Nakoniec príde smrť (Agatha Christie)

Podpořte LD sdílením:

Share

Ukázky

2

„Bolo to ako sen,“ pomyslela si Renisenb. Čln a plavba s Kamenim, ona a Teti. Unikli smrti a strachu pred ňou. Bol to začiatok nového života.

Kameni rozprával a ona mu odpovedala ako vo vytržení…

„Toto je teraz môj život,“ cítila. „Už z toho niet úniku.“

„Na aký únik to vlastne myslím?“ položila si zmätenú otázku. „Kam by som chcela ujsť?“

A opäť sa jej pred očami zjavila komôrka v skale vedľa hrobky. Videla sa, ako tam sedí so skríženými nohami a podopretou bradou…

„Tam to však bolo čosi neskutočné, niečo, čo plynulo mimo mňa,‘’ uvažovala, „ale toto je skutočný život, z ktorého až do smrti niet úniku.“

Kameni priviazal čln a vystúpil na breh. Vzal Teti do náručia a dieťa ho pevne objalo okolo krku. Rúčkou zachytilo retiazku s amuletom, ktorý nosil na krku. Amulet spadol k nohám Renisenb. Zohla sa poň. Bolo to znamenie Ankh z jantáru a zlata.

-Prehol sa, to je škoda, - zvolala ľútostivo, keď ho podávala Kamenimu. - Daj pozor, aby sa nezlomil.

Ale jeho silné prsty amulet úmyselne ešte viac prehli a rozlomili na dve časti.

- Ach, čo si to urobil?

- Vezmi si polovicu, Renisenb, a ja si nechám druhú. Bude to znamenie, že sme dve polovice jedného celku.

Podával jej amulet a ona vystrela poň ruku. V tej chvíli jej čosi prebleslo hlavou a prudko sa zarazila.

- Čo je, Renisenb? -Nofret.

- Čo má byť s Nofret?

- Zlomený amulet v Nofretinej kazete na šperky! - vykríkla s náhlou istotou. - Dal si jej ho ty… Ty a Nofret… Teraz už všetko chápem… Preto bola taká nešťastná… A viem aj, kto položil kazetu na šperky do mojej izby. Viem všetko… Neluhaj mi, Kameni. Hovorím ti, že viem všetko.

Kameni neodporoval. Stál a uprene jej hľadel do očí. Ani na okamih nezaváhal. Keď sa ozval, jeho hlas znel vážne a vážna bola aj jeho tvár. Tentoraz sa na nej neobjavil ani náznak úsmevu.

- Nebudem ti luhať, Renisenb. - Chvíľu mlčal a trochu sa i mračil, ako keby si chcel usporiadať myšlienky.

- Som vlastne rád, Renisenb, že si sa to dozvedela. Hoci to nie je celkom tak, ako si myslíš.

- Dal si jej zlomený amulet… práve tak, ako si tento dával mne: na znak toho, že ste dve polovice jedného celku. To sú tvoje slová.

- Hneváš sa, Renisenb, a to ma teší, lebo tvoj hnev znamená, že ma máš rada. Ale predsa ti to musím vysvetliť. Ja som jej ten amulet nedal. Dala mi ho ona… - Odmlčal sa. - Možno mi nebudeš veriť, ale je to pravda. Prisahám ti, že je to pravda.

- Nehovorím, že ti neverím, - váhavo povedala Renisenb… - Môže to byť skutočne pravda.

