, prečo tí machri, čo vo filme, a bohužiaľ, od istého času aj v bežnom živote, dokážu za pár minút vyrabovať celú banku, alebo zniesť zo sveta kohokoľvek, nakoniec odhadzujú zbrane, veď tým nedávajú policajtom ideálnu stopu!? Nie je to tak! Profík dobre vie, že ak sa na zbrani nenachádza výrobné číslo, je vystopovanie miesta výroby, predaja a posledného majiteľa nemožné. Pochopiteľne, ak sa použije iba raz. Číslo sa dá zo zbrane odstrániť dvoma spôsobmi. Buď sa na čiernom trhu zoženie súčiastka, ktorá nenesie vyrazené číslo a vymení sa za originál, alebo sa podplatí niekto priamo v továrni na zbrane a súčiastky sa kradnú ešte pred označením. Zbrane sa kompletizujú v ilegálnych dielničkách a dodávajú sa na čierny trh.

Ak uvážime, že do tejto formy podnikania sú zapletené organizované gangy po celom svete, tak je zrejmé, že vagabund, ktorý sa aj s partiou rozhodne vylúpiť banku alebo odstrániť nepohodlnú osobu, nebude začínať od piky a zháňať kontakt v najbližšej zbrojovke, aby si časom poskladal nejakú pištoľku bez čísla. Stačí mu kontaktovať vhodného, a hlavne bezpečného priekupníka a môžete si vybrať od dámskej dvadsaťdvojky až po pechotný guľomet!

K dispozícii je všetko, čo chceš, len navaľ prachy, kámo, a sme partneri! Ručné vybrusovanie a odstraňovanie výrobných čísel v kôlničke za domom už patrí do stredoveku. Všetci predsa dobre vedia, že rôntgenové lúče, v poslednom čase aj iné, modernejšie formy žiarenia, sú schopné zviditeľniť odstránené čísla aj z mikroštrukturálnych zmien na kove a takéto amatérske zľahčovanie si roboty môže mať pre lakomca osudné následky. Na dokončenie dokonalého trestného činu potom stačí iba dodržať základné pravidlá bezpečnosti práce. Prečo ale takto zložito nadobudnutú a draho zaplatenú pištoľ treba odhodiť? Predsa aby vás s vražednou zbraňou v odkladacom priečinku neskontrolovala hliadka dopravnej polície. Na lakomosť už doplatil nejeden amatér, profíci nikdy nešetria na nesprávnom mieste! Nikdy!

Na dne škatule, zahrabaná pod tonami pokrčených novín, ležala veľká obálka.

Spoj precízne zalepený a poistený tromi kovovými kancelárskymi sponami. Fischer pozrel na Krauza, ten pokrčil plecami a nechal kolegu, nech šikovným rezom obálku otvorí. Stlačil protiľahlé konce a otvor na obálke nadobudol neslušný tvar. Na stôl vypadla magnetofónová kazeta. „Čo daktylky?“ zapochyboval Fischer. „Máme rukavice, ak tam sú odtlačky, prehratím kazety sa nezničia, a keď sa dozvieme, čo nám chlapci z podsvetia odkazujú, môžeme sa zariadiť podľa toho, čo ty na to?“

„Máš recht, prines tú mašinu!“

Krauz vybral zo skrine minikazetový služobný magnetofón, ktorý sa mu v bielych bavlnených rukaviciach skoro vyšmykol a spadol na zem. Zahrešil a vložil kazetu.

