31
Viezol som sa po Westwood Avenue do Village a potom po Weyburn a Hilgar Avenue okolo univerzity na Sunset Boulevard a ďalej na východ.
Larryho Victora som takmer nepoznal a už som z neho začínal byť chorý. Manželstvo sa mi rúcalo, policajti medzi sebou súťažili, kto vymyslí lepší plán, ako ma dostať na čo najdlhšie pod zámok, Clayton Blackstone a Eddie Garcia striehli za rohom a všetko, čo som sa o Larrym Victorovi dozvedel, ma nútilo čudovať sa, prečo som sa kvôli nemu vôbec hnal do takých ťažkostí. Možno naozaj zabil Lolu, možno bol aj taký hlúpy, že ju zabil vo vlastnej kancelárii. Možno zabil aj Lippyho, možno bol tuhší chlapík, než som si o ňom myslel. Ak je však niekto taký cvok, aby zabil ženu vo vlastnej kancelárii, keď sa s ňou predtým pohádal na verejnosti, dokáže vôbec odstrániť z cesty dvoch telesných strážcov, aby mohol zabiť Lippyho, kým oni kdesi nasávajú a Lippy pozerá von oknom?
Prešiel som okolo bláznivo naružovo omietnutého hotela Beverly Hills, napoly skrytého za palmami. Na oboch stranách lemovali Sunset Boulevard veľké domy, drahé a škaredé tým zvláštnym spôsobom, ktorý dokážu vyprodukovať len peniaze v Južnej Kalifornii. Filmové hviezdy, režiséri, producenti, agenti, tí všetci objavili spôsob, ako obaliť prázdnotu, aby sa dala predávať ako sny.
Lola musela Larryho vydierať na základe fotografie. A určite nebola taká hlúpa, aby šla na schôdzku so svojím jediným exemplárom. Musela mať rezervu. Lenže kde? Jej dom som preosial ako žito, a nenašiel nič. Ani omrvinku. Kam to teda mohla skryť? Kam by som čosi podobné skryl ja?
Bol som už na Sunset Strip s vývesnými tabuľami spevákov, o ktorých som nikdy nepočul, a s honosnými butikmi, ktoré vyzerali ako francúzske vidiecke chalupy. Z Horn Avenue odbočil na Sunset chlapík s dlhými čiernymi kučerami v dvojsedadlovom športovom aute, ktoré bolo dlhšie než môj oldsmobil. Pneumatiky mu zakvílili, keď zošliapol brzdu pred svetlami o štyridsať metrov skôr, ako musel. Voz to bol škaredý, nepraktický, nápadný, neekonomický a nevhodný nájazdu vo veľkomeste. Ale bol drahý.
Prešiel som cez Hollywood a odbočil na Kenmore Street k Lolinmu domu. Čosi mi zišlo na um.
Trávnik pôsobil ešte neudržiavanejšie, všetko ostatné však vyzeralo tak isto ako minule. Ľudia zomierajú, srdcia im pukajú, dynastie sa rúcajú a tráva ustavične rastie a priečelia domov zvetrávajú veľmi pomaly. Zaparkoval som pred domom, vyšiel po schodíkoch a zastal pod chladivým previsom verandy. Schránka bola plná pošty, ktorú už Lola nikdy neprečíta: katalógy a reklamné letáky sa nahromadili na zemi pod schránkou. Pošte zrejme nikto nič neoznámil. Vybral som obálky zo schránky. Väčšinou to boli účty, nič osobné. Zasa som otvoril dvere rovnako ako minule a zasa som vošiel. Dnu to vyzeralo tak, ako som to minule zanechal. Poštu som položil na stôl v hale a poobzeral sa po dome. Predtým som hľadal fotografiu. Tentoraz som hľadal niečo iné, kľúčik, potvrdenku, náznak, čo mi prezradí, kam fotografie schovala. Muselo to tu byť. A aj bolo. Asi o hodinu som to našiel. Medzi nezaplatenými účtami v priehradke písacieho stola som našiel potvrdenku z úschovne balíkov na hlavnej stanici.
Trvalo mi pol hodiny, kým som sa tam dostal, zaparkoval, našiel úschovňu a predložil potvrdenku. Postarší černoch sa odšuchtal do katakomb skladišťa a vynoril sa asi po troch týždňoch s plochou hnedou obálkou na zhyboch prelepenou priehľadnou lepiacou páskou. Na jej lícnej strane bolo ozdobným rukopisom napísané Lola Faithfulová. Bodku na i v slove Faithfulová tvoril veľký krúžok. Vzal som obálku a šiel, v čakárni som si sadol na prázdnu lavičku a otvoril ju. Bola v nej lesklá fotografia osemnásťkrát dvadsaťštyri a malá priesvitná obálka s negatívom. Fotografia zachytávala Muriel Blackstonovú Valentinovú v kožených čižmách na vysokých opätkoch a v ničom inom. Jej nahé telo ponúkalo všetko, čo sľubovalo.
Usmievala sa zvodným úsmevom, ktorý bol trochu nesúmerný. Pohľad mala sklený. Zdvihol som negatív a pozrel sa naň pro…
