Cela číslo 17 (Dominik Dán)

19

Krauz zaparkoval tak, aby videl na vchod. Väzňov prepúšťali o ôsmej, kým odovzdali veci a prezliekli sa… o deviatej vychádzali von. Vedel to zo skúsenosti, ale pre istotu zavolal Velickému, aby podaromnici nestrácal čas. Potvrdil mu to. A poďakoval. Načo… veď to nebol jeho brat!

Pozrel na hodinky. Osem päťdesiatšesť. Zapálil si cigaretu a pootvoril okienko. Vypol rádio. Nechcel byť rušený.

Na chodníku pred bránou chodil hore–dolu mladý muž. Veľmi pekne oblečený. Akoby nakupoval vo Viedni. Fajčil. Občas pozrel na hodinky, občas si potiahol. Odhodil ohorok, zašliapol ho a zapálil si.

Dvere zarachotili a otvorili sa. Vyšiel muž v dlhom kabáte, trochu zhrbený, skoro päťdesiatnik. V ruke mal cestovnú tašku. Urobil krok.

Ten oproti odhodil ohorok a zabudol ho zašliapnuť. Stáli a mlčky na seba pozerali.

Dvere sa s rachotom zavreli. Muž sa strhol a opatrne sa obzrel.

Niekto ich natrel na šedo. Farieb je veľa, iba dúha ich pozná sedem a vraj sa dajú aj miešať. Tieto stačilo na šedo. Hnusná šedá… olejová, lesklá a odporne lepkavá. Natreté boli už dávno, ale stále vyzerali ako lepkavé.

Muž pre istotu urobil ešte jeden krok, aby ho neumazali. Potom pustil tašku na zem.

Najprv iba nesmelé podanie rúk. Niečo si hovorili, ale Krauz bol príliš ďaleko a nepočul… vlastne… počul všetko!

„Otec… odpusť… ja…“

„Kamilko… odpusť… ja…“

Potom sa objali… a stáli tam dlho. Plecia sa im triasli.

Krauz odfrčkol ohorok a zavrel okno. Naštartoval a pohol sa dolu ulicou. Na jej konci sa ešte pozrel do spätného zrkadielka.

Kamilovia sa objali okolo ramien a bok po boku odkráčali smerom… iba tak, niekam do života.