62. Kapitola
„Končiť, pozor!" všetci sa postavili, vypli hrude a zaklonili hlavy.
„Personálny rozkaz riaditeľa krajského riaditeľstva číslo tridsaťosem... pohov! Podľa paragrafu stodva á odstavec jedna udeľujem odmenu vo výške... to sa každý dočítate... za mimoriadne aktívny prístup pri objasňovaní dvojnásobnej vraždy... o koho ide, asi všetci tušíte, veď sme to robili spolu! Tak! Sem sa mi podpíšte a ja vám rozdám obálky!"
Takýto začiatok piatka nikto nečakal. Že z toho kvapne nejaká korunka navyše, tušili, ale že tak rýchlo? Chlapi si posúvali rozkaz po stole a podpisovali sa. Rozkaz sa dostal až k Petre. Trochu sa zarazila a obrátila ho, ale meno Pergnerová nebolo ani na druhej strane. Stuhla, ale bez slova posunula papier ďalej. Ani náznak sklamania, ale musela sa veľmi ovládať. Chlapi si rozdali a na babu sa vykašľali. Nič to.
Mayor ju pozorne sledoval a tento okamih si nechcel nechať ujsť. Tešil sa naň už odvčera, odkedy sa porozprával s krajským a čo-to pre oddelenie zase vybavil.
Papier sa dostal aj ku Krauzovi. Aj on si všimol, že jedno meno tam chýba. Všimol si aj Petrin zarazený pohľad, aj šéfov vyškerený ksicht.
„Petra, čo je, ty nič?" spýtal sa Mayor, aby ju ešte viac vytočil.
„Áále..." mala trochu zovreté hrdlo.
„Tak dosť bolo srandičiek, teraz vážne, všetci ticho! Ticho! Vážení... dovoľte aby som vám oznámil, že od budúceho týždňa bude na tomto oddelení o jedného kapitána viac!!"
„Jupíí!" revali všetci a vrhli sa na Petru.
Každý sa s ňou chcel vystískať, boli by blázni, keby nie.
Kým ostatní blbli, Mayor si zavolal Krauza bokom.
„Počúvaj, volal mi Chosé, zlomeným hlasom si pýtal na dnes dovolenku. Odhadoval som ho tak na liter vodky a pol litra koňaku, neboli ste spolu?"
„Nie, išiel som domov a spal som ako šteňa."
„Takže nevieš, o čo ide?"
„Ani netuším!"
„Tak mu pre istotu vypíš dovolenkový lístok, ak nič nevyvedie a nebude žiadny prúser, v pondelok ho môžeš roztrhať."
Krauz prevzal odmenu a vrátil sa do kancelárie. Že niečo nie je v poriadku, už tušil, lebo Chosé ráno neprišiel a nebral ani mobil. Vyťukal jeho číslo a čakal. Dozvedel sa, že volaná stanica je momentálne nedostupná.
Kde ten pes môže byť?
Chosé sa zobudil na príšerne škvŕkavý zvuk a smrad páliaceho sa oleja. Oči ho neposlúchali a v hrdle mal čistú Saharu. Prekvapene sa poobzeral. Periny nepoznal, ani farbu stien, skriňa bola inde...
Nakukla Alenka a žmurkla naňho jedným okom.
„Dobré ránko, vyspatý? Robím ti vajcia so šunkou a mám aj pálivé feferónky, na to, v akom si stave, si myslím, že ideálny životabudič, čo povieš?"
Chosé opretý na lakťoch iba nechápavo zízal. Nadvihol perinu. Bol úplne nahý.
„Ahoj! Ako som sa..."
„S tým prsteňom si ma úplne šokoval, Chosé! A myslel si tú ponuku vážne?"
Alenka priniesla raňajky a hupla k nemu do postele. Chosé ich odložil a použil iba plechovkové pivo.
„Počkaj, počkaj... ako to bolo...?"
„Aha! Ja som to rušila! Opica ako hrom a potom okno. Takže ti ten prsteň mám vrátiť a zo sobáša tiež nič nebude, čo?"
„Ja debil... ja... ako sme sa stretli?"
„Prišiel si Jumbo vi pred záverečnou a nemohli sme sa ťa zbaviť dobré dve hodiny. Daroval si mi snubný prsteň a požiadal si ma o ruku... konečne. Pred svedkami. Tak som si ťa pekne uložila a..."
„Aj bolo niečo?"
„Chosé, bol si taký nasiaknutý vodkou, že by sa ti nepostavil, ani keby si naňho mieril tým svojím koltom a použil výzvu v mene zákona."
„Tak vidíš, ty bez oka, ja bez... oného, ako sa k sebe hodíme! Duo los kriplos."
Chosé si zobol zo šunky a ešte raz sa poriadne napil piva. Sila sa mu vracala a prestali sa mu triasť ruky. Pritiahol si Alenku k sebe a rukou jej vlastnícky zašiel pod župan.
„Už sa cítim oveľa lepšie," zašepkal jej do ucha.
Privinula sa k nemu. Vopchala ruku pod perinu a presvedčila sa, že je to pravda.
O pol štvrtej vyšiel Krauz z budovy policajného riaditeľstva a na chodníku ho čakal parťak.
„Áále, čo ty tu, celý deň vypnutý!? Prečo mi neberieš mobil? Máš dovolenku! Vypísal som ju za teba."
„Čau. …
