33
Linda chodila po obývacej izbe popri organe Hammond zabudovanom do baru, popri sklenenej stene s motýľmi a naspäť okolo rozmerného kozuba. Obrázok nahej Muriel Blackstonovej stál na bare. Nikto sa naň nedíval.
„Pripúšťam, že ma to prekvapilo,“ vyhlásila Linda. „Vôbec by mi nezišlo na um, že Muffy Blackstonová…“ Pokrútila hlavou.
„Možno veľká väčšina žien žije tichý zúfalý život,“ dodal som.
„Možno, ale musím povedať, že nevidím dôvod, prečo to musí vyhrabávať práve môj manžel. Philip, chcem sa spýtať,“ ukázala na obrázok, „naozaj ti to nie je trápne?“
„Prešlo veľa času odvtedy, čo mi bolo niečo trápne,“ odvetil som.
„Ale to je chyba. Mne je to trápne.“
„Milá dáma, ja som detektív. Vedela si to, keď si si ma brala.“
„Asi som si nemyslela, že detektívom aj zostaneš.“
„Alebo si sa nazdávala, že si nechám narásť tenké fúziky, budem popíjať portské a dumať, kto zavraždil Sue. Sue, sesternicu lady Posselthwaithovej v zámockej záhrade grófa Boslewicka, a to bez toho, aby som si vôbec zablatil topánky,“ dodal som. „A možno by sme mohli občas pozvať na večeru zábavného policajného inšpektora.“
„Marlowe, ja tvojho anciáša, nevidíš, ako mi je? Nemôžeš aspoň trochu ustúpiť?“
„Záleží na tom, v čom chceš, aby som ustupoval,“ vysvetľoval som. „Môžem ustúpiť, pokiaľ ide o to, ako a kde budeme bývať, s kým sa máme stýkať, kde tráviť medové týždne. Ale ty odo mňa žiadaš, aby som ustupoval v tom, aký som. V tom, čo som. A to nemôžem. Som, aký som. Chlap, ktorý skončí ako prechovávač obscénnych obrázkov.“
„A pri dvoch vraždách,“ dodala Linda, „a pri historke o akejsi bigamii.“
„Aj pri vraždách, aj pri bigamii a pravdepodobne ešte pri množstve horších vecí, ktoré prídu,“ prisvedčil som. „Tak si zarábam, na živobytie. Tak sa zo mňa stal človek, ktorého si si pôvodne vybrala za manžela.“
„A keby som bola chudobná?“
„Ale nie si. Ja som chudobný, nie ty,“ odvetil som. „Načo vravieť o tom, čo nie je.“
„Čo urobíš s touto Muffinou fotografiou?“ opýtala sa Linda.
„Neviem,“ priznal som sa. „Tomuto prípadu som nikdy nerozumel, a teraz mu rozumiem ešte menej.“ Linda podišla k baru a vzala fotografiu. „Najradšej by som ju roztrhala,“ vzdychla. „Roztrhaj,“ odvetil som, „ale mám kópie.“
„Myslíš na všetko, však?“ podotkla. „Na všetko nepodstatné,“ pripustil som. „Nemôžem prísť na to, kto zabil Lolu Faithfulovú a Lippyho. Nemôžem prísť na to, kde je Les Valentine. Nemôžem prísť na to, ako zabrániť polišom, aby mi napokon neroztrhali licenciu, z ktorej kópie nemám.“
Linda položila obrázok naspäť na bar. „Možno sa nechala od Lesa vyfotografovať len pre nich dvoch, chápeš!“ povedala. „Možno.“
„Miláčik,“ začala Linda, „poďme zasa do Mexika. Dnes, hneď teraz. O hodinu môžem mať zbalené.“
„Aj keby si sa zbalila o dve hodiny,“ odvetil som. „Ty zaplatíš za výlet, a keď sa potom vrátime, aj tak si budem musieť zarábať na živobytie.“
„Ja tvojho anciáša,“ zakliala Linda. „Čert aby ťa vzal!“ Prešla k vyhliadkovému oknu obrátenému na dvor a oprela si oň čelo.
„Keď sa mám stretnúť so svojimi priateľmi, cítim sa trápne kvôli tomu, čo robíš. Vieš si predstaviť tie reči v klube, keď som si po teba musela ísť do väzenia? Celý čas, čo nie si doma, prežívam hrôzu a ponižuje ma, keď musím chodiť na večierky sama, a pritom dokonca ani neviem, kde práve si.“
Na to som mohol reagovať len mlčaním. A tak som aj reagoval.
„Viem, že to pre teba vyzerá hrozne snobsky a triviálne,“ pokračovala. Čelo si ešte vždy opierala o sklo. „Ale je to môj život a viem ho žiť iba takto. A zároveň mi na ňom záleží.“
„Viem to,“ prikývol som.
Obrátila sa od okna a uprela na mňa pohľad.
„Tak čo budeme robiť?“ spýtala sa.
„Ty musíš žiť svoj život,“ odvetil som. „A ja musím žiť svoj.“
„A nepodarilo by sa nejako ich dať dokopy?“ opýtala sa Linda.
„Nie, zdá sa, že to nejde,“ odvetil som.
Dlho sme mlčali.
„Poviem svojmu právnemu zástupcovi, aby podal žiadosť o rozvod,“ ozvala sa napokon Linda. „Chcem, aby ti niečo ostalo.“
„Nie,“ namietol som. „Nič si nevezmem. Nie je…
