Celá e-kniha Nakoniec príde smrť ke stažení v ePUB, PDF a MOBI
Kapitola VI
PRVÝ MESIAC ZIMY
štvrtý deň
1
Nebolo takmer dňa, aby Renisenb nenavštívila hrobku. Niekedy tam našla Ahmoseho a Horiho, inokedy iba Horiho, a stalo sa i to, že tam nebolo nikoho. Vždy si však uvedomovala, aký je tam velebný pokoj, a pociťovala oslobodzujúcu úľavu. Najväčšmi sa tešila, keď tam bol Hori sám. V tej vážnosti a ľahostajnej vyrovnanosti, s akou prijímal jej návštevy, bolo čosi, čo jej dávalo zvláštny pocit uspokojenia. Sedávala v tieni pri skalnom vchode, nohy skrížené, zahľadená na zelený pás polí so stuhou belasého Nílu. V diaľke sa v mäkkom chvení povetria menila jemná hnedá farba na smotanovobielu a ružovú, až konečne všetky splynuli v nekonečne.
Po prvý raz sem prišla pred mesiacom v náhlej túžbe zutekať zo sveta preplneného ženami. Potrebovala nielen pokoj, ale aj pocit, že nie je sama - a tu našla oboje… Túžba po úniku v nej ešte zotrvávala, no teraz to už nebol náhly odpor k hlučnému a znervózňujúcemu domácemu prostrediu. Bolo to čosi určitejšie a znepokojujúcejšie.
- Mám strach, - povedala jedného dňa Horimu. - Čoho sa bojíš, Renisenb? - vážne sa opýtal Hori a skúmavo sa na ňu zahľadel. Renisenb chvíľu premýšľala, potom zamyslene riekla:
- Pamätáš sa, ako si mi raz povedal, že jestvujú dva druhy zla: jedno, ktoré prichádza zvonku, a druhé, ktoré sa rozrastá znútra.
- Áno, spomínam si.
- Myslel si vtedy, aspoň si mi to potom tak vysvetlil, na choroby, ktoré napádajú plody a obilie, ale ja sa nazdávam, že práve tak je to aj s ľuďmi.
Hori zadumane prikývol:
- Tak už si na to prišla… Áno, Renisenb, máš pravdu.
- Práve sa to stalo tam u nás. Zlo prišlo zvonku. A ja viem, kto ho priniesol! Nofret! - vyhlásila Renisenb prudko.
- Nazdávaš sa? - pochybovačne sa spýtal Hori. -Áno, určite. Viem, o čom hovorím. Počúvaj, Hori, keď som prišla sem a tvrdila som, že je všetko tak ako kedysi, dokonca aj hádky Satipy a Kait - bola to pravda! Ale tie škriepky, Hori, neboli naozajstné zvady, rozumieš? Som presvedčená, že Satipa a Kait z nich mali radosť, že si nimi krátili dlhú chvíľu, ale ani jedna necítila k tej druhej nenávisť. Ale teraz je to iné! Teraz sa už nečastujú hrubými a nepríjemnými nadávkami z dlhej chvíle, teraz si chcú nimi naozaj ublížiť, a majú radosť, keď sa im to darí. Je to strašné, Hori, strašné! Včera bola Satipa taká rozzúrená, že vrazila Kait do ramena dlhú zlatú ihlicu. Pred dvoma dňami pustila zase Kait ťažkú medenú panvicu s horúcim olejom rovno Satipe na nohu. A všade navôkol je ta rovnaké. Satipa každý večer dlho do noci nadáva Ahmosemu tak nahlas, že to všetci počujeme. Ahmose z toho ochorel, je unavený a utrápený. Sobek zasa deň čo deň behá do dediny za ženskými, a keď sa v noci vráti domov opitý, huláka a vystatuje sa, aký je múdry.
- Niečo pravdy na tom je, - súhlasil Hori. - Ale prečo obviňuješ Nofret?
- Pretože je to jej dielo! Vždy sa to začne nejakou jej poznámkou… bezvýznamnou, ale prefíkanou. Pripomína mi bodec, ktorým sa poháňajú voly. Je veľmi prefíkaná, vie, čím koho podpichnúť. Niekedy sa mi vidí, že jej Henet dáva rozumy…
- To je možné, - prisvedčil Hori zamyslene.
- Nemám rada Henet, - zachvela sa Renisenb. - Nenávidím to jej ustavičné špehovanie. Je nám všetkým taká oddaná, a pritom o tú jej oddanosť nikto nestojí. Ako ju len mohla naša nebohá mama sem priviesť a mať ju rada?
- To tvrdí len ona, - stroho poznamenal Hori.
- Prečo je zrazu Henet taká zbláznená do Nofret? Prečo ju ustavične obskakuje, šušká si s ňou a podlizuje sa jej, ako len môže? Och, Hori, skutočne sa bojím. Nenávidím Nofret! Bola by som rada, keby odišla. Je krásna, ale krutá a zlá!
- Aké si ty ešte dieťa, Renisenb, - vzdychol Hori. Potom pokojne dodal: - Práve prichádza Nofret.
Renisenb obrátila hlavu. Obaja sa dívali, ako hore strmým chodníkom, ktorý viedol k skalnému útesu, kráča Nofret. Usmievala sa a čosi si tíško spievala.
Keď došla k miestu, kde sedeli, s úsmevom sa rozhliadla. V tom úsmeve bolo pobavenie a zvedavosť.
- Teda sem to každý deň záhadne zmizne…
