Kapitola 31
SOBOTA
00:49
“Mami? To som ja.”
“Ivonka, preboha!”
“Ste v poriadku?”
“Samozrejme, že sme v poriadku, prečo neprídeš domov? Prečo voláš tak neskoro?”
“Nezobudila som vás?”
“Nie. Deti už spia, otec odpadol už dávno pri telke a ja iba tak driemem.”
“Tak prepáč, chlapci sú teda v poriadku?”
“Sú, dieťa moje, príď už domov…”
“Mami, ja… musím niečo vybaviť, ver mi, nie je to jednoduché, keby som mohla, už dávno prídem, ale…”
“Prečo mi nechceš povedať, čo sa stalo, Ivonka, prečo ma desíš? Ani neviem, kde si a čo je s tebou.”
“Som v poriadku, som u jednej kamošky, mami neboj sa, všetko bude ok, iba sa musím na chvíľu zdekovať, inak je všet…”
“Ivonka? Si tam? Ivonka?”
“… počkaj, niekto tu je, mami, niekto behá po byte… počkaj… nie!!! Nie!! Mamííí!! Áúúú…”
“Iv… Ivonka? Ivon…”
Niekto vypol telefón a Ivonina matka počula už iba ticho. Predtým náraz tvrdého predmetu na tvrdý predmet, zastonanie vlastnej dcéry, ale potom už iba ticho. Temné, desivé ticho. štyridsaťdeväť minút predtým sedel Krauz s Chosém v aute a Chosé práve vyslovil magickú otázku, kde by asi tak spanilá Ivona mohla byť, keď Krauzovi zazvonil mobil.
Prekvapene pozrel na displej a zistil, že mu volá neznáme číslo.
“Chosé, Peťo hovoril, že mi dáva čistý mobil a úplne čerstvú neregistrovanú kartu, a videli sme obaja, že ju vylúpol z obalu, takže toto číslo by nemal poznať nikto!”
“No a?”
“Tak prečo mi niekto volá?”
“Viem ja? Zodvihni a spýtaj sa ho?”
“Tebe sa to nezdá podozrivé?”
“Nie. Buď omyl, alebo Peťo, alebo niekto, kto volal Peťovi a Peťo mu dal na teba číslo, v každom prípade by som to zodvihol s spýtal sa.”
Chosé to vysvetlil tak logicky a s takým pokojom v hlase, že Krauz iba pokrčil ramenom a prekvapený, že nä to neprišiel sám, stlačil príjem.
“Počúvam…”
“Nodoriti! Teba zohnať! Keby som nepriložil Peťovi devinu na čelo, tak by ťa zatĺkal až do nemlátom! A to som si myslel, že mi dôveruješ!”
“Kamil? Ty si v Kavke? Schovaj tú devinu a nechaj Peťa na pokoji, robí, čo som mu prikázal. Vysielaj! Čo je?”
“Dójdi k Rolandovi. Mám, čo hľadáš.”
“Vieš prd, čo hľadám!”
“Si myslíš? Keby si sa nehral na super utajeného a povedal otvorene, v čom je problém, mohol si ju mať už dávno. Tak ideš, alebo nie?”
“Doriti…”
“K Rolandovi, som povedal…”
“Päť minút.”
Krauz odhodil Billiho lajstra na zadné sedadlo a naštartoval.
“Chosé, volal Kamil, asi má Ivonu.”
“Kamil!? Kde by ju zobral? Preboha počkaj, dám si pásy…”
Ale nestihol. Na prvom obrubníku si tresol hlavu o bočné sklo a potom celú cestu iba skuvíňal.
Zo sídliska do centra mesta to Krauzovi netrvalo viac ako päť minút. Ale hore k Rolandovi do kancelárie nešli.
Krauz rátal s tým, že Rolanda budú sledovať. Odparkoval to v bočnej uličke a stlačil voľbu posledného volajúceho. “No?”
“Hore ísť nemôžeme, sledujú ho.”
“Viem, nie som včerajší. Povedal som k Rolandovi, nie k Rolandovi.”
“Aha…” teraz to došlo aj Krauzovi.
Zaradil spiatočku a rýchlo vycúval.
Na opačnom konci mesta tri minúty pred polnocou zazvonila staršia žena na policajnej stanici. Ozval sa bzučiak a ona sa oprela do hliníkovej kľučky. Prešla pár krokov chodbičkou a zastala pri kruhovom výreze v skle. Muž v uniforme na druhej strane sa nahol k výrezu, rukami sa oprel o stôl a bez náznaku úsmevu sa jej úradným tónom opýtal: “Prosím, pani.”
“Dobrý večer, prepáčte, že idem takto neskoro…” Muž v uniforme súhlasne pokýval hlavou, že naozaj ide neskoro.
“… ale stratila sa mi dcéra. Vlastne, stratila… neprišla domov! Ešte nikdy to nespravila a mobil mi neberie a ja mám o ňu strach.”
Muž si vzdychol. Zavrel záklopku na kruhovom výreze a vyšiel von na chodbu. “Poďte za mnou.”
Posadil ju do úradovne, vybavil telefonát, postláčal pár tlačidiel na veľkom riadiacom pulte a posadil sa oproti nej. “Vaše meno?”
“Klára Kusá.”
“Bytom? Máte u seba občiansky preukaz?” Podala mu kartičku.
“Táákže,” odpísal si pár údajov, “pani Kusá, ako sa volá ctená slečna dcéra?”
“Klára Kusá. Klárka.”
“Ona robí…”
“Študuje na vysokej…
