13
Toho rána, ktoré prišlo tak odrazu, ma Stacy odviezol na letisko. Nedovolil, aby som mu zaplatil za túto službu ani za dvojitú dieru na svetri. Vysvetlil, že z toho vyťaží veľa pri rozhovoroch.
No poprosil ma, aby som – ak mi to dovolí čas – navštívil jeho priateľa, správcu malého hotela v Laguna Beach. Mal som mu odkázať, že Claudovi sa vodí dobre a že sa na neho nehnevá.
Vytackal som sa na palubu lietadla a takmer počas celého letu do Los Angeles som spal. Pristáli sme krátko po jednej. Bolo horúco, ešte teplejšie než v Mexiku. Nad mestom ležal smog ani prikrývka na tlakovom hrnci.
Zaliezol som do telefónnej búdky a vybavil som si niekoľko telefonátov. Od predvčerajška, keď Harriet odišla s Damisom, nemal plukovník Blackwell o dcére nijaké správy. Podľa jeho slov bolo možné, že odišli do Tahoe. Jeho chata tam stála pri jazere, na nevadskej strane mesta State Line.
Ustarostené otázky som prerušil sľubom, že ho navštívim. Potom som zavolal Arniemu Waltersovi do Rena. Viedol tam detektívnu kanceláriu, ktorá obhospodarovala túto časť Nevady.
Slúchadlo zdvihla Arnieho manželka a obchodná spoločníčka. V hlase Phyllis Waltersovej bolo cítiť oficiálnosť bývalej pracovníčky polície, no ani tým nezakryla svoju prekypujúcu ženskosť
– Ako sa máš, Lew? Kade sa potĺkaš?
– Raz som tu a raz zas inde. Napríklad včera večer som prežil týždeň v Mexiku.
– Nemáš sa najhoršie. Arnie nie je doma. Voláš úradne alebo kamarátsky?
– Vo veľmi súrnej úradnej veci. Bol by som rád, keby si tento rozhovor nahrala.
– Dobre. Tak spusť.
Opísal som Harriet a Damisa a poprosil som, aby sa popozerali, či nie sú v oblasti Tahoe a Rena. Špeciálnu pozornosť by mali venovať Blackwellovej chate a kostolom, kde sa konajú svadby.
– Ak sa Arnie alebo niektorý z jeho chlapov stretne s Damisom, či už bude s dievčaťom alebo sám, chcem, aby Damisa zadržali.
– Vieš, že ho nemôžeme zatknúť.
– Ide o občianske zadržanie. Odovzdáte ho najbližšiemu policajtovi. Je na úteku, obvinený z vraždy, – vysvetlil som.
– Koho zavraždil?
– Podľa všetkého svoju ženu. Dúfam, že dnes popoludní budem vedieť podrobnosti. Treba však Arnieho upozorniť, že Damis je nebezpečný človek.
– Upozorním ho.
– Výborne. Neskôr ešte zavolám, Phyllis.
Zašiel som si za fotografistom, ktorému som dal vyvolať film s Damisovým obrazom. Diapozitívy boli hotové. Napokon som zatelefonoval výtvarnému kritikovi Mannymu Meyerovi. Povedal, že najbližšiu hodinu sa nikam z domu nechystá a že si moje obrázky ochotne pozrie. Vzal som diapozitívy zo Santa Monica a cez Wilshire som zamieril autom do Westwoodu.
Manny býval v jednom z nových veľkých obytných domov na kopci. Z oblokov prednej izby bol výhľad na univerzitné mestečko. Bola to izba muža, ktorý má rád umenie a ináč takmer nič. Tucty kníh, čo sa nepomestili na knižné police, zavalili nábytok, okrem iného aj sklopený príklop malého klavíra. Steny boli takmer celé pokryté reprodukciami obrazov z 19. storočia aj súčasnými originálmi. Keď človek vstúpil do izby, akoby vošiel do vnútra Mannyho hlavy.
Manny bol nízky, na sebe mal pokrčené bavlnené šaty. Oči za sklami okuliarov vyzerali ospanlivo, bol to však klamný dojem. Hľadeli na mňa pokojne a trpezlivo, akoby som bol nespracovaným materiálom pre umelecký výtvor.
– Sadni si, Lew.
Kývol rukou na stoličky, ktoré boli plné kníh. Zostal som stáť.
– Chceš odo mňa, aby som identifikoval autora obrazu, však? To nie je vždy ľahké. Vieš, koľko sa po svete potĺka maliarov? Stavím sa, že v obvode míle by som ich našiel päťsto. A ktovie, možno tisíc. – Jemne sa pousmial. – A všetci napospol sú nesmierne nadaní.
– Tento maliarsky génius namaľoval autoportrét, a tak sa ti bude ľahšie hádať.
– Ak som sa s ním niekedy stretol…
Vytiahol som zo slameného vaku náčrt v bambusovom ráme a ukázal som ho Mannymu. Držal ho v rukách, sústredene si ho prezeral ani človek, ktorý hľadí do zrkadla a hľadá stopy choroby.
– Myslím, že som ho predsa kdesi videl. Ukáž mi diapozitívy.
Vybral som ich z obálky. Ra…
