Celá e-kniha Nakoniec príde smrť ke stažení v ePUB, PDF a MOBI
Kapitola XII
PRVÝ MESIAC LETA
dvanásty deň
- Tak to si myslel?
Renisenb adresovala tieto slová Horimu skôr ako tvrdenie, než ako otázku.
A šeptom, s rastúcim poznaním pravdy a celej hrôzy zároveň, dodala:
- Satipu teda zabila Nofret…
Sedela pri vchode do Horiho malej miestnosti, vytesanej v skale blízko hrobky, podopierala si hlavu rukami a pohľadom blúdila dolu po údolí.
Ako v driemotách si spomenula na slová, ktoré povedala včera… (bolo to skutočne len včera?) Odtiaľto sa jej naozaj zdalo, že ten dom dolu a ponáhľajúce sa figúrky ľudí nemajú väčší význam a zmysel ako hemžiace sa mravenisko.
Len slnko, žiariace vysoko nad hlavou, majestátne vo svojej sile, len úzky pásik striebristého Nílu, trblietajúceho sa v jeho ranných lúčoch - len to je večné a nemenné. Khay zomrel, aj Nofret a Satipa. A jedného dňa umrie i ona a Hori. Ale boh Re bude večne panovať na nebesiach a v noci sa bude plaviť na svojej bárke podsvetím až do svitania nasledujúceho dňa. A Níl večne potečie odkiaľsi z kraja slonov a ďalej okolo Théb a dedín až do Dolného Egypta, kde žila veselá a ľahkomyseľná Nofret, aby jeho vody splynuli s veľkými vodami a navždy opustili Egypt.
Satipa a Nofret…
Renisenb pokračovala v myšlienkach nahlas, pretože Hori jej ešte neodpovedal:
- Vieš, bola som presvedčená, že Sobek… Zháčila sa.
-Predpojatá predstava… - poznamenal Hori zamyslene.
- Bolo to odo mňa hlúpe, - pokračovala Renisenb. -Henet mi naznačila, vlastne viac-menej povedala, že Satipa išla na prechádzku a Nofret vraj už predtým vyšla sem hore. Malo mi byť hneď jasné, že Satipa išla za Nofret, že sa stretli na chodníku a že ju Satipa zhodila. Veď tesne predtým vyhlásila, že je lepším mužom než hociktorý z mojich bratov.
Renisenb zmĺkla a zachvela sa.
- A keď som ju potom stretla, - uvažovala ďalej, - hneď som to mohla zbadať. Bola celkom iná… vystrašená. Nútila ma, aby som sa s ňou vrátila domov. Nechcela, aby som našla Nofretino telo. Musela som byť slepá, že som nevidela pravdu. Ale mala som vtedy plnú hlavu obáv o Sobeka…
- Viem. Bolo to preto, že si ho videla zabíjať toho hada.
- Áno, preto, - prikývla Renisenb. - A tiež pre ten sen… Chudák Sobek, krivdila som mu. Ako vravíš, vyhrážať sa ešte neznamená konať. Sobek mal len plno chvastavých rečí. Ale Satipa bola vždy odvážna, na nič sa neobzerala a nebála sa konať. A odvtedy… zakrádala sa okolo nás ako duch… prečo nám neprišlo na um správne vysvetlenie?
Rýchlo na neho pozrela a dodala:
- Ty si naň prišiel?
- Nejaký čas, - povedal Hori, - som bezpečne cítil, že kľúč k vysvetleniu Nofretinej smrti spočíva v podivuhodnej zmene Satipinej povahy. Tá zmena bola taká nápadná, že ju mohlo spôsobiť len niečo mimoriadne.
- A predsa si nič nepovedal.
- Ako som mohol, Renisenb? Mal som nejaký usvedčujúci dôkaz?
- Nie, pravdaže nie.
- Dôkaz musí byť zostavený z faktov ako pevná stena z tehál.
- Raz si však povedal, - namietala Renisenb, - že ľudia sa v skutočnosti nemenia. Ale teraz pripúšťaš, že Satipa sa zmenila.
Hori sa na ňu usmial.
- Ty by si sa uplatnila aj na najvyššom súde. Nie, Renisenb, čo som povedal, je pravda. Ľudia zostávajú takými, akí sú. Satipa, tak ako Sobek, mala len plno siláckych rečí. Azda skutočne mohla prejsť od slov k činom, ale som presvedčený, že patrila k tomu druhu ľudí, ktorí si určité veci nevedia uvedomiť, ani predstaviť, kým sa skutočne nestanú. Ona sa nikdy v živote až do toho osudného dňa nemusela ničoho báť. Keď prišiel strach, zaskočil ju. Uvedomila si, že pravá odvaha je odhodlanie čeliť nepredvídanému - a takú odvahu ona nemala.
- Keď prišiel strach, - opakovala šeptom Renisenb. -Áno, ten nás sprevádzal, odkedy Nofret zomrela. Satipa ho nosila napísaný na tvári tak jasne, že sme ho všetci videli. Bol v nej, zračil sa v jej očiach, keď zomierala… keď vyslovila meno Nofret, bolo to, ako keby videla…
Renisenb sa náhle odmlčala. Obrátila sa k Horimu s otázkou v doširoka otvorených očiach:
-Hori, čo videla tam na chodníku? Veď my sme nič nevideli! Nič t…
