Celá e-kniha Hotel Bertram ke stažení v ePUB, PDF a MOBI
5
Slečna Marplová sa zobudila skoro preto, lebo sa tak zobúdzala vždy. S vďakou ocenila posteľ, na ktorej spala. Bola naozaj mimoriadne pohodlná.
Došuchtala sa k oknu a odtiahla záclony, vpustiac dnu trochu ešte slabého londýnskeho svetla. Napriek tomu nechcela zatiaľ zažať. Dali jej veľmi peknú izbu, celkom v duchu tradícií Bertramu. Tapety s ružičkami, masívna, leštená mahagónová skriňa so zásuvkami a taký istý toaletný stolík. Dve kreslá s rovným operadlom a primerane vysoká pohovka. Spojovacie dvere viedli do kúpeľne, ktorá bola síce moderná, ale kachličky s ružičkami a ešte s čímsi nepôsobili dojmom prepiatej hygieny.
Slečna Marplová sa šuchla späť do postele, natriasla si podhlavník, pozrela na hodiny - pol ôsmej -, vzala malú modlitebnú knižku, ktorú vždy nosila pri sebe, a prečítala si ako zvyčajne jeden a pol stránky určených na ten deň. Potom si vzala štrikovanie a pustila sa do práce, najprv pomaly, lebo vždy, keď vstala, mala prsty stuhnuté a reumatické, čoskoro však tempo zrýchlila a z prstov sa vytratila bolestivá meravosť.
- Zasa o deň viac, - povedala si a uvítala túto skutočnosť s príznačnou skromnou radosťou. Ďalší deň - ktovie, čo prinesie?
Uvoľnila sa, prestala štrikovať a myšlienky jej nenútene prúdili hlavou… Selina Hazyová… aký pekný domček mala v St. Mary Mead - teraz naň dal niekto tú škaredú zelenú strechu… Dolky… poriadne plytvali maslom… ale boli veľmi dobré… A tie znamenite podávané rascové koláčiky podľa starého receptu! Nikdy, ani na chvíľu nečakala, že všetko bude tak, ako by malo byť… lebo koniec koncov čas nestojí… A prinútiť ho stáť, to musí stáť ozaj kopu peňazí… Niet tu ani kúska umelej hmoty!… Asi sa im to rentuje. Veci, čo vyšli z módy, sa časom stávajú malebné… Hľa, ako teraz ľudia túžia po staromódnych ružičkách a opovrhujú tými hybridnými čajníkmi! Nič tu nevyzerá pravé… A prečo by aj malo?… Odkedy tu bola, prešlo päťdesiat, nie, šesťdesiat rokov. A nezdá sa jej to pravé preto, lebo teraz sa prispôsobila dnešným časom… Naozaj, všetko jej tu vnuklo kopu zaujímavých problémov… Atmosféra a ľudia…
Slečna Marplová odložila štrikovanie ďalej od seba.
- Vrecká, - povedala nahlas… - Myslím, že vrecká… A je dosť ťažké ich nájsť…
Mohlo to vysvetliť ten nezvyčajný pocit nepokoja, ktorý sa jej zmocnil včera večer? Pocit, že niečo nie je v poriadku…
Všetci tí starí ľudia sú naozaj veľmi podobní tým, ktorých si pamätala spred päťdesiatich rokov, keď tu bývala. Vtedy boli nenútení, teraz už veľmi nenútení nie sú. Dnešní starí ľudia nie sú ako starí ľudia voľakedy - majú ten utrápený, náhlivý pohľad ľudí zapriahnutých do domácich starostí, s ktorými si pre únavu nevedia poradiť, alebo sa hrnú na všakovaké schôdze, kde sa usilujú tváriť čulo a kompetentne, alebo si odfarbujú vlasy na belaso, či nosia parochne, ich ruky už nie sú také, na aké sa pamätala, úzke a jemné - ruky dnešných starcov boli zhrubnuté od prania a čistiacich prostriedkov…
- Nuž preto nevyzerajú títo ľudia skutočne. Fígeľ je však v tom, že skutoční sú. Selina Hazyová je skutočná. A ten celkom pekný starý vojak v kúte je tiež skutočný - raz ho už stretla, aj keď si nevie spomenúť, ako sa volá - a biskup (drahý Robbie!) je mŕtvy.
Slečna Marplová pozrela na malé hodiny. Bolo pol deviatej, čas na raňajky.
Preštudovala si hotelové pokyny - elegantné veľké písmená, takže si nemusela nasadiť okuliare.
Jedlo si môžete objednať telefonicky od obsluhy, alebo môžete stlačiť zvonček s označením „Chyžná“.
Slečna Marplová spravila to druhé. Rozhovor s čašníkmi ju vždy znervózňoval.
Vyšlo to veľmi dobre. Takmer hneď zaklopali na dvere a zjavila sa chyžná, ktorá vyzerala veľmi primerane. Ozajstná chyžná v kartúnových pásikavých šatách levanduľovej farby a s ozajstným, čerstvo vypraným čepcom; vyzerala až neskutočne. Usmievavá, ružová, vyslovene vidiecka tvár. (Kde len našli týchto ľudí?)
Slečna Marplová si objednala raňajky. Čaj, smažené vajcia a čerstvé rožky. Chyžná bola taká skúsená, že ani nespomenula vločky a pomaranč…
