JAR 1996
Všetko mal na svedomí Fischer, čvirik, akému páru niet. Začiatkom jari sedeli v krčme U Jumba a ako už miliónkrát predtým popíjali pivo. Bol za nimi ďalší nudný pracovný deň bez nového prípadu a bez stresov, a pretože pani Krauzová mala poobede fitnes a čo robila pani Fischerová bolo úplne jedno, ani jeden sa neponáhľal domov. Jumbo sa lenivo odlepil od dlhého barového pultu, na ktorý bol nesmierne hrdý, a podišiel k nim. Pult miloval. Vyrobili mu ho presne na mieru podľa vzoru amerických policajných barov, ktoré tak strašne obdivoval vo filmoch o amerických policajtoch. Jednoducho Amerika! Videl tie filmy skoro všetky, a na tie, čo sa mali ešte len nakrúcať, sa tešil ako ústav slabomyseľných na juhoamerickú telenovelu.
Jumbo ich privítal a podali si ruky, pretože bývalí kolegovia si vždy podávajú ruky, potom jedného po druhom zasiahol medveďou tlapou do pleca a cez smradľavú vyhasnutú cigaru pretlačil otázku:
„Tak čo to bude, chalani?“
„Pivo.“
„Pivo.“
„Malé?“
„Jasné, nie? Čo sme tu prvýkrát?“
„Dneska áno!’Alenka, dve malé a jednu pre mňa!“ zareval k pultu a obaja boli radi, že pri tom musel odvrátiť hlavu. Obsah šťavnatej objednávky ich tak minul a dopadol na dlažbu, kde sa o chvíľu premieša so všetkým, čo tam už bolo a čo tam ešte len prinesú vysmädnutí zákazníci. Sadli si do rohu vedľa vzácneho pultu. Na tento stôl nedávali ceduľku Rezervované, pretože tam aj tak nikto nesedával. Ak sa náhodou taký odvážlivec našiel, po príchode chlapcov z kriminálky uvoľnil ich tradičné miesto bez slova a veľmi svižne. Fischer si sadol oproti Krauzovi a Jumbo zložil poldruha metráka živej váhy na ďalšiu voľnú stoličku. Zaujali postavenie ako do mariáša. Detektívi si znudene vyložili lakte na drevenú dosku a hlavy pohodlne zvesili medzi plecia. Jumbo si to všimol a urobil vzápätí to isté, partia musí držať pokope, nie?
„Tak jak, šecko f porádku?“ tichučko zaševelil mestským dialektom. Inokedy by Jumbo zahulákal na celý podnik, veď je tu doma, nééé?! Ale keď sedel s chlapcami z kriminálky, zvlášť od vraždárov, hovorilo sa tichučko, sprisahanecky, konšpiratívne, a vyložené lakte a hlavy zrazené dovedna atmosféru len umocňovali. Mal veľmi rád mladých chlapcov z kriminálky. Keď začali rozoberať aktuálne zaujímavosti, vracal sa v spomienkach do čias aktívneho pôsobenia u polície. Ticho sedel a nasával atmosféru príbehu, aby na záver zakontroval: „Chlapci, to je nič, to ja keď som slúžil…“ Všetci za stolom vedeli, že na desať aj pätnásť minút je po debate. Jumbo si musel ukojiť sentimentálne chúťky a vyrozprávať staré, otrepané príbehy a po vyrečnení možno odovzdá štafetu ďalšiemu rečníkovi. Ak budú mať šťastie!
Nadpráporčík Viliam Novák, zvaný Jumbo, slúžil u polície, keď sa v tomto štáte považovalo slovo policajt za nadávku. Prešiel množstvom oddelení a z každého mal toľko zážitkov, že ho starší policajti považovali za chodiacu encyklopédiu a mladí len neveriacky krútili hlavami. Jeho príbehy boli neuveriteľné, ale pravdivé, nikdy neklamal, a ak, tak len trošku poopravil svoju úlohu v historke. To preto, aby nevyzeral zakaždým ako ten, čo nakoniec ostal s dlhým nosom. Takže vlastne opravoval skoro každý príbeh.
Keď Vilkovi Novákovi na strednej škole začali rásť panvové kosti a súčasne s tým sa mu začala rozširovať krajina brušná, nebolo smutnejšieho a zakomplexovanejšieho človeka pod slnkom. A nešťastnejšieho. Nešťastný bol až tak, že jeden čas odmietol chodiť do školy a museli s ním zájsť do psychologickej poradne. Vlastne až tam sa dozvedel, že aj otec mal postavu ako sud, aj dedo mal postavu ako sud, a keby vykopali pradeda, našli by plnú truhlu panvových kostí veľkých ako sud.
Keď rukoval, mal už takú figúru, že keby podľa neho robili mužskú postavu na zlatej plakete, ktorú do vesmíru vyniesla sonda Pioneer 10, tak sa nám ufóni vyhýbajú ešte tritisíc rokov. Vilko mal v tom čase cez metrák, na vojne pribral ešte tridsať kilogramov, pretože slúžil u provianťákov. Stále mal čudný pocit, že sa ešte vyvíja a rastie…