„Disko!“ zavelil Fischer a sadol si oproti Krauzovi. Z reproduktora sa ozvalo zapraskanie, potom tri údery bubeníkových paličiek a bendžo rozvírilo rýchly polkový rytmus notoricky známej odrhovačky. Po úvodných taktoch jeden z najlepších, bohužiaľ už dávno mŕtvych interpretov folkovej muziky, oznamoval, že zas má v rukách „to zradný bendžo“ a hodlá ho vyutierať nejakou šatkou. Krauza myklo, pretože zvuk bol nastavený na maximum a Fischera hodilo do operadla, ako sa snažil uniknúť ohlušujúcemu rámusu. Stiahli decibely na únosnú mieru a nechápavo na seba civeli. „To snáď nie…!?“ zaprotestoval Krauz. „Pretoč to dopredu, budeme to musieť kúskovať, alebo sa zmieriť s tým, že country má pre nich cenu zlata,“ Krauz stlačil rýchle pretáčanie napred a potom play. Hudba! Zopakoval to. Hudba! Znova. Hudba!

„Nechaj tú rýchlobežku chvíľu dlhšie!“ dirigoval Fischer.

„Aký macher, rob si disdžokeja sám, keď sa ti nepáči!“ Krauz postrčil magnetofón k Fischerovi. Ten počkal s pretáčaním podstatne dlhšie než netrpezlivý kolega. Z magnetofónu sa ozval hlas: „…ššššš… obte nič, len to, na čom sme sa dohodli.“

Fischer s povytiahnutým obočím zagánil na Krauza a nečakajúc na pochvalu začal hľadať začiatok. Konečne ho našiel. Bol geniálne zamaskovaný uprostred pesničky. Z ničoho nič sa ozvalo ťahavé túú, túú, túú, potom vyzváňanie telefónu skončilo, bolo počuť cvaknutie, ako keď niekto zodvihne slúchadlo.

„Prosím!“

„Spojka, zdravím vás.“

„Aj ja zdravím. Hovor je bezpečný?“

„Jasné, bazmek, čo si myslíte, že sme úplne na hlavu…? Volám z aparátu, čo ste mi dali, a dodržujem pokyny, né!?“

Krauzovi vyskočilo obočie. Slovo bazmek mu bolo povedomé! Aj hlas poznával.

„Dobre, takže, aký je stav?“

„No, šak skrz to volám. Byt je zariadený a zaistený, výhľad je perfektný, sme pripravení.“

„Dobre, zatiaľ nerobte nič, len to, na čom sme sa dohodli na poslednom sedení. Striedanie ste si zorganizovali, ako som vám povedal?“

„Jasné, stále je niekto pri okne, dvadsaťštyri hodín, keby niečo!“

„V poriadku, čakajte, ozveme sa.“

„To je všetko?“

„A čo by ste ešte chceli? Chladené pivo a hambáče!? Zbytočne nevyzváňajte!“

„No, nič, v poriadku, ozvite sa.“

V aparáte zacvakalo a pokračoval slaďák s ťahavými tónmi havajskej gitary. Krauz zagestikuloval rukami a naznačil Fischerovi, aby to stopol a vrátil späť. Znovu si rozhovor vypočuli a potom ešte raz.

„Stopni to. Dobre, takže o čo tu ide, čo sme to vlastne počuli, do prdele!?“ Krauz si musel zanadávať, lebo si zabudol stiahnuť hodvábne rukavičky a cigareta, ktorú si podvedome počas reprodukcie zapálil, sa mu pri vyťahovaní z úst vyšmykla a spadla rovno do rozkroku.

„Ten druhý je profík a šéfuje, dáva príkazy a kontroluje bezpečnosť rozhovoru,“ Fischer pomaly analyzoval vetu za vetou.

„Pavúk mu hlási, že majú nejaký byt, z ktorého zjavne niečo pozorujú, a je to asi dôležité, lebo to nemajú spustiť z očí ani v noci, ani na chvíľu!“

„A zrejmé je aj to, že o tejto akcii už mali spoločnú poradu, kde prebrali detaily, a telefonáty sú už iba kontrolné. Preto ho upozorňuje, aby zbytočne nevolal. Dal mu jasne najavo, že dôležité veci preberú neskôr osobne,“ doplnil ho Krauz.

