1
SEPTEMBER 1994
Nebolo to ľahké, ale vykročil. Prvý krok do neznáma. Bolel… ale inú možnosť nemal. Psychológ mu povedal, že si na to bude musieť zvyknúť. Na stratu voľby, na stratu… možností. Už nebudú. Jednoducho už nebudú… Odteraz mu budúcnosť budú diktovať. Prikazovať. Povoľovať. Veliť.
Bude to vraj čudné a nepochopiteľné, preňho zvlášť, ale inú možnosť mať nebude. Bude musieť poslúchať. No a?
Aj tak to vždy robil…
Poslúchal ju.
Prekročil prah dverí. Pupočnú šnúru s doterajším životom prestrihli masívne oceľové dvere. Šedé, hnusné, akoby lepkavé. Natreté boli už dávno, ale stále vyzerali ako lepkavé. Zabuchli sa a prestrihli… Ako vo filme Abyss.
Priepasť.
Naozaj do nej vstúpil a ocitol sa medzi nimi. Medzi mužmi. Urobil ešte krok vpred a podvedome sa trochu prehol v páse, aby ho šedá farba neumazala na chrbte. V zámke zaštrngotal kľúč a vzďaľujúce sa kroky pomaly tíchli. Ostal v tom namočený úplne sám…
Masívne oceľové dvere sa za mnou zabuchli a ostal som sám.
Niekto ich natrel na šedo. Farieb je veľa, iba dúha ich pozná sedem a vraj sa dajú aj miešať, ale asi nebolo nikoho, kto by sa unúval. Tieto stačilo na šedo. Hnusná šedá… olejová, lesklá a odporne slizká. Neskôr som našiel odvahu… obzrel sa a skúsil. Neboli slizké, iba sa tak hlúpo leskli. Na dotyk chladili. Neskôr… som našiel odvahu… aj na iné veci, a tie boli slizké a hnusné a… musel som… ale až neskôr…
V prvý deň som iba civel. Nenašiel som odvahu ani si nahlas uprdnúť. Bál som sa otvoriť zadok. Vonku, keď sme sedeli s chalanmi na pive a občas sa reč zvrtla na niekoho v base, počul som všelijaké reči… rozprávky… bájky… vraj sa tam trtkajú do zadku a žerú šalát aj s húsenicami, aby mali proteíny, a trčia celé dni v tme na samotke za trest, ak sa pobijú, a bachari ich trýznia a bijú na každom kroku a… tak to ukazovali v amerických filmoch, tak to asi bude pravda! Alebo u nás je to úplne iné? Bude to úplne iné?
Obyčajné oceľové dvere, ale… ak sa raz zavrú…
Raz si vonku, potom si vnútri.
Raz som bol vonku. Bolo to… fajn. Bolo to normálne, lebo každý je aspoň raz vonku. Užíval som si ako každý normálny človek a ani som nevedel… ani som netušil, že je to normálne, že si užívam a že to tak mám vnímať. Že je to úplne normálne! A… že si to mám vážiť. Až kým sa normálny život neskončil.
Kedy sa to zmenilo? Kedy sa mi ten skurvený život vymkol z rúk? Bolo to na Vianoce v roku 1993. Prišli si po mňa…
„Vitaj, inteligent…“ zahrmel a pomaly vstal zo spodnej postele. Bol veľký a… bol tu doma. Preto ho privítal ako prvý. Tričko bolo kedysi biele a modré tepláky si z frajeriny otrhal skoro až ku kolenám. Ruky vopchal do vreciek.
„Spíš tu hore…“ a mykol hlavou strihanou nakrátko, ale zapadol do partie, lebo všetci ju tak mali.
„Dobrý deň… volám sa Kamil Puskailer…“ skúsil to slušne, ale rozrehotali sa.
Chlap v tričku pokročil, akoby mu chcel pomôcť s batohom, ale nezohol sa preň. Ani nevytiahol ruky z vreciek. Iba ostal stáť pol metra od neho a pokýval hlavou.
„Kamil… hovoríš… a… Puška… Puška… Pusinka… no… uvidíme…“
„Puskailer…“ opravil ho, ale bolo im to jedno. Rehotali sa ďalej, akoby práve povedal jeden z najlepších vtipov, aké počuli za posledných päť, možno desať rokov.
Mykol ramenom a jedna ruka mu vyletela.
„Tak… vitaj… inteligent…“ zahulákal.
Zelenáč sa reflexívne prehol v páse, lebo ruka uvítacieho výboru sa nebezpečne prudko vymrštila k žalúdku. Bola to iba finta. Zatiaľ žiadny úder nehrozil, tak mu podal svoju, lebo mal dobré vychovanie a vedel, čo sa sluší. Muž v tričku ju stisol a nováčik sa chcel uhnúť a venovať sa batohu pri nohách, ale muž nepustil. Naopak, pritvrdil. Stisk umocnil úklonom a začalo to bolieť. Musel sa predkloniť aj on, inak by mu zlomil zápästie. Všetci sa rehotali. Bavili sa. Muž v tričku sa mu tvrdo zahľadel do očí. Kamil od advokáta vedel, že opätovať pohľad znamená výzvu, a tak ho radšej sklopil. Muž v tričku bol spokojný a roztrasenú ruku pustil. Potvrdil si dominanciu a nadvládu nad novým samčom v tlupe. Všetci t…
