8. KAPITOLA
„Musím už ísť!"
„To nemyslíš vážne!?"
„Veď už je ráno!"
„Veď práve preto... ostaň..."
„Neblbni, mám povinnosti... kde mám nohavičky... aha... tu sú... daj ich sem! Počuješ! Tak neblbni a daj ich..." zvalila sa na svalnaté telo ako na trampolínu a snažila sa mu vziať korisť. Bránil si ich, a tak sa chvíľu po sebe váľali a smiali sa. Pevné prekrásne prsia sa mu hompáľali priamo pred nosom. Bolo im dobre.
Napokon sa obliekla a chystala sa preč.
„Počkaj, hodím ťa..."
„Netreba."
„Tak ťa odprevadím..."
„Nie, netreba, trafím aj sama! Martin! Myslím to vážne!"
„To určite... počkaj ma, iba sa oblečiem a idem s teb..."
Pričapila ho o kúpeľňové dvere a dala mu dlhý bozk.
„Aby bolo jasno... mladý pán... viem sa o seba postarať a nemám rada, keď mi chce niekto vnútiť to, čo nechcem. Odvykla som si poslúchať, jasné!?"
Rukou mu zašmátrala v rozkroku a jemne stisla. Postavil sa na špičky a oči mu vyliezli z jamiek. Dala mu druhý bozk, dlhší než predtým a povolila zovretie. Konečne vydýchol.
„A číslo?" zaškemral.
„Mal si ich sedem... alebo ose..."
„Telefónne!"
„Aha! Myslíš... že..."
„Myslím!"
„... je to tak správne?"
„Naozaj myslím, že áno!"
Zaváhala, sklonila hlavu, potom si to rozmyslela a s rukou na kľučke sa otočila.
„Nerobme to. Ja..."
„Dobre... dobre! Ako chceš! Tak to spravme inak... na..." nahol sa k saku na vešiaku a vybral ceduľku, „... vizitka. To prvé číslo už neplatí, platí to druhé. Ak budeš chcieť... zavolaj, ak nie... ale... prosím ťa! Chci! Alebo sa aspoň ukáž v bare..."
„Tam nechodím vôbec!"
„Tak zavolaj, prosím.... bude to na tebe! Ty rozhodni, dobre?"
„Dobre..." a vôbec nevedela, prečo mu to sľúbila. Alebo... áno? Potom sa zvrtla, ešte raz pohľadom premerala to, čo ešte v živote nevidela, usmiala sa, poslala mu vzdušný bozk a odišla.
Stál nahý v chodbe a čumel na vchodové dvere. Stál ako socha a nevedel, či sa mu sníva, alebo už bdie. Pohľad mu padol na vysoké zrkadlo. Všimol si, čo mu ovísa, a opäť tam pocítil slastné pošteklenie. Nesníval! Bola to skutočnosť a naozaj tu bola. Je to vôbec možné? Taká baba?!
Keď ju vyzliekal, bol pripitý a v šere ju dobre nevidel, ale potom, keď sa osprchoval a vydýchal... potom si ju obzrel. A poriadne! Prekrásne pevné telo, nádherné vlasy a rozkošná tvárička. Neuveriteľné šťastie! A to chcel včera večer ostať doma a pozerať video. Chalani v robote zohnali novú kazetu, bohovské porno...
Žena v striebornom kožuchu vyšla z paneláka, prešla ulicou, zahla za roh a zamierila k baru. Na parkovisku stlačila diaľkové ovládanie a auto ju diskrétne prijalo. Zaviezlo ju domov a poslušne čakalo v garáži. Hodila sa do vane a slastne driemala. Vybavila telefonát do práce, že sa zdrží, a vzala si ceruzku a notes. Do stredu napísala svoje meno, Sylvia Hausnerová, dala ho do krúžku a z neho načmárala pár šípiek. Na konci každej urobila oválny krúžok a vpísala meno. Jedno bolo Martin. Obrátila stranu a začala písať.
Sylvia vošla do predajne mobilov a požiadala predavača o novú SIM kartu. Vyžiadal si identifikačnú kartu, chvíľu ju rozpačito hľadala v kabelke a napokon mu ju podala.
„Pani Hausnerová... máme výhodnejšie akcie než kedykoľvek predtým, ak si vezmete tento akciový mobil za korunu, máte stodvadsať voľných minút, ďalej..."
„Ja by som chcela iba novú SIM kartu, nič viac, ďakujem!"
„Ale..."
„Pane!"
Zaváhal a pred jej spaľujúcim pohľadom musel sklopiť zrak.
„Prepáčte... takže tú kartu..."
„Sylvia... ahoj... máš sa?" zašepkala do slúchadla.
„Bože... stal sa zázrak! Ja sa asi zbláznim! Hora a Mohamed sa predsa len dohodli! A možno... možno sa aj stretnú..." hlas mu prešiel do prosebného tónu.
„A... ten Mohamed by aj prišiel...?"
„Nóó... teraz mi to ani príliš nevyhovuje, počkaj, pozriem sa do kalendára... máme február... v marci som na školení... v apríli idem na dovolenku... v máji sa žením... tak jún! Co povieš na jún!?"
„Tak fajn! Prvého je deň detí... mohli by sme sa o nejaké pokúsiť..."
Obaja sa rozosmiali a chvíľu zavládlo ticho v éteri…
