Kapitola XXIII
DRUHÝ MESIAC LETA
sedemnásty deň
1
Renisenb sedela pri vchode do skalnej komôrky, zasnene zahľadená na Níl a hlboko pohrúžená do čudných predstáv.
Zdalo sa jej, že ubehol už veľmi dlhý čas odvtedy, čo tu sedela po prvý raz po návrate do otcovského domu. Bolo to v ten deň, keď tak radostne tvrdila, že sa nič nezmenilo, že všetko v dome je presne také isté ako vtedy, keď pred ôsmimi rokmi z neho odišla.
Spomenula si, ako jej Hori na to povedal, že ona sama nie je tou istou Renisenb, ktorá kedysi odišla z domu s Khayom, a ako mu ona odpovedala, že ňou čoskoro znova bude.
Potom Hori hovoril o zmenách, ktoré sa dejú vo vnútri, o zle a hnilobe, ktorú navonok nepoznať.
Teraz už vedela, čo mal na mysli, keď jej to hovoril. Usiloval sa pripraviť ju. A ona bola taká sebaistá, taká slepá, tak ľahko a povrchne hodnotila členov svojej rodiny iba podľa vonkajšieho zdania.
Musela prísť Nofret, aby sa jej otvorili oči…
Áno, Nofretin príchod. Tým sa to všetko začalo.
S Nofret prišla smrť.
Či už bola Nofret stelesnením zla, alebo nie, určite ho priniesla. A zlo zostávalo stále medzi nimi.
V poslednom čase sa Renisenb pohrávala s myšlienkou, že príčinou všetkého zla je Nofretin duch. Nofret, zlomyseľná a mŕtva…
Alebo Henet, zlomyseľná a živá… opovrhovaná Henet, podlízavá, prešibaná Henet… Renisenb zamrazilo, pohla sa a vstala.
Nemohla už ďalej čakať na Horiho. Slnko začalo zapadať. „Prečo neprišiel?“ myslela si začudovane.
Postála ešte chvíľu, rozhliadla sa dookola a potom začala zostupovať po chodníku dolu do údolia.
V túto večernú hodinu panovalo všade pokojné ticho. Ticho a krása, pomyslela si. Prečo sa Hori oneskoril? Keby bol prišiel, mohli aspoň túto chvíľu stráviť spolu…
Už nebude veľa takýchto chvíľ. Onedlho sa stane Kameniho ženou…
Naozaj sa chce vydať za Kameniho? Prudko striasla zo seba tú otupenosť a poddajnosť, ktorá ju tak dlho držala. Cítila sa ako spáč, ktorý sa zrazu prebudil z horúčkovitého sna. Omámená strachom a neistotou súhlasila v ňom so všetkým, čo jej navrhli.
Ale teraz bola opäť sama sebou, a ak sa má vydať za Kameniho, vydá sa preto, že to sama chce, a nie preto, že si to želá rodina. Kameni s peknou, usmievavou tvárou. Má ho predsa rada, nie? Preto sa chce za neho vydať.
V túto nočnú hodinu bola aj jej myseľ čistá a jasná. Nebol v nej zmätok. A ona bola Renisenb, kráčajúca tu hore nad svetom, vážna ä nebojácna, konečne sama sebou.
Nepovedala kedysi Horimu, že raz musí zísť sama dolu týmto chodníkom v hodine, v ktorej zomrela Nofret? Či sa bude báť, alebo nie, musí tadiaľto zísť sama.
Teraz je to tu. Je práve toľko hodín ako vtedy, keď sa so Satipou skláňali nad telom Nofret. A presne o takomto čase kráčala aj Satipa po tomto chodníku, a keď sa zrazu obzrela, zbadala hroziacu záhubu.
Práve na tomto mieste. Čo to Satipa začula, že sa náhle musela obzrieť?
Kroky?
Kroky… Renisenb teraz skutočne počula kroky… Bežali za ňou po chodníku.
Srdce sa jej rozbúšilo od strachu. Teda je to pravda! Nofret ide za ňou, prenasleduje ju…
Celá sa roztriasla od strachu, ale nespomalila, ani nezrýchlila svoje kroky. Musí premôcť strach, pretože nemá na svedomí zlý čin, ktorý by oľutovala.
Vzchopila sa, zozbierala všetku odvahu a otočila hlavu.
Srdce jej od radosti poskočilo. Za ňou šiel Ahmose. Nie duch mŕtvej, ale vlastný brat. Asi mal prácu v obetnej sieni hrobky a vyšiel von hneď po jej odchode.
Zastala a šťastne zvolala:
- Ach, Ahmose, aká som rada, že si to ty!
Rýchle sa k nej približoval. Práve chcela znova otvoriť ústa a povedať mu, ako bláznivo sa vydesila, ale slová jej zamrzli na perách.
To nebol Ahmose, ako ho poznala - mierny a láskavý brat. Oči mu horeli a jazykom si olizoval suché pery. Ruky držal zohnuté pred sebou a prsty mal skrivené ako pazúry.
Díval sa na ňu a pohľad jeho očí ju nenechával na pochybách. Bol to pohľad muža, ktorý už zabil a bol pripravený zabíjať znova. Na tvári sa mu zračila neúprosná krutosť a diabolské uspokojenie.
Ahmose… Tým neľútostným nepriateľom bol Ahmose! Za maskou miernej a láskavej tváre - toto!
Myslela si, že ju brat má rád, ale v tejto hroznej neľudskej tvári nebolo lásky.
Renisenb vykríkla - bol to však slabý, beznádejný výkrik.
Vedela, že toto znamená smrť. Nemala toľko sily, aby sa mohla postaviť Ahmosemu na odpor. Tu, kde sa zrútila Nofret, bol chodník veľmi úzky. Tu sa aj ona zrúti a zabije…
- Ahmose! - Bola to posledná zúfalá prosba. Vyslovila jeho meno so všetkou láskou, ktorú vždy cítila voči najstaršiemu bratovi. Márne. Ahmose sa zasmial krátkym, šťastným, neľudským smiechom.
Potom sa prudko vyrútil k nej a nemilosrdné ruky s prstami zahnutými ako pazúry sa mu skrivili, akoby sa už nemohli dočkať, kedy jej stisnú hrdlo…
Renisenb cúvala k okraju útesu a vystierala ruky pred seba v márnej snahe zadržať ho. Bola to hrôza - bola to smrť.
Vtom začula slabé cvengnutie, ako keď niekto brnkne na strunu.
Niečo zasvišťalo vo vzduchu. Ahmose zastal, zatackal sa a s hlasným výkrikom padol dolu tvárou k jej nohám. Hlúpo civela na operený koniec šípu. Potom sa pozrela dolu, cez okraj útesu, kde ešte stále s lukom priloženým k plecu stál - Hori…
