5
Isobel som našiel pri vodovode, stále tesne pri stene, ale neopierala sa o ňu, bradu mala vystrčenú, tmavé okuliare na očiach.
Napil som sa, vystrel, utrel si ústa a povedal som: „Celkom sa mi páči ten zádrapčivý chlapík.“
„Vy ničomník,“ povedala. „Zaplatila vám cestu sem. O čom ste sa tam zhovárali? Spievali ste na tú kurvu ódy?“
„Drahá Isobel, nemali by ste hovoriť hrubo. Nejde vám to. Pripomínate mi dievčatko, ktoré sa chce vo sviatočných šatočkách hádzať blatom.“
„Nerobte sa zaujímavým. Vyprovokovali ste ma tou svojou po-ondiatou sentimentalitou. Mazzari je obyčajný chlap s nevymytou hubou. Prišli ste sem, aby ste sa za peniaze pokúsili pracovať pre pani Yeomanovú, nie? Teraz je mŕtva. Myslím, že rozumiem, prečo sa tak ošívate rozhýbať veci okolo môjho zmiznutého brata. Pokazili by ste si tým možnosť podvodne od niekoho vyškriabať peniaze. Vymysleli ste si s Mazzarim, ako sa pustiť do vydierania a zostať pritom pekne v závetrí?“
„Čo ste tam s nami nezostali, Isobel, boli by sme vás museli pribrať.“
Dupla nohou. „Trvám na tom, aby ste už aj podnikli niečo oficiálne!“
„No, ak vykročíte, nasadneme do môjho auta, zavezieme sa do Esmereldy a tam to šerifovi Fredovi Buckelberrymu vyklopíme, ak dovolíte.“
„Ale… myslela som…“
„Poďme, drahá slečna Webbová. A trochu sa učte poznávať životné fakty.“
„Ach, vy ste vo všetkom tak odporne sebaistý!“
Do šerifovho úradu v súdnej budove okresu Esmerelda sme dorazili päť minúť po piatej. Šerif tam nebol. Službukonajúci nám povedal, že má prísť každú chvíľu. Sadli sme si na chodbe na lavicu, že ho počkáme. Asi po piatich minútach sa už hrnul ako veľká voda a v pätách mu kráčal pokorne sa tváriaci mladý muž v tmavých okuliaroch a bledobelasom bavlnenom obleku. Keď nás Buckelberry zbadal, strmo zastal, len-len že mladý muž doňho nebuchol. „McGee,“ povedal šerif. „Slečna Webbová.“ Pohľadom nenápadne skontroloval chodbu od jedného konca po druhý a povedal: „Poďte dnu.“
Šli sme za ním cez preplnené úradné miestnosti do zadnej kancelárie. Jeden z úradníkov k nemu priskočil so zväzkom listín, ale Buckelberry ho kývnutím ruky odohnal. Voviedol nás dnu a zatvoril dvere. V kancelárii mal modrý koberec, modré záclony, biele steny, sivý oceľový nábytok.
Prešiel k stolu, stisol gombík na doske telefónneho prístroja a oznámil: „Nevyrušovať.“ Uvoľnil spoj a povedal: „Slečna Isobel Webbová, pán Travis McGee. Poručík Tompkins. Z ústredia kriminálnej polície určený pre túto oblasť. Sadnite si, prosím. Zjavne mi chcete niečo povedať, alebo sa ma chcete niečo spýtať, inakšie by ste tu neboli. Ale najprv budem hovoriť ja. Možno nám to ušetrí trochu času. Práve sme sa vrátili z nemocnice. Z patologického laboratória. Dnes popoludní našiel pátrací oddiel na kameni neďaleko chaty, asi dva metre od miesta, kde podľa vás padla, zoschnutý útržok tkaniva. Patológovia zistili, že pochádza z pľúc. V zápisoch nemocnice majú krvnú skupinu pani Yeomanovej. Porovnali sme si to. Okrem toho Webbovo auto zaparkovali na letisku v pondelok medzi polnocou a druhou hodinou rannou. Mám telefonickú správu od technikov, ktorých poručík Tompkins poslal do Garsonu, aby auto prezreli. Všetko dočista vyutierané. Nijaké nápadné škvrny. Vysali sme ho, ale podľa mňa sa toho beztak veľa nedozvieme.“
Zahľadel sa na mňa vyzývavo a bolo mi jasné, že sa mi nejde ani ospravedlniť, ani mi nepoďakuje.
Nadstavil som mu druhé líce. „Pekná práca, šerif. V krátkosti vám poviem, čo máme na srdci. John Webb bol cukrovkár. Inzulínové injekcie si nechal doma. Držal ich v tej istej priehradke, kde mal toaletné potreby. Tie sú preč. Zhováral som sa so stewardkou, ktorá mala včera službu v tom lietadle. Dvojica, čo nastúpila, počas letu pila a hrubo rozprávala. Chlap mal na pravej strane šije nápadné jazvy. John Webb nijaké nemá. Dvojica sa len zhruba ponášala na pani Yeomanovú a pána Webba. Žena mala bavlnené bledomodré šaty, červené sandále na vysokých podpätkoch a v ruke červenú tašku. Chlap bol oblečený v čiernych nohaviciach a …
