41 | Happy end
„Dobrú noc.“
Rachel pobozkala Olega na čelo a až po krk ho prikryla paplónom. Potom zišla po schodoch, sadla si do kuchyne a pozerala na padajúce kvapky dažďa.
Mala rada dážď. Čistil vzduch a zmýval všetko staré. Prinášal nový začiatok. Práve to človek potrebuje. Nový začiatok.
Prešla k dverám a skontrolovala, či sú zamknuté. Dnes večer to urobila už po tretí raz. Čoho sa to vlastne bojí?
Zapla televízor.
Vysielali nejaký hudobný program. Traja ľudia sedeli pri jednom klavíri. Usmievajú sa na seba. Vyzerajú ako šťastná rodina.
Keď kúsok od domu udrel hrom, takmer sa jej zastavilo srdce.
?
„Ani netušíš, ako veľmi si ma vyľakal.“
Willy Barli zavrtel hlavou a jeho slabnúca erekcia nasledovala pohyby hlavy sprava doľava.
„Viem si to predstaviť,“ prikývol Harry. „Vošiel som cez terasu.“
„Nie, Harry. Nevieš si to predstaviť.“
Willy sa zakryl paplónom.
„Myslel som si, že si v sprche,“ poznamenal Harry.
Willy zavrtel hlavou a uškrnul sa.
„Ja nie.“
„Kto?“
„Mám návštevu… ženskú návštevu.“
Neveselo sa usmial a kývol k stolu, kde ležala lesklá blúzka, čierna podprsenka a čierna pančucha s elastickým okrajom.
„Samota z nás mužov robí slabochov. Nemám pravdu, Harry? Útechu hľadáme tam, kde veríme, že ju môžeme nájsť. Niekto vo fľaške. A iní…“
Willy mykol plecom.
„Vedome robíme chyby. Nemýlim sa, však? A áno, mám výčitky svedomia.“
Harryho oči si privykli na tmu a teraz ich videl. Stopy po slzách na Willyho lícach.
„Sľúbiš, že to nikomu nepovieš? Bola to chyba.“
Harry prešiel k stolu, prevesil padnutú pančuchu cez operadlo stoličky a sadol si.
„Komu by som to hovoril, Willy? Tvojej žene?“
Izbu v tej chvíli osvetlil blesk, za ktorým nasledovalo mohutné zahrmenie.
„Čoskoro to bude za nami,“ konštatoval Willy.
„Áno.“ Harry si prešiel rukou po mokrom čele.
„Takže, čo chceš?“
„Myslím, že to vieš, Willy.“
„Aj tak to povedz.“
„Prišli sme po teba.“
„Nie my. Si sám, však? Celkom sám.“
„Prečo si to myslíš?“
„Zistil som to z tvojho pohľadu. A reči tela. Harry, poznám ľudí. Prenikol si mi do bytu nepozorovane, potreboval si moment prekvapenia. Tak útočia len ľudia, ktorí sú sami. Prečo si sám? Kde sú ostatní? Vie niekto, že si tu?“
„To nie je dôležité. Povedzme, že som sám. To nič nemení na tom, že sa musíš zodpovedať za vraždu štyroch ľudí.“
Willy si priložil prst k perám a zdalo sa, že kým Harry vymenúva obete, premýšľa.
„Marius Veland. Camilla Loenová. Lisbeth Barliová. Barbara Svendsenová.“
Willy chvíľu neprítomným pohľadom hľadel pred seba. Potom pomaly prikývol a zložil z úst ukazovák.
„Ako si na to prišiel, Harry?“
„Keď som pochopil odpoveď na otázku prečo. Zo žiarlivosti. Chcel si sa im obom pomstiť, však? Keď si zistil, že Lisbeth sa zoznámila so Svenom Sivertsenom a vyspala sa s ním počas vašej svadobnej cesty v Prahe.“
Willy privrel oči a zaklonil hlavu. V matraci zažblnkalo.
„To, že vaša fotografia s Lisbeth je z Prahy, som pochopil, až keď som tú istú sochu videl na fotografii, ktorú som dostal dnes mailom.“
„A vtedy si na všetko prišiel?“
„Nuž, spočiatku som tú myšlienku zavrhol ako absurdnú. Pôsobila však čoraz rozumnejšie. Alebo tak rozumne, aké rozumné môže byť šialenstvo. Pochopil som, že Kuriér nie je sexuálne upätý sériový vrah, ale človek, ktorý všetko pripravil tak, aby to na to vyzeralo. A podozrenie nasmeroval na Svena Sivertsena. Len jediný človek bol schopný uviesť na scénu túto hru. Profesionál. Človek, ktorý k svojej práci pristupuje s vášňou.“
Willy otvoril jedno oko.
„Ak som to pochopil správne, ty tvrdíš, že tento človek naplánoval vraždy štyroch ľudí, aby sa pomstil jednej jedinej.“
„Z piatich obetí boli len tri náhodné. Miesta činu si vyberal tak, aby sa zdalo, že sa riadiš náhodne umiestnenou diablovou hviezdou, no v skutočnosti si ju vytýčil z dvoch bodov. Z vlastnej adresy a z vily Sivertsenovej matky. Šikovná, no jednoduchá geometria.“
„Naozaj tejto teórii veríš, Harry?“
„Sven Sivertsen o Lisbeth Barliovej nikdy nepočul. Vieš, čo ti však poviem…
