Cela číslo 17 (Dominik Dán)

Podpořte LD sdílením:

Share

Ukázky

7

Riaditeľ urobil gesto, ako keď feudál prepúšťa vazala, a Kamila zavreli na samotku. Dvere pleskli ako obrovský gong a Kamil pochopil, že ring voľný sa začal.

Išlo o čas a o to, ako ho dokáže využiť súper. Tromfy boli na ich strane, lenže sa prepočítali. Ringo a Peso boli príliš tvrdí a vydržali všetko. Peso to napokon zobral celé na seba, ale to sa Kamil dozvedel až o pol roka, keď k nim preradili trestanca z väznice, kam ich eskortovali. Kam sa podeli jeho výpočty, už nikdy nezistil. Malyzver sa nedokázal zmieriť s myšlienkou, že by sa mal vrátiť na celu sám, a prehltol nožnice. Asi chcel lyžičku, ale na ošetrovni nič lepšie nezohnal a obanoval. Kým ho otvorili, vykrvácal.

Prvé Vianoce v base strávil Kamil vďaka direktorovej náklonnosti na samotke. Malá úzka cela s mrežami vloženými pred oceľové dvere a aj pred okno. Keď vchádzal bachar dnu, nahnali Kamila do rohu k tureckému záchodu a mrežu zasunuli. Ostal v miniklietke s pôdorysom toalety, ale bez súkromia, ktorú táto miestnosť za iných okolností poskytuje. Ešte musel dávať aj pozor, aby nestupil do smradľavej diery. Až potom vošli, urobili filcung, skontrolovali mrežu pri okne, či nie je napílená, a odišli. Dvakrát denne, občas aj v noci. Až keď mechanizmus z chodby mrežu odsunul, mohol Kamil opustiť zamrežovaný záchod a sadnúť si na posteľ. Bola priskrutkovaná k podlahe, presne ako stolík a stolička. Všetko zvarené dovedna a pevne priskrutkované. Spočiatku sa čudoval, prečo, ale ako bežal čas…

K oknu sa dostal iba na meter a von nedovidel. Sklenené žalúzie z drôteného skla iba prepúšťali svetlo, ale perfektne bránili oblaky aj celý vonkajší svet pred dotieravými pohľadmi muklov.

Nešlo mu do hlavy, prečo jeho predchodca nechal v smradľavej diere záchoda plastovú fľašu od minerálky. Na samotkách až tak teplo nebolo, aby ju musel chladiť. Kamil fľašu vybral, otvoril, opatrne privoňal… iba čistá voda! Lakomec vyslopal všetku minerálku, nenechal mu ani hit a aby ho vytočil, dolial mu iba obyčajnú vodu. Vylial ju a fľašu pripravil k dverám na vyhodenie.

Večer, keď väznica stíchla, to začalo. Najprv iba tichučké škrabotanie, potom piskot, potom dupot tisícov nôh… Kamil sa oprel na ľakťoch a napínal uši. Zdalo sa mu, že škrabot prichádza odvšadiaľ, aj zo stien, aj… najviac z rohu s dierou. Prižmúril oči, ale v sliepňajúcom svetle modrej požiarnej žiarovky nič nevidel. Z postele mal zlý výhľad. Keď sa upriamil na miesto, kde tušil dieru, obraz sa mu rozmazal, ale keď pozrel kúsok bokom, zbadal malú ušatú hlavu, vrtké fúziky vibrujúce vzduchom a ušká ako od Matela.

Vyskočil, cestou zdrapol fľašu, zahnal sa a zreval: „Kššššc!“ Fľaša bola ľahučká a neublížila by ani dojčaťu. Kopol smerom k vyvaleným očkám, ale zvedavý hlodavec sa iba drzo rozhliadal, čo by ukradol a zožral. Kamil zatiahol splachovač a k železnej rúre trčiacej zo steny ako nepodarený penis priložil hrdlo fľaše. Kým ju naplnil, potkan sa vysúkal z diery, zodvihol nozdry a zavetril. Pochopil, že Kamil je chudobný ako kostolná myš, zmiloval sa nad ním a zaliezol späť do diery. Improvizovaná zátka z umelohmotnej fľaše ho nasledovala. Väzeň si vydýchol. Škrabotanie pokračovalo celú noc, fľaša sa párkrát nebezpečne zapotácala, ale svoj účel splnila a Kamil sa ako–tak vyspal.

Ráno sa otvorila bufetka na dverách a cez okienko mu podali raňajky.

„Máte tu potkanov!“ sťažoval sa Kamil dvom gombíkom a kusu zelenej uniformy Viac nevidel a anonymný dozorca sa iba zarehotal.

„Ty ich tam máš! Okrem toho, nikto nám nedoručil žiadny rozsudok a nevieme, kedy ich máme prepustiť… tak to majú asi doživotne… ešte nejaké sťažnosti?“

„Nie… iba… aspoň jednu vychádzku…“

„Si na samotke, debil…“

Po týždni začal spievať. Spieval hlasno a falošne… o čo falošnejšie, o to hlasnejšie, ale tu sa mohlo, tu mu nikto nič nepovedal, boli na to zvyknutí.

Po dvoch týždňoch dostal prvý záchvat zúrivosti. Lomcoval posteľou, ručal ako býk a z úst mu kvapkali sliny. Už vedel, prečo bolo všetko privarené.

Po troch týždňoch…

Po Novom roku ho vyviedli a pristrčili čelom k stene. Ostré svetlo ho zabolelo na sietnici. Po chodbe chodili väzni a venovali sa práci, chodili aj bachari a tiež sa venovali práci a Kamil bol nepredstaviteľne rád, že ich má. Opäť videl tváre a mohol sa s nimi rozprávať.

Iba tri týždne, ale… kto to neskúsil…

Kamil už nechcel. Jedna skúsenosť mu stačila. Rozhodol sa, že im už druhú príležitosť nedá.

Najprv ho vzali na ošetrovňu.

„Všetko najlepšie v novom roku. Chcete psychológa?“ spýtal sa doktor Pucher, pritlačil mu stetoskop na chrbát a prikázal mu zhlboka dýchať.

„Ďakujem… nie.“

„Vraj ste vyvádzali… po troch týždňoch!? Prosím vás!“

„Nevyvádzal, iba… mi bolo za vami smutno… a nedostal som žiadny darček, to ma dožralo.“

Doktor Pucher skončil prehliadku, umyl si ruky a povedal dozorcovi.

„Osprchovať… inak je v poriadku.“

Doktor Pucher urobil ešte niečo. Keď sa za nimi zavreli dvere, zodvihol telefón a zavolal vychovávateľovi.

„Pán Struhár? Dobrý… volám kvôli tomu Puskailerovi… profesor matematiky… práve ho pustili zo samotky… príprava úteku, či čo to bolo?“

„Dobrý, pán doktor, poznám… o čo ide?“

„Boli Vianoce a… je tu už skoro pol roka…“

„Štyri mesiace…“

„Tak štyri mesiace a… nič? Žiadny list, žiadny balíček?“

„Nie! Prečo? Sťažoval sa?“

„Nie… to nie! Iba… ma to zaujíma.“

„Pokiaľ viem, vonku má syna, ale zabil mu matku, tak sa nemôžete čudovať, že na neho zanevrel, a o ostatnej rodine ani neviem, ale asi nemá nikoho, lebo mu zatiaľ nič neprišlo, ani list, ani balíček!“

„Aha! No… dobre, ja len tak, že či nedramatizuje… to je vlastne všetko, ďakujem, dovidenia.“

„Dovidenia.“

Na cele číslo sedemnásť sa nič nezmenilo…

Kamil si myslel, že sa nič nezmenilo. Vybalil sa, veci úhľadne poukladal do skrinky, a keď ju zatváral, ešte ju aj milo pohladil. Unavene si sadol. Chýbala mu. Chýbali mu. Cítil sa báječné, čisto osprchovaný a opäť medzi svojimi. Pohľad mu padol na okno a natešene vstal. Ten výhľad!! Vtáčiky! Sneh! Lavičky… a múr. Vysoký. Opravený.

Gogo a Scink zazerali a chystali sa. Puky driemal a poprdkával si.

Bol piatok večer. Väznica stíchla. Všetci išli domov k rodinám, ostala iba nočná zmena…

Dvere nezarachotili. Otvorili sa nezvyčajne tichučko. Kamil spozornel. Už vedel zo skúsenosti, že každá zmena so sebou prináša aj prekvapenie. Stuhol a prikrývku si pritiahol až k brade. Gogo vstal, prikrčený sa priplichtil k dverám a šepkal.

„Nie!“ znela rázna odpoveď muža, na ktorého Kamil z postele nedovidel. „Pridaj!“

Gogo zalovil vo vrecku, šušťavé papieriky zmenili majiteľa a dodávateľ už bol spokojný, lebo Gogo si prevzal balíček a ako líška so syrom sa zašil do postele. Dvere sa opatrne zavreli. Kamil mal pocit, že ruka, čo Gogovi podávala balíček, bola zabalená v uniforme, ale nebol si istý.

Scink vyskočil ako struna. Nespal, iba sa robil.

„Máš?“

„Samo!“

Gogo a Scink sa usadili za stôl a čosi rozkladali a vybaľovali. Puky spal a občas si uľavil, aby nevyšli z cviku. Kamil bol rád, že to nebol filcung, prikrývku si natiahol cez oči a driemal.

„Puky! Puky… čuješ!?“ Scink sa ho nemohol dovolať, a tak vstal a podišiel k jeho tlstému zadku. Drgol ho.

