A začala sa dovolenka!! Ako sa vystískali!! Adélka bola nadšená.
„Bolo by fajn, keby sa z toho stala tradícia a chodil by si každý rok… a aj s manželkou… prečo neprídeš aj s manželkou a deťmi… bolo by veselo…!!“
„Som ti hovoril… že sú v nemocnici…“ zastonal domáci nad netaktnosťou manželky.
„V sanatóriu…“ opravil ho Krauz.
„Aha… prepáč! Viem! Tak na rok! Na budúci rok!! Určite ich musíš priviezť! Vy sa zašijete niekde k jazeru a ja tu čo sama!? Na budúci rok ťa tu chcem vidieť aj s rodinou… a basta!!“
Krauz sa iba smial. Všetci sa smiali. Domáci postavil na stôl fľašu niečoho bezfarebného. Krauz nelenil a vylovil niečo podobné.
„Do lesa drevo… si normálny, Richard?“
„Len skús… to si ešte nepil…!“
„Si normálny!? Vizovická päťdesiatdvojka… a ty chceš konkurovať?“
„Bošácka päťdesiatdva a pol… posero!!“
Nepobili sa, lebo Adélka mala rozum, schladila ich a prihriala im neskorú večeru… potom sa s Krauzom ešte raz vybozkávala a odporúčala sa do hajan! Ona dovolenku nemala.
„A… to prekvapenie?“ spýtal sa Krauz vylizujúc z taniera zvyšky srnčieho guláša.
„Zajtra… je to tutovka… poserieš sa…!“
Spali a pes pri bráne štekal odušu spasenú.
„Ja to hovädo…“ domáci sa zgúľal z postele a cupotal bosý z podkrovia až do kuchyne. Pre takéto prípady bola manželská spálňa tabu a chlapi spali v podkroví na lehátkach. Občas sa ich tam vmestilo aj pol tucta. Václav bol rybár, nimród, letecký modelár a pilot bezmotorového lietania. A… policajt! Jedna partia lepšia ako druhá… ale hlavne to bol chalan so srdcom veľkosti slona. Podkrovie bolo skoro stále plné…
Krauz začul na prízemí hulákanie… potom svoje meno a niečo ako… kde je ten východný Slovan krstený Dunajom… a tak sa pozviechal a tiež dokríval dolu. Pozrel na nástenné hodiny. Sotva osem. Vystrúhal ubolenú tvár.
„Ty vole!! To musel byť včera privítací ceremoniál!! Keby som nepoznal farbu tvojich trenírok, tak si ťa spletiem s Quasimodom… Richarde…!!!“
„Golem!! Ty hovädo v ľudskej koži… teba sem kto zavolal!?“
„Ja!! To… je to prekvapenie!!“ pochválil sa domáci.
Golem objal Krauza a zodvihol ho do výšky. Krauz ľutoval, že sa predtým nezastavil na toalete. Teraz hrozilo, že to z neho všetko vytlačí.
Golem začínal s Václavom na brnenskej kriminálke a spolu nastúpili aj na dôstojnícku školu. Václav sa trhol a presťahoval sa za manželkou a vymenil civil za uniformu, ale Golem ostal. Z Brna to mal na skok a v takýchto výnimočných prípadoch bol vždy ochotný prísť kamošovi na pomoc.
„Vašek mi prezradil, že ste koštovali tú vašu… Richard… a že fakt stojí za to… dá sa to poslať poštou?“
„Golem… pošta cisterny neprepravuje, a pokiaľ si pamätám, tak menšie balenia sú pre teba iba ako rumové pralinky… hlt sem, hlt tam a… nič!“
„Vole!! Sem pod'!!“ a stisol ho ešte raz.
Krauz sa nepomočil ani tentoraz, ale… zvukový efekt Golemov stisk predsa len priniesol.
„Ja radšej utekám…“ vypýtal sa Krauz.
„A ja otvorím okno… chudák Nero je oproti vám dvom amatér… to muselo byť hovno, už keď ste to včera žrali… hovadá…“
Golem sa zakymácal a namiesto toho, aby otvoril okno, ukázal domácemu kľučku, čo mu ostala v ruke.
„Sorry… daj kladivo… ja to opravím…“
„Len si sadni a ničoho sa nedotýkaj… na kľučky sa v našom kraji používa skrutkovač…“ zaúpel domáci.
Kým Krauz rachotil na záchode, chlapi v kuchyni sa rehotali a montovali na okno kľučku. Krauz by ostal aj dlhšie, ale nos nevydržal. Bošácka je fakt príma na trávenie.
Golem, Vašek a Richard. Trio, čo si sadlo do noty. Celú dôstojnícku školu vydržali na jednej cimre a nikdy neriešili žiadny problém… národný alebo národnostný už vôbec nie… a keď sa vybrali do mesta na pivo… chlapi z holešovského policajného oddelenia sa Vaškovi podnes deň smiali za výjazdy, čo pre nich museli absolvovať! Ale im sa nikdy nič nestalo. Ani odreninka. Lebo… mali Golema!
Chalan sa už taký narodil. A ešte aj narástol. Meter deväťdesiatosem a stotridsať kilogramov v ponožkách. Ani gram tuku, žiadne brucho. Iba kosti a svaly. Nikdy nebol v posilňovni a nikdy sa nehr…