„Presne! Lenže, čo chystali a čo to pozorovali?“

„Zatiaľ nevieme, takže poďme ďalej, pusti to!“ Ozvala sa havajská gitara a slaďák sa ledva pretláčal cez membránu reproduktora, taký bol lepkavý. Fischer sa pohral s tlačidlami a opäť našiel, čo hľadal! „Prosím!“

„Spojka, zdravím vás.“

„Aj ja. Bezpečnosť?“

„Dodržaná, presne podľa dohody! Nemuseli by ste ma zakaždým…“

„Musel! Čo je nové?“

„Umiestnili sme auto, ako ste chceli, ale v noci je vonku ešte chladno.“

„Prestaňte s tým fňukaním! Je tam pohyb?“

„Nie, je tam tma. Stále, už dva dni. Mali by ste sem prísť a pozrieť sa na to. Zbytočne tu tvrdneme a…“

„O tom, čo je zbytočné, nechajte láskavo rozhodovať mňa! Krátko po polnoci sa objekt dostaví. Už vyrazili.“

„Takže my tu strážime prázdny byt a vy o tom celý čas viete, to je úžasné! To je…“

„Držte láskavo hubu!“ hlas sa v závere zatriasol a jeho majiteľ sa prácne snažil ovládať, ale aj tak bolo cítiť, že by sa najradšej rozreval na plné pľúca a uzemnil toho blbečka na druhom konci drôtu, až by bol maličký ako seržantík na plukovnom nástupe. Z temperamentného hlasu bolo zrejmé, že je zvyknutý dávať presné rozkazy a také vyžadoval aj plnenie.

Krauz ticho sedel, Fischer pretočil rozhovor na začiatok a čakal na pokyn. Pustil to ešte raz a Krauz opäť ticho sedel, potom pomaly povedal:

„Ten druhý je šéf, to je isté. Poďme ďalej!“

Fischer pokračoval v hre na skrývačku a pretáčal kazetu. Netrvalo dlho a ozval sa tretí telefonát. Nebol nahraný od začiatku, čo bolo čudné. Hlas jačal.

„…a na to ti seriem! Zaplatené si dostal, nielen ty, ale aj tí tvoji debilní amatéri! Len jedinú vec som od teba chcel, plniť pokyny bez meškania a bez reptania! A vy čo!? Nie s meškaním, ale vôbec ste to nespravili. Načo sme to toľkokrát rozoberali!? Z každej strany!? Načo?“

„Ale tá žena…“ bol to Pavúk, hlas mal úplne roztrasený.

„Čo žena, čo za žena!? O tom, že tam môže byť spolujazdec, sme tiež hovorili, nie!? Ba dokonca aj o zadnom sedadle, tak prečo ste nešli podľa plánu!?

„Ja som išiel, tí vonku odmietli. Bola to jeho žena! Je tehotná! To nejde… len tak… niekoho…“

„Na to ti seriem!“

Pauza. Dychčanie, niekto sa z celej sily snažil ovládať.

„Vy debili! Toto ste posrali. Toto ste…“

„Odmietli poslušnosť! Čo mám robiť?! Jednoducho sa zaťali a odmietli, a je to aj vaša vina! Odmietli to spraviť, kým sa nevyriešia prachy za tú banku… a ten pes Kam…“

„Nemenuj, ty idiot, nikoho! Na vaše vnútorné rozbroje ti zvysoka seriem!? Ak nevieš rozkázať vlastným ľuďom, choď do riti!!“ reval hlas. Dlhá odmlka a ťažké prerývané dýchanie. Potom pokračoval už miernejšie.