„Čo je!?“

„Bude lampovica!“

„Už je?“

„Nie, ideme variť!“

„Keď bude, tak ma zobuď, a teraz už neotravuj!“

Scink sa vrátil k stolu a cez rameno prehodil: „Vyser si… tučko…“

Kamil si pod prikrývkou vzdychol. Vedel, čo bude nasledovať. Čo je to lampovica, to mu vysvetlil ešte Peso. Chlapci zmontovali kryt zo stropného svietidla, naliali doň vodu, pridali čierny čaj, fajkový tabak, rozdrvený diazepam, nitrozepam alebo dinyl a priskrutkovali ho späť. Žiarovku nechali svietiť a hoci voda nezovrela, onedlho ju žiarovka rozohnala na dostatočne vysokú teplotu, aby sa vytvoril tmavohnedý výluh s magickými účinkami. Ak nebolo dosť času, použila sa metóda urýchľovača, a to boli obyčajné dva drôty prispôsobené ako špirála a napájané z prúdu určeného pre žiarovku. Odpojiť kábliky a spraviť z nich improvizovaný ponorný minivarič musel vedieť aspoň jeden mukel na každej cele, inak bola partia ochudobnená o tie najkrajšie zážitky z lochu. Pred požitím nápoja sa účinok umocňoval dvoma–troma tabletkami prehltnutými s dúškom vody. Poväčšinou nalačno, aby sa zvýšil účinok. Čapoval vždy šéf cely a on rozhodoval, komu sa koľko ušlo. O chvíľu sa všetci priblblo usmievali a bolo im fajn. Spievať sa nesmelo, to by bolo nápadné, a dodržať tento zákaz bolo niekedy ťažšie, než zohnať ingrediencie. Tancovať sa mohlo, ale potichu.

Kamil ochutnal iba raz, a aj to zo zásob z vedľajšej cely. Títo by mu aj tak nedali, aj keby si pýtal. Od piva, na ktoré bol zvyknutý, mala lampovica ďaleko, a tak iba ohrnul nos a sľúbil si, že už nikdy viac. Pevne veril, že svoj mozog bude ešte v živote potrebovať a vyhladiť si závity takýmito gebuzinami jednoducho odmietol.

Zaspal.

Kedy ho strhli na zem, netušil.

„Dnes ti ani Peso, ani Ringo nepomôžu, Pusinka, ani nikto z vedľajšej cely, ani nikto na tomto svete, Pusinka moja…“ zasyčal Gogo a vrazil mu do žalúdka.

Kamil sa zlomil v páse a zaskučal. Iba na to čakali. Scink ho odzadu kopol do kolien. Kľakol si. Pritiahli ho k čelu postele a ruky mu zaplietli medzi oceľové tyčky. Kamila naplo a kým zápasil so slinami, Scink mu omotal kus obväzu okolo zápästia a priviazal ho o železný rám postele.

„Už to mám!“ tešil sa a oči mu nepríčetné žiarili.

„Čo vám dr…?“

Kým stihol Kamil dopovedať, Gogo ho udrel do zátylku a Scink mu priviazal aj druhú ruku.

„Bude kopať!“ predvídal Scink.

Kľačiaceho Kamila odtiahli od postele. Ruky aj chrbát sa mu vodorovne vystreli a hlava zapadla medzi bicepsy. Zápasil s mdlobami, a tak mu bez najmenšieho odporu priviazali členok o radiátor. Zodvihol hlavu. Videl Pukyho, ako sedí za stolom, v rukách zviera šálku a zasnene čumí von oknom. Nemohol vidieť nič, ale s tým, čo videl, bol očividne spokojný. Na tvári mal blažený výraz a okolo úst priblblý úsmev.

„Bude kričať!“

„Nebude!“

Niekto mu odzadu vopchal prsty do očí a mykol. Kamil vyvrátil hlavu, nadýchol sa a v momente, keď chcel zrevať z plných pľúc, mu vrazili do úst kus handry a šikovne previazali uterákom. Druhý mu omotali okolo krku a Gogo pritiahol. Kamil sa začal dusiť a urobil mačací chrbát, aby vykašlal smradľavú handru. Scink mu sadol na chrbát a Kamil musel povoliť. Ohol sa nadol a vytrčil zadok.

„Už je pripravený, podaj Indulonu…“

Kamil si až doteraz myslel, že ho zase zbijú, ako vždy. Mýlil sa. Kľačal v hlbokom predklone zviazaný ako kozľa. Stiahli mu pyžamové nohavice a s hrôzou si uvedomil, že mu rozťahujú nohy…

„Dobre urobila…“ skonštatovala moja manželka a odpila si.

Mal som sto chutí ju zabiť!

Natálkine trable pokračovali. Občas dostala bitku, občas sa prišla vyplakať, občas sme ju poľutovali, ale vždy sa k Bohušovi vrátila.

Mali sme svojich starostí dosť, a tak keď sme ju týždeň–dva nevideli, ani sa nám to nezdalo čudné a ani sme netušili, ako trpí. Starali sme sa o seba, a to bola chyba. Nemuselo to takto dopadnúť, ale… starali sme sa o seba a… až teraz, keď som to napísal a prečítal po sebe, si uvedomujem, že to vôbec neznie ako ospravedlnenie.

Kamilko zmaturoval a dostal sa k nám na fakultu. Viac ho priťahovala fyzika než teoretická matematika a chcel sa venovať fyzike vesmírnych telies. Kontakty v Londýne sa teraz hodili a po prvom ročníku išiel cez prázdniny na Oxford. Séria prázdninových prednášok pre zahraničných študentov mu veľmi pomohla a aj by tam ostal natrvalo, ale jednak to stálo nekresťanské peniaze a jednak ešte nefungovali projekty pre zahraničných študentov z bývalého východného bloku. Vrátil sa domov. Boli sme s Julkou veľmi šťastní.

Bol som v meste. Na Obchodnej ulici otvorili novú predajňu zahraničnej literatúry a študenti mi hlásili, že sa tam objavil komentár Dona Howarda k teórii relativity a kvantovej mechanike aj s rovnicami Freemana a to všetko v origináli od renomovaného londýnskeho vydavateľa. Poklad v tvrdom balení. Sedemstodeväťdesiatdeväť. Nie rok vydania! No a čo?

Stál som na zastávke električky a od vzrušenia sa mi točila hlava. Na hruď som si tisol igelitku a nevedel som sa dočkať, kedy už budem v pracovni.

Vyšli spoza rohu a po opačnej strane ulice mierili ku kaviarni s reklamnou výveskou sľubujúcou tridsať druhov kávy v rekordne krátkom čase. Potešil som sa, že ich vidím spolu, a bol som presvedčený, že ľady sa pohli a všetko sa dá do poriadku a rodina sa opäť stmelí. Od radosti som sa postavil na špičky a chcel som zamávať, aby ma v dave zbadali a počkali na mňa… odrazu som aj ja dostal chuť na kávu… ale…

Nezbadali ma. Ruku som rýchlo schoval a už som nestál na špičkách. Bohuš Bognár moju ženu pred kaviarňou chytil pevne za zadok, pritisol si ju k sebe a dali si dlhý bozk… dosť dlhý na to, že boli zošvagrení… vlastne… príliš dlhý na to, že boli zošvagrení…

Vošli. Prišla. Prišla mi električka. Všetci nastúpili. Stál som sám na zastávke a cez obrovský výklad som videl, ako si sadli a objednali. Ruky nad stolom sa im splietli.

Sadol som si na lavičku v parku a kniha v igelitke mi oťažela. Vážila pol tony. Zatláčala ma do lavičky a hanbil som sa zodvihnúť zrak. Bál som sa, že sa mi okoloidúci začnú vysmievať, že kde máš ženu, ty trtko a… nesvrbí ťa náhodou temeno «… cítil som sa mizerne!

Po očku som ich sledoval. Bozkávali sa. Neboli to švagrovci. Boli to…

Vyšli a stratili sa mi v podzemnej garáži. Bohušovo auto okolo mňa prefrčalo tak tesne, až mi nahnal strach, ale nevideli ma, oči mali iba pre seba.

„Čo bolo v robote?“ spýtal som sa slušne svojej manželky.

„Nič. Nuda!“

Prišla neskoro… ako vždy. Kamil hore niečo počítal a ja som sa márne snažil prečítať prvú stranu z novej knihy. Čítal som ju už dve hodiny. Julka odkopla lodičky, kabelku hodila na kreslo, ráznym gestom si rozopla blúzku a naliala si trochu vodky. Dve deci vypila na dvakrát a doliala si. Aby nevyzerala ako alkoholička, druhý pohár zriedila tromi kockami ľadu.

„Čo robíš? Čítaš?“ urobila pohyb, akoby si chcela prisadnúť, ale potom si to rozmyslela a zamierila ku schodom. „Tak tá nebudem rušiť, idem sa hore osprchovať…“

Od schodov sa vrátila a z baru si vzala fľašu. Bosá, s pohárom v jednej a s fľašou v druhej ruke vybehla hore ako gazela. Bola pekná. Telo mala stále pružné a postavu ako bohyňa. Zavlnila sa na schodoch a ostal som sám so svojou hanbou. Ani hubu som jej nerozbil.

V lete deväťdesiatehotretieho dostali veci spád. Julka chodila stále neskôr a neskôr, a keď raz neprišla vôbec, volala mi ráno, že prespala u kamošky, aby som sa nehneval, ale že sa zaoslavovali a že sa dlho nevideli a že už ma nechcela uprostred noci budiť a otravovať telefonátmi a…

„Zase sa hádate?“ spýtal sa Kamil a nechápavo krútiac hlavou odišiel hore niečo si počítať.

Hádavali sme sa vtedy často. Ak prišla domov.

