10
„Peťo, kam zase ideš!?“
„Von, mami… prídem večer.“
„Kedy veče…“
Tresk!
Dvere sa zapleskli a Peťo zbehol po schodoch, vybehol na ulicu a zahol za roh, aby sa im vyhol.
„Ty mu nič nepovieš?“
„Eva, nie je sopľavé decko, má trinásť! Chce byť s chalanmi, tak čo? Ja v jeho veku…“
„Typické! Ja v jeho veku! Keď si ty mal trinásť, behalo po uliciach toľko úchylákov a zlodejov a vagabundov a dílerov a…?“
„Zase si pozerala televízne noviny.“
„Nóó jasné! Ešte niečo o tej hysterke…“
„Si zbytočne hysterická, Eva. Nič sa mu nemôže stať.“
„… je predsa po mne…“ zašomrala tichučko.
„… je predsa po mne, poradí si! Chalan!“
„Karol, ten chlapec je vonku čím ďalej tým častejšie a dlhšie… a doma menej a menej a je november, je tma už o piatej a ty vypadneš na nočnú a ja… som tu na neho sama… keby si mu aspoň slovíčko,“ zavzlykala, „mňa tu už nikto nepoč…“
Zložil noviny a vstal. Podišiel k nej a opatrene jej vzal žehličku, položil ju na plechový roh dosky a otočil si ju k sebe.
„Evi… no tááák… neplač,“ a potriasol ňou.
Privinula sa k mužovi a kŕčovito sa rozplakala.
„Ja nechcem, aby…“ ďalej jej nebolo rozumieť, lebo sa jej pustil sopeľ a stískal ju tak mocne, až sa začala dusiť. Chvíľu sa pohupovali v rytme uspávaného decka.
„Evi, no tááák…“
„Karol, ty si stále v robote… Peťo je stále vonku…“ odtiahla sa a pozrela hore na jeho bradu.
„Ale učí sa, nie?“
„Je stále najlepší… bola som na rodičku, iba samé chvály, z dejepisu by mohol pridať, ale inak… ale stále niekam z domu uteká, akoby…“
„Evi! Nikam neuteká! Má nás rád, aj teba, aj mňa, a aj my jeho… je v takom veku! Jednoducho to príde s vekom! Chce byť medzi seberovnými… nič sa nedeje!“
„Ty všetko zľahčuješ, Karol… túla sa s tou bandou od vedľa, s tým Robom, čo vyzerá ako vrah, možno aj fetuje alebo čo, a… Bohdalíková hovorila, že aj kradnú autá, či rádiá z áut, alebo… možno…“
„Peter nekradne! Natoľko ho poznám! Partia vonku možno áno, ale Peter… nie!“
„Peter nie! Si sa rozhodol, že!? Bohvie, kde sa fláka.“
Ťažko si vzdychol.
„Boha do toho neťahaj, nemá s tým nič spoločné. Ak naozaj chceš, pohovorím si s ním. Sľubujem, a to náboženstvo s ním preberiem tiež… mne sa to nepáči. Už to zašlo podľa mňa príliš ďaleko. Ten ich učiteľ sa mi tiež nepáči. Pohovorím si s Peťom, ak chceš… a s tým učitelíkom tiež!“
„Ak chcem!? Ty by si mal chcieť, veď je to aj tvoj syn… jediný… Peťo! A Boha do toho nemám ťahať!? Prepáč, pán bývalý… predseda straníckej skupiny… hovno sme z toho tvojho funkcionárčenia mali vtedy a hovno z toho máme aj teraz! Inak by si sa nemusel takto drieť po nociach! A Boha z toho nevynechám… je tu a je náš a drží ochrannú ruku aj nad tebou!! Ty bezbožník nešťastný!! Peťa láskavo nechaj na pokoji, možno našiel cestu…“
„Daj už s tým, prosím ťa, pokoj! Cestu! Celý život bude padať na kolená a skláňať hlavu a život mu utečie pomedzi prsty a… pre chlapa je iba jedna cesta! Postarať sa o rodinu s hrdo vztýčenou hlavou, a nie spínať ruky k Bohu! Robil som, čo som mohol, aby som nás uživil. Vieš to veľmi dobre! Za starého režimu a aj teraz! Že som bol v strane, no bože, chcem povedať… je tam toho!! To je už dávno za nami, teraz máme iné starosti. Pozri, dnes je streda, idem na noc, zajtra ráno prídem, to je štvrtok… mám poobednú od druhej do desiatej vo fabrike… v piatok som doma celý deň, sadneme si, pozhovárame sa.“
„V piatok máš od polnoci ten prevoz z Viedne.“
„Zabudol som. Ešte že ťa mám, ale do polnoci sa to dá v pohodičke stihnúť! Pohovorím si s ním.“
„Karol, kedy už budeš doma? Sadnime si. Teraz je taká pekná chvíľa… prosím ťa, poď si na chvíľu sadnúť, teraz!“
„Eva! Načo? Čo zase!?“ jemne ju odstrčil, lebo pokazila atmosféru a tušil, že ho zase bude nahovárať, aby išiel k doktorovi a aby…
„Aby si bol chvíľu aj so mnou.“
„Prosím ťa! Si ako malé decko! Načo to všetko robím? Pre vás! Pre koho iného? Ešte máme tristo tisíc, musím to splatiť, inak sme v keli aj s bytom aj s celou našou existenciou… ešte rok to musíme vydržať.“
„A ty? Ty to vydržíš? Ešte …
