31
Zotmelo sa. Dážď vystriedal vlhký sneh. November chcel byť silou-mocou prvý zimný mesiac, ale nešlo mu to. Sneh sa menil na kašu a kolesá áut sa čľapkali v nechutne šmykľavej kaši.
Keď prišli Krauz a Chosé do kancelárie, Milan Mikuš už bol naklepaný. Žiadny koks ani heroín, znamenalo to iba toľko, že prvotné oťukávame už mali s Burgerom za sebou a Milan sedel uprostred miestnosti na drevenej stoličke ako kôpka nešťastia. Ani profesionálny bitkár s peknou paletou odsedených rokov to nemal vo vraždárskej kancelárii ľahké. Nikto to nemal v ich kancelárii ľahké. Vrátane detektívov.
Išlo o vraždu malého chlapca.
Starý Burger sedel oproti trestancovi a prepaľovali sa pohľadmi. Filip pochodoval po miestnosti a do všetkého vrážal a lomozil. Petra sedela v kresle s pripraveným zošitom. Bol prázdny, iba pár čmáranín. Podchvíľou zlomila hrot ceruzky, prešla sa k strúhadlu, potom sa zase vracala späť a zrážali sa s Filipom a jednoducho Burgerovi prekážali a nemohol sa sústrediť. Vaňa a Kuky naháňali Róba a Burgerovi chýbal parťák, s ktorým by rozohrali hru na dobrého a zlého policajta. Chýbal mu aj Hanzel, ktorý sedel v nemocnici pri chorej manželke, a tak keď sa otvorili dvere a vpochodovali Krauz s Fischerom, Burger sa víťazoslávne hodil na operadlo a škodoradostne zagánil na úbožiaka pred sebou.
Teraz niečo zažiješ, ty pes! Ale nepovedal mu to, iba si to pomyslel.
Krauz spýtavo pozrel na Burgera. Využil chvíľu, kým bol ešte za Mikušovým chrbtom. Burger nenápadne pokrútil hlavou. Krauz žmurkol, akože to nevadí, už sme tu a ideme ti na pomoc!
Opláchli si ruky, zapálili si a nenútene začali medzi sebou konverzovať na tému miesto činu a všetky záhady okolo neho. Mikuša ignorovali. Dosť prekvapene na nich civel.
„Chlapec dostal ranu ako od profíka, a tá ho zlomila,“ prehodil nenútene Krauz a upratoval si stôl.
„Ale tlkli ho aj predtým,“ namietol Chosé a rozbalil si obloženú žemľu.
„A máme tam aj toho balkónového…“
„Ale ten s tým nemusí mať nič.“
„Nemusí, ale môže! Aj tak by som skôr povedal, že je to niekto z Peťovho okolia. Niekto…“
„Koho poznal?“
„Nóó…“
„Myslíš spolužiaci?“
„Nóó… alebo aj bližšie.“
„Ty myslíš…“
„Neviem.“
„A ty, Edo, ty čo myslíš?“
„Ja som za.“
„Niekto ho tam priviezol.“
„Niekto, kto má auto.“
„Niekto z rodiny?“
„Nó…“
„A bitku dostal poriadnu, musel to byť profesionálny bitkár.“
„A asi sa poznali.“
„Takže niekto z rodiny? Vážne?“
„Možno.“
Mikuš prekvapene pozeral z jedného na druhého a tretieho.
„Ja… som ešte tu…“ ozval sa nesmelo.
Ako na povel sa všetky pohľady sústredili na neho. Krauz sa prekvapene spýtal.
„Prepáčte, ja som si vás ani nevšimol… a vy ste kto?“
„Mikuš… Milan Mikuš, ja som Peťov strýko.“
„Strýko! Tak prepáčte, že som si vás nevšimol, určite si pozornosť zaslúžite. Takže rodina! Takže ste ho poznali!?“
„No… samozrejme… veď som jeho strýko.“
Krauz sa lenivo postavil a sadol si na Burgerovu stoličku. Chosé si lenivo prisunul svoju. Uprostred kancelárie vytvorili trojuholník a Mikuš na jeho hrote už banoval, že sa vôbec ozýval.
„Takže strýko,“ vzdychol si Chosé, „nepríjemné…“
„Prečo? Ako to myslíte?“ ohradil sa Mikuš.
„Nič! Nííč… ja len táák…“
„Vy… ste už boli trestaný?“ vystrelil Krauz.
Mikuš musel pootočiť hlavu a sústrediť sa na neho. Aby to mal ešte ťažšie, Chosé si odsunul stoličku viac na bok.
Mikuš si zhlboka vzdychol. Už to tu je zase. Títo fízli nevedia nič iné, iba stále dookola klásť jednu jedinú otázku, čo sa naučili v policajnej škole. Boli ste už v minulosti niekedy trestaný?
„Bol.“
„Za čo?“
„Výtržnosť, ublíženie na zdraví…“
„Pozrimeže!“ zdúpnel Krauz. „Ale… v tom prípade vitajte v našom kolektíve! Presne takého hľadáme!“
„Ja som si to už odsedel!“ zrúkol Mikuš.
Ani ich nehlo.
„Auto máte?“
„Mám… doboha!“
„Cudná značka.“
„Renault… starý.“
„Kedy ste ho videli naposledy?“
„V utorok večer, už som to tu všetko povedal vášmu kolegovi!!“
Mikušovi stúpal tlak. To bolo dobre. O nič iné im nešlo.
Mikuš zovrel pery. Ten starý predtým aspoň v…
