2
Pondelok 5:58
„…za túú horúúú za vysokúúú, mám frajarkúúú černóó… jóóókúúú… a za túúú ho…“
„Drž hubu, Janči! Je šesť a tu bývajú samí fajnoví… zasa sa budú na nás sťažovať! Oni vstávajú o desiatej a obedujú, keď my máme fajront! Minule im vadilo, že trieskame s kontajnermi a že šrotovačka príliš hučí! Radšej drž tú tlamu na uzde a podaj ho sem!“
„Prečo? Prečo by sem si nemohel zaspívat, ket sem si včera fajnovučko šmekol a dneska mám pocit, že by som létal, chlapci moji, jaká bola!? Jak cukrová vata na hodoch…“
„Kašlem ti na tvoje orgie…“
„Na čo…!?“
„Na trtkačku! Hulákať tu tak skoro ráno nemôžeš…“
„A môžem!“
„A nemôžeš!“
„Nemôžem!? A prečo? Nech sa všetci po…“
„Kušuj a podaj ďalší, nech to odsýpa!“
„Na!“ a posunul mu ďalší kontajner.
Smetiari postupovali systematicky od priechodu k priechodu a snažili sa robiť čo možno najväčší hluk. Zvlášť v tejto štvrti, lebo práve z tejto zavšivenej prominentnej štvrte im chodilo najviac sťažností.
Spievať by však nemusel. Hrkotanie kontajnerov a hluk stroja sa ospravedlniť dali, hoci aj ich hlučnosť by sa dala pri troche dobrej vôle znížiť, ale načo? Ale spev o šiestej ráno v prázdnych uličkách starého mesta by vedúci neospravedlnil nijako, a preto ho kolega smetiar zahriakol.
„Kušuj a podávaj…“
Veľké žlté auto na boku s nápisom OLO zacúvalo do slepej uličky. Keď cúvalo, odporne pípalo. Aj to by sa dalo vyriešiť, ale načo?
„Ešte tam vzadu jeden a končíme, ideme vysýpať… Janči, podávaj!“
Janči zoskočil zo zadnej stúpačky a rutinovaným pohybom chytil kontajner. Mykol ním.
„Fúúj, kurvy prachaté! Zasrali celý kontajner…“ a zhnusené sa pozrel na rukavicu, čo sa mu šmykla po rúčke.
„Boha… to nie je hovno, to je… to je…“ privoňal, „Ježišu-kristenanebi… krv!“ pozrel na zem a očami sledoval krvavú stopu vedúcu k… „Ježišukriste… milosrdný Bože…“
„Neziap! Feri!! Vylez!“ veliteľ ľavej stúpačky kývol na šoféra a pobúchal mu po dverách kabínky.
Šofér smetiarskeho auta z mašiny nikdy nevystupoval a dianie na ulici ho vôbec nezaujímalo. Počúval rádio, čítal noviny, raňajkoval, telefonoval, strihal si nechty alebo robil čokoľvek iné, ale nikdy nevystupoval, iba ak…
„Tak vylez! Je tam chlap a vyzerá celkom nahovno…“
Fero zatiahol ručnú brzdu a vystúpil.
Obzrel si kontajner a krvavú lajnu vedúcu k schúlenej postave v priechode.
„Je hotový?“
„Viem ja?“
„Janči, ic ho kuknút…“
„Ani bohovi!“
Tak išiel vodič.
„Ty!“ a drgol mu do ramena. „Héj!“
Chytil ho za ramená a odtiahol ho od steny. Pozrel mu do tváre a rýchlo ho vrátil späť.
„Je studený a krvavý a… nejako čudne tu čupí…“
„Hotový?“
„Je hotový…“
„Má retázku… alebo prstene?“ spýtal sa Janči.
Vodič sa pozrel.
„Nemá.“
„A peňaženku?“
„Šacuvat ho nebudem! Dôjdu fízli a budú zas múdri… serme račik naňho a podme het!“
„Nemôžeme!“ zaskučal veliteľ ľavej stúpačky. „Máme ho v rajóne, kúsok od kontajnera. Každý blbec zistí, že sme tu boli a museli sme ho vidieť! Aj fízli! Radšej zavolaj na dispečing…“
„Kristaboha, taká lapália…“ zauvažoval vodič Fero, ale podvedome tušil, že kolega má pravdu. Už sa z toho nevyvlečú.
„Máš asi recht, zavolám na dispečing, nech pošlú policajtóf…“
„Panenko Maria Šaštýnska, oroduj za nás…“ zastonal Janči.
