Celá e-kniha Hodina činu ke stažení v ePUB, PDF a MOBI
VIII
Posledný vošiel Thomas Royde. Sadol si slávnostne a vzpriamene a pritom zažmurkal ako sova.
Prvý raz po siedmich rokoch prišiel z Malajska domov. Od detstva chodieval na návštevu na Čajkino Bralo. Pani Audrey Strangeová mu bola ďaleká príbuzná – a od deviateho roku ju vychovávali v jeho rodine. Včera v noci šiel spať čosi pred jedenástou. Áno, počul o tom, že pán Nevile Strange odišiel z domu, ale ho nevidel. Nevile odišiel asi päť minút po štvrť na jedenásť alebo trocha neskôr. On sám celú noc nič nepočul. Keď objavili mŕtvolu lady Tressilianovej, bol už hore, v záhrade. Je ranostaj.
Nastala prestávka.
„Slečna Aldinová nám povedala, že bolo v dome akési napäté ovzdušie. Zbadali ste to aj vy?“
„Nemyslím. Ja si také čosi veľmi nevšímam.“
‚Klameš,‘ pomyslel si Battle. ‚Ba až veľmi si všímaš, viac ako väčšina ľudí.‘
Nie, neverí, že by Nevile Strange dajako potreboval peniaze. Rozhodne na to nevyzeral. Ale on vie len málo o záležitostiach pána Strangea.
„Poznali ste dobre druhú pani Strangeovú?“
„Stretol som sa tu s ňou prvý raz.“
Battle vyhodil posledný tromf.
„Možno viete, pán Royde, že sme na zbrani našli odtlačky pána Nevila Strangea. A na kabáte, ktorý mal včera na sebe, sme objavili na rukáve krv.“
Royde prikývol.
„Hovoril nám to,“ zahundral.
„Spytujem sa vás priamo: Myslíte, že to urobil on?“ Thomas Royde sa nerád ponáhľal. Vyčkal chvíľu a ten potom odpovedal:
„Neviem, prečo sa to spytujete mňa? To nie je moja vec, ale vaša. No ja si myslím, že je to nepravdepodobné.“
„Vedeli by ste o niekom, kto by sa vám zdal pravdepodobnejší?“
Thomas pokrútil hlavou.
„Jediný, kto by to bol mohol urobiť, nevyzerá na to. A to je všetko.“
„A kto je to?“
Royde ešte ráznejšie pokrútil hlavou.
„Nemôžem to povedať. Je to len moja súkromná mienka.“
„Je vašou povinnosťou pomáhať polícii.“
„Povedať všetky fakty. Toto nie sú fakty. Toto je len mienka. A je to rozhodne nepravdepodobné.“
„Veľa sme z neho nedostali,“ poznamenal Leach, keď Royde odišiel.
Battle prisvedčil.
„Nie, nedostali. Čosi má za lubom – čosi celkom konkrétne. Rád by som vedel, čo. Chlapče môj, toto je akási zvláštna vražda…“
Kým Leach odpovedal, zacengal telefón. Zdvihol slúchadlo a počúval. Po chvíľke povedal „dobre“ a zložil.
„Na rukáve je ľudská krv,“ oznamoval. „Tá istá krvná skupina ako lady Tressilianovej. Vyzerá to, akoby Nevile Strange…“
Battle prešiel k obloku a so záujmom pozeral von. „Tam von je akýsi krásavec,“ poznamenal. „Krásny, ale povedal by som zlý. Škoda, že pán Latimer – nazdávam sa, že je to on – bol včera večer v Easterheade. Je to typ, aký by rozbil hlavu aj vlastnej starej materi, keby si bol istý, že sa mu to prepečie a že z toho niečo vyťaží.“
„Nuž ale on z toho nemohol mať nič,“ povedal Leach. „Lady Tressilianová mu nezanechala ničového nič.“ Telefón zacengal znova. „Doparoma aj s telefónom. Čo je zas?“
Podišiel k aparátu.
„Haló. To ste vy, doktor? Čo? Nepovedzte, naozaj? Čo? Čooo?“
Obrátil hlavu. „Ujo, nože poď sem a počúvaj.“ Battle pristúpil k telefónu a vzal slúchadlo. Načúval, no na tvári sa mu ako obyčajne nič nezračilo. „Doveď mi Nevila Strangea, Jim,“ požiadal Leacha. Keď Nevile vošiel, Battle práve zložil slúchadlo. Nevile, bledý a prepadnutý, zvedavo pozeral na komisára Scotland Yardu a pokúšal sa vyčítať niečo z drevenej masky.
„Pán Strange,“ povedal Battle. „Poznáte niekoho, kto vás nemá rád?“
Nevile vytreštil oči a pokrútil hlavou.
„Určite?“ naliehal Battle. „Totiž, niekoho, kto nielen že vás nemá rád, ale kto vás zo srdca nenávidí?“
„Nie. Vôbec nie. Takého človeka niet.“
„Porozmýšľajte, pán Strange. Nikomu ste nijako neublížili…“
Nevile sa zapálil.
„Na svete je len jedna osoba, o ktorej možno povedať, že som jej ublížil, ale tá nie je pomstivá. Je to moja prvá žena, ktorú som opustil pre inú. Ale uisťujem vás, že ma neznenávidela. Je to – bol to anjel.“
Komisár sa naklonil ponad stôl.
„Musím vám povedať, pán Strange, že ste šťastlivec.“
„Hovoríte, akoby už bolo po všetkom,“ poznamenal …
