Plavý kôň (Agatha Christie)

Podpořte LD sdílením:

Share

Ukázky

KAPITOLA TRINÁSTA
Rozprávanie Marka Easterbrooka

 

Na rozhovor s pani Tuckertonovou som sa vôbec netešil. Ginger ma kvôli nemu stále naháňala, no nebol som presvedčený o tom, že je to rozumné. Predovšetkým preto, že sám som nijako necítil, že splním dobre svoju úlohu. Pochyboval som o tom, že budem vedieť správne reagovať, a bol som si príliš vedomý, že tu ide o pretvárku a podvod.

Ginger so zvyčajnou zdatnosťou, ktorú vie predstierať, kedykoľvek sa jej to hodí, dala mi telefonické inštrukcie.

„Bude to pomerne jednoduché. Ide o Nashov dom, no nie je to celkom zvyčajný štýl. Jeden z jeho pseudogotických výletov do fantázie.“

„A prečo by som ho mal vidieť?“

„Rozhodli ste sa napísať nejaký článok alebo knižku o vplyvoch, ktoré spôsobujú rozkolísanosť jednotlivých architektonických štýlov. Alebo niečo podobné.“

„To je príliš veľká lož,“ povedal som.

„Taľafatky,“ zakríkla ma Ginger. „Keď sa pustíte do štúdia nejakého predmetu, hravo ho zvládnete a budete môcť písať a] najneuveriteľnejšie teórie a budú vás brať vážne. Mohla by som vám citovať celé kapitoly táranín.“

„Práve preto by ste sa hodili na tento rozhovor oveľa lepšie než ja.“

„Strašne sa mýlite,“ povedala mi Ginger. „Pani Tuckertonová si vás môže vyhľadať v lexikóne ‚Kto je kto‘ a urobí to na ňu veľký dojem. Moje meno tam nenájde.“

Nepresvedčila ma, ale prestal som odporovať.

Po návrate z návštevy u pána Bradleyho sme spolu s Ginger dali hlavy dokopy. Jej všetko pripadalo menej neuveriteľné než mne, bola na to patrične hrdá.

„Či si veci vyfantazírujeme alebo nie, výsledok je rovnaký,“ uzavrela. „Teraz už vieme, že skutočne jestvuje organizácia, ktorá odstraňuje nežiadúcich ľudí.“

„Nadprirodzenými prostriedkami.“

„Ako malicherne uvažujete. To všetko robia tie čačky a falošné skarabey, ktoré si Sybil na seba navlieka. To vás zavádza. A keby sa pán Bradley vydával za šarlatána alebo za pseudoastrológa, ani to by vám ešte neotvorilo oči. Ale pretože je to odporný prízemný podvodník v medziach zákona - aspoň tak ste mi ho opísali…“

„Zhruba tak,“ povedal som.

„Potom to vysvetľuje celú záležitosť. Nech to znie akokoľvek neuveriteľne, tie tri ženy v Plavom koňovi naozaj niečo vykonávajú.“

„Ak je pre vás všetko jasné, načo potrebujete ešte pani Tuckertonovú?“

„Zo zvláštnych dôvodov,“ povedala Ginger. „Vieme, čo Thyrza Greyová tvrdí, že môže urobiť. Vieme, za akých finančných podmienok sa to dá zariadiť. Vieme trochu aj o troch obetiach. Chceme vedieť niečo viac aj o hľadisku klientov.“

„A čo ak pani Tuckertonová ničím nedá najavo, že sa uchádzala o služby Plavého koňa?“

„Potom musíme hľadať stopu niekde inde.“

„Okrem toho môžem to aj pokaziť,“ povedal som skľúčene.

Ginger na to odvetila, že by som mal o sebe mať lepšiu mienku.

A tak som sa dostal pred bránu Carraway Parku. To, čo som videl, sa naozaj nepodobalo na moju predstavu Nashovho domu. Vo viacerých aspektoch to pripomínalo neveľký zámok. Ginger mi sľúbila, že mi požičia nejakú knihu o Nashovej architektúre, no neprišla načas, a tak som sa ta dostal bez náležitého poučenia.

Zazvonil som. Dvere mi otvoril pomerne ošumelý muž v kabáte z alpakovej látky.

