61
Stratil pojem o čase. Ležal stále v úplnej tme. Už ani nepočítal, koľkokrát ho udrel a koľkokrát ho znásilnil. Prosil ho, ale on sa iba ospravedlňoval.
Peter ležal na dne studne na vatovanom stavbárskom kabáte a ruky mal vzadu prelepené páskou. Aspoň že už nepoužíval ten bolestne sa zarezávajúci motúz.
Opäť si spomenul na dobrého pána farára Michalicu a na jeho slová o Božej milosti. Povedal mu, že Božiu milosť si môže vyprosiť iba modlitbou. Peter to za posledných pár dní vyskúšal nespočetnekrát, ale Boh akosi nechodil. Asi bol príliš hlboko a nevedel si k nemu nájsť cestu. A tak iba trpel a dúfal, že Boh jeho prosby predsa len vyslyší.
Nemal čo robiť, a tak to skúsil znova. Ruky nemohol zopnúť k modlitbe tak, ako ho to učil pán Michalica, mal ich pevne zviazané za chrbtom, ale aj tak sa pokúsil spojiť dlane. Išlo to veľmi ťažko, ale napokon sa mu to podarilo. Peter si bol istý že je jedno, kde ich má človek zopäté, hlavné je, či myslí svoje pokánie úprimne. Tichučko si začal odriekať modlitbu.
„Otče náš, ktorý si na nebesiach, posväť sa meno tvoje, príď kráľovstvo tvoje, buď vôľa tvoja…“
Je toto jeho vôľa? Pán Michalica mu povedal, že každého hriešnika raz stihne spravodlivý trest. Čím sa on previnil, že ho pán Boh takto trestá? Naozaj je za krádež autorádia takýto krutý trest? Alebo… za to, že klamal mame o tej päťstokorunáčke? To zato?
Mamička…
Keby tu teraz bola, povedal by jej pravdu a poprosil by ju o odpustenie. A keby mu odpustila, možno by sa jeho utrpenie skončilo. Pán Michalica povedal, že ľudia by si mali odpúšťať. Aj Ježiš, ten, čo visel ukrižovaný v jeho spálni, odpustil všetkým, čo ho bili a mučili. Aj Peter by odpustil… keby ho pustil a poprosil o odpustenie, isto by mu odpustil… keby ho už prestal mučiť.
Na schodoch začul kroky a matné mihotavé svetlo dopadlo až na dno studne.
Prerezal pásku a kázal mu kľaknúť si a rukami a ústami robiť to, čo mu prikáže. Peter sa rozplakal a poprosil ho… namiesto odpovede ho udrel, z nosa sa mu pustila krv a v ústach zacítil niečo tvrdé. Vypľul zub. Mužovi v čiernom sa štrbinka v hornom rade veľmi páčila a tešil sa, že to tento raz to bude oveľa dráždivejšie. Viac ho už neudrel, aby mu neomdlel ako minule.
Peter sa dusil, ale on iba tlačil a Peter skoro spadol dozadu a ledva sa stihol oprieť rukami o zem a… nahmatal prázdnu konzervu. Keď muž v čiernom začal ručať, Peter ju šmaril za seba, kde tušil studňu. Ani nebolo počuť, ako žuchla na vatovaný kabát.
Keď páska povolila, zápästia mal celé dorezané. Štrbavé veko konzervy napokon pomohlo. Už vedel, že ho čaká asi štvormetrová kolmá stena z kameňa, ale rebrík ostal hore. Postavil sa na špičky a nahmatal škáru. Podvihol sa a jednou teniskou sa snažil zaprieť. Išlo to. Posunul sa o kúsok vyššie. Nič nevidel. Iba prsty mu hovorili, kadiaľ má ísť.
Pošmykol sa a spadol. Letel to tmy. Dopadol nečakane tvrdo a udrel si hlavu. Asi by sa mu zatmelo pred očami, ale tma bola aj tak všade.
Skúsil to znova, ale ešte predtým si vyzliekol bundu, aby mu neprekážala. Dlhú košeľu, akú videl na miništrantoch, si zasunul do riflí. Tričko už nemal. On mu ho roztrhal, keď ho chytila zúrivosť a z úst mu išli sliny. Keď sa ukojil, dal mu namiesto trička košeľu. Bola teplejšia než tričko a Peter pekne poďakoval.
Spadol znova. Udrel si rameno. Dlane ho pálili.
Peter sa nevzdával.
Spadol.
Nevzdával sa.
Plazil sa, ale už nevládal.
Dlane mal rozodraté do krvi a drobné kamienky pod kožou sa zlepili krvou a trhali vlákna svalov jedno za druhým. Malo by to bolieť, ale nebolelo. Nohy ho z posledných síl vyniesli z pivnice na chodbu a odtiaľ do mrazivej noci. Posledný úder, čo dostal do brady, mu zalomil hlavu, zabolel v zátylku a vyslal teplú vlnu do chrbta a do ramien. Spadol na schodoch a bradou vrazil do kameňa. Potom stratil vedomie. Keď sa prebral, cítil sa ťažký. Teplo sa z tela vytratilo. Prestával sa cítiť. Najprv ruky, potom nohy… potom celý chrbát.
Chcel vstať, ale spadol. Bol už na ulici, ale chcel ísť ešte ďalej. Ď…