„Som tu vo väzení, alebo si môj otrokár? Mám tu sedieť a čumieť do blbá!? To už nemôžem ani na chvíľu vypadnúť medzi ľudí!?“

„Julka, pre boha živého, kto ti to zakazuje, ale… veď už nechodíš ani poriadne domov. Spávaš… kde vlastne spávaš?“

„U kamošky! Veď som ti povedala…“

„Ale… tu sme doma… tu je tvoj domov… Kamilko…“

Treskla dverami.

V sobotu ráno som sa v posteli strhol, ako keď človeka morí nočná mora. Zobudil ma pocit, že nie som v spálni sám. Zvláštny pocit. Kedy prišla… som nevedel. Stála pri okne a čumela do záhrady. V župane. V ruke mala pohár. Už… alebo ešte…

„V záhrade nám na konári sedí tukan!“ zamumlala, odpila si a nespúšťala pohľad z exotického vtáka. Vstal som a opatrne som k nej podišiel… asi tak pristupuje primár psychiatrickej kliniky k obľúbenému pacientovi…

„To je vrana… miláčik… má v zobáku kelímok od jogurtu…“

Položil som ju spať. Nevracala. Dnes.

Inzerát som nehľadal, pohľad mi naň padol úplne náhodou. Prisahám!

SÚKROMNÁ DETEKTÍVNA KANCELÁRIA DELFA… NÁJDEME ODPOVEĎ NA KAŽDÚ VAŠU OTÁZKU…

Sobotné noviny boli plné inzerátov. Nič som nechcel kúpiť a nič som nepredával, tak neviem, načo som vôbec túto rubriku otvoril. Bol to asi osud…

Rozumiem vám, pán Puskailer, ťažko sa vám o tom hovorí, ale my sme na to zvyknutí… robíme chúlostivú robotu a robíme ju korektne a diskrétne. Ak to nepoviete vy, poviem to za vás. Chcete jednoducho zistiť, s kým vaša manželka… teda… či je vám neverná a s kým… je to tak?“

„Asi tak…“

„V poriadku! Budem potrebovať jej fotografiu, potom jej denný rozvrh, kde pracuje, aké má koníčky, typ a značku auta… sledovanie bude obmedzené iba na mesto, alebo aj mimo?“

»Aj.“

„Desať tisíc ako zálohu… ďakujem… stretneme sa o týždeň. Náklady účtujem zvlášť. Dovidenia.“

Ja som to urobil! Prečo…? Neviem! Ja… som si najal súkromného detektíva na vlastnú manželku! Som ja ale prasa!

O týždeň sme sa stretli. V jeho kancelárii. Zavrel za mnou dvere. Stiahol žalúzie. Sadol si a zatváril sa ako na pohrebe. Trklo ma! Dramatizuje, aby zo mňa vymlátil čo najviac.

„Pán… ehm… Puskailer… so sledovaním sme začali v pondelok, ako sme sa dohodli… tu…“ zo stola vzal veľkú obálku a podal mi ju, „… sú fotografie… moment! Ešte nie! Otvoríte ju, až keď vám poviem! Zistil som, čo ste chceli! V tej obálke nájdete odpoveď na vašu najpálčivejšiu otázku a ostatné vám poviem ja. Ale… najskôr… sa vyrovnáme. Päť tisíc náklady a desať tisíc honorár…“

„Ale desať som už…“

„To bola záloha, to je v poriadku, toto je vyúčtovanie… ďakujem!! Informácie, ktoré vám poskytnem sú hodné aj viac, ale my sme seriózna firma a vydieranie alebo nátlak sú nám cudzie! A… teraz sa môžete pozrieť… ja vám budem rozprávať… foto číslo jedna… no vyberte ju… vaša manž… objekt opúšťa rodinný dom, je pondelok, sedem nula tri… príchod na pracovisko… vystupuje z auta… foto číslo dva… je sedem dvadsaťosem… asi robí od pol ôsmej… do dvanásť desať pohyb v objekte Filmovej tvorby, bola v bufete, dvakrát na záchode, trkotali s kolegyňami… mimochodom, pracovať som ju nevidel ani raz, asi sa tam nepretrhnú… ale to je iná vec… o dvanásť desať obed… foto číslo tri… áno… to je tá fotografia… do pol štvrtej nič zvláštne. Pätnásť dvadsaťdva… na dodržiavanie pracovnej doby si asi nepotrpia… nasadá do auta… foto číslo štyri. Sledovali sme ju po celom meste, pár obchodov, manikúra, McDonald a ľahká večera… nič zvláštne, stále sama až do devätnásť tridsaťdva. Teraz to začne byť zaujímavé… prepáčte, ja nerád… ale… uvidíte sám… foto číslo päť… vystupuje z auta pred hotelom Flóra, to je na Zlatých jazerách…“

„Viem, kde to je!!“

„V poriadku… keď viete, nemusíte byť podráždený…“

„Prepáčte…“

„V recepcii sa zapisuje ako pani Veselovská a berie si izbu číslo stodesať na prvom poschodí… občianske preukazy tam nekontrolujú, ak… pravda… k predpísanej sume tristo dvadsať za noc priložíte ešte bankovku… aj ja som priložil… máte to v nákladoch. Izba číslo stodeväť bola voľná. Hotel Flóra má jednu zvláštnosť… pre nás veľmi vítanú a pohodlnú… všetky izby sú spojené jedným dlhým balkónom, a ten je predelený iba drevenými stenami, ešte k tomu zošikmenými dovnútra… no, jednoducho, žiadny problém! Foto číslo šesť… objekt sa po osprchovaní nachádza v posteli a číta… foto číslo sedem… vchádza muž…“

„Tu už žiadne fotografie nie sú!“

„Nie!?“

„No nie! je ich tu len šesť!“

„To hádam nie je… mož… ahá!! Tu sú! Prepáčte! Ešte skôr, ako vám ich podám… ste si istý… pán Puskailer… že ich chcete vidieť? Možno… by sa to dalo riešiť doma v pokoji… moja manželka má otvorenú manželskú poradňu…“

„Dajte to sem!“ zasyčal som a ani neviem, prečo som sa tak ponáhľal.

„…v poriadku! Ja som vás varoval! Nech sa páči druhá obálka! Foto číslo sedem… vchádza muž…“

Skoro som odpadol. Bohuš Bognár… môj vlastný švagor a… jej tiež… vykefoval Julku na desiatich nasledujúcich fotografiách v desiatich rôznych polohách! Prvá… ale… stačí, že som to videl ja!

„Naša súkromná detektívna kancelária sa môže pochváliť mimoriadne kvalitnou optickou technikou…“

„To vidím…“

„… ale neúčtujeme prirážku! Kvalita je naša značka a považujeme to za samozrejmosť!“

„Tak… vám teda pekne… ďakujem…“

Vstal som. Tušil som celú pravdu už dávno a nebol som až taký zlomený, ako by ten vydriduch očakával, a to ho prekvapilo. Ale aj on mňa.

„Dobre… takže to ďalšie preberieme až na nasledovnom stretnutí? Ako chcete… tak zatiaľ dovi…“

„Aké ďalšie?“

„No… zaplatili ste mi za celý týždeň… toto bol pondelok…“

„Pon…“

Asi som vyzeral zmätený, lebo pohotovo priskočil a podal mi pohár minerálky. Dobre mi padla.

„To pokračovalo!?“ zaúpel som.

„No… to je dosť ťažko definovať. Ak myslíte vašu ženu… tak áno… ak myslíte jeho, tak nie…“

„Ste normálny? Ona tam chodila onanovať!?“

„Ani nie… ono je to trochu zložitejšie, pán Puskailer,“ a zhasol svetlo. „Viete… ja som si tú izbu prenajal na celý týždeň, lebo som sa tak trochu poinformoval na recepcii, a tam mi povedali… za bankovku… máte to v nákladoch… že vaša že… teda objekt je tam dosť častým hosťom. Vynechal som nepodstatné sledovanie cez deň a sústredil som sa na večery a noc a… fotoaparát som vymenil za kameru…“

Odstrčil sa na kolieskovej stoličke a do videa vložil kazetu, ktorú som predtým nevidel a ani neviem, odkiaľ ju vybral. Asi sa vyžíval v prekvapeniach. Kazeta s rachotom zmizla v mašine a ten pes sa iba usmial a stlačil tlačidlo na diaľkovom ovládači.

„Teraz to pôjde dosť rýchlo… takže… utorok… je dvadsať sedemnásť… to vidíte dole na digitálnych číslicach… čas je nastavený presne… objekt…“

Hanbil som sa ako pes! Moja žena cez celú obrazovku a tá sviňa… moment!!

„To nie je on! Švagor je blondiak a toto… tento…“

„To je režisér Frank Richter… holohlavý ako koleno… jeho meno sme zistili až vo štvrtok… chodia spolu na obedy… a aj…“

„Ale… bože…“

„Ešte minerálku… alebo niečo tvrdšie?“

„Prosím vás… to ani… nie je nutné… celé…“

Detektív prekvapene pozrel na obrazovku a ja som mal pocit, že sa vo mne sklamal. Dúfal, že si jeho umelecké dielo vychutnám až do konca. Stlačil stop.

„Tak nie? Ja som vás varoval! Pravda býva…“

„Držte aspoň chvíľu hubu!“

Bol to profík! Dnes už viem, že to bol profík a že si iba perfektne odviedol svoju robotu. Bola to všetko moja chyba. Chcel som, aby niečo zistil, a keď mi to niečo naservíroval na striebornom podnose, nebol som dosť dobrý chlap to stráviť. Prehltol som a hrdinsky som sa spýtal.

„To… pokračuje?“

Iba prikývol.

„Skončíme?“

Dal mi čas na rozmyslenie.

