Jednou nohou v hrobe (Dominik Dán)

70

Na fajront volal Burger Jumbovi, aby mu dali k telefónu Krauza.

Musel volať na pevnú linku na barovom pulte – Krauz mal vypnutý mobil.

„Mal by si sa vrátiť. Šéf lúpežníkov robí pre nás malú oslavu, niečo ako ďakovačka za perfektnú spoluprácu. Dnes naobed chytili aj Doktora, takže ich majú komplet pod strechou.“

Krauzovi sa nechcelo vracať, policajných ksichtov mal plné zuby a Burger ho viac neprehováral.

Ani u Jumba nevydržal dlho vysedávať, dnes mu pivo akosi zhorklo. Zaplatil, poďakoval, pobral sa domov.

„Ty si doma?“ žasla Sylvia. „V piatok večer?“

Išiel za deťmi do izbičky – mama ich práve ukladala spať. Sadol si k mladšej Laure na peľasť a chcel sa s ňou vystískať, ale sadol si tak nešťastne, že prisadol bábiku.

„Tati! Pozri, čo si urobil!“

Bábike odpadla noha.

„Chúďatko! Aj tá je už jednou nohou v hrobe. Daj sem, nejako ju zreparujeme.“

Krauz hľadal dierku v trupe, kam mal zapadnúť plastový bedrový klb.

„A, tati…“

„No?“

„… prečo dospeláci hovoria, že niekto je jednou nohou v hrobe? Ako môžem byť jednou nohou v hrobe? Kde mám potom tú druhú?“

„Ľudia, čo sú jednou nohou v hrobe, vyzerajú presne ako tvoj otec dnes. Sú unavení, smutní, nič sa im nechce, život ich nebaví, ale ešte žujú, ešte majú nádej, ešte nezomierajú a ani neumrú, ak nájdu niekoho, kto ich má rád.“

„Ja ťa mám rada!“ zvýskla Laura a hodila sa otcovi okolo krku. „Ešte mi nezomieraj!“

„Tak dobre, ešte nie…“

Krauz ju tiež objal. Vystískali sa a detektíva hrialo pri srdci, že je na svete niekto, kto ho má naozaj rád.