16
Sholto ma rozheganou dodávkou priviezol pred zábavný podnik a hneď odišiel. Hlavná ulica State Line bola neurčitou zmesou všednej pohraničnej osady a sviatočného karnevalu. Odtiaľto vyzeralo jazero ako umelé! akoby ho bol človek namaľoval zvláštnym odtieňom modrej farby a akoby ho obklopovali papierové vrchy.
V tomto prostredí sa dalo ťažko uveriť v smrť, ale i sám život tu bol akýsi odprírodnený.
Vošiel som do zábavného podniku, kde sa dobre zabávali neskorí popoludňajší hostia, ak sa hazardná hra dá nazvať zábavou. Usilovali sa získať priazeň karát alebo kociek ako hriešnici, ktorí sa modlia k nebesám, aby im ešte raz udelili milosť. Kŕčovite zvierali rúčky automatov na peniaze, akoby tieto stroje boli počítače, ktoré vedia zodpovedať všetky otázky. Starnem? Zlyhal som v živote? Nedospel som ešte? Miluje ma? Prečo ma nenávidí? Príď ku mne, hlavná výhra, zaplav ma životom, slobodou a šťastím.
Okolo barového pultu postávalo veľa mužov a zopár žien. Počkal som, kým som sa dostal na rad k jednému z prepracovaných barmanov, a opýtal som sa ho, kde je bezpečnostný úradník.
– Pred minútou som tu pána Todda videl. – Prebehol očami veľkú miestnosť. – Tam je, zhovára sa s tým mužom v klobúku.
Pretisol som sa uličkou medzi hracími automatmi. Todd vyzeral ako športovec. Bol v košeli s rozopnutým golierom. Mal kovovosivé vlasy a oči, tvár poľudštenú vykonávaním spravodlivosti. Druhý muž, ktorý mal na hlave biely stetson s vyhnutou strechou, bol opitý, tučný a rozzúrený. Tvrdil, že ho olúpili, že automaty sú podvodnícke, že chce hovoriť s vedúcim a že využije svoj vplyv u guvernéra.
Todd ho jemne, ale pevne tlačil k hlavnému vchodu. Vyšiel som za Toddom, ďalej od huriavku hazardných hráčov, a ukázal som mu kópiu detektívnej koncesie. Keď mi ju podával späť, usmial sa.
– Voľakedy som slúžil u kalifornskej cestnej polície. Hľadáte niekoho?
– Viacerých.
A podrobne som mu popísal Campiona a Harriet.
– Nemyslím, že by som ich tu videl, aspoň nie spolu. Nie som si však istý. Premelie sa tu toľko ľudí. Zavše si myslím, že toto tu je prechod, cez ktorý skôr alebo neskôr prejdú všetci občania tejto krajiny.
Očami sledoval opilca, ako tackavo kráča cez ulicu pomedzi autá, ktorých nebolo teraz veľa.
– Tak skúsme čosi ľahšie, – pokračoval som. – Dievčina Fawn, priezvisko neviem. Je nízka, má pekné hnedé oči, ako mi povedali, a plavé vlasy. Fawn videli vo vašom podniku.
Todd trochu ožil:
– Čo od nej chcete?
– Chcem jej položiť pár otázok. Poznala muža, ktorého v Kalifornii zavraždili.
– Je do toho zapletená?
– Nemám príčinu, aby som to predpokladal.
– To je dobre. Je to fajn dievča.
– Poznáte ju?
– Iste. Chodieva sem. Jej posledné meno je Kingová, pravda, ak sa medzitým znovu nevydala.
– Bola tu dnes?
– Zatiaľ nie. Cez deň asi spí.
– Kde?
– Tak dobre ju zasa nepoznám. Predtým pracovala v kozmetickom salóne a kaderníctve, kúsok dolu ulicou.
Skúste sa spýtať tam. Salón je na ľavej strane ulice, niekoľko blokov odtiaľto.
Ukázal na západ, smerom ku Kalifornii. Zamieril som ta. Šiel som popri hráčskych salónoch, podobajúcich sa veľkým samoobsluhám, v ktorých nemajú čo predávať. Objavovali sa prvé príznaky noci. Ale ešte bolo všetko jasne vidieť a priečelia domov boli vo svojej ošarpanosti obnažené, akoby svetlo stratilo svoju skrášľujúcu silu.
Salon de Paris patril akejsi Marii. Bol zavretý. Zaklopal som na sklené dvere. Po chvíli sa zo zadnej miestnosti vynorila statná žena a drobnými krôčkami sa blížila ku mne cez tlmene osvetlenú obchodnú miestnosť.
Skôr než otvorila dvere, zapálila svetlo. Jej vlasy mali farbu až prepiate krásneho západu slnka a padali jej v kudrlinkách hlboko do čela, čo bola pochybná reklama jej živnosti. Z miestnosti sa šírila teplá vôňa chemikálií a žien.
– Hľadám istú Fawn Kingovú.
– Nie ste prvý, ale dúfam, že posledný. Pani Kingová tu už nepracuje.
– Kde by som ju mohol chytiť?
Nebol to najšťastnejšie zvolený výraz. Vačkami lemované oči si ma chladne premerali a pristavili sa mi pri…