„Nie! Chcem to už vedieť všetko,“ a pevne som zovrel operadla.

Video zarachotilo a Julka hrala hlavnú úlohu.

„V stredu…“

„To nie!!“ zaúpel som. Julka kľačala v hlbokom predklone a nejaký dlhovlasý frajer ju odzadu…

„To je osvetľovač Karol Otmar… časy vám už hovoriť nebudem… asi nie sú dôležité…“

„Vo štvrtok spala doma…“ vzdychol som.

„Správne… nič som nenatočil. Ale v piatok…“ stlačil rýchly previn napred a pásku zastavil práve v momente, keď Julka…

„To je scenárista Václav Vanek…“

„Vypnite to! Prečo odrazu tak revú!?“

„Podarilo sa mi inštalovať aj mikrofón… máte to v nákladoch…“

„Okamžite to vypnite!“

„Ten koniec vás nezaujíma?“

„Aký koniec!? Cez víkend bola doma!!“

„Myslím koniec v piatok.“

„To… nie je všetko?!“

„Už len kúsok… zrýchlim to… dvadsaťdva nula sedem odchádza scenárista Vanek z hotelovej izby… objekt je v sprche… dvadsaťdva dvadsať vychádza zo sprchy… teraz detail… oblieka si nohavičky… podpr… oblieka sa… dvadsaťdva dvadsaťtri vchádza hotelová služba… rozopína si nohavice… objekt šedina posteli… služba pristupuje k nej… ona stále sedia…“

„Aááá…“

„Tak dobre… radšej to vypnem…“

Viem, že mi bolo zle, aj keď otvoril okno a nalial mi koňak. Hoci tvrdé nepijem, jeden som si dal. Prebehol okolo mňa a zapálil svetlo. Čakal, kým sa nadýchnem.

„Vy ste zistili… že…“ nemohol som dopovedať, „… že mi je neverná.“

„To nie je presné, pán Puskailer… ono… v skutočnosti… som zistil, že vaša žena jebe, kade chodí…“

Potom siahol pod stôl a okamžite vošli dvaja chalani. Veľkí. Jeden si sadol na roh stola a druhý ostal stáť za mnou.

„Chlapci, pán Puskailer sa práve dozvedel, čo chcel! Pán Puskailer… táto kazeta… je originál! Kópia neexistuje! Je vaša… za päťdesiat litrov… ak nemáte hotovosť, kolega s vami zbehne dole do banky… viete, ja šeky neuznávam!“

Pripadal som si ako úchyl. Stále dokola som si púšťal video, na ktorom moja vlastná žena robila veci, o akých sa mne ani nesnilo, a raz tam bol holohlavec, raz blondiak, raz poskok z hotela… ten sa ani nevyzliekol, iba stál a škeril sa… bral to ako rýchlovku na spestrenie nudnej pracovnej zmeny…

Sedel som v obývačke a čakal som ju. Našťastie neprišla. Vyspal som sa a už som ju nechcel zabiť.

Nevedel som, čo mám robiť. Možno to znie paradoxne, ale jediným mojím kamarátom a spojencom v núdzi… hoci kúpeným kamarátom… draho kúpeným kamarátom… bol súkromný detektív, a tak som ho navštívil opäť.

„Ako to myslíte?“

„Tak ako som povedal! Manželku a jej manželskú poradňu do toho neťahajte! Ja sa vás pýtam ako chlap chlapa… okrem toho, ako skúseného chlapa… čo s tým!?“

Hojdal sa na stoličke a prepaľoval ma pohľadom. Vetril prachy, ale v jeho pohľade bolo aj niečo iné. Bavil sa a… bol tam aj záujem. Taký zvláštny, ale bol tam. Pochopil, že jeho manželke zarobiť nedám a že poradňu nepotrebujem… že… to chcem riešiť sám a po svojom. Vypľul špáradlo a navalil sa na stôl.

„V slušnej spoločnosti manžel zabije soka a je po vtákoch! Lenže… bez urážky… vo vašom prípade by ste museli vystrieľať polovicu mesta…“

„Čo si to do…!!“

„… dobre… dobre… takže… chcete vedieť, ako to riešiť!? No… dobrá rada nad zlato…“

Kúsok zlata som mu dal.

„… díky… pozrite! Máte iba dve možnosti. Buď sa na to vykašlete a zvyknete si… darmo vyskakujete!! To sa stáva bežne, stačí, aby vychladla hlava a aby si dotyčný reálne zhodnotil svoje možnosti a schopnosti… alebo…“

„No!?“

„… česť nadovšetko! Talianske riešenie… nehoda, alebo lúpežné prepadnutie v byte a vyruší ozbrojeného páchateľa…“

Privrel som oči. Chcel som aj uši, ale nešlo to.

„Vy by ste ju boli ochotný… vy myslíte…?“

„Ja nič nemyslím, ja ani nesmiem myslieť na to, na čo myslíte vy… ale… ak by ste na tom trvali, dohodli by sme sa…“

„A… inak?“

„Myslíte iné riešenie? Mierové? Tak počúvajte! Pokúsite sa to riešiť sám a doma. Ukážete jej, čo máte na páske, a bude oheň na streche. Po pár fackách dôjde na argumenty. Vy jej vytknete členok a to, že je kurva… to časom prejde a začne ona… prejde do protiútoku, že ste neschopný ju ukojiť, že ste stále v robote a seriete na ňu, že ste sviňa a najali ste si na ňu očko, že chcete provokovať a rozbiť manželstvo… po pol roku zblbnete tak, že nebudete vedieť, kto sa má komu ospravedlniť, a ospravedlníte sa vy jej! Poznám to! Tak to v živote manželskom chodí! Nakoniec vás otrávi…“

„Čo!? Prečo?“

„Lebo ste jej pokazili život a ste všetkému na vine…“

„Čím?“

„Už len tým, že ste šiju vzali.“

„Ale… prečo… by ma mala… otráviť…?“

„Aby dedila, aby mala voľný kvartír, aby sa oslobodila, aby sa mohla realizovať, aby sa necítila viazaná a utláčaná a stiesnená a nedocenená a…“

„To by Julka nikdy… moja žena by toho nikdy nebola schopná!!“

Ten debil sa začal znova hojdať na stoličke a usmieval sa tak sprosto… až som mal pocit, že má asi pravdu.

Bol som na polícii a vybavil som si zbrojný preukaz. Kúpil som si pištoľ. Predavačovi som povedal, že chcem najlepšiu na svete. Predal mi Glock 19. Nevedel som sa celkom dobre vžiť do pozície mafiána, po nociach obchádzajúceho tmavé uličky a zháňajúceho priekupníkov s čiernymi zbraňami. Kúpil som ju legálne, zaplatil si inštruktora, aby ma naučil strieľať. Nešlo mi to, stále som zatváral oči a namiesto, aby ma výstrel prekvapil, desil ma. Pri nabíjaní som si vždy polámal všetky nechty. Rozhodol som sa ostať verný matematike a zamkol som ju do zásuvky v spálni. Zámka bola rozheganá. Stačilo silnejšie trhnúť… Neskôr som to chcel opraviť…

Často som vysával. Koncom leta… a vlastne aj celú jeseň deväťdesiateho tretieho som býval doma často sám. Julka bola stále preč a Kamilko si našiel vážnu známosť. Anka bola o ročník nižšie a okrem matematiky ich spájala aj láska k vode, a tak buď niečo počítali, alebo člnkovali na kajakoch dole v lodenici. On to mal z domu na bicykli desať minút a ona z intráku pešo sotva päť.

Tak som vysával. Keď som nemal špinavý riad… kto by ho zašpinil?… vyberal som postupne čistý a systematicky som ho umýval. Šum vody mi robil dobre, pomáhal mi sústrediť sa a premýšľať.

Náš veľký luxusný dom pustol. Kúpil som si andulku. Počúvala na meno Robino a sedávala mi na ramene a večer sa sama vracala do klietky. Dvierka som nezatváral. Každý živý tvor má právo na slobodu a voľnosť… myšlienok aj pohybu…

Aj andulka. Aj Kamilko. Aj julka. Aj… ja… by som chcel…

Ja viem! Kecám! Chcete vedieť, čo som spravil s kazetou!

Kecám zámerne… neviem, ako to napísať… bál som sa? Bolo mi to trápne… trápne aj za ňu? Ja neviem, ako sa takéto situácie riešia, julku som mal stále rád, tak ako som to mal riešiť?

Nespravil som nič. Kazetu som položil vedľa pištole a ani neviem prečo, pri pohľade na artefakty budúceho zločinu som mal naozaj pocit viny ja. Zásuvku som rýchlo zavrel a snažil som sa na to všetko zabudnúť.

Ešte si pamätám na trápny pocit, keď som ovoniaval kakao, čo mi raz Julka spravila na raňajky. Ochorela a bola týždeň doma… tak raz spravila raňajky. Nebolo otrávené. Ale… ja blbec som ho ovoňal a opatrne som odpil. V duchu som si predstavil ako v poslednej agónii s pištoľou v ruke bojujem s manželkou travičkou…

Ten debil ma úplne zblbol. Bol som si istý, že pištoľ nikdy v živote nepoužijem.