„No nič! Odišiel, tak odišiel. Nedá sa nič robiť. Mohli sme to už mať za sebou. Všetci! Asi si neuvedomuješ, že všetko bolo načasované a pekne to na seba nadväzovalo, jedno na druhé. Teraz ste pretrhli reťaz, chuji! Následky si ponesiete sami. Ráno o desiatej na stanovisku! A priprav si riť, bude kefung!“

Krauz si vypočul aj tento rozhovor niekoľkokrát, potom mlčky sledoval Fischera, ako sa hrá s magnetofónom a striedavo stláča jednotlivé tlačidlá, ktoré rytmicky cvakali do ticha kancelárie. Kazeta došla do konca. Prehrali aj druhú stranu, ale zistili, že tretím telefonátom sa komunikácia skončila. Sedeli a gánili po sebe a po zapratanom stole. Pripadali si ako na inventúre v hlavnom stane hnutia Hamas.

„Richard, do kelu, oni chcú niekoho odkrágľovať!“

„Alebo uniesť, nie?“

„Alebo uniesť a odkrágľovať.“

„Musíme prezrieť tie noviny!“

„Čo za noviny?! Teraz ťa štvú noviny?!“

„Pokojne, áno? Prezrime všetky noviny, v ktorých boli zabalené pištole a kazeta. Inak nezistíme ani približný dátum, kedy bola nahrávka urobená. Možno to nezistíme ani tak, ale nič lepšie mi nenapadá, a tebe?“

Fischerovi svitlo. Zhrozene pozrel na kopu pokrkvaných zamastených novín na zemi a znechutene sa pre jedny zohol. Postupne zbierali zdrapy papiera roztrúsené kade-tade, opakom ruky ich vyrovnávali a hľadali dátumy. Najstaršie boli viac ako rok staré, najčerstvejšie mali dva týždne. Podstatnú časť tvorili povytŕhané listy z časopisov bez dátumov.

„Čo z toho?“ spýtal sa Fischer.

„Nič! Myslel som, že nájdeme všetky z jedného obdobia. Spomeň si, čo hovorila pani Malíková, kedy jej priniesol Pavúk krabicu?“

„Hovorila, že asi pred týždňom. Možno aj viac.“

„Správne, možno aj viac. To nám zatiaľ musí stačiť. Nič múdrejšie nevymyslíme. Vieš čo? Zbavme sa tohoto tu. Zavolaj technika a pozrite odtlačky na zbraniach. Potom ich doruč vyšetrovateľovi, nech vyplní formulár a zaradí ich medzi vecné dôkazy. Treba ich nakoniec aj tak zaslať na balistiku, nech ich nastrieľajú a nech zistia, či sa už nepoužili pri nejakom svinstve. Ja idem zavolať Bossa a večer zapadneme do bahna veľkomesta. Mám taký dojem, že jedine on bude vedieť odpovedať na naše otázky. Čo ty na to?“

„Beriem! Čo s kazetou?“

Krauz zvážnel. Podvedome cítil, že majú v rukách bombu. Knôt už horel a kto to podcení a nezareaguje včas a pohotovo, tomu buchne rovno pod nosom. Nech si horí! Zatiaľ nech tlie, a keď príde vhodný čas, dajú ju pod riť tomu, komu patrí, nech je veselo!

Bude veselo!

„Dáme ju zatiaľ ku mne do skrine. Mám takého ciťáka, že onedlho budeme vedieť, čo s ňou. A neviem prečo, ale niečo mi hovorí, že keby sme ju teraz zaradili do prípadu, neskôr by nás to mrzelo.“

„Len aby nás to nakoniec nemrzelo tak či tak!“

„Si mäkký?“

„Dobre vieš, že nie. Ideme na to!“ ‚ Krauz sa pohodlne rozvalil na stoličke ako človek po celodennej namáhavej práci a chvíľu relaxoval tým, že pozoroval Fischera, ako telefonicky vybavuje, na čom sa pred chvíľou dohodli.

Prestal ho registrovať a z vrecka vytiahol mobil. Na displeji si zobrazil zoznam podľa mena a prelistoval čísla pod písmenom M. Vedel, že nič nenájde, ale urobil to pre uspokojenie a istotu, že nezabúda na bezpečnosť a stále dodržuje základné zásady konšpirácie.

