35
Opäť som mal prácu. Okrem toho faktu, že som mal v peňaženke peniaze, som sa necítil ináč, ako keď som prácu nemal. Ešte vždy mi nezišlo na um, čo robiť, aby som si zaslúžil svoj honorár a zálohu na výdavky. Len pre zmenu som sa obrátil na stoličke dozadu a zahľadel sa von oblokom na Hollywood Boulevard. Prvá mi zišla na um myšlienka, že dolu v bufete by si mali vymeniť tuk v hrnci na smaženie. Južne od losangeleskej zátoky sa kopili hrozivo vyzerajúce búrkové mračná. Vežiaky dolu v meste zatiahla oblačná clona, ktorá sa zastavila kúsok pred Hollywoodom. Tu ešte svietilo slnko. O chvíľu sa búrkové mračná prevalia na sever, vhupnú medzi vrchy a začne sa liať. Dačo podobné som už zažil.
Chvíľu som pozoroval, ako sa búrka blíži smerom ku mne, potom som sa obrátil, vybral jednu z Murieliných fotografií a vložil ju do obálky. Vytiahol som vizitku, na ktorú som napísal: „Nechcete mi niečo porozprávať o tejto fotografii?“ Pripísal som ešte svoju adresu na Hollywood Boulevard a priložil ju k obrázku. Obálku som zalepil a napísal na ňu adresu. Potom som vstal, zašiel na poštu, poslal som zásielku doporučene a vrátil sa do kancelárie.
Aby mi prešiel čas, dožičil som si jeden pohárik z novej úradnej fľaše. Práve som sa chystal dopiť a váhal som, či si naliať druhý, keď som začul, že sa vonkajšie dvere zasa otvárajú. Možno by som mal zamestnať sekretárku. Prehltol som posledný dúšok a vyčaril na tvári dôveryhodný úsmev a do kancelárie vošiel Les Valentine alias Larry Victor.
„To šlo naozaj ľahko!“ začal som.
„Čo?“
„Niekto si ma práve najal, aby som vás našiel,“ vysvetlil som.
„Kto?“
Pokrútil som hlavou.
„Volal som vás do kancelárie v Poodle Springs. Povedali mi, že vraj máte odpojený telefón, a tak som volal vašej žene. Dúfam, že vám to neprekáža. Od nej viem, že ste sa vrátili sem.“
Prikývol som. Larry vyzeral, akoby bol spával na autobusových staniciach a umýval sa na pánskych záchodoch.
„Môžem si sadnúť?“ spýtal sa.
Kývol som smerom ku kreslu pre klientov. Sadol si, pričom si oprášil nohavice, akoby ich mohol vyžehliť rukami. Keď už sedel, potľapkal sa po náprsnom vrecku.
„Dočerta,“ začal. „Zabudol som na fajčivo. Máte nejaké?“
Posunul som na druhú stranu stola balíček cigariet s plochými zápalkami zastrčenými pod celofánový obal. Vybral jednu, zapálil si a vtiahol dym, akoby to bol čistý kyslík. Na sebe mal bledohnedé gabardénové nohavice, žltú károvanú košeľu so zapínaním až po krk a športové tvídové sako smotanového odtieňa s vreckovkou farby tequily za východu slnka v náprsnom vrecku. Aspoň pôvodne tak jeho oblečenie vyzeralo. Teraz bol celý dokrčený a vpredu na košeli mal fľaky. Ozdobnú vreckovku používal ako utierku a napchal ju do vrecka saka, takže von vyčnieval iba špinavý cíp. Už niekoľko dní sa neholil a na vyrážajúcom strnisku mal sivé škvrny. Aj holú hlavu mal fľakatú a potreboval by ísť k holičovi.
Videl, že si ho prezerám.
„Celý čas som na nohách.“ vysvetľoval. „Nemal som šancu dať sa dnes do poriadku.“
Prikývol som. Úradná fľaša ešte stála na stole. Zízal na ňu ako krava na rozkvitnutú lúku.
„Dáte si slzu?“ spýtal som sa.
„Nezaškodilo by,“ prikývol. „Slnko je už za zenitom, nemám pravdu?“
Vstal som a zobral z výlevky druhý pohár, priniesol ho a nalial obom riadnu dávku. Schmatol svoj pohár, hltavo vypil takmer tretinu a zasa ho postavil na stôl. Z rúk ho však nepustil, len sedel a pridŕžal ho na doske písacieho stola. Vybral som fajku a začal ju plniť. Odpil ďalšiu tretinu nápoja, a keď pohár položil, vzal som fľašu a dolial mu. Vyzeral, akoby sa z vďačnosti chystal rozplakať. Fajku som mal napchatú a horela mi, tak som si aj ja odpil dúšok zo svojho druhého dnešného pohára.
„Máte to tu pekne zariadené,“ začal.
„Ešte tak pre potkany,“ poznamenal som. „Prečo ste ma vlastne prišli navštíviť?“
„Ste na seba príliš prísny. Je to pekná kancelária,“ namietol. „Nie reprezentačná, to možno nie, ale má všetky prednosti. Videli ste moju. Aj tá ujde. Písací stôl, skriňa na spisy, čo ešte človek p…