Natálka prišla v nevhodnom čase. Nikto nebol doma. Vedela, že psa nemáme a že zadné dvere sa dajú otvoriť kľúčom spod kvetináča. Alarm to síce spustilo vždy, ale poznala kód a hneď telefonovala na políciu, aby neposielali hliadku, že všetko je v poriadku. Alarm vymyslela Julka a zariadila, aby náš dom dali na PCO…

„Preboha, a to je čo?“

„Pult centralizovanej ochrany na polícii. Poznám sa s jedným dôstojníkom… Kamil! Ty nejdeš s dobou! Len sa pozri na tie obrazy na stenách a moje šperky a… tá amfora od otca… je stará desaťtisíc rokov…“

„Julka, vtedy ešte nevedeli vyrábať amfory…“

„Tak päť… to je jedno!“

Tak nám začali do domu chodiť policajti. Vraj… vibrujú vám okná vo vetre a nám to signalizuje vlámanie… nevypli ste kontrolku, u nás to svieti… susedia volali, že vám huláka alarm, vypnite červené tlačidlo… nič na tomto svete nie je dokonalé a technika už vôbec nie.

Natálka vedela vypnúť alarm a aj vedela, že sa musí zahlásiť na polícii, ak vstupuje zadným vchodom. Krvavý nos si vysniakala do umývadla a krvavé šaty vložila do práčky. Krvavé telíčko si osprchovala v našej kúpelni a potom v našej spálni hľadala niečo na prezlečenie.

Pomýlila sa. Krvou podliate oči ju zaviedli k mojej skrinke a k mojej zásuvke. Nešla otvoriť a tak mykla…

Ja som v ten deň prišiel domov až večer. Prednášal som do šiestej, chvíľu som sa zdržal s dekanom, lebo rozpočet na vedu a na vedeckú činnosť študentov nám opäť skrátili na polovicu a dekan nevedel, či sa nám nepoložia] doktor andské štúdium. So zármutkom v očiach mi oznámil, že to so školstvom v najbližšej dobe vidí veľmi bledo…

Diódka pri bráničke mi signalizovala, že niekto je doma. Kamilko by mi povedal, že potrebuje byť sám s Ankou, takže to mohla byť jedine Julka! Až som poskočil od radosti, že je tak skoro doma. V obývačke svietil televízor. Modravý odlesk v oknách som poznal. ]e doma! Chodník od bráničky k dverám som neprebehol, preletel som ho ako na krídlach Amora a bol som rád, že po dlhej dobe strávime spolu pekný večer…!

Keď som zasúval kľúč do zámky, dostal som bohovský nápad. Prekvapím ju! Nepôjdem spredu, ale vyblafnem na ňu odzadu! Obehol som dom a preplížil som sa cez zadné dvere. Aby som nedupotal, vyzul som sa už vonku.

Čudné mi to bolo už v chodbičke pri kuchyni. Film mala pustený príliš nahlas a namiesto slov… niekto tam vzdychal a zavýjal…

„Natália!!“ zreval som a prišlo mi nevoľno. Dúfal som, že tie obrázky už nikdy v živote neuvidím!

Ani sa nepohla. Civela na obrazovku. Pomaly nasmerovala diaľkové ovládanie, stlačila stop a dom stíchol. Keď vstala a pozrela mi do očí, podlomili sa mi kolená.

Bola modrá. Mala modrú pyžamu a tvár tiež. Pyžama bola moja, tvár… cudzia. Z nosa sa jej pustila krv. Červená čiara prebehla perami, odrazila sa od brady a kvapkala na prsia. Iba stála a prepaľovala ma očami.

„Ty si to vedel!“

Dal som jej vreckovku. Nechápavo si ju prezerala. Opatrne som jej pritisol jej vlastnú dlaň na nos.

„Sadni si.“

Z chladničky som priniesol ľad a dal som jej obklad na zátylok, jeden aj na pravé oko. Ďalší na líce. Fľašu na stole aj s nedopitým pohárom som bral ako normál v našej rodine, a aj keď som vedel, že nepije, nečudoval som sa.

„Odkedy?“

„Natálka… ja…“

„Odkedy!?“

„Tri mesiace… asi…“

„Sviňa!“

„Natálka… ja…“

„Bohuš!“

„On…“

„Tá kurva…!“

„Bohuš možno…“

„júla!“

„Možno… by sme sa mali o nich porozprávať…“

„Môžeme! Začnem ja… kurva a hajzel… a ty?“

„Ja…“

„Ako vždy! Ostaň tam… so svojimi sínusmi a kosínusmi…“

„Mala by si ísť na políciu…“

„Pôjdeš so mnou?“

„Prečo? Ja…“

„Aby si mi dosvedčil!“

„Ja… čo…?“

„Že môj muž je sviňa prvého rangu a bije ma každý deň…“

„To hádam…?“

„… každý deň!! A že je kurevník a trtká vlastnú švagrinú… prepáč… tvoju ženu… a že celá rodina Bakových stojí za hovno aj s príveskami, čo sa na ňu časom navešali…“

Vypila a tvrdo ma zmrazila pohľadom.

„Ty možno nie! Tak čo!? Ideme na políciu!?“

„Natálka…“

„Vyser sa na Natálku! Tak si mi hovoril pred dvadsiatimi rokmi a ja som sťala od radosti do plienok!! Ty debil… teraz sme už veľkí… a naši najdrahší nám spolu jebú!!“

„To hádam…“

„To hádam… ani nieje možné!! Čo!? To si chcel povedať? Tak na…“ stlačila play a kazeta zabzučala.

„Natálka… prosím ťa…“

Kazeta cvakla. Bola na začiatku. Vedel som, čo je na začiatku.

Dvere sa otriasli mohutnými údermi. Až nás myklo. Návštevník si nedal robotu so zvončekom pri bráne, preskočil ju a rovno zabúchal na dvere. Natálka stuhla. Dvere zavibrovali.

„Švagor!! Ty hovado… zas je u vás!? Otvor!!“

„Nepúšťaj ho…“ zaprosila.

„Povedala si… že som sínus a kosínus… tak si to vyjasnime raz a navždy, Natálka! Kam sa schováme? A… prečo by sme sa mali schovávať práve my? Nech sa hanbia oni!“

Otvoril som.

„Nóó… prosím! Jeden ako druhý… jedna v pyžame a druhý skoro tiež…“

Vpadol dovnútra a ledva stál na nohách.

„Ťahaj domov… krava…“

Stála ako socha a delila ich íha sedačka. Ani brvou nehla. Zľakol som sa jej pohľadu. Hovoril, že dnes je posledný deň trýznenia. Po tom, čo videla, sa ho už nebála. Bola odhodlaná. Nechcel som zažiť koniec ich manželstva práve v našom dome, milšia by mi bola lúka za domom, alebo boxerský ring, alebo…

Zaútočil tak rýchlo, že sme si to vôbec neuvedomili. Počítal som s vyjednávaním a vysvetľovaním a so slzami a prosbami o odpustenie… ale on zaútočil. Uskočila a spadol. Diaľkovým ovládačom ho tresla do hlavy. Rozletel sa na všetky strany a urobil ešte poslednú službu vo svojom elektronickom živote. Pustil video.

Vstal a pošúchal si zátylok.

„Ty… jeblina…!!“

Potom si všimol pohyblivé obrázky v televízore.

„To…“ ukázal rukou na televízor a nevedel, o čo ide. Bol opitý, ale nie tak, aby sa nepoznal.

„Ako…? Kto to…?“

Zarazil ho pokoj, s akým sme to prijímali. Preňho to bola premiéra. Šokujúca premiéra. Dvaja muži a jedna zbitá žena stáli rozostavení okolo sedačky a dávali na seba pozor. Pripadal som si ako v zlom filme o ľuďoch, čo do môjho života vôbec nepatria. Na obrazovke sa Bohuš videl v situácii, ktorá nepotrebovala komentár. Mikrofón zohnal detektív až v piatok, takže to boli iba obrázky. Zvuky sme si vedeli domyslieť. Julka sa zvrtla, otrčila mu zadok a Bohuš to využil…

„Serte na to…“ zaprosil a sklapol.

Natálka sa ani nepohla. Film už poznala, tvrdo mu hľadela do očí a Bohuš si odgrgol. Situácia sa mi zdala dosť trápna a video som stopol. Kým som sa zaoberal televízorom, priskočil k nej. Zvýskla. Predlaktím jej nadvihol hlavu a nôž jej oprel o hrdlo tak nešetrne, že ju porezal. Krv jej stekala za golier mojej modrej pyžamy, čo som dostal od Julky k narodeninám.

„Otvoril som ti, aby sme sa porozprávali, nie aby si tu robil horor s nožom v ruke, Bohuš! Prestaň!“

„Pôjde so mnou… ty sraľo… má svoj domov…“

„TrtkávaŠ mi ženu, nadávaš mi do sraľov a robíš mi z domu divoký západ… tak čo ešte chceš!?“

Kopla ho do rozkroku. Urobila to šikovne, ani ju nestihol viac porezať. Zamkla sa na záchode. Vybehol som hore a zistil som, že Natálka mi vlastne zachránila život. Vylomila zásuvku a ja som iba zobral Glocka, zasunul som zásobník a obtiahol som. Stál vo dverách. Namieril som.

„Polož ten nôž…“

„Nestrelíš! Profesorke, si mäkký…! Júla mala pravdu… aj keď trtkáš, myslíš iba na čísla, tak počítaj s tým, že sa ťa nebo…“

Urobil krok a vystrelil som.

Keď som otvoril oči, ešte som žil.

„Natálka… je preč… otvor…“

Sedeli sme v obývačke a stískal som ju, ako sa len dalo. Triasla sa. Všetky dvere som pozamykal.

„Nie je to hlboké…“ošetril som jej najčerstvejšiu ranu a prezliekla si zakrvavenú pyžamu. Teraz mala hnedú. Túto som dostal k meninám.

„Kam sme to… až nechali zájsť…?“ zašepkala.

