32/ Utorok 22. december. Exodus
Bolo sedem hodín večer, no na úseku násilných trestných činov vládla horúčkovitá aktivita.
Harry našiel Olu Li pri faxe. Čítal správu, ktorú im práve zaslal Interpol.
„Čo sa stalo, Ola?“
„Gunnar Hagen obvolal a zburcoval celé oddelenie. Prišli všetci do poslednej nohy. Ideme po chlapovi, ktorý zabil Halvorsena.“ Harry inštinktívne pochopil, že odhodlanie v jeho hlase odzrkadľuje náladu na celom siedmom poschodí.
Harry vošiel k Skarremu, ktorý stál za stolom a s niekým nahlas telefonoval:
„Affi, tvojim chlapcom môžeme urobiť zo života peklo. Ak mi nepomôžeš a nevyženieš ich na ulicu, dostaneš sa na čelo nášho rebríčka hľadaných osôb. Vyjadril som sa jasne? Takže, Chorvát, stredná výška…“
„Svetlé vlasy ostrihané na ježka,“ doplnil ho Harry.
Skarre zdvihol hlavu a kývol Harrymu. „Svetlé vlasy ostrihané na ježka. Keď budeš mať niečo, zavolaj mi.“
Položil. „Všade vládne nálada ako na charitatívnom koncerte. Každý, kto vládze chodiť, sa zapojil do pátrania. Nič podobné som ešte nevidel.“
„Hm,“ zamyslel sa Harry. „Po Jonovi Karlsenovi zatiaľ ani stopy?“
„Nič. Vieme len to, že jeho priateľka Thea sa s ním má dnes večer stretnúť na koncerte. Majú sedieť v čestnej lóži.“
Harry pozrel na hodinky. „Takže ak to chce Stankič stihnúť, má hodinu a pol.“
„Ako?“
„Volal som do koncertnej sály. Všetky lístky sú už štyri týždne vypredané a ľudí bez lístka nepustia ani do foajé. Vo chvíli, keď Jon vstúpi do budovy, bude v bezpečí. Skús zistiť, či je v práci Torkildsen z Telenoru, a ak áno, či vie vystopovať Karlsenov mobil. Postaraj sa, aby sme okolo Koncertného domu mali dosť policajtov. Všetci nech sú ozbrojení a majú opis páchateľa. Potom zavolaj do úradu premiéra a upozorni ich na mimoriadne bezpečnostné opatrenia.“
„Ja?“ zarazil sa Skarre. „Do úradu… premiéra?“
„Jasná vec,“ usmial sa Harry. „Veď už si veľký chlapec.“
Vo svojej kancelárii Harry vyťukal jedno zo šiestich telefónnych čísel, čo poznal naspamäť.
Ostatných päť patrilo sestre, rodičovskému domu v Oppsale, Halvorsenovi, Mollerovi a vypnutému telefónu Elien Gjeltenovej.
„Rachel.“
„To som ja.“
Počul, ako zadržala dych. „Myslela som si to.“
„Prečo?“
„Lebo som na teba myslela.“ Potichu sa zasmiala. „Telepatia. Alebo sa mýlim?“
Harry zavrel oči. „Zajtra sa môžem stretnúť s Olegom,“ povedal. „Ako sme sa dohodli.“
„Skvelé!“ zaradovala sa. „Bude sa veľmi tešiť. Prídeš poňho?“ Keď počula, že váha, dodala: „Sme sami.“
Harry mal aj nemal chuť spýtať sa, ako to myslí.
„Pokúsim sa prísť o šiestej.“
Podľa Klausa Torkildsena sa mobil Jona Karlsena nachádzal vo východnom Osle, v Haugerude alebo v Hoybratene.
„To nám veľmi nepomôže,“ konštatoval Harry.
Potom ako bez oddychu hodinu obchádzal kolegov a sledoval, čo robia, napokon si obliekol kabát a oznámil im, že ide do Koncertného domu.
Po veľkom rozľahlom námestí pred sklenenou fasádou sa náhlili sviatočne vyobliekaní ľudia. Zima sa im zahrýzala do kostí. Pred vchodom stáli dvaja ramenatí muži v čiernych plášťoch so slúchadlami v uchu. Pozdĺž fasády sa rozostavili ďalší šiesti uniformovaní policajti, na ktorých hostia zazerali, lebo neboli zvyknutí vidieť policajtov vyzbrojených samopalmi. Harry spoznal Siverta Falkeida a podišiel bližšie.
„Nevedel som, že povolali aj Deltu.“
„Veď nás ani nepovolali,“ odvetil Falkeid. „Volal som do centrály a sám som im ponúkol našu pomoc. Bol to tvoj partner, však?“ Harry prikývol, z vrecka vytiahol škatulku cigariet a ponúkol Falkeida, ktorý len zavrtel hlavou.
„Jon Karlsen sa zatiaľ nezjavil?“
„Nie,“ odvetil Falkeid. „A keď dorazí premiér, ďalších ľudí do čestnej lóže už nepustíme.“ V tej chvíli na námestie odbočili dve čierne autá. „My o viku…“
Harry videl, že premiér vystúpil z auta a policajti ho rýchlo odviedli do budovy. Keď sa otvorili dvere, Harry nakrátko zahliadol uvítací výbor. Doširoka usmiaty David Eckhoff a menej usmiata Thea Nilsenová, obaja v uniformách Armády spásy. Harry si zapálil cigaretu.
„Odporná zima,“ zahundral F…
