4
Prv než zamkla byt, dal som si ukázať, kde držia auto. Prístrešok bol vzadu, bokom od kuchyne. Za zadnými záhradkami viedla cesta. Bočné múry prístreška boli vysoké. Ak niekto na Johna Webba čakal, alebo ak vošiel za ním, keď bol doma v pondelok popoludní, nebol to nijaký kumšt zobrať ho, zviazať a odviezť. Nepovedal som jej, že ho mohli udrieť po hlave, skôr ako ho strčili do auta. A v tom šírom, pustom zbrázdenom teréne bolo tisíce miest, kde ho mohli skryť bez problémov.
Skontrolovala, či má kľúče od auta pri sebe, a zamkla. Preobliekla sa do sivej sukne z riedkeho úpletu. Trochu na nej visela. Mala žltú bavlnenú blúzku a vzala si aj sveter. V ruke držala kabelku z tmavosivej kože, ošúchanú a solídnu, akoby patrila nejakej starej panej. Na nohy si natiahla nylonky a čierne lesklé mokasíny. A založila si obrovské slnečné okuliare, takmer čierne. Takto so zakrytými očami jej tvár vyzerala celkom bez výrazu a drobnejšia ako predtým.
Nasmerovala ma do mesta a povedala mi, kde sa mám obrátiť. Sedela vzpriamená, neprítomná, kabelku mala v lone, ruky na rukoviatke. Násilie zanecháva takéto zraniteľné obete.
„Kde na tých Bahamách?“
„Čože? Ach, asi to nepoznáte. Ostrov je iba pol druha kilometra dlhý a asi tristo metrov široký. Neďaleko Old Mallet Cay.“
„Južne od Joulterov. Naplavenina kúsok od Tongue of the Ocean. Sú tam veľmi zákerné miesta. Množstvo koralových výbežkov.“
„Tak vy to poznáte!“ Hlas jej zaznel mladšie.
„Ak sa nemýlim, stojí tam starý sivý dom, ktorý búrky už riadne poznačili, a blízko šikovné neveľké chránené kotvište. Väčšina ostrova je vulkanická skala. Dom hľadí na západ.“
„To je ono!“
„Predali ste ho?“
„Nikdy sme ho nevlastnili. Otcovi ho kráľovná prenajala. Na deväťdesiatdeväť rokov. Viete, tie prenájmy sa nedajú predať. Môžu prejsť na priamych dedičov, a keď čas vyprší, vrátia sa pôvodnému majiteľovi. S Johnom sme sa ta chceli raz vrátiť.“
„Nič ste nezdedili?“
„Matka mala doživotný príjem. A popravde, nebol veľmi veľký. Otec mal veľké komplikácie s daňami. A robil fantastické investície. Keď sa to všetko vyrovnalo, dostali sme s Johnom každý čosi vyše deväťsto dolárov. Neviete si predstaviť, ako som milovala ten ostrov. Je tam aj kus pobrežia s piesočnatou plážou. Pamätám sa, ako tam bývalo krásne za mesačných nocí. Pláž vyzerala ako sneh. Všetci sme bývali opálení ako Bahamčania.“
„Vôbec nevyzeráte, že ste boli niekedy na slnku.“
„Ako decko som si ho až priveľa užila. Teraz mám alergické pery. Spuchnú mi a bolestivo popukajú. Nič úžasnejšie si ani neviem predstaviť, ako ležať na slnku a pražiť sa, kým sa ostatný svet celkom nestratí z vedomia.“
„Kedy ste to skúšali naposledy?“
„Pred rokmi.“
„Už vynašli všeličo. Hotové zázraky chémie. Existuje krém, ktorý neprepustí nijaký lúč.“
„Naozaj?“
„Je to zaručené.“
„Mohli by ste mi taký obstarať? Viete, ako sa volá?“
„Pravdaže.“
„Možno sa vám to vidí… strelené. Ale… ak máte pravdu… ak sa Johnovi stalo niečo strašné, ľahšie to prežijem, ak sa budem niekde ďaleko opekať až do úmoru a zabudnutia. Akoby som užila drogy. Pán McGee, kedy ste naposledy videli ten dom?“
„Pred dvoma rokmi na jar.“
„Boli ste na brehu?“
„Nie. Ale obzrel som si ho ďalekohľadom. Celý je zadebnený. Vyzerá v poriadku.“
„Na bývanie by sa to asi muselo poriadne vynoviť, vyčistiť potrubia a cisterny a vôbec. A koľko radosti sme zažili s naším starým pevným člnom! Štyri hodiny na New Providence, a vždy to bolo dobrodružstvo. Vystihnúť vietor, počasie a vyraziť hneď za brieždenia.“
Keď o tom rozprávala, hlas jej znel ľahko, modulovane, uvoľnila sa. Vzal som to na vedomie, čím viac o nej budem vedieť, tým ľahšie ju upokojím.
Dlhými klopenými zákrutami som nabral výšku, priesmykom som sa preškriabal cez pohorie a zvoľna som klesal na náhornú plošinu medzi ohradené pozemky, kde rástla tuhá sivozelená tráva, a voľné plochy so šalviovými kríkmi a kaktusmi. Bola to štátna cesta 202, menej používaná ako cesta 100, trochu užšia a staršia. Prechádzala okolo niekoľkých miest š…