„Ste pán Easterbrook?“ spýtal sa. „Pani Tuckertonová vás očakáva.“

Uviedol ma do prijímacieho salónu, ktorý bol zariadený množstvom nábytku. Miestnosť na mňa urobila nepríjemný dojem. Všetko, čo tu stálo, bolo drahé, ale nahromadené bez vkusu. Keby sa polovica dala preč, mohla by to byť celkom príjemná izba. Bol tam jeden či dva pekné obrazy, no veľa zlých. Všade bol žltý brokát. Moje ďalšie úvahy prerušil príchod pani Tuckertonovej. S ťažkosťami som vstal z hĺbky kresla obtiahnutého jasnožltým brokátom.

Neviem, čo som očakával, ale teraz boli moje pocity celkom opačné. Nič tu na mňa nepôsobilo zlovestne: Pani Tuckertonová bola celkom obyčajná žena v stredných rokoch. Nie príliš zaujímavá a už vôbec nie, aspoň si myslím, nejako zvlášť pekná. Tvár mala matnú a skľúčenú napriek tomu, že rúž zvykne pery značne zvýrazniť. Trochu jej vystupovala brada. Mala svetlomodré oči s výrazom, ktorý akoby hodnotil cenu všetkého, na čo pozrela. Patrila medzi ten druh žien, čo si podmaňujú vrátnikov a šatnárky. Môžete ich stretnúť bárskoľko a kdekoľvek, iba že poväčšine nie sú tak draho oblečené a tak dobre ustrojené.

„Pán Easterbrook?“ Z mojej návštevy mala očividnú radosť. Dokonca trochu afektovala. „Som taká rada, že vás môžem privítať. Fantastické, že sa zaujímate o tento dom. Prirodzene, viem, že ho vybudoval John Nash, povedal mi to môj manžel. No nikdy by som nebola verila, že je zaujímavý aj pre ľudí, ako ste vy!“

„Ako vidíte, pani Tuckertonová, je to tak. Nie je to obvyklý štýl, a to ho práve robí zaujímavým… pre…“

Zachránila ma pred pokračovaním, ktoré mohlo byť trápne.

„Ľutujem, ale pokiaľ ide o architektúru, som strašný ignorant. Myslím si, že aj v archeológii a všetkom podobnom. Ale nech vám moja nevedomosť neprekáža…“

Vôbec mi neprekážala. Naopak, potešila ma.

„Prirodzene, uznávam, že to všetko je strašne zaujímavé,“ poznamenala pani Tuckertonová.

Odpovedal som, že práve my špecialisti sme často strašne nudní ľudia a vŕtame sa iba v predmete vlastného skúmania.

Pani Tuckertonová vyslovila presvedčenie, že to určite nie je pravda, a spýtala sa, či si najprv vypijem čaj a až potom by som si prezrel dom, alebo najprv urobím prehliadku a potom si dám čaj.

Neprišiel som sem na čaj - schôdzka bola dohovorená na pol štvrtú, a tak som si vybral najprv prehliadku domu.

Ukazovala mi rad-radom všetko. Medzitým stále veľmi živo rozprávala a zachránila ma tak od akýchkoľvek posudkov tejto architektúry.

Vraj mám šťastie, povedala, že prichádzam teraz. Dom sa mal predať - „Je pre mňa príliš veľký - po smrti môjho manžela“ - verila, že už sa našiel nejaký kupec, hoci od vyhlásenia, že je na predaj, uplynulo iba niečo vyše týždňa.

„Nebola by som rada, keby ste ho videli, keď už bude prázdny. Domnievam sa, že dom má byť obývaný, treba v ňom žiť, ak ho má človek skutočne oceniť, však, pán Easterbrook?“

Osobne by som bol radšej, keby tento dom bol neobývaný a nezariadený, ale, prirodzene, nemohol som to povedať. Spýtal som sa jej, či zostane niekde nablízku.

„Nie som si celkom istá. Najprv budem trochu cestovať. Chcem sa dostať niekde na slnko. Nenávidím toto biedne podnebie. Práve uvažujem o tom, že prezimujem v Egypte. Bola som tam pred dvoma rokmi. Je to taká zázračná krajina, ale vy ju iste dobre poznáte.“

O Egypte som nevedel nič, aj som jej to povedal.