Pred očami sa jej objavila Nofretina tmavá nešťastná tvár. Kameni jej ďalej horlivo, s chlapčenským zápalom vysvetľoval:

- Snaž sa ma pochopiť, Renisenb. Nofret bola veľmi pekná. Jej pozornosť mi lichotila. Ktorému mužovi by sa to nepáčilo? Ale nikdy som ju naozaj neľúbil…

Renisenb pocítila pri srdci zvláštnu, zvieravú ľútosť. Nie, Kameni skutočne Nofret neľúbil - ale Nofret ľúbila Kameniho - ľúbila ho trpko a beznádejne. Práve na tomto mieste, na brehu Nílu sa stretla onoho rána s Nofret a ponúkla jej svoje priateľstvo a náklonnosť. Veľmi dobre si pamätala, aký temný prúd nenávisti a utrpenia z nej vtedy vytryskol. Dnes bola jeho príčina úplne jasná. Úbohá Nofret - družka otravného starca, zmárajúca sa láskou k veselému, bezstarostnému, peknému mladému mužovi, ktorý o ňu málo, alebo vôbec nestál.

Kameni netrpezlivo pokračoval:

- Či nechápeš, Renisenb, že len čo som prišiel sem a uvidel som ťa, zaľúbil som sa do teba na život a na smrť a že som od tej chvíle na inú ani nepomyslel? Nofret o tom dobre vedela.

„Áno,“ pomyslela si Renisenb. „Nofret to vedela. Od tej chvíle ma nenávidela. A ja jej to teraz ani nezazlievam.“

- Nechcel som napísať ani ten list tvojmu otcovi. Nechcel som mať nič spoločné s ňou a s jej nástrahami. Bolo to však veľmi ťažké… snaž sa pochopiť ma a uvidíš, že to bolo naozaj ťažké.

~ Áno, chápem, - netrpezlivo prikývla Renisenb. - O to však nejde. Ide len o Nofret. Bola veľmi nešťastná. Myslím, že ťa naozaj nesmierne ľúbila.

- Dobre, ale ja som ju neľúbil.

- Si krutý, - povedala Renisenb.

- Nie, nie som. Som iba muž, to je všetko. Ak sa nejaká žena chce kvôli mne trápiť, to je jednoducho jej vec. Ja som nechcel Nofret, chcel som iba teba. Ach, Renisenb, preto sa predsa nemôžeš na mňa hnevať!

Nasilu sa usmiala.

- Nedovoľ, aby mŕtva Nofret robila rozbroje medzi nami živými, - pokračoval Kameni. - Ja ľúbim teba a ty mňa, na ničom inom nezáleží.

„Áno,“ pomyslela si Renisenb, „to je jediné, na čom teraz záleží.“

Pozrela na Kameniho, ktorý stál pri nej s mierne naklonenou hlavou a rozhodným výrazom vo veselej, úprimnej tvári. Vyzeral veľmi mlado.

„Má pravdu,“ uvažovala Renisenb. „Nofret je mŕtva, a my žijeme. Teraz chápem, prečo nenávidela - a je mi ľúto, že tak trpela. Ale nebola to moja vina. A nebola to ani vina Kameniho, že ľúbil mňa, a nie ju. Také veci sa stávajú.“

Teti, ktorá sa hrala na brehu rieky, pribehla k matke a potiahla ju za ruku.

- Pôjdeme domov? Mama, pôjdeme domov? Renisenb si zhlboka vydýchla.

- Áno, - povedala, - pôjdeme domov.

Kráčali k domu. Teti cupkala kúsok pred nimi. Kameni si spokojne vydýchol.

- Si nielen milá, Renisenb, ale i veľkodušná. Všetko medzi nami je ako predtým, však?

- Áno, Kameni. Všetko je ako predtým. Trochu stíšil hlas.

- Tam na rieke… bol som veľmi šťastný. Bola si tiež šťastná?

- Áno, bola som šťastná.

- Vyzerala si šťastná. Ale zároveň sa mi zdalo, akoby si sa myšlienkami túlala kdesi ďaleko. A ja chcem, aby si myslela na mňa.

- Myslela som na teba.

Vzal ju za ruku a ona ju neodtiahla. Začal ticho a nežne spievať:

Moja sestra je ako kvitnúci strom…

Cítil, ako sa jej chveje ruka a zrýchľuje dych. Konečne bol spokojný.

 

Informace

Bibliografické údaje

  • 22. 3. 2024