STREDA
Streda je ako utorok. Do soboty šialene ďaleko! Starý Burger navaril kávu, rozprestrel si noviny po celom stole a fajčil, aby desať ranných cigariet stihol do nástupu. Mladší detektív Filip Kiss už sedel v kresle a driemal, chcel odčiniť včerajší oneskorený príchod do práce, a tak si privstal, lenže prišiel príliš skoro, chudák, nie a nie prísť do roboty načas. Prišiel aj Hanzel, poobzeral sa, či mu niečo neušlo z ranného podpichovania, ale keď zistil, že tlstý Mikovič zvaný Vaňa ešte netróni za stolom, rezignovane si sadol, vybral si z aktovky noviny a čakal.
Vaňa sa vovalil do kancelárie a pozdravil: „Šľak to trafil, strašne ma bolí hlava, neviete od čoho!?“
„Od krku hore, nie?“ znela Hanzelova odpoveď. Slabé, nikto sa nesmial.
Vaňa sa rozvalil na stoličke, nemotorne zhodil pár papierov pod stôl a ignorujúc ich belosť na zošednutej dlážke začal vybaľovať desiatu, ktorú zlikviduje na raňajky ešte pred ranným nástupom, aby o deviatej, tridsať sekúnd po otvorení, sedel v bufete a ukájal zbesilý hlad. Hladný policajt, hotová pohroma pre daňových poplatníkov!
„Predstavte si, čo som včera zažil u nás v zverinárstve! Bol som kúpiť psíkovi granuly, a kým mi ich vedúci dával, prišlo dievčatko, tak šesť, maximálne sedem rokov a chcela krmivo pre gorilu, ale iba máličko, nemôže vraj veľa žrať, lebo by pribrala a zle lietala. Skoro ma piclo, ja som myslel, že gorila nelieta ani vyhladovaná, nie to nažratá! Lenže bacha, chlapíka ani nehlo, bez mihnutia oka sa jej spýtal, kde tú gorilu má, ona že doma, on kde presne, ona že v klietke. Krútil hlavou, nemohol to stráviť, ale mal svätú trpezlivosť a ďalšia otázka bola čisto profesionálna. Ako vyzerá? A krpec na to, že má taký žltý chochol na hlave a šedé bruško a tatinko hovoril, že majú doma gorilu! Chlapík sa víťazoslávne usmial. A nie náhodou korelu? A bolo! Skoro som sa ušúľal, že vraj gorilu… v paneláku… v klietke… a zle lieta… prežratá!“
Vaňa sa rehotal až mu slzy tiekli, a nákazlivý smiech rozvlnil plecia všetkým v kancelárii. Hanzel si poutieral líca a labužnícky sa oprel do operadla s rukami založenými za zátylkom. Paráda! Ďalší pracovný deň sa mohol začať.
Na rannom nástupe zavládlo absolútne ticho, aj bez lupy bolo na šéfovi vidieť vnútorné napätie a o poznanie vyšší stupeň naštvanosti, než bývalo zvykom. Hypnotizoval hlásenie, ktoré sa ohýbalo na tenkom papieri a striedavo sledoval detektívov a neposlušné riadky.
„No, čo si o tom myslíte?“ spýtal sa ich, hoci nikto netušil o čom.
„Čujme!“ postrčil ho Krauz a Mayor si uvedomil, že správu ešte neprečítal nahlas.
„Máme tu hlásenie od nočnej služby, ráno o päť tridsať chytili na Vysokej chlapíka, ako vyskakuje z okna, skoro skočil hliadke na hlavu. Čuduj sa svete, chytili ho a preverili, čo to stvára. Toľká iniciatíva! V plecniaku mal nejaké starožitné sošky, do bytu sa vlámal a teraz bacha, príde pikoška, domácu pani klepol po hlave a zviazal. Je to osemdesiatročná babka! Byt je