„Neočakávala som, že budete až taký skromný,“ povedala veselo. „Toto je jedáleň. Má tvar osemuholníka. Mám pravdu, či nie? Nie sú tu nijaké schody.“

Uistil som ju, že má pravdu, a pochválil som rozmery jedálne.

Potom sme dokončili prehliadku a vrátili sme sa do prijímacieho salónu. Pani Tuckertonová zazvonila, aby doniesli čaj. Vošiel sluha ošumelého výzoru a doniesol obrovský viktoriánsky strieborný čajník, ktorý mohol byť čistejší.

Keď sluha vyšiel, pani Tuckertonová si vzdychla.

„Tí dnešní sluhovia sú naozaj nemožní,“ posťažovala sa. „Po manželovej smrti rozhodla sa dvojica manželov, ktorí tu slúžili takmer dvadsať rokov, že odídu. Tvrdili, že si chcú užiť penziu, no neskôr som sa dozvedela, že nastúpili na nejaké iné miesto. Za veľmi vysoký plat. Mne sa to zdá absurdné platiť služobníctvu toľké peniaze. Ak si pomyslíte, čo ešte stojí strava a byt - vôbec už nehovoriac o ich oblečení.“

Áno, myslel som si to. Svetlé oči, našpúlené ústa - to svedčí o lakomosti.

Dostať pani Tuckertonovú do debaty nebolo vôbec ťažké. Rada rozprávala. Veľmi rada rozprávala predovšetkým o sebe. Aj teraz mi stačilo pozorne počúvať a sem-tam utrúsiť slovo na povzbudenie, a vedel som toho o pani Tuckertonovej až-až. Dozvedel som sa oveľa viac, než si sama uvedomovala.

Vedel som, že sa pred piatimi rokmi vydala za Thomasa Tuckertona, ktorý bol vdovcom. Bola „oveľa, oveľa mladšia než on“. Stretla sa s ním v jednom veľkom hoteli na pobreží, kde robila hostesku pri bridži. Neuvedomila si ani, ako jej toto priznanie vykĺzlo. Vraj, mal dcéru v škole niekde tam nablízku - „bolo to také ťažké pre muža, nevedel, čo robiť s dievčaťom, keď ju vzal zo školy“.

„Úbohý Thomas, bol taký osamelý… Jeho prvá žena zomrela niekoľko rokov predtým a veľmi mu chýbali*.“

Pani Tuckertonová vykresľovala svoj obraz ďalej. Pekná a milá žena sa začne starať o tohto opusteného muža v rokoch. Jeho chradnúce zdravie a jej oddanosť.

„Prirodzene, že v posledných obdobiach jeho choroby som nemohla mať nijakých vlastných priateľov.“

Akiste predtým mala nejakých priateľov, ktorí Thomasovi Tuckertonovi pripadali nežiadúci. To by mohlo vysvetliť aj jeho rozhodnutie v testamente.

Ginger vyhľadala Tuckertonov testament v Somerset House.

Odkázal niečo starým sluhom a dvom krstným deťom, a potom tam bola provízia pre jeho ženu - dosť veľká, no nijako nie nadmerná. Kapitál v truste, z ktorého zisk jej bude vyplácaný po celý život. Zvyšok majetku, ktorý znamenal sumu vyjadrenú šiestimi číslicami, mal pripadnúť jeho dcére Thomasine Ann pri dovŕšení dvadsiateho prvého roku, alebo keď sa vydá. Ak zomrie pred dvadsiatym prvým rokom ako slobodná, peniaze pripadnú jej nevlastnej matke. Zdalo sa, že viac príbuzných Tuckerton nemal.

Cena, myslel som si, bola veľká. A pani Tuckertonová mala rada peniaze… Bola do nich celá preč. Bol som si istý, že pred svojím výdajom za starého vdovca nikdy nemala vlastné peniaze. A tak jej to možno pomútilo hlavu. Zviazaná s nevládnym manželom tešila sa na časy, keď bude volná, ešte stále mladá a bohatá ako vo svojich divokých sneniach.

Testament ju možno rozladil. Snívala asi o niečom lepšom než o slušnom príjme. Tešila sa na nákladné cestovanie, luxusné plavby po mori, na drahé šaty, klenoty - alebo možno by mala potešenie zo samotných peňazí uložených na konte v banke.

