6
Juhozápadná štvrť patrila k starému mestu a teraz tam bývali najmä Mexikánci. Oveľa novšia a pútavejšia výstavná štvrť ležala severozápadne, kde bol kraj trochu zvlnený. K Yeomanovej rezidencii som dorazil o pol jedenástej. Stála v hojne zavlažovanej úžľabine, ktorá bola dosť vyvýšená, takže som za toho jasného chladného večera po výstupe z auta uvidel za pásom asfaltovej príchodovej cesty všetky svetlá vedúce k mestu. Budova bola nízka, rozložitá a kvitlo tam čosi veľmi aromatické. Vo väčšine oblokov sa nesvietilo. Už som kráčal k prednému vchodu, keď sa otvorili bočné dvere a ozval sa Jass: „McGee? Poďte tadeto, chlapče.“
Prešiel som cez neveľkú terasu a kráčal za ním do pohodlnej pracovne. Bola to pánska izba. Koža a drevo, kameň, knihy a bar, zaprataný stôl, vešiak na zbrane, v hlbokom veľkom ohnisku prívetivo praskajúce polená. Jass Yeoman mal v ruke pohár. Ponúkol ma, aby som si namiešal nápoj. Na širokej stene za barom dominoval obrovský olejový portrét Mony Foxovej Yeomanovej. Oblečená bola v trblietavých tmavomodrých šatách s hlbokým výstrihom. Sedela na lavičke a s miernym sebavedomým úsmevom hľadela do izby – bola to žena o štyri-päť rokov mladšia ako tá, ktorú som videl umrieť.
Jass mal šľapky, sivú flanelovú košeľu, kaki nohavice vyblednuté takmer do biela. Sadol som si do koženého kresla oproti nemu. Povedal: „V stredu večer bývam v Bavlníkovom klube. Biftek a poker. Kedy ako, ale zväčša broky. Tri karty dolu a stávka, ďalšia karta, stávka, karta, stávka, potom už ako ťahaný poker. Hráte poker?“
„Áno. Aj broky. Majú spád.“
„Tie stredajšie večery ma stoja asi tri tisícky do roka.“ Palcom ukázal cez plece. „Kuchárka, chyžná, sluha a záhradník sa teraz dohadujú vzadu v ubikáciách. El Patrón zostal v stredu večer doma! A možno na to kašlú. Nie?“
„Teraz hráme poker, pán Yeoman?“
Skúmal ma. Ktovie, aká v ňom koluje krv. Asi trochu indiánskej. Dávne dedičstvo. Až teraz som si všimol jeho ruky. Ťažké, s veľkými hánkami a hrubými žilami. Kedysi ťažko pracoval. Od ničoho iného to nemôže mať.
„Prečo myslíte, že poznáte pravidlá?“ spýtal sa.
„Nemyslím. Iba hádam. Tu majú veci zvláštny pach. Moc je sústredená iným spôsobom. Feudálny systém. Nesedí mi to, ale čosi mi vraví, že ten osamelý rytier v tenkom brnení prehrá. Preto sa musím alebo pridať, alebo nehrať. Lenže neviem, či dostanem karty.“
„Veci nie sú také jednoduché, ako bývali.“
„Nič nie je jednoduché.“
„Ten váš osamelý rytier, chlapče, pricvála, vyberie si hrad a zaútočí. Lenže možno si vyberie taký, kde vodná priekopa nie je v poriadku, veže sa rozpadávajú a všetci sú preč.“
„Takže náš rytier nie je dobrý jazdec a bojí sa šarkanov. A možno inú možnosť nemá.“
„Myslíte, že som včera večer urobil ponuku?“
„A nie?“
„Keby ste niečo nemali, neboli by ste prišli.“
„Pán Yeoman, ak vám dám kartu a zahráte ňou zle, je so mnou…“
„Preboha, McGee, už ste v tom! Všetko sa už dalo do pohybu, celý hrad sa na nich zosype.“
Oprel som sa dozadu a krútil som pohárom. „Chcela si ma najať, aby som ju dostal z vášho područia. Chcela mi dať polovicu z toho, čo by sa mi podarilo z vás vymámiť. Počula o mne od našej spoločnej známej. Viem, že ste jej majetok premárnili. Viem, že ste boli jej poručníkom. Myslím, že chápem, prečo bolo od vás šikovné oženiť sa s ňou. Ale cítim aj to, že sa to potom lepšie vyvíjalo, ako ste rátali.“
„Máte zvláštny prístup k práci, McGee.“
„Špecializoval som sa ako záchranca. Ale túto ponuku som nechcel prijať.“
„Prečo nie?“
„Mal som z nej pocit, že odo mňa chce niečo neuskutočniteľné. Akoby sa silila do tej akcie. Myslím, že sa vlastne pripravovala na tragickú scénu, v ktorej sa všetkého zriekne. Slzy, zbohom, milý, vraciam sa k manželovi, nič iné mi neostáva. Videlo sa mi, že to mal byť jej ďalší krok. Tu by vzdychala, kým by vás nepresvedčila, že má zlomené srdce, a potom by sa vrátila do starých koľají. Do ktorých patrila. Vyzeráte skepticky, Jass. Spýtajte sa Mika Mazzariho. Podľa neho to bola len romantická hra. Myslím, že sa…
