Nič nevykvasilo.
Vošli do kancelárie a vyrušili Canisa, ako strnulo stojí nad Krauzovým stolom. Bol v predklone s rukami zapretými ako gazela pri napájadle. Strhol sa, akoby bol pristihnutý pri špehovaní susedovej manželky v sprche.
„Čau…“ pozdravili, ale neodpovedal. Prišiel na poobednú smenu a čakal na parťáka. Hanzel ešte neprišiel.
„Ja… prepáč…“
„Nííč…“ odvetil Krauz, „… čo je voľne pohodené na stole, nemôže byť tajné…“
Canis prešiel k oknu a zapálil si. Chvíľu pozoroval ľudí dole na chodníku. Potom si to rozmyslel.
„To sú tvoje poznámky, Rišo?“
„Moje!“
„K tomu klincu?“
„Hej.“
„Odkiaľ… máš to meno?“
„Aké…“
„Na tom žltom lístočku…“
„Alexander…?“
„No!“
„Z hlavy! Iba mi tak napadlo…“
„Kecáš…“
Burger si sadol a prižmúril oči. Hlavu sklonil na rameno. Krauz to nepostrehol a prehrabával sa v spodnej zásuvke, lebo hľadal indigový papier.
„Nekecám… prečo?“ zasyčal spod stola.
Canis neodpovedal. Fajčil. Burger z neho nespúšťal oči. Krauz našiel, čo hľadal, a zajasal.
„Svine farebné… tu sú…“
Vyplával na povrch a ponaprával si krčnú chrbticu. Na stôl položil dva indigové papiere. Všimol si Canisa. Čumel na neho a poťahoval. Všimol si Burgera. Čumel na Canisa a pripaľoval si. Čumeli na seba a bolo ticho.
„Šibe vám?“ opáčil Krauz.
„Nie…“ povedal vážne Burger, „… ale mám taký pocit, že sa asi niečo dozvieme… ak bude niekto veľmi chcieť…“
„Chceš tým naznačiť, že ešte stále som viac ich ako váš, čo?“ ohradil sa Canis.
„To si musíš zrovnať v hlave ty sám, Ivan! A… nebuď precitlivený, keď ide o tvojich bývalých kamošov, dobre!?“
Opäť iba fajčili. Potichu.
„A… mňa by ste do partie nevzali?“ zaškemral Krauz. „Zatiaľ viem z tých vašich konšpiračných rečí veľké guľové…“
Burger si pretrel fúzy pod nosom a zahľadel sa na Canisa. Krauz teda tiež.
„Keby…“ začal Canis váhavo, „… som vám povedal, že by som chcel na tom robiť s vami…“ nedopovedal.
„Musel by si nám povedať prečo?“ osolil ho Burger a Krauz zaujal vyčkávaciu pozíciu.
„Lebo ja som nikdy nerobil na vnútornom nepriateľovi… viete dobre, že som mal na starosti časť vonkajšej siete v Nemecku a… preto ma vzali späť… k vám. A… okrem toho… s podobnými praktikami ako klinec v hlave som sa nestotožňoval vtedy a… nezvyknem si na ne ani teraz…“
Burger pokýval hlavou a oslovil Krauza.
„Rozumné argumenty, čo ty na to… kompl?“ a žmurkol.
„Že mu meno Alexander Striebro niečo pripomenulo, inak by s tým nezačal, a… že sme bez neho v prdeli, takže… už aj tak vie, že ho budeme musieť zasvätiť… takže by som ho vzal, ale najprv odskočí dole do sámošky a prinesie dva litre prískočného… aby vedel, že bude robiť s profíkmi…“
Canis k nemu priskočil a zahnal sa, akože mu dá poza uši.
„Zobák! Že prískočné…!“
Krauz mu zachytil ruku, jemne skrútol nabok a prudko mykol nahor. V poslednej fáze pustil, aby mu nezlomil zápästie. Naučil ho to Kuky. A ešte pár užitočných hmatov, ktoré si šetril napotom…
„Boha!! To ťa kto…?“ zaskučal Canis.
„Prestaňte sa kočkovať! Teľce! Ivan… o čo tu ide…?“ napomenul ich Burger.
Canis si sadol, dvakrát potriasol uboleným zápästím a upokojili sa.
„Edo… možno je to náhoda… ale… poviem vám niečo, čo by vás mohlo zaujímať! O tom, čo ste vyšetrili, viem pramálo, iba čo sme sa rozprávali u Jumba, ale… práve som prišiel na poobednú a vidím tu na vrchu lístoček s menom… no… ja toho chlapíka poznám…“
Krauz vyvalil oči.
„Ja som si ho vymyslel!“
„Kecáš…“
„Už som ti povedal, že nie!“
„Ako vymyslel?“
„Je to preklad latinského výrazu alex argentum.“
„Prečo latinského?“
„Lebo ho povedal farár!“
„V akej súvislosti?“
„Boha! Budeš ma tu vypočúvať?“ vzkypel Krauz.
Burger na neho mávol rukou.
„Upokoj sa! Veď nevie o ničom! Pýta sa! Buď ho berieme a povieme mu to, alebo…“
Krauz zaváhal.
„Áále… už sme sa vlastne rozhodli…“ mávol rezignovane rukou.
„Ja som tiež za…“ pritakal Burger.
„Tak pozri sem…“ Krauz prelistoval poznámky a ukázal Canisovi postup svojej dedukcie od farárovho citátu, po citát zo slovníka, až po jednotlivé preklady. Potom mu vysve…