Namiesto toho však všetky peniaze patrili dievčaťu! Dievča malo byť bohatou dedičkou! Dievča, ktoré sa pravdepodobne rozkmotrí s nevlastnou matkou, bude k nej nemilosrdné a nebude sa o ňu starať. To dievča malo byť bohaté - iba ak…

Iba ak…? Bolo to tak? Mohol by som naozaj uveriť, že toto hlúpe svetlovlasé stvorenie, ktoré sa tak plynulo vyjadruje frázami, bolo schopné vyhľadať Plavého koňa a zariadiť smrť pre mladé dievča?

Nie, nemohol som tomu uveriť…

A predsa som musel vykonať svoje poslanie. Takmer z ničoho nič som poznamenal:

„Hádam viete o tom, že som raz stretol vašu dcéru… nevlastnú dcéru…?“

Pozrela na mňa mierne prekvapená, hoci bez zvláštneho záujmu.

„Thomasinu? Naozaj?“

„Áno, bolo to v Chelsea.“

„Ach, Chelsea! To je možné…“ vzdychla si. „Tie dnešné dievčatá! Je to ťažké. Zdá sa, že ich nik nemôže kontrolovať. Otec ju príliš rozmaznal. Ja som už, prirodzene, nemohla nič dosiahnuť. Nikdy nepočúvala, čo som jej povedala.“ Znova si vzdychla. „Veď iste viete, že keď sme sa zobrali, bola už takmer dospelá. Pre ňu som bola macochou…“ pokývala hlavou.

„To býva vždy ťažká pozícia,“ povedal som súcitne.

„Dávala som jej vreckové - robila som všetko, ako som len najlepšie vedela.“

„O tom nepochybujem.“

„Nemalo to však nijaký zmysel. Prirodzene, že Tom by nebol dovolil, aby sa ku mne správala neslušne, ale poletovala si ako vták, kde len chcela. Viedla úplne nemožný život. Pre mňa to bola len úľava, keď trvala na tom, že opustí dom, ale chápala som, ako sa vtedy cítil Tom. Veľmi ho tým ranila.“

„To verím,“ prikývol som.

„Úbohá Thomasina,“ pokračovala pani Tuckertonová. Upravila si rozstrapatené kučery svetlých vlasov a potom na mňa pozrela. „Ach, možno ani neviete, že pred mesiacom zomrela. Zápal mozgových blán - veľmi náhly. Je to choroba, ktorá napáda mladých ľudí. Také je to smutné.“

„Viem, že zomrela,“ povedal som.

Potom som vstal.

„Ďakujem vám, pani Tuckertonová, veľmi pekne ďakujem, že ste mi ukázali svoj dom.“ Potriasol som jej ruku.

Potom som sa pobral preč, no ešte som sa obrátil.

„Mimochodom, mám taký dojem, že poznáte Plavého koňa, však?“

Jej reakcia bola bezpochyby výrečná. Strach, hrozný strach sa jej zračil vo svetlých očiach. Napriek vrstve make-upu tvár jej zrazu zbledla a vyzerala vyľakane.

Ozvala sa chrapľavým tenkým hlasom:

„Plavého koňa? Čo tým myslíte? Neviem nič o nijakom Plavom koňovi.“

Náročky som vystrúhal trochu prekvapenú tvár.

„Ach… prepáčte. Je to taká zaujímavá stará krčma - v Much Deeping. Bol som pred časom tam v okolí a zobrali ma do nej, aby som si ju prezrel. Je rozkošne upravená, má zvláštne ovzdušie. Určite sa tam spomenulo vaše meno - ale možno šlo o vašu nevlastnú dcéru, ktorá tam tiež kedysi mohla byť - alebo možno šlo o niekoho celkom iného s podobným menom,“ odmlčal som sa. „O tom mieste sa toho dosť rozpráva…“

S potešením som odchádzal. V zrkadle, ktoré viselo na stene, som videl tvár pani Tuckertonovej. Zazerala na mňa vyvalenými očami. Bola veľmi vystrašená a videl som, ako asi bude vyzerať po rokoch… Nebol to vôbec príjemný pohľad.

Informace

Bibliografické údaje

  • 22. 3. 2024