Červený kapitán (Dominik Dán)

Stála v rohu cintorína a so sklonenou hlavou sa modlila k Bohu. Niektorým ľuďom to pomáha a… iní… sa stretnutia s ním boja. Oni sami najlepšie vedia prečo…

Začula ho, ale neotočila sa. Postavil sa vedľa nej a chvíľu tak nepohnute stáli plece pri pleci.

Nápis na čiernom náhrobnom kameni radil tomu dolu, aby privrel oči, lebo… svetlo večné mu bude svietiť…

„Zákon hovorí… dedí sa z otca na syna… ak nie je… na dcéru…. ak nie je, vyberie si jemu najbližšiu osobu, ktorá musí zložiť sľub mlčanlivosti…“ odrecitoval.

„Amen…“ zašepkala.

„Sú najbohatší na svete, ale žijú v biede…“ aj on zašepkal, lebo použiť hlas sa mu zdalo nemiestne.

„Ale… to sa navzájom nevylučuje a… platí to aj odzadu… tu vnútri…“ a zovretú päsť si priložila na prsia.

„V kancelárii mi povedali, že ste dali výpoveď a odchádzate…“

„Za synom… do Francúzska… budeme žiť opäť ako rodina… ako veľká rodina…“

„Lebo iba rodina je schopná upliesť tie najpevnejšie putá na svete…“

Mlčala a stále mala hlavu pokorne sklonenú.

„Prečo ste tak riskovali a dali ste mi ho?“

„Inak by vám neverili… tí… čo mali uveriť a… pomôcť…“

Krauz uvážlivo pokýval hlavou a musel uznať, že má pravdu.

„Prečo nie Marta?“

„Miloval ju nadovšetko… viac ako kohokoľvek na tomto svete… viac ako svoj život… viac ako staré zákony… chcel ju uchrániť od bolestivého konca v mukách, aký stíhal jeho rod pokolenie za pokolením. Povedal jej všetko… iba to posledné nie. Porušil najstarší zákon tajomstva, aby mohla prežiť…“

„Mýlil sa… každý raz musí zomrieť…“

„My nie… iba… niektorí z nás…“

„Tak potom… toto patrí vám…“

Vzala od neho úhľadne zabalený osemboký balíček a vložila si ho do kabelky.

„Nesklamali ste ma… vedela som to už na začiatku… máte to v očiach… ako ste na to prišli?“

„Štátniari tvrdili, že pred zatknutím Kloknera sa im na tri hodiny stratil a až potom sa im dobrovoľne vydal… tie tri hodiny stačili…“

„Stačili… nám…“

„Prajem vám… nech vám váš Boh pomáha v tom, čo ste začali…“

„Z úst bezbožníka to znie skoro ako rúhanie…“

„Možno… ma tento prípad zmenil. Možno… sa raz s tým vaším Bohom predsa len dohodnem… a skočíme k Jumbovi…“

„Jumb…?“

„Nič! To ja len tak. Bez lúčenia… zbohom… a veľa šťastia…“

„Ďakujem…“

Sklonila hlavu a ponorila sa do spomienok. Chvíľu ešte postál a opájal sa tichom, potom sa nenápadne vytratil.

Pokľakla na pbrubný kameň a plecia sa jej roztriasli. Zašepkala…

„Ave… Mysterium ferens… morituri te salutant…“