Každý dobrý detektív mal tri telefónne zoznamy. Jeden v mobile, kde boli čísla na neškodné osoby. Rodina, kolegovia, kamoši z krčmy a podobne. Všetko ľudia, ktorých čísla sa dajú bežne zistiť na informáciách.

Druhý zoznam mal Krauz v modrom notese v hornej zamykateľnej zásuvke pracovného stola. Boli v ňom čísla, ktoré nemuseli nikoho iného zaujímať. Kontakty, ktoré si každý strážil ako oko v hlave. Čísla na významnejších podnikateľov, menej významných politikov, bezvýznamných sudcov a prokurátorov, známosti v iných zložkách polície alebo armády, v iných službách typu „šušušu“ všetko pošepky, ďalej kamarátky, kurvy. Tretí zoznam mal uložený v hlave, na jedinom mieste, kam sa za žiadnych okolností nedostane nepovolaná osoba. Tento zoznam bol najdôležitejší. Jeho prezradenie mohlo mať fatálne následky. Figurovalo v ňom aj meno Bossa podsvetia v Našom Meste s iniciálami M. S. Ďalší podarený kamarát z detstva.

Práve tomu sa Krauz chystal zavolať.

Richard Krauz, Peter Malík a Miroslav Stehlík.

Ako svätá trojica. Prvý ostal bez prezývky, hovorili mu Rišo. Neskôr pán detektív. Druhého každý poznal ako Malého Pavúka. Tretiemu hovorili Boss. Nebola to prezývka, bolo to miesto v hierarchii.

Mirec sa prisťahoval na sídlisko neskôr, keď už partia existovala a hierarchia bola určená. Nerobilo mu to žiadne problémy, zapadol veľmi rýchlo a vďaka vrodenej inteligencii umocnenej štúdiom na gymnáziu sa rýchlo vypracoval na popredné miesto. Dovŕšenie plnoletosti partiu rozbilo. Niektorí išli na vojenčinu, niektorí na vysoké školy, mnohí sa poženili a povydávali. Najkrajšie obdobie života sa skončilo. Mirec študoval v Rusku nejakú veľmi nóbl školu, ale ani znalosť štyroch jazykov mu nepomohla proti besnej docentke, ktorá si postavila hlavu a znemožnila mu ukončiť tretí ročník. Keď sa vrátil, dlho s ním nebola reč. Malý Pavúk nezabudol a podal mu na začiatku pomocnú slamku. Koniec socializmu ich zastihol ruka v ruke na polceste do basy za nedovolené podnikanie, za činnosť, ktorá o pár mesiacov bola zlegalizovaná a znamenala vstupnú bránu do raja.

Chytili vietor do plachát a obchody sa pohli. Vykurovacie oleje ako krycí názov pre naftu, cigarety, alkohol, kradnuté luxusné autá… to boli iba začiatky. Ale dôležité! Formovala sa nová partia, nové vzťahy. Okrem zástupu pijavíc prisatých na Mircovi, pardon, v tom čase mu už hovorili Boss, vysávajúcich z neho prachy namiesto krvi, sa prisal aj Kamil. Príma chalan, bol všade, kde bolo cítiť peniaze, ale dokázal aj zamakať. Profesionál na otváranie čohokoľvek, autá, pokladne, bankové trezory. Nahradil Riša, pretože ten nikdy nekradol a nechcel sa zmeniť. Svätá trojica bola opäť kompletná. Richarda už do partie nevolali, v tom čase robil detektíva na oddelení vrážd, a to nebola dobrá kombinácia.

