34 | Noc na pondelok. Ultimátum
Rachel sa zobudila.
Na prízemí buchli dvere.
Otočila tvár k hodinám. Štvrť na jednu.
Chvíľu zostala ležať v posteli a napäto počúvala, cítiac na celom tele, ako pocit príjemného polospánku nahrádza vzrušujúce mrazenie. Keď príde k posteli, bude sa tváriť, že spí. Vedela, že to je detinské, no rada sa takto hrala. Harry bude chvíľu mlčky oddychovať. A keď sa v spánku obráti a akoby náhodou mu položí ruku na brucho, zacíti, ako sa mu zrýchlil dych.
Potom zostanú nehybne ležať, aby súperili, kto tak dlhšie vydrží. A on prehrá.
Možno.
Zavrela oči.
Po chvíli ich opäť otvorila. Pomaly sa jej zmocňoval akýsi nepokoj.
Vstala, otvorila dvere spálne a načúvala.
Absolútne ticho.
Prešla k schodom.
„Harry?“
Hlas sa jej triasol a to ju ešte väčšmi vydesilo. Nabrala odvahu a zišla po schodoch.
Nikto tam nebol.
Rozhodla sa veriť tomu, že dvere neboli poriadne zavreté a vietor ich len teraz pribuchol.
Zamkla a sadla si do kuchyne k poháru mlieka. Počula, ako sa spolu praskavo zhovárajú staré trámy stien.
O pol druhej opäť vstala. Harry išiel k sebe domov. A nikdy sa nedozvie, že dnes v noci mohol vyhrať on.
Cestou k spálni jej napadla myšlienka, ktorá ju na chvíľu priviedla na hranicu šialenstva. Zvrtla sa. S úľavou si vydýchla, keď na prahu Olegovej spálne konštatovala, že chlapec pokojne spí.
Aj tak ju však o hodinu neskôr zobudila nočná mora a zvyšok noci sa v posteli už len nepokojne prehadzovala.
?
Ford Escort plával nocou ako rachotiaca stará ponorka.
„Okernveien,“ mrmlal si Harry. „Ulica Sons gate.“
„Čo?“ nechápal Sivertsen.
„Len si opakujem.“
„Čo si opakuješ?“
„Najkratšiu cestu.“
„Kam?“
„Uvidíš.“
Zaparkoval v krátkej slepej uličke, kde uprostred činžiakov zmätene stálo pár rodinných domov. Harry sa naklonil cez Sivertsena a otvoril mu dvere. Po vlámaní spred niekoľkých rokov sa už nedali otvoriť zvonka. Rachel na tému auta a charakteru jeho majiteľa neraz žartovala. Harry si nebol istý, či správne pochopil, na čo naráža. Teraz obišiel auto, vytiahol Sivertsena a prikázal mu, aby sa k nemu obrátil chrbtom a držal jazyk za zubami.
„Si ľavák?“ spýtal sa Harry, keď mu snímal putá.
„Čo?“
„Máš lepší úder ľavačkou alebo pravačkou?“
„To je jedno. Ja sa nebijem.“
„Výborne.“
Harry jednu časť pút pripol na Sivertsenovu pravačku, druhú sebe na ľavú ruku.
Sivertsen naňho spýtavo pozrel.
„Nechcem ťa stratiť, milý môj,“ vysvetlil mu Harry.
„Nebolo by pre teba jednoduchšie vytiahnuť pištoľ?“
„Určite bolo. No tú som musel odovzdať už pred niekoľkými týždňami. Ideme.“
Vykročili krížom cez trávnik k skupine domov, ktoré sa čierne a mohutné týčili k oblohe.
„Rád sa sem vraciaš?“ spýtal sa Harry, keď zastali pred bránou domu.
Sivertsen mykol plecom.
Keď vošli, Harry zachytil zvuk, ktorý nechcel počuť. Kroky na schodoch. Poobzeral sa okolo seba, všimol si malé, okrúhle okienko na dverách výťahu, otvoril dvere a Sivertsena vtiahol dnu. Výťah sa pod ťarchou dvoch mužských tiel zaknísal.
„Môžeš hádať, na ktoré poschodie pôjdeme.“
Keď mu Harry pred tvárou zamával zväzkom kľúčov s príveskom v tvare ľudskej lebky, Sivertsen zagúľal očami.
„Nemáš chuť hrať sa? Fajn, Sivertsen, ideme na štvrté.“
Sivertsen stlačil čierny gombík s číslom štyri a pozrel smerom hore, ako keď človek čaká, kedy sa výťah pohne. Harry sa naňho zahľadel. Hrá skutočne dobre, to mu musel uznať.
„Zaťahovacia mreža,“ pripomenul mu napokon.
„Čo?“
„Výťah sa nepohne, ak nezatiahneš mrežu. Netvár sa, že to nevieš.“
„Táto?“
Harry prikývol. Keď ju Sivertsen potiahol doprava, kov zarachotil. Výťah sa však nehýbal.
Harry cítil, ako mu na čelo vystúpila kvapka potu.
„Zatiahni ju poriadne,“ vyzval ho.
„Takto?“
„Prestaň hrať divadlo.“ Harry naprázdno preglgol. „Musíš ju zatiahnuť po okraj. Ak sa nedotkne kontaktného bodu celkom na kraji, výťah nepôjde.“
Sivertsen sa usmial.
Harry zaťal päsť.
Výťah sa s trhnutím pohol a biela stena za čiernym lesklým pletivom začala klesať. Prešli prvé poschodie, cez okienko …
