Celá e-kniha Umrieť v purpurovej krajine ke stažení v ePUB, PDF a MOBI
9
Tvrdila, že nie je vôbec hladná. Zobral som ju do grilu, kde zjedla obrovský biftek a prisúdila to tomu sherry. Najedená začala vyzivovať a hlava jej pokľuckávala. O štvrť na osem som jej dal kľúč od svojej izby a poslal som ju, aby sa vyspala, kým budem s Jassom.
Niekoľko minút som meškal. Prechádzal sa po príjazdovej ceste. Privítal ma s nevrlým zašomraním a potom viedol svojho veľkého chryslera, akoby si ho pomýlil so športovým vozidlom. Uháňali sme z mesta smerom na sever k štvrti Rupertovho klanu v chladnom modrastom večere s hasnúcou červenastou žiarou na západnom obzore.
Ovládol ma nezvyčajný pocit neskutočnosti, ten starý pocit údivu, čo tam vlastne robím. Tohto drsného starého miešanca som nepoznal, nepoznal som jeho ženu a nemal som v pláne natoľko sa zapliesť do jeho života. Ani som sa nenazdal a prišiel som o časť svojej potrebnej nezávislosti. Úloha akoby zamestnanca mi nesedela. V mojej prenajatej posteli spalo veľmi čudné dievča. A kdesi vonku v tom modrastom večere veľmi hlboko spala urastená plavovláska a istý profesor.
„Nevie, že prídem,“ zamrmlal Jass.
„Čože?“
„Nikdy nevychádza. Večer je vždy doma.“
„Čo tam mám hrať, Jass?“
„Nič. Byť pri mne. Pozorovať ho. Počúvať ho. Potom mi poviete, nakoľko mu dôverujete a čo sa vám nezdalo.“
„Poznáte ho lepšie ako ja.“
„U Waltera Ruperta to nič neznamená.“
Bolo to slabých dvadsať kilometrov za mestom, musel som vystúpiť, otvoriť veľkú rančovú bránu, a keď Jass prešiel autom, zase ju zavrieť. Potom sme sa ešte viezli necelý kilometer, až sme došli k rozsiahlemu komplexu rančových domov, stajní, nocľahárni, hospodárskych budov. Jass zaparkoval pred najväčším domom a vystúpili sme. Všade naokolo živo pulzoval večerný život. Svetlá, úryvky hudby, hlasy hrajúcich sa detí, ľudia motajúci sa sem-tam medzi domami. Dve autá odchádzali cestou, ktorou sme práve prišli.
Z prítmia sa vyšuchtal chlap a posvietil si na nás. „Pán Yeoman?“
„Prišiel som za Wallym.“
„Chvíľočku strpenia, pane.“
Prešlo dobrých päť minút, kým sa vrátil. „Mám vás zaviesť dnu, tam na pána Ruperta láskavo počkáte. Príde, len čo sa uvoľní.“
Chlap nás uviedol do veľkej miestnosti s dvoma kamennými kozubmi, s trofejami po stenách a hlbokými koženými klubovkami. Ukázal k malému baru v rohu a povedal: „Nech sa páči, obslúžte sa, páni,“ a nechal nás samých.
Namiešal som nápoj Jassovi i sebe. Vzal si pohár a nenáhlivo prehovoril: „Nikdy sa nedá vedieť, ako ďaleko zájde, sem či ta. Keby sme boli zostali v pevnom obchodnom zväzku, pomaly, ale iste by ma bol vstrebal, pracuje s mravčou húževnatosťou. Ale, preboha, priateľa sa patrí varovať už aj zo slušnosti, keď pre nič iné.“
Čosi som sa ho spýtal. Asi ma prepočul. Nechal som to tak. O chvíľočku sa dvere hlučne otvorili. Z prahu na nás hľadel obrovský starý chlap. Mal široké plecia, veľké brucho, mohutnú hruď a nohy do o. Oblečený bol ako vidiecky kňaz v čiernom, biela košeľa, tmavá kravata. Stál so spustenou bradou, hľadel na nás spod sivého chlpatého obočia, svetlá izby mu ožarovali plešinu. Mal orlí nos, ústa široké, pery úzke. Ruky ťažké a dlhé ako ľudoop. Vyžaroval chlapskú silu a istotu ako ľudia navyknutí nepochybovať o svojich schopnostiach. Vyžaroval energiu. Bol to býk vedúci čriedu a toto boli jeho pastviny. Tri ženy a húf detí bol celkom prirodzený výsledok ovládanej energie.
„Nerád ruším muža, keď si niekde zabezpečuje svoje peniaze,“ povedal Jass.
Rupert civel na mňa. Pomaly vstupoval do izby. Začal som mať pocit, že by som sa mal pre niečo ospravedlniť.
„Zoznámte sa, to je Travis McGee,“ povedal Jass. „Pracuje pre mňa.“
Kým si neurobil dôkladnú inventúru, Rupert nespúšťal zo mňa zrak, potom prešiel k baru a naplnil si vysoký pohár sódou bez ľadu. Pritom hovoril: „Rozmýšľal som, kedy si tu bol naposledy, Jasper.“ Hlas mal otrasný. Zrejme nemal čosi v poriadku s hlasivkami. Všetky slová členil rovnako a vyslovoval v rovnakom tóne a s rovnakým dôrazom, akoby bol nejaký hovoriaci stroj.
„Keď zomrela Catherine.“
„To je dávno,“ …
