16
Na druhý deň Krauz neprišiel do práce. Ráno zavolal Mayorovi a voľno si nepýtal. Oznámil mu, že nepríde. Celý deň sedel pri chorej Laure, hladkal jej prehriatu rúčku a čítal rozprávky o macíkovi a smelom zajkovi. Hladkal jej rúčku, aj keď zaspala…
Noviny priniesli správu, že neohlásená kontrola z ministerstva zdravotníctva za asistencie polície v súkromnom psychiatrickom sanatóriu odhalila šokujúce zaobchádzanie s pacientmi a že vzniklo aj podozrenie z používania nepovolených farmaceutických výrobkov. Jeden novinár zašiel ešte ďalej a písal o podozrení, že na pacientoch robili pokusy a testy neoverených zahraničných preparátov. Ale… riaditeľ uvedeného sanatória vraj čelí ešte ďalším bližšie nešpecifikovaným obvineniam, ku ktorým sa hovorkyňa ministerstva vnútra zatiaľ nechcela vyjadrovať, pretože v celej veci ešte prebieha vyšetrovanie… a asi dlho bude.
V tieni týchto bombastických titulkových správ sa objavila správička, že dvaja členovia parlamentu podali rezignáciu pre veľmi zlý zdravotný stav, jedného starostu odvolali, jeden riaditeľ poisťovne náhle vycestoval do zahraničia a polícia ho hľadá cez Interpol a traja…
Krauz zložil noviny a vrátil ich Burgerovi. Išiel na záchod. Na chodbe ho stretol riaditeľ.
„Pán riaditeľ… nedopovedali ste vetu… vtedy u Mareka…“
Riaditeľ sa zastavil, pristúpil až tesne k nemu a dlho sa mu zahľadel do očí.
„Povedz… Richard… videl si už niekedy niečo také…“
„Nie! Priznávam…!“
„Ani ja! Asi… by som už mal ísť na odpočinok. Toto už nie je pre mňa, chlapče… svet sa asi zbláznil…“ a nedopovedal.
Krauzovi sa nezdalo vtipné pokračovať a nechal ho tak. Chcel už ísť na záchod. Riaditeľ sa ešte vrátil.
„A… kam ste vlastne schovali tú nešťastnicu…?“
Krauz sa usmial.
„Kam by ste najlepšie schovali psychopata, aby nebol nápadný, pán riaditeľ?“
Krauz položil telefón.
„Kuky… Chosé… musíme ísť po ňu! Vyšetrovateľ ju už chce vypočuť!“
„Tak poďme…“ súhlasili.
Krpatý doktor objal krpatého detektíva a tresol ho po ramene.
„Čau, bráško! V poslednom čase sa vám u nás nejako zapáčilo! Inokedy sa neukážete, ako je rok dlhý, a teraz si tu podávate kľučky!“
„Čau! Ako sa má?“
„Ako by sa mala? Cíti sa tu ako doma… máme tu jednu Panenku Máriu, dve Panny Orleánske, jedného Napoleona a Cézara sme prepustili domov len toť nedávno, už nie je nebezpečný… no povedzte, kto by sa tu necítil ako doma!? Samá lepšia spoločnosť…“
„Vážne… ako sa má…“
Doktor Kukučka ich usadil a zvážnel.
„Poškodenia nie sú fatálne. Urobili sme sériu vyšetrení, po psychickej stránke je už v poriadku, ešte si naplno neuvedomuje, čo sa s ňou dialo, ale spomienky prídu časom. Po fyzickej stránke je dobrá, pečeň sa zregeneruje a pod odborným dohľadom bude o pár mesiacov fit. Kolega z interný to nevidí tragicky. Pokojne ju môžeme poslať do domáceho ošetrenia. Ešte jedna vec… za spoluúčasť na únose by mi hrozilo asi… koľko?“
Slušne poďakovali a previezli ju k vyšetrovateľovi. Dohodli sa, že iba začne, vyplní prvú stranu s nacionáliami a vypočuje si jej príbeh. Potom skončia a bude ju chodiť vypočúvať domov, aby sa jej nepriťažilo. Aj ona súhlasila. Vyšetrovateľ počúval s vypúlenými očami.
„To ani nie je možné… čo s ňou to hovädo robilo…“
Krauz zazvonil na ošarpaný zvonček na ošarpanom domčeku, kde kedysi býval mocný majster cechu mäsiarskeho.
„Prosííím…“ spýtal sa unavený ženský hlas.
„Pani Baková… ja som ten z tej zdravotnej poisťovne… sľúbil som vám, že sa ešte vrátim…“
„Viem! A… čo ešte potrebujete… ja som vám to nepodpísala, však?“
„Aj to… ale niekoho som vám priviezol…“
„Tak ja už idem…“
Keď odomykala bráničku, šibalsky sa na Krauza usmiala.
„A… ja som vás upodozrievala, že ani nie ste poisťovák! No vidíte… aká som! Nehnevajte sa na mňa… kde vám to podpíšem… teraz mám aj okuliare…“
„Nikde! Nehnevám! Pani Baková a… ako ste na tom so srdiečkom? Lieky beriete?“
„Nie, chlapče, načo? Tlak mám ako z učebnice! Doktor povedal, že mi môžu závidieť aj o dvadsať rokov mladší!!“
„To je dobre, pani Baková…“ a kývol k autu…
