8
Sníval sa mi sen, ktorý sa mi v rozličných obmenách sníva už od nepamäti. Bol som zasa na strednej škole, chodil som do poslednej triedy. Dievča zo susednej lavice sa na mňa posmešne uškrnulo:
– Chudák Lew. Bachneš na skúškach.
Musel som pripustiť, že je to celkom pravdepodobné. Záverečné skúšky čneli predo mnou ako nezdolateľné strmé steny očistca. Strážili ich muži s knihami, ktoré som si neprečítal.
– Ja idem na vysokú, – pokračovala. – A čo sa chystáš robiť ty?
Nemal som ani potuchy. Vo sne som si nejasne uvedomoval, že som už dospelý človek, ktorý má za sebou štyridsiatku, a teda zo strednej školy som si ťažkú hlavu robiť nemusel. Napriek tomu som bol zasa v triede pána Merritta, hrozil som sa záverečných skúšok a hĺbal som nad tým, čo si počnem, ak ich nezložím.
– Budeš sa musieť vyučiť dákemu remeslu, – dobiedzala posmešníčka.
Až potiaľto to bol len sen, ktorý sa ustavične opakoval. A tu sa prihodilo čosi odlišné. Dosť posmešne som odvrkol dievčaťu:
– Už som sa dačomu vyučil, ty žaba. Som detektív. Budeš sa môcť o mne dočítať v novinách.
Prebudil som sa s teplým pocitom v srdci. Za bledosivým obdĺžnikom okna švitorili vtáčiky. Nikdy predtým sa mi sen takto nekončil. Malo to znamenať, že som dosiahol, po čom som túžil? Nezdalo sa to pravdepodobné. Človek jednostaj čosi dosahuje, alebo sa o to aspoň pokúša, po celý život – vypracúva sa nahor po tých istých starých terasovitých svahoch s rozličnými názvami ulíc.
Pripomenul som si Blackwellov prípad, ktorý hneď prehlušil švitorenie vtákov a vypudil mi z pŕs zvyšky teplého pocitu. Vlastne tu šlo o dva prípady. Jeden som mal na starosti ja, druhý patril do kompetencie úradov, no oba prípady spolu súviseli. Spojivo medzi nimi bolo nepatrné, ale jednoznačné: obálka leteckej spoločnosti s menom Q. R. Simpsona, ktorú Burke Damis alebo azda niekto iný zanechal v plážovom domci. Chcel som toto spojivo skúmať ďalej, ale tak, aby mi polícia zasahovala do pátrania čo najmenej. Existovala možnosť, že Damis sa dostal k obálke, prípadne použil meno Simpson celkom nevinne.
Keď som znova zaspal, bol už biely deň a vtáky skončili ranný koncert. Spal som takmer do poludnia. Azda som dúfal, že sa dočkám ďalšieho príjemného sna. Pravdepodobnejšie však je, že som si rozvrh upravil tak, aby mi nezvýšil čas zájsť s hlásením za Petrom Coltonom.
V tom čase som sa začal potulovať po, letiskách. Prv než som ta vyrazil tentoraz, z trezoru spálňovej skrine som si vybral krstný list. Nemal som určitý zámer, ako ho použijem. Jednoducho som si myslel, že nebude od veci, ak ho budem mať pri sebe.
Zdvorilý mladý muž pri pulte Mexicana Airlines ma privítal ani brata, ktorého už dávno oplakal. Posádka, o ktorú som sa zaujímal, plnila už kontrolný program pred odletom a steward so stewardkou si zašli do reštaurácie na kávu. Steward je vysoký a počerný, ona nízka, bacuľatá, chutná a má ryšavé vlasy. Obaja sú v uniforme Mexicana Airlines a nemôžem si ich s nikým popliesť.
V hlučnej kaviarni som ich oboch zbadal. Nakláňali sa nad šálkami kávy pri jednom z dlhých pultov. Vedľa dievčiny bola prázdna stolička, nuž sadol som si k nej. Naozaj bola chutná, hoci jej ryšavé vlny, ktoré sa predierali spod lodičky, boli zafarbené. Mala podmanivé tmavé oči a pery ako rozpolenú čerešňu. Ako všetky americké stewardky, mala taký make-up, že by z voleja mohla ísť na javisko.
So stewardom sa zhovárala po španielsky a vyčkával som, kedy sa v ich rozhovore vyskytne prestávka.
– Slečna Gomezová?
– Áno, pane, čo si želáte? – zareagovala hlasom s príjemným prízvukom.
– Mohli by ste mi poskytnúť istú drobnú informáciu? Včera bol týždeň, čo z Guadalajary do Los Angeles lietadlom, v ktorom ste mali službu, prileteli muž a žena – moji známi. Bolo to v pondelok, desiateho júla. Možno si ich pamätáte, alebo aspoň jedného z nich. Žena je dosť vysoká, asi vo vašich rokoch, blondínka. Nosieva tmavé okuliare a podľa všetkého mala na sebe drahé šaty. Volá sa Harriet Blackwellová.
Energicky kývla hlavou.
– Pamätá…
