Cesta v služobnom aute ubehla rýchlo, skoro ráno nebola žiadna premávka a matka Malého Pavúka bývala na susednom sídlisku, takže Krauz sotva stihol dofajčiť rannú cigaretku a boli tam. Mal nostalgický, skoro až bolestivý pocit okolo srdca a šteklenie v žalúdku. Stávalo sa mu to vždy, keď sa vracal na miesta, kde vyrastal. Vchádzal do domov bývalých kamarátov z detstva, prechádzal sa po chodníkoch, kde sa ako šarvanci preháňali na bicykloch a očami blúdil po asfaltových ihriskách, kde zvádzali úporné boje o každý gól. Sám sa čudoval toľkej sentimentalite. Raz sa s tým zdôveril Fischerovi, ale ten mu povedal, že starne a senilnie, tak sa na to radšej vykašľal a nechal si pocity pre seba.
Fischer je hrozný ignorant!
Vošiel do vchodu, kde ako výrastok strkal starému ufrflanému domovníkovi do zvončeka zápalky, aby sa starec vyrútil na chodbu a pred dom, kde sa oháňal ťažkou hrčavou špacírštangľou na nevinných okoloidúcich, otravujúc ich nezmyselnými otázkami, kto to stále vyzváňa a kto to nemá úctu k šedinám a podobne. Malí delikventi, pochopiteľne, boli už dávno na druhej strane cesty a spoza rohu s uspokojením a pasiou sledovali reakcie starého dudroša a nevinných okoloidúcich. Bola to hrozná sranda.
Rád spomínal na detstvo. Krásne bezstarostné časy! Vybehli jedno poschodie po schodoch a skoro sa zrazili so staršou, ťarbavo sa kníšucou ženičkou.
„Dobré ráno pani Pavúko… ehm, chcel som povedať.“
„Áále, Riško, to je prekvapenie, že sa aj ukážeš, ako dávno som ťa nevidela!“ zarazila ich Pavúkova matka.
Keď chalani na sídlisku dorastali a pri rôznych príležitostiach sa titulovali ty „taký“ a ty „taký“, stávalo sa občas, že niektorému z nich titul prischol natrvalo. Boli to prezývky, ktoré sprevádzali človeka po celý život a pretrvali až do čias, keď sa ako dospelí náhodne stretli na pive niekde v záhradnej reštaurácii. Naokolo džavotajúce deti, poväčšinou vlastné, ktoré okamžite spozorneli a pri príchode cudzieho človeka sa dali akože nenápadne a zdĺhavo popíjať sladkú kofolu čo najbližšie pri stole, len aby im nič neušlo z dospeláckych rečí. Deti mali nepredstaviteľnú čurinu z toho, keď neznámy ujko volal ich ocina Citrón, alebo Červík, alebo dokonca Lajniak. Ocino musel doma zdĺhavo vysvetľovať, že neznámy ujko, s ktorým sa náhodou stretli na nedeľňajšej prechádzke, bol kamarát z detstva a že takto mu hovorili kamaráti pri futbale, ale že doma mu tak hovoriť nemusia, presnejšie, nech to ani neskúšajú, ak sú im vlastné rite milé!
Petrovi Malíkovi prischla prezývka Pavúk, neskôr vylepšená o prívlastok, ktorý bol v súlade s výškou, a prezývka sa v jeho prípade tak zžila s nositeľom, že postupne zatlačila pravé meno, a keď chalani prišli vypýtať Petra, aby ho mamka pustila na zápas, s úplnou samozrejmosťou sa pod oknami bytu ozývalo: „Pani Malíková, pustite Pavúka von, inak prehráme, ak nebude chytať! On sa tú matiku potom doučí, uvidíte, aj ja som dostal z písomky štvorku a pustili ma, tak ho pustite na chvíľu, pani Malíková… bez Pavúka to nebude ono.“
Pani Malíková si postupom času na nové synovo meno zvykla, a dokonca aj jej sa občas stalo, že sa jej pošmykol jazyk a medzi chlapcami nehľadala Peťka, ale Pavúka.
„Chlapci, neviete kde je Pavúk, už mal byť dávno doma?!“ vyzvedala a chlapcom to vôbec nebolo divné, pretože sa to stávalo aj v ich rodinách, kde rodičia mali dar veľkorysosti a neboli urážliví a vzťahovační, ale mali zmysel pre humor a romantiku.
Pani Malíková k takým ľuďom bezpochyby patrila, a preto Krauz aj po toľkých rokoch nazval jej syna Pavúkom a ju bezmála pani Pavúkovou a dobre vedel, že môže, že sa neurazí. Okrem toho, mal na srdci inú, oveľa vážnejšiu a bolestnejšiu starosť, a nie pletky s menami a prezývkami.
„Dobré ráno, pani,“ pozdravil Fischer a to bolo tak všetko, čo bol ochotný povedať. Zaujal polohu mŕtveho chrobáka a Krauz vedel, že je to na ňom, že Fischer bude plniť funkciu sekundára a sledovať reakcie matky, keď sa dozvie o synovej smrti. Aktivitu prenechá Krauzovi.
„Idem za vami, …
