PONDELOK
JESEŇ 1996
Staručkej babičke na antikorovom stole už nebolo pomoci, bola sinavá a stuhnutá ako jaternica vytiahnutá z mrazničky. Realita bola smutná, vlastne strašná a babičku z podobného chladného miesta pred malou chvíľou naozaj vytiahli a previezli na mestskú patológiu. Podchladenie nebola pravá príčina jej terajšieho stavu, odborne povedané, bezprostredná príčina smrti. To bol už iba dôsledok toho, čo s ňou nejaká sviňa porobila uprostred minulej noci.
Pravá príčina smrti sa nachádzala tesne pod hrudnou kosťou, prechádzala krížom cez pravú komoru srdca a pokračovala ďalej okolo chrbtice von medzi lopatky. Keby sa niekomu málilo, našiel by tých príčin viac, vlastne neúrekom, boli všade, na hlave, na krku, na ramenách, na bruchu. Vyzeralo to, že ten sviniar ju netrafil iba do palca pravej nohy, ten jediný bol bez krvi, a to je aj pri najlepšej vôli na prežitie málo.
Mali tu vraždu vymaľovanú v tých najjasnejších farbách, vraždu ako vyšitú, neodškriepiteľnú a vo svojej podstate hroznú a smutnú. Hermínu Baumgartnerovú niekto rozsekal mačetou alebo niečím podobným a nedal jej najmenšiu šancu. Hrozné bolo, že sa to stalo uprostred mesta plného slušných ľudí, ktorí by v živote nikoho nezbili, neznásilnili, nedajbože zabili, ako to miestoprísažne tvrdili pri každom výsluchu. Stalo sa to v jej vlastnom byte zapratanom starožitným nábytkom, vyžarujúcim atmosféru muzeálneho pokoja a nostalgie. Smutné bolo, že po nej zostala dcéra s mužom a traja vnuci, pozostalí, ktorí nič nechápali a bez prestania plakali.
V nedeľu poobede prišli zablahoželať babičke k osemdesiatym narodeninám, jedinému členovi ich malej rodiny, ktorý sa dožil takého vysokého veku. Namiesto oslavy zháňali nekonečne dlho zámočníka, aby vypáčil dvere. V nedeľu je to nadľudský výkon. Kým ho našli a presvedčili, aby prišiel, torta stratila nadýchaný šľahačkový preliv a gerbery posmutneli v strnulom vysmädnutom predklone. Náhradný kľúč vošiel do zámky len do tretiny a každý si bol istý, že babka je v byte a kľúče nechala zvnútra. Hrôzostrašná skutočnosť, ktorá ich ovalila po otvorení dverí, prekonala neblahú predtuchu niečoho zlého, ale aspoň trochu prirodzeného, infarktu, alebo niečoho ešte normálnejšieho, čo dôstojne, nenápadne, ale hlavne nenásilne ukončuje bytie našich milovaných na tomto svete. Namiesto toho našli scénu horšiu ako z hororového filmu. Čo ich najviac zaskočilo a šokovalo, nebol ani tak pohľad, ale hlavne pach, ktorý im udrel do nosa. Spôsobil šok, na ktorý tak skoro nezabudnú! Fanúšikovia filmových krvákov sú totiž ochudobnení o najpodstatnejší rozmer smrteľnej agónie, ktorou je práve zápach.
Oni to šťastie nemali. Nikto ich nechcel ochudobniť, ušetriť už vôbec nie.
Pozostalí sedeli v policajnej čakárni a nič nechápali. Človeka smrť zaskočí, hoci s ňou počíta od chvíle, čo si ju racionálne uvedomí. Prekvapí ho o to viac, ak príde v takých krvavých farbách a s odporným závanom ako k nim.