„Ja… si myslím, Natálka, že by to chcelo trochu viac rácia a menej emócií, inak sa z toho nevymotáme. Čo sa stalo… stalo sa… videli sme a… už sa to asi nedá zvrátiť…“

„Tvoja žena je kurva s bielou pečeňou z najkvalitnejšieho carrarského mramoru a môj muž je sadista a… ani neviem, či na to, do čoho ma po večeroch nútil, existuje diagnóza… prasa… tak čo chceš? Aké rácio? Kamil… ostali sme sami… to je… naše rácio…“

Pritisla sa ku mne a ja som ju začal hojdať ako Kamilka, keď ho boleli zuby. Prestala plakať a upokojila sa. Potom… ma objala… iba tak… ruka jej spočinula na mojom krku a hlavu si pritisla na moju hruď. Dlho sme sedeli v obývačke a tma nám nevadila. Zlí ľudia nás opustili a nám dvom začalo byť dobre.

Asi som to celé pokazil ja. Postavil sa mi.

„Prepáč…“

Postrehla to.

„Kamil… ja… ťa…“

Vyzliekla sa a vyzliekla aj mňa. Musel som dávať pozor, aby som sa nedotýkal modrých miest. Povedala mi, že fialové a čierne už tak nebolia, aby som sa nebál…

Nič také krásne som v živote nezažil. Na druhej strane potoka to bolo fantastické, lebo to bolo po prvý raz, ale toto… bolo fantastické, lebo to bolo po… prvý raz…

Zaspali sme si v náručí.

V pondelok dvadsiateho decembra som zašiel za svojou ženou do práce. Celý víkend nebola doma. Blížil sa koniec roka a nový rok a ten by mal priniesť aj nové predsavzatia a nové rozhodnutia a… takto to ďalej nešlo. Domov už nechodila, a tak som sa za ňou vybral.

„Pani Puskailerová išla do bufetu… teraz… mala návštevu… taký vysoký fešák… asi zabehli na kávičku…“ povedala mi kolegyňa v kancelárii a priblblo sa škerila.

Zbehol som dole do bufetu.

„Teraz tu boli… s takým vysokým fešákom… išli tam za roh na parkovisko…“ povedala mi bufetárka.

Na parkovisku som ich zbadal prvý, preto som sa mohol skryť a obehnúť celú budovu. Stáli pri Bohusovom aute. Bol som dva metre od nich, ale delil nás nízky múrik a pár smetiakov.

„… ja tie prachy potrebujem…“

„Júla! Si na hlavu, kde ich mám vziať! Tá tvoja podarená sestra všetko previedla na kontá, ku ktorým nemám prístup, kto jej to poradil, Má?! Krava jedna…“

„… ja tie prachy potrebujem… Bohuš!“

„Prachy… prachy! Teraz nemám! Radšej mi povedz, kedy to s ním skoncuješ? Skoro ma zastrelil, debil! Má pištoľ! A majú… aj tú kazetu…“

„Aj na tom sa pracuje… mám známych… bude to nehoda pri čistení… ani netuší, ako dobre spravil, že šiju kúpil… ale to nie je tvoja starosť, ja potrebujem tie prachy!“

„Dohoda tak neznela! Až keď dodajú tovar. Ja som ich ešte ani nevidel!“

„Dohodu si dojebal ty! Tá blonďavá vošla k tebe na izbu a už nevyšla… koľko mala… trinásť? Preto sú nervózni, lebo ju museli po tebe ešte aj upratať! A čo si prejebal v kasíne, ich nezaujíma… prevzal si tovar, tak plať! Ja tie prachy potrebujem…“

„Kurva! Kde doboha…“

„Rob, čo chceš, ale už sú netrpezliví… a nový tovar nepríde, kým nevyrovnáš starú dodávku…“

„Skurvení Ukrajinci…“

„Tieto prídu z Rumunska… najstaršia má štrnásť… ako sme sa dohodli…“

„To nebudeme rozoberať teraz! Na ulici!“

„Nemusíme! Uzavrime minulý obchod a je to! Inak… vedia, kde bývaš, aj na čom jazdíš… ja sa s tebou maznať nebudem!“

„Si…“

„Sklapni a plať!“

„Chcel by som jednať s dodávateľom…“

„Hovno! Mňa neodrbeš! Všetky prachy pôjdu cezo mňa… s tým sa zmier! A neskúšaj to na mňa! Fízlov by možno veľmi zaujímalo, ako zdochlo to blonďavé decko…“

„Si kurva…“

„To je možné, ale tebe to v žiadnom prípade prachy neprinesie…“

„Tak sa pojeb!“

„Aj ty…“

Tresol dverami, naštartoval a odišiel. Žena, ktorú som považoval za svoju, tiež. Ostal som sám. Za múrom.

Ako dlho som už bol za múrom?

V utorok dvadsiateho prvého decembra som prednášal do pol štvrtej. Zjedol som desiatu, čo som nestihol o desiatej, a natiahol som sa u seba v kabinete. Futbal sme hrali až o šiestej, tak som si zdriemol. Zaspal som a do telocvične som prišiel neskoro. Aj tak to nestálo za nič, študenti už boli doma, a tak sme sa tam naháňali iba starí fotri.

O ôsmej sme zabehli oproti do Machnáča na pivo.

„Ty máš dnes narodeniny nie… Kamil?“

„Zajtra… dvadsiateho druhého!“

„To je o chvíľu… akoby sa stalo… nedáme jeden výnimočný…“

Blížila sa záverečná.

„Na to pivo…?“ zneistel som.

„No a? Aspoň budú lepšie zaberať… pán hlavný… štyri koňaky… kolega má meniny…“

„Narodeniny, ty bulo…“ opravil ho asistent a aby zahovoril faux pas, spýtal sa ma, „… a koľko… ak to nie je tajné?“

„Štyridsať tri, chlapci moji…“

Dali sme si koňačik. Naozaj dobre zaberal.

„Idem… už…“

„No počkaj! To si myslíš, že nemáme na to, aby sme si uctili šéfa katedry!? To by si nás naštval! Pán vrchný… ešte štyri…“

„Aj na mňa!! Kamil… ty si fajn chlap… lepšieho šéfa sme si nemohli ani želať…“

Pán vrchný bol kamoš, nechal nás aj po záverečnej. Sotva som stihol polnočnú električku. Sotva som sa do nej nasúkal, asi nejaký nový typ so zúženými dverami…

Kamiľko a Juľka sedeli v obývačke a niečo riešili. Niečo vážne, lebo syn mal vystrašený výraz a Julka iba prižmúrila oči a zasyčala.

„Ako hovädo… ako sa slušný človek môže takto ožrať… pán profesor… keby tá tak videli kolegovia…“

„Otec… preboha…“

„No čo!? Mám meni… aj narodeniny… raz za uherácky… uher… ský rok… si môžem… nie!?“

„Chceli sme sa s tebou… porozprávať… otec…“

„Tak sa rozprávajme! Výborne! Už dávno… sme sa nie…! Tak do toho, kto začne… ja som v poriadku… frzič… fyzičku mám dobrú, znesiem oveľa viac…“ a aby som im to dokázal, vzal som zo stola fľašu a napil som sa priamo z nej.

„To nemá význam…“ skonštatovala moja manželka a smutne pozrela na syna. „Radšej už choď… necháme to na zajtra…“

„Nič nenecháme na zajtra!! Tezar… teraz, alebo nikdy… tak von s kým… s tým!!“

„Otec… ty si si najal…“

„Nechaj, Kamilko! Ja sama, ty sa s ním nešpiň! Kamil… najal si si súkromné očko, aby ma sledoval…?“

„No a…?“

„… a kúpil si si pištoľ?“

„No a…?“

„… a skoro si zastrelil Bohuša…?“

„No a…?“

„Otec!“

„Dobre… dobre…! Tak to vás šte… štve, že som si kúpil, že som si najal, ale to, čo zistnil… zistil, to nie, čo!? To si mu asi nepovedala…“

„Kamilko, radšej to necháme, keď otec vytriezvie. Zajtra…“

„Žiadne zajtra! Téza… treza… dnes! Tvoja matka je obyčajná…

„Pred tým chlapcom nie! Kamil, spamätaj sa! Alebo budeme rozoberať aj tvoje aféry na fakulte!? Ako to bolo s tou Hartmannovou, čo si jej nechcel dať skúšku, há!?“

„To… sa už vysvetlilo… to… bolo dávno…“

„Chcem sa s tebou rozviesť, Kamil…!“

Nastalo ticho. Prekvapila aj syna.

„Tak! Rozplie… vlastne rozviesť! No… pekne… pekné narodeniny…“

„Mama…“

„To nemá význam, Kamilko! Už spolu aj tak nežijeme… si už veľký… ja… nemám na koho brať ohľady! Preto som ti dnes volala, preto som sa s tebou chcela porozprávať… s vami porozprávať, netušila som, v akom stave príde…“

„V akom stave!? Ty si ožratá v jednom kuse a ja som v stave!? Panebože!!“

„Vidíš, čo stvára! V poslednej dobe iba reve…“

„Júla!! To… čo hovoríš… prečo ho klameš…!?“

„Kúpil si pištoľ… ešte ma s ňou zastrelí, či čo…?“

„Júla! Kamilko! To ona… ona ma chce zastreliť, nie ja ju! Počul som ju, ako to hovorila strýkovi Bohušovi… sú spločnení… spolčení…“

„Otec!! No tak! Choď sa vyspať…“

„Kamil, si paranoidný…“

„Para…? Ja že som… para… ani nevieš, čo to je…“

„Zato ty to nevieš ani vysloviť… ožran…“

„Ožran! Para… noik…!!“

Priskočil som k nej a urobil som chybu. Hneď, ako som to spravil, som vedel, že je to chyba, ale ani som netušil, aká veľká. Tresol som jej cez celú hubu! Takú… dvadsaťročnú facku… dlho sa to vo mne zbieralo… zaslúžila si… ale nie dnes! Dnes som nemal…

Kamil vyskočil a oddelil nás. Julka vybehla hore a zamkla sa v detskej. Kamilko tresol dverami a ostal som sám. Iba s… fľašou. Spláchol som všetku tú špinu a faloš a… potom ešte raz. Aj do tretice…

„Otvor tie dvere!!“ reval som a dlaň ma pálila, ako som trieskal. „Dokončíme to, keď si si to už tak pekne pripravila, aj so svedkom… si špina… zaťahovať do toho ešte aj chlapca… vylez!! KurvaU Vylez… lebo ťa…“

Ozaj!! Veď ja mám pištoľ!

