11
Napoludnie ma zobudil telefón. Zdvihol som ho, skôr ako mohol vyrušiť Isobel. Spala chrbtom ku mne, pod žltou prikrývkou vyzerala drobná, videl som z nej iba tmavú korunu vlasov.
Volal ma Jass. Povedal som, aby moment počkal. Vyzerala príliš nehybná. Obišiel som posteľ a nahol sa nad ňu. Sladko spala. Vrátil som sa k telefónu.
„Čo máte, Jass?“
„Teraz vstávate?“
„Mal som rušnú noc.“
„Čože?“
„Poviem vám neskôr.“
„No… čo mám… neviem. Človek začne rozmýšľať, keď ho ktosi skoro zapichne. Kto má príčinu k toľkej nenávisti? V noci som nad tým uvažoval. Urobil som si zoznam. S nenávisťou je to tak, možno tí, u ktorých nepredpokladáš, že by ťa mohli nenávidieť, lebo si pre nich všeličo urobil, možno tí ťa nenávidia najväčšmi, Trav.“
„Myslíte konkrétne na niekoho?“
„S Cubom Foxom sme kedysi pobúrili kdekoho v tomto kraji. Ak mám povedať pravdu, vždy som si o sebe myslel, že som za každú zábavu, a keď na to príde, ochotne za ňu zaplatím.“
Vtom som si nečakane spomenul na tú dvojicu pri benzínovej pumpe, kde som zišiel potom, čo Monu zastrelili. Spomenul som si, ako ten muž povedal: „V týchto končinách tu po ňom žije aj zo štyridsať dospelých potomkov s jeho belasými očami a ešte ďalší Mexikánci. Cube sa divel za Mexičankami.“
„Cubovi som sa celkom nevyrovnal,“ povedal Jass. „Ale tie vlažné noci, niektoré večierky na vidieku, vôňa horiaceho cédrového dreva, niekoľko rúnd meskalu a veľké otvorené autá, ktorými sme sa vozili, a všetky tie čokoládové horúce dievčiny, usmiate a prítulné, a my s Cubom, čo sme hovorili ich rečou, a…“
Reč ho odvádzala. „Máte nejakého konkrétneho lumpa na mysli?“ spýtal som sa.
„Nie. Nie. Na nikoho som neprišiel. V noci som si osviežoval pamäť. Päť-šesť ráz sa stalo, že ma navštívili a žiadali pomoc. Asi ich bolo viac, ale ostatné sa rýchlo vydali, keď im to nehralo. Alebo z hrdosti neprišli prosiť. Nikomu som žiadosť o pomoc neodmietol. A vybavoval som to potichu, peniaze si mohli vybrať rovno v banke. V troch prípadoch to bolo iné, jednorazovým vyplatením sa to neskončilo. Dával som päťdesiat mesačne. Štyridsať. Ako výpomoc pre decko. Bolo to dávno. Asi by sa to ešte dalo vystopovať. Sanchez. Fuegos. Zatiaľ mi len tie dve mená prišli na rozum. Chlapci. Teraz by mohli mať okolo tridsiatky. Neviem. Takéto myšlienky sa mi v noci motali v hlave. Tam by mohla existovať nenávisť.“
„Mohla.“
„Potom je tu ešte jeden prípad, ale do telefónu by som to nerád povedal, a okrem toho tam by nik nemal mať ťažké srdce alebo čosi podobné. Viete čo, chlapče, príďte do Bavlníkového klubu, povedzme o hodinu. Ešte sa potĺkam po dome, spomínam na staré časy a oplakávam svoje dievča. Oblečiem sa a tam sa stretneme.“
Len čo som zložil, znovu zacengalo. Isobel sa pohýbala a zo sna trochu zavrčala. Bol to Buckelberry. Oznámil mi, že sa stratila Isobel Webbová. Či nemám potuchy, kde by mohla byť. Zháčil som sa, ale potom som mu prezradil, že je v Šalvii. Chcel sa s ňou rozprávať. Povedal som mu, že je pod vplyvom utišujúcich práškov. Ubezpečil som ho, že sa s ním sama dá do styku. Váhavo na to pristal. Ja som sa mu ohlásil na neskoršiu hodinu podpísať výpoveď o tom mládencovi s nožom. Pritom mi povedal, že cez Phoenix takmer naisto zistili, kto to je. Francisco Pompa, devätnásťročný delikvent, pasák a narkoman, jeho odtlačky boli na ukradnutom aute, ktoré našli zaparkované asi štyristo metrov od Jassovho domu.
Isobel spala ďalej. Keď som sa oholil a obliekol, pozbieral som jej šaty, všetky kusy do jedného aj s tými solídnymi topánkami, a zakrútil som ich do jej ošúchaného svetra. Pozrel som si číslo vytlačené v topánke. 5 B. Zašiel som za chyžnou upratujúcou v susednej izbe. Prikázal som jej, aby dievča v moje izbe nevyrušovala. Dal som jej šatstvo s tým, že sa vyčistené a opravené môže niekomu zísť. Potešila sa mu.
Letmo som sa naraňajkoval, pri recepčnom pulte som ju úradne prihlásil. Sesternica Isobel. Úradník v službe sa tváril povýšene. Usmial som sa naňho. Usmial som sa naňho sladko ako med. Vzápätí zner…