Začiatky boli ťažké, ale výnosné. Nasledovali obchody s nehnuteľnosťami, prvé nočné bary a bordely, hotely a letoviská vo veľhorách, drogy, vydieračky, podvody s privatizáciou, kde išlo o miliardy. Ako rástli kontá, rástli aj zástupy pijavíc, ale aj zástupy verných. Prišla závisť a konkurencia. Bolo treba myslieť na obranu impéria. Keď sa stratilo z povrchu zemského zopár nepohodlných, Krauza upozornil kolega z oddelenia na Bossove aktivity. Opäť sa stretli. Nevideli sa dlhý čas a bolo o čom rozprávať. V tom čase už Mirec šéfoval celému podsvetiu v Našom Meste a Krauz postrehol, že hoci sedeli v Bossovom bare, naokolo sa motala armáda svalovcov a striehli na každý pohyb.

Bál sa a Krauza iba utvrdil v presvedčení, že už sa stal jeho zákazníkom, okúsil pach krvi a že už sa nezastaví. Vedel, že ich cesty sa raz skrížia a ani jednému nepomôžu staré zašlé časy, kamarátstvo a všetko, čo spolu prežili. Pôjde do tuhého a na sentimentalitu neostane čas. Jeden z nich si to odskáče, to vedel Krauz nabetón. Povedal mu to a Boss sa iba smial, vraj, netáraj, ja a také čosi!? Klamal a Krauz videl, že je amatér. Toto ho nenaučili.

Ešte niečo mu Krauz povedal. Dozvedel sa o ňom, že spolupracuje s tajnou službou a robí pre nich špinavú robotu a za odmenu dostáva tipy na rôzne privatizačné podvody a ktovie čo ešte. Boss stuhol, ale zahral to do autu. Opäť amatérsky a pre Krauza to bola jasná odpoveď. Keď sa lúčili, Boss mu povedal, aby sa ešte niekedy ozval, že si dajú do nosa a zaspomínajú si, ale nemyslel to vážne. Krauz to vedel, a tak prisľúbil, že sa určite ozve. Myslel to vážne. Z času na čas, keď v Našom Meste zmizol za podozrivých okolností nejaký významný podnikateľ, alebo sa stala nejaká provokačná, demonštratívna vražda, Krauz zašiel za Bossom a prehodili pár slov. Vždy sa dozvedel, odkiaľ vietor fúka, a dokonca niektoré z takýchto prípadov aj vyriešil. Časy boli všelijaké a Krauz si musel dávať pozor. O stykoch s podsvetím nehovoril a vedeli o tom iba dôveryhodní kolegovia. Fischer.

Malý Pavúk patril k podsvetiu a jeho vražda bola beštiálna a demonštratívna. Mala demonštrovať silu, brutalitu. Bola to výstraha. Komu bola určená, Krauz ešte nevedel, ale bol odhodlaný urobiť všetko, aby sa to dozvedel. Vyťukal spamäti číslo a čakal.

Boss nikdy netrpel na zažívacie ťažkosti, ale šteklenie v žalúdku sa dostavilo okamžite, ako pozrel na vibrujúci mobil a prečítal si, kto volá.

„…mali by sme dať reč, čo ty na to?“ navrhol mu Richard.

„Viem… už sa mi to donieslo. Bazmek… to schytal. Príď večer do severného baru.“

Komunikáciu po telefóne obmedzovali na čo najkratší čas. Obaja vedeli prečo. Mená, názvy, čísla, nič z toho sa zásadne do slúchadla nehovorilo. Mená zabíjajú. Povedal severný bar a to stačilo, Richard vedel, kam má ísť. Dohodli sa a Krauz oznámil Fischerovi, že večer po desiatej pôjdu na výlet. Pohodlne sa vyvalil v tapacírovanej stoličke a premýšľal o telefonátoch z kazety. Ničomu nerozumel. Zatiaľ. Možností bolo veľa. Ak išlo o Bossa, možnosť bola iba jedna.

Vraždili a opäť sa vraždiť chystajú.

Informace

Bibliografické údaje

  • 21. 3. 2024