2 / Nedeľa 13. december 2003. Návšteva
V odraze okna vozňa študoval črty svojej tváre. Snažil sa uchopiť a odhaliť jej tajomstvo. Na tvári nad červenou šatkou, čo mal obviazanú okolo krku, však nevidel nič zvláštne – jeho prázdny pohľad v odraze steny tunela medzi stanicami Courcelles a Ternes bol rovnako temný ako večná noc v metre. Na kolenách mal položený Le Monde, v ktorom predpoveď počasia sľubovala sneženie, no parížske ulice pod nízkymi, nepreniknuteľnými mrakmi zostávali naďalej chladné a holé. Nosové dierky sa mu rozšírili a vdýchli slabý, no aj tak nezameniteľný pach mokrého cementu, ľudského potu, kovu, kolínskej, tabaku, mokrej látky a žlče. Ten pach sedadiel z vozňov metra už nikto nikdy neodstráni.
Tlak vzduchu z protiidúceho vlaku rozvibroval okennú tabuľu a tmu na okamih vystriedali mihotajúce sa bledé štvoruholníky svetla. Vytiahol si rukáv a pozrel na hodinky SEIKO SQ 50 – ako súčasť odmeny mu ich daroval spokojný klient. Na skle sa už zjavilo zopár škrabancov, a tak si nebol istý, či sú pravé. Štvrť na osem. Nedeľa večer, poloprázdny vagón. Poobzeral sa okolo seba. Ľudia spali. V metre vždy spia. Najmä v pracovný deň. Vydýchnu si, privrú oči a každodennú cestu za chvíľu premenia na akýsi medzistav ničoty s červenými a modrými spojkami medzi prácou a slobodou. Dakde čítal o mužovi, ktorý takto presedel v metre celý deň a so zavretými očami sa prevážal mestom. Až keď sa večer zamestnanci pustili do upratovania vagónov, zistili, že je mŕtvy. Možno práve s týmto úmyslom zostúpil do katakomb metra. Aby v tejto bledožltej truhle nikým nerušený narysoval modrú spojku medzi životom a druhým svetom.
On sa však chystal vydať opačným smerom. Do života. Ešte jedna úloha dnes večer, potom Oslo. Posledná zákazka. A potom už raz a navždy vylezie z katakomb.
Ozvalo sa prenikavé zvonenie, dvere vagóna na stanici Ternes sa opäť zabuchli. Vlak sa pohol.
Zavrel oči, snažil sa predstaviť si iný pach. Zápach záchodov a čerstvého, teplého moču. Vôňu slobody. No možno mala pravdu jeho mama učiteľka. Že ľudský mozog je schopný reprodukovať do najabsurdnejších detailov všetko, čo videl aj počul, no nespomenie si ani na ten najbežnejší pach.
Pach. Pod viečkami sa mu začali preháňať obrazy. Opäť mal pätnásť rokov a sedel na chodbe nemocnice vo Vukovare. Počúval, ako sa mama ticho modlí k apoštolovi Tomášovi, patrónovi staviteľov, aby Boh ušetril jej manžela. Od rieky k nim doliehal hluk srbského delostrelectva a miešal sa s výkrikmi bolesti z detského oddelenia, kde však neležali deti, lebo ženy už na začiatku obliehania mesta akoby prestali rodiť. Pracoval ako poslíček v nemocnici a naučil sa nevnímať ani zvuky, ani krik či streľbu. No pachu sa nevedel zbaviť. Najmä toho jedného. Chirurgovia pri amputácii museli najprv rozrezať mäso až po kosť, a aby pacient nevykrvácal, čímsi, čo pripomínalo spájkovačku, pálili žily, kým sa nezavreli. A práve pach spáleného mäsa a krvi…
Vo dverách sa zjavil lekár a kývol na nich, aby ho nasledovali. Keď kráčal k posteli, neodvážil sa pozrieť na otca. Civel len na jeho veľkú hnedú päsť, čo zvierala matrac, akoby sa ho pokúšala roztrhnúť na dvoje. A mohlo sa jej to podariť, otec mal totiž najsilnejšie päste v meste. Jeho stisk bol ako zo železa. Preto prichádzal na stavbu, keď už múry stáli, svoje veľké dlane položil na železá výstuže, čo trčali z betónového základu, a rýchlym naučeným pohybom skrivil konce železných tyčí tak, aby zapadli do seba. Neraz sledoval otca pri práci. Vyzeralo to, akoby sa len hral s plastelínou. Do dnešného dňa sa nikomu nepodarilo vynájsť stroj, čo by túto robotu robil lepšie.
Rýchlo zavrel oči, keď počul otcov zúfalý a bolestný krik: „Pošlite chlapca von!“
„To on prosil…“
„Von!“
Lekárov hlas: „Krvácanie zastavené. Poďme na to!“
Niekto ho chytil pod pazuchy a nadvihol. Snažil sa brániť, no bol veľmi malý a ľahký. A vtedy zacítil ten pach. Pach spáleného mäsa a krvi.
Ešte stihol zachytiť lekárovo posledné slovo:
„Pílku.“
Potom sa dvere opäť zabuchli. K…
