30
Krauz prešľapoval pred výťahom, akoby potreboval súrne šťať. Neurochirurgia bola na ôsmom poschodí, behať uprostred noci po schodoch sa mu naozaj nechcelo. Konečne prišiel výťah, uvoľnil vchod dvom sestričkám, vbehol dnu, stlačil osmičku.
Na chodbe pred dvojkrídlovými dverami z mliečneho skla stál Adam Lacko s tromi chlapcami z protidrogovej jednotky. Mayor sedel obďaleč na dlhej čalúnenej lavici, spoločnosť mu robil iba Hanzel. Kuky sa v rohu pokúšal poslať esemesku – zháňal brata, či by nevedel pomôcť, hoci ani netušil ako.
Chosé stál pri stĺpe, cez sklenú tabuľu civel na nočné mesto.
„Čaute,“ pozdravil Krauz.
Nikto mu neodpovedal, Hanzel kývol hlavou, ostatní ani to nie.
„Chosé...“
Parťák sklonil hlavu ešte hlbšie, ani sa neobzrel. Krauz ho objal okolo pliec, pobúchal, no parťák nereagoval.
„Čo sa stalo?“
„Čo by...? Dostala to.“
„Z čoho?“
„Z pištole. Zo svojej.“
„Zo svojej? Nešťastná...“
„Nie náhoda, strieľal nejaký feťák.“
„Kurva! Kam to schytala?“
„Do tváre.“
„Ježišukriste!“
„Všetko mali perfektne premyslené, perfektne pripravené, perfektne zabezpečené, nič sa nemohlo stať, všetko na sto percent!“ Posedné slovo skoro zareval.
„Ticho, brácho, pokojne. Chosé, nekrič, sme v nemocnici, vyhodia nás.“
„Jebať na to! Na všetko! Jebať na všetkých! Skoro ju zabili!“
„Chosé, no tak, sklapni!“
Mayor vstal, podišiel k nim.
„Chalani, neblbnite...“
Otvorili sa dvere na druhom výťahu, vyšiel riaditeľ kriminálky, riaditeľ inšpekcie, delegáciu viedol sám riaditeľ mesta. Mimoriadna udalosť vydurila z postelí najvyšší manažment polície.
Adam Lacko a Mayor im vyšli v ústrety.
„Pán riaditeľ...“ Lacko sa pokúsil podať hlásenie.
„Tichšie, tichšie, žiadne oficiality,“ riaditeľ ho brzdil kývaním dlane. „Viem, že slečna Pergnerová je vážne zranená. Okolnosti mi vysvetlíte neskôr. Je niečo nové?“
„Čakáme na vyjadrenie lekára.“
„Strelca máme?“
„Nie, ušiel. Jediný ušiel, ostatných sme dostali.“
„Nevadí, už som vydal pokyny, práve sa aktivizujú okresy, ak bude treba, stiahnem zásahovku aj z Nitry a Trnavy. Dnes v noci bude v uliciach tisíc policajtov, prevrátime mesto hore nohami, ten smrad nemá dlhú životnosť,“ zastrájal sa riaditeľ.
Dvojkrídlové dvere sa nehlučne otvorili, vyšiel lekár s rúškom na tvári. Stiahol si ho, vykročil, no predbehli ho, utvorili polkruh.
„Páni, je tu niekto z rodiny?“
Rozpačito sa poobzerali.
„My sme jej rodina,“ nechápavo povedal Mayor, akoby to nebolo zrejmé na prvý pohľad.
„Ehm, chápem, ale mal som na mysli manžela, rodičov alebo aspoň brata... Niekoho z blízkej rodiny.“
„Toto je jej snúbenec, o mesiac majú svadbu, nikoho bližšieho nemá,“ Krauz postrčil Chosého pred doktora.
„Snúbenec... no...“ doktor váhal.
„Pán doktor, čo je s ňou?“ Chosého otázka, no hlavne jeho tvár nepripúšťali diskusiu, či je hodný odpovede.
„Áno, tak dobre... Ehm... pacientka má vážne poranenie maxilárnej...“
„Pán doktor, po slovensky, aby sme tomu všetci rozumeli.“
„Aha. Takže došlo k strelnému poraneniu tváre, projektil preletel ústnou dutinou, v ľavej časti vyrazil všetky zuby, uviazol v spodine lebečnej, tlačí zospodu na mozog. Už sa schádza operačný tím, budeme operovať.“
„Je to... vážne?“
„Stav pacientky je mimoriadne vážny.“
„Je v ohrození života?“
„Je v bezprostrednom ohrození života.“
„Tá operácia... ehm... prežije?“
„Každá operácia na mozgu a v blízkosti mozgu je riziko...“
„Akú má šancu?“
„My nie sme stávková kancelária, aby sme vydávali prognózy, kurzy na výhru. V neurochirurgii stačí jednopercentné riziko a všetko sa môže skončiť katastrofou, všetko sa môže v momente zvrtnúť. A pri takejto operácii, aká nás čaká, je riziko viac ako jednopercentné, vysoké, veľmi vysoké.“
„To znamená, že...“ Chosé nevládal dokončiť.
„Ona to nemusí prežiť?“ dokončil Krauz.
„Taká možnosť je vysoko pravdepodobná. Musíte rátať so všetkým. Aj v prípade, že sa nám podarí vybrať projektil a poškodenie mozgu nezanechá trvalé následky v podobe ochrnutia alebo straty reči, poprípade trvalej kómy, čak…