Zabehol som vedľa do spálne. Bola pokazená, nedala sa nabiť. Dosť dlho mi trvalo, kým som prišiel na to, že ani nieje tak veľmi pokazená, ako skôr citlivá na to, ktorým koncom sa do nej strká zásobník…

Unavilo ma to. Sedel som na taburetke a čumel nad posteľ. Krásna fotografia. Mala prekrásne svadobné šaty! Mala ma rada aspoň vtedy? Bola to iba vypočítavosť… už tak dávno? Nie! To… nie! Veď sme sa tak strašne milovali!! Ja som ju tak strašne…

Sedel som a plakal. Pištoľ som priložil k hlave.

Ono… to nie je také jednoduché… streliť do ľudskej hlavy… ani do svojej…

Otvoril som okno a zreval na celú záhradu… „… tak koho mám potom zabiť, keď nie seba…!?“

Na strome sedel tukan.

Namieril som a vystrelil. A… znova! A… znova!

Dole pod oknami niečo zarachotilo, ako prevrhnuté vedro… zazdalo sa mi, že som zbadal nejaký tieň, siluetu…

Tukan tam bol stále, sedel na konári a trepotal sa vo vetre… ako kus igelitu. Netrafil som ho… asi ani záhradu.

Nahovno… taký Zorro pomstiteľ! Pištoľ som nasrdene šmaril na posteľ a zbehol som dole. Dopil som fľašu a vypadol. Nemohol som tam ostať… po tom všetkom sa mi chcelo ujsť preč, niekam… von… ďaleko…

Chvíľu som sa potácal od obrubníka k obrubníku… našťastie som si našiel puklinu v asfalte a tá ma viedla celkom rovno… po hodine som prišiel na nábrežie. Studený vzduch mi urobil dobre. Dvakrát som sa vyvracal. Asi aj raňajky.

Na fakultu som to už mal kúsok. Prespal som v kancelárii.

V stredu ráno dvadsiateho druhého decembra som sa oholil… pre podobné prípady som mal v stolíku elektrický strojček. Vždy mi na hrdle naskákali pupáky, ale mal som prvé dve hodiny prednášku, tak som sa musel poľudštiť. Okrem toho som mal narodeniny! V bufete som si dal horúci vývar a rožok… viac som nevedel prehltnúť. Do auly som napochodoval aj s fľašou minerálky.

Odprednášal som sotva začiatok, keď vošiel dekan, asistent a dvaja páni s unudeným výrazom v tvári.

„Pán kolega… na slovíčko…“

Vyšli sme von.

„Toto sú detektívi z oddelenia vrážd… kapitán…“

„To je jedno… my sa zoznámime…“

„… iste! Kolega za vás zoberie prednášky… oni by sa s vami radi…“

„Veľmi radi! Vy ste pán Puskailer?“

„Áno…“

„… pán Kamil Puskailer?“

„Áno…“

„Vaša manželka sa volá Júlia Puskailerová… rodená Baková…?“

„Áno…“

„Tak pôjdete s nami…“

„Prečo?“

„U nás sa všetko dozviete…“

„Mám v aule minerálku… môžem…“

„Nie! U nás je minerálky dosť…“

Klamali. Nechceli mi dať ani pohár vody. Požiadať o viac som sa ani neodvážil, hoci som mal narodeniny a večer som chcel kúpiť šampanské, zvolať rodinnú radu a všetko dať do poriadku a… aj sa ospravedlniť, ak by to pomohlo…

Ten debilný súkromný detektív!! Napokon… mal pravdu!

Nedostal som ani pohár vody. Iba chodili hore–dole… jeden sedel v rohu a niečo si čmáral… nejaký tučko sa nechutne napchával a čítal noviny a ani si ma nevšímal. Dvaja si sadli oproti mne a hypnotizovali ma.

Nič z toho, na čo sa ma pýtali, som nechápal. Potom mi ukázali fotografie…

Julka ležala v spálni na posteli. Tam, kde bolo jej zlaté, dobré srdiečko, bola veľká červená machuľa.

Prišiel nejaký chlapík s veľkým čiernym kufrom a ruky mi oblepil páskou… vraj povýstrelové splodiny. Potom mi natrel dlane čiernou farbou a otlačil ich na papier. Čakali sme asi hodinu, zatiaľ ma s prehľadom ignorovali. Potom zazvonil telefón. Až zvýskli od radosti… Potom volal ešte niekto a vraj vyšli aj daktilky… ale ja som stále nechápal.

Večer ma predstavili vyšetrovateľovi a on mi predstavil obhajcu.

„Doktor Vágner… vlastného nemáte, ste povedali…“

Nemal som. Poznal som veľa doktorov, väčšinou matematici a fyzici, poznal som aj jedného doktora z chirurgie… ale doktora práv som nikdy nepotreboval.

„Doktor Vágner vás bude zastupovať…“

„Tak už môžem ísť domov?“

„Nie! Bude vás zastupovať v prípravnom konaní a ak sa nič nezmení, aj na súde…“

„Na súde? Ale… ja som nič nespravil!! Už som to tisíckrát povedal vašim kolegom… prosím vás… pohár vody… ďakujem… ja som im to už hovoril! Prečo ma nikto nepočúva…“

„Pán doktor, nechcete sa porozprávať s klientom osamote?“ vyšetrovateľ unudene povytiahol obočie.

„Iste… asi to bude nutné…“ súhlasil obhajca.

Vyšetrovateľ si vzal cigarety a vyšiel von. Videl, že som v šoku a vôbec nechápem, že ma chce obviniť z vraždy manželky. Nechal obhajcu, nech mi to vysvetlí.

„Pozrite… pán Puskailer… veci sa majú tak… včera v noci vašu manželku zavraždili… vašou pištoľou… na vražednej zbrani sú vaše odtlačky prstov, na vašich rukách sú povýstrelové splodiny… vypočuli vášho syna, ktorý potvrdil, že ste sa včera pohádali, vypočuli susedov, ktorí potvrdili, že ste sa v noci hádali a počuli streľbu a… na celý zvyšok noci nemáte alibi…“

„Spal som v kancelárii…“

„To tvrdíte vy… vrátnik vás nevidel…“

„Lebo spal! Bolo už hodne po polnoci, nechcel som ho budiť, prešiel som popri vrátnici a zaľahol som v kancelárii…“

„… no… na tom obhajobu nepostavím… to musíte uznať aj sám… takže… v prípade priznania môžete počítať s poľahčujúcimi okolnosťami… mali ste vypité… to preukázal aj ranný odber krvi… zahráme to na krátkodobé pomätenie mysle, zlyhanie…“

„Mne nič nezlyhalo1. Ja som ju nezabil… ja… ani neviem strieľať!!“

„Ako myslíte…“

Obvinili ma. Odmietol som podpísať zápisnicu. Vraj na tom vôbec nezáleží…

Keď ma previezli do cely predbežného zadržania, už pol hodinu som nemal narodeniny. Mal som sa vyspať, aby mohli na druhý deň pokračovať. Kto by dokázal v takej situácii spať?

Ráno som sa stretol s Kamilkom. Bol v hroznom stave, celý sa triasol, povedal mi, že ho vypočúvali celú noc. Vyšetrovateľ nás konfrontoval. Chlapec potvrdil iba to, čo videl a počul, že som ju udrel a že som mal pištoľ a že potom odišiel a nechal nás doma… a že som bol opitý. Aj na to som prikývol.

Nechcel som, aby ho trýznili. Bol na neho hrozný pohľad. Nemali žiadne právo zaťahovať ho do našich súkromných záležitostí, lenže tým, že Julka bola mŕtva, to už neboli naše súkromné záležitosti… tak mi povedali! Musel som sa s tým zmieriť, a tak som na všetko prikývol.

Kamilka chceli napokon pustiť. Žiadal som vyšetrovateľa o krátky rozhovor medzi štyrmi očami, ale odmietol, pretože syn sa stal dôležitým svedkom a komunikovať s ním môžem iba v jeho prítomnosti. S vlastným synom som sa nemohol porozprávať! Tak som mu v prítomnosti vyšetrovateľa na rozlúčku povedal, že som maminu nezabil, že je to hrozný omyl a zhoda náhod… iba smutne sedel a hlava mu od únavy klesala na prsia. Napokon sa spamätal a oči sa nám stretli. Z toho, čo som videl, mi prešiel po chrbte mráz. Vysvetľujte matematickému géniovi niečo ako zhoda náhod, keď fakty boli… desivé! Neveril mi!

Odišiel a mňa opäť previezli do cely. Syn mi priniesol pár najnutnejších vecí… mydlo, zubnú kefku, dvoje slipy, ponožky…

Ani som sa nestihol vybaliť a sudca schválil väzbu. Previezli ma do ozajstnej basy. Boli už Vianoce.

Nemuselo to takto dopadnúť, keby nedostal infarkt. Lenže predseda senátu bol starší pán a podchvíľou si niečo striekal do úst, aby sa mohol nadýchnuť, jemu sa to nevidelo, presne ako mne.

