Chlapi postávali a s nezáujmom civeli pred seba na antikorový stôl. Policajti a pitvoši, dve partie, ktoré sa pravidelne delili o mŕtvoly ako dva dobre zohraté kŕdle supov. Policajtov na krkavčej hostine reprezentovali dvaja detektívi a technik, ktorý sa už zvŕtal nad mŕtvolou a fotografoval, čo mu sily stačili. Vyšetrovateľ ešte nedorazil.
Pitvoši, to bolo skrátené pomenovanie všetkých tých, čo im učarovala medicína, a v smrade a ponurej atmosfére v pivničných priestoroch nemocnice zúročovali svoje dlhoročným štúdiom nadobudnuté vedomosti. Súdni lekári, patológovia, asistenti, laboranti, zriadenci.
Všetci iba postávali a civeli pred seba s neskrývaným nezáujmom. Rutinéri. Ani náznak smútku, hnusu, zdesenia či sústrasti. Smrť, ktorá presakovala z každého kúta vykachličkovanej miestnosti, ich sprevádzala už tak dlho a často, že si na ňu jednoducho zvykli. Keby to neznelo priveľmi morbídne, pokojne by súhlasili s tvrdením, že im zdomácnela, ak by sa vôbec našiel niekto, kto by o takéto domáce zvieratko stál. Ale z postojov, mimiky a pohybov, ktorými sa pripravovali na najbližšie chvíle, bolo zrejmé, že každý má k zubatej iný profesionálny a v kútiku duše aj súkromný vzťah.
Súdny lekár doktor Lengyel ju poznal zo všetkých najlepšie. Poznal ju zo všemožných strán, vo všetkých možných polohách, farbách a pachoch. Poznal ju v každom veku, podobe, bez rozdielu pohlavia a vierovyznania, ignorujúca bankové kontá, konexie, postavenie, a hlavne perspektívy. Plány do budúcnosti, to bolo to hlavné, čo ich vycivená priateľka s kosou ignorovala so sadistickou rozkošou. Za tridsať rokov praxe na súdnom videl tento ostrieľaný macher svojho fachu obrazy neuveriteľnej krutosti osudu.
Mal na sebe biely plášť a hrubú gumenú zásteru padajúcu od hrude až po členky utopené v obrovských galošiach. Galoše a biely plášť musel mať každý, kto vstupoval do pitevne, na to bol šéf na súdnom docent Malý veľmi citlivý. A ďalšou zásadou boli latexové rukavice, nezniesol, aby sa niekto čo i len priblížil k mŕtvole bez nich.
Doktor Lengyel si uviazal chirurgickú čiapku ako vždy s dvojnásobnou precíznosťou a nespúšťal z nebohej oči. Nemal rád, keď ho počas práce rozptyľovali uvoľnené časti odevu zacláňajúce vo výhľade, a preto k obliekaniu pristupoval so zvláštnou dôslednosťou. V niektorých fázach pitvy sa bude musieť absolútne sústrediť, zvlášť ak budú skúmať mikroskopické stopy. Akékoľvek rozptyľovanie bude neprípustné. Na babke dobodanej a dosekanej na nepoznanie bude čo hľadať, to videl na prvý pohľad. Bude to dôležitá pitva a výsledok môže rozhodnúť o osude celého prípadu. Ako už často predtým, možno dokáže hneď na začiatku ukázať na človeka, čo sa zachoval ako sviňa pri poslednej debate s nebohou, alebo, a to sa taktiež veľakrát stalo, vynaložené úsilie vôbec nepomôže, a potom zostane čierny Peter smutným detektívom, odchádzajúcim s dlhým nosom plným mŕtvolného zápachu.
Doktor Lengyel si veľmi dobre uvedomoval dôležitosť svojho poslania, a preto bol prísny na seba, ale aj na každého člena pracovného tímu. Bol pevne odhodlaný odviesť kus poctivej práce, na akú bol zvyknutý.
Tím tvorili dvaja pomocníci. Laci, asistent so silným maďarským prízvukom, ktorý jasne naznačoval, akou rečou si v rodnej krčme objednáva pivo. Bola to zvláštna kreatúra, človiečik vychudnutý na kosť, mierne zhrbený a s vpadnutým hrudníkom. V štyridsiatke mal na tvári hlboké vrásky sedemdesiatročného kmeťa. Takým ľuďom sa ľudovo hovorí ťuťko. Alkohol a práca, nič iné k životu nepotrebujú.
Asistent Vilém bol z iného cesta. Nikdy neopustil pracovisko bez toho, aby neskontroloval polohu kravaty a cestičky vo vlasoch. Ak nebolo v miestnosti zrkadlo, alebo aspoň lesklá výplň dverí, použil na úpravu zovňajšku vlastné zrkadielko. Iný odev ako tmavý oblek neuznával a v čiernych lakovkách s neodmysliteľným kufríkom v ruke sa na nerozoznanie podobal ozajstnému lekárovi. Nikdy sa mu nepodarilo splniť matkin sen, aby sa ním skutočne stal, a to ho mrzelo doteraz, dlhé roky po jej smr…