Na jar mi obhajca oznámil, že vyšetrovanie sa skončilo…

„Takže ich polícia našla a zatkla!?“ potešil som sa.

„Nie! Nikoho z tých, čo ste spomínali vo výpovediach, sa nepodarilo nájsť a preukázať im činnosť, o ktorej ste hovorili! Ukrajinci… Rumuni…! Vaše námietky brala polícia a prokuratúra ako účelovú obhajobu a to, že ste stále vymýšľali nové verzie a snažili sa do všetkého zatiahnuť švagra a samotnú zavraždenú, ich iba naštvalo. Iba ste im vyrábali robotu! Tak aj k tomu všetkému pristupovali. Urobili pro forma šetrenie a ukončili to jedným záznamom o tom, že sa nič nestalo. Žiadnu mŕtvolu blond dievčatka nenašli…“

„Lebo ju odstránili Ukrajinci…“

„… prosím vás… aspoň mňa nezdržujte! Žiadne kontakty vašej bývalej na organizovaný obchod s bielym mäsom sa na jej pracovisku nepotvrdili…“

„… ale veď tí o tom ani nemuseli nič vedieť… tých sa naozaj nemuseli pýtať, ja som myslel, že existuje Interpol a že našich policajtov budú informovať, niečo ako medzinárodné gangy a že ich naši policajti nájdu a rozbijú…“

„… prosím vás… naši policajti! Tíši rozbijú akurát tak koleno na schodoch, keď sa ponáhľajú do bufetu…“

„… tak potom… čo budeme robiť… pán advokát…?“

Iba pokrčil ramená a smutno na mňa pozrel.

Veľa som urobiť nemohol, ale jedno som predsa len stihol. Na radu skúsených spoluväzňov som advokáta prideleného ex offo vykopol a zaplatil som si nového. To bolo hneď niečo iné! Medzi advokátmi je podobný rozdiel ako medzi sekanou a sviečkovou… čím drahší, tým lepší… podľa cenovky bol ten môj z panenskej sviečkovice!!

Prokuratúra podala obžalobu a termín hlavného pojednávania sa dvakrát posunul, lebo môj nový advokát ešte nebol pripravený a nemal naštudovaný spis. Napokon sa to začalo.

Písať o všetkých tých nechutnostiach…? Načo?

Šialený prokurátor behal po súdnej sieni a vyrevoval pri každej odpovedi svedka to svoje. „No čo som hovoril, ctený súd, aj tento svedok ho usvedčuje!! No čo som hovoril!?“

Nehovoril nič, iba ziapal. Ostatní sa buď nudili, alebo iba nezúčastnene civeli.

Jedine Kamilka mi bolo ľúto, toho ničil jeden deň za druhým, súdna sieň mu padala na hlavu a on sa pod tou váhou skláňal hlbšie a hlbšie… bolo mi ho naozaj ľúto. Prokurátor si ho podal a jeho výpoveď vyznela, akože sme sa doma mlátili na počkanie a… Takto to nemalo dopadnúť!

Prišiel aj Bohuš. Vtedy už poslanec. Zvolili ho v komunálnych voľbách. Dosvedčil, že som ho skoro zastrelil a že som strieľal skoro denne a na všetko živé. Aj to, že sme sa často bili! V skutočnosti iba raz! Možno dvakrát! A vraj často!! Prokurátor sa iba vznášal od šťastia.

Sudca chcel počuť niečo aj o tajne vypočutom rozhovore.

„Ale ja!? Ctený súd, ja!? Veď som poslanec, niečoho takého by som nebol nikdy schopný!!! Aké obchodovanie so ženami!? Okrem toho… to vyšetrovala polícia a nič sa nepotvrdilo… sú to iba výmysly zákerného vraha a hrubé osočovanie slušných ľudí…“

Perfektné svedectvo! Keď odchádzal, prokurátor mu dal skoro pusu.

Potom to už išlo rýchlo! Vypovedali susedia. Počuli streľbu. Najprv tri alebo štyri výstrely… ale mohol to byť iba hluk z ulice a potom ešte jeden… ale tým si neboli istí… pozerali detektívku a stále sa strieľalo.

Môj advokát sa toho chytil. Počet výstrelov nesedel. Nenašli sa ani guľky, ani nábojnice. Iba jedna v hrudi mojej manželky a nábojnica na koberci. A ešte jednu vec vytiahol môj advokát. Na dne spisu, až úplne na samom spodku, našiel vyjadrenie kriminalistických expertov, ktorým boli doručené povýstrelové stery z rúk mojej manželky. Urobili ich na pitve, lebo vyšetrovateľ chcel mať istotu. Skúmanie bolo kladné, stopy korditu boli na oboch rukách. Nemohlo ísť o samovraždu?

Nemohlo! Prokurátor predvolal ďalších expertov a jednomyseľne sa vyjadrili, že pri výstrele z blízka, ak sa obeť bránila rukami, tam mohli a vlastne aj museli byť! Ale… sudca mal pochybnosti. Jemu sa to také jednoznačné nezdalo.

Vypovedal aj vrátnik z našej fakulty. V noci vraj určite nespal, ale keď odchádzal, pozrel sa na mňa a previnilo sklopil zrak. Na pána Vaneka som sa nehneval. S chromou nohou… kde by ho zamestnali, keby sa prezradil…

Prišiel aj súkromný detektív. Povedal všetko, a aj to, čo nemusel, že sme debatovali o odstránení nepohodlných manželiek… to že som takéto riešenie krízy kategoricky odmietol, už prokurátor prekričal… No, čo som hovoril, ctený súd… čo som hovoril!?

Prišiel aj môj inštruktor. Potvrdil, že som sa učil strieľať, ale potvrdil aj to, že mi to bohvieako nešlo. Prokurátor sa poškrabal po lysine a… už si ani nepamätám, ako to otočil proti mne.

Sudca trval na ďalšom dokazovaní… akosi sa mu to nezdalo. Obhajca predvolal mojich kolegov, všetci vypovedali, že som to nemohol spraviť, že som svoju ženu neskonalé miloval… prokurátor ich zosmiešnil a vyhnal ich s posmeškami zo siene…

Jediný, kto neprišiel, bola Natálka. Asi nemohla, pán poslanec mal pre ňu zrejme inú prácu…

Sudca sa tváril, že v pojednávacej sieni niečo smrdí… obhajca ma žďuchal do rebier a veľavravne na mňa žmurkal…

„Ešte sme neprehrali, ešte budeme bojovať! Sudca je nám naklonený, ani jemu sa to nezdá!“

V polovici leta prišli nepredstaviteľné horúčavy a sudca dostal infarkt. Prípad pridelili predsedníčke senátu doktorke Krásnej. Naštudovala spis v rekordne krátkom čase a keď prokurátor v záverečnej reči povedal, že v tomto štáte sa ženy iba tak beztrestne strieľať nebudú, prikyvovala, až jej skoro spadla svätožiara.

Odklepla mi trinásť rokov v tretej nápravnovýchovnej skupine. Po vynesení rozsudku som čakal, že si s prokurátorom podajú ruky a pozve ju na drink.

„Kašlite na nich… odvoláme sa a tam im to natrieme… musíte ešte rok–dva vydržať vo väzbe…“

Ubehla lehota na odvolanie a ja som obhajcovi zakázal, aby podnikol čokoľvek, čo by Kamilka a ostatných opäť priviedlo do siene hanby a aby už túto agóniu ukončil. Nechápavo krútil hlavou.

„Tak načo ste vyhodili toľké peniaze…“

„Lebo ich mám tony. Odmalička. S prackami som žil celý život, mal som ich po krk a pozrite, kam ma priviedli! Teraz to skúsim bez nich… nechajte to tak…“

Po skončení karantény ma koncom septembra previezli do ozajstnej basy s ozajstnými väzňami.

Som tu už skoro štyri roky… s väzbou päť.

Na začiatku to bolo dosť ťažké, ale po tom, ako prepustili Goga a ja som naučil riaditeľovho syna matemetiku a zmaturoval s vyznamenaním, to už celkom šlo. Už ma ani nebili, ani… a riaditeľ ma preradil do administratívy a tu, v teple erárnej kancelárie, vybavujem väzenskú poštu a… píšem si tento denník. Vlastne to ani nieje denník, iba také… zápisky v červenom zošite. Možno to ani nebude nikto nikdy čítať a možno… sa o tom ľudia napokon dozvedia. Možno…

A chcel by som sa ešte ospravedlniť za slovník… som doktor… ale som tu už dlho… veľmi dlho…

Napísal som pravdivý príbeh, ako sa mi stal a ako som ho zažil. Nič som nepríkrášlil, možno som niečo vynechal, ale nie zámerne, iba ak som na to zabudol. Svoju manželku Júliu Bakovú som ľúbil od pionierskeho tábora a nech bola akákoľvek, vedel by som jej odpustiť a aj som to chcel spraviť… na druhý deň hneď po tom, čo som ju tak nešťastne udrel, na moje narodeniny… alebo hoci aj neskôr, ale určite by som jej odpustil! Vlastne, už som jej a… dávno…

Nezabil som ju!!!

Vraha som videl. Matne pravdaže… Mihol sa ako tieň pod oknom spálne, keď ho vystrašila moja streľba na tukana. Potkol sa o vedro a zastonal. Bol to on… mal na to dôvod… a nebolo to po prvý raz, čo zabíjal. Nech mu je Boh milostivý!

KONIEC

Napísal: doc. RNDr. Kamil Puskailer, CSc.
V Našom Meste 28. novembra 1998

Informace

Bibliografické údaje

  • 21. 3. 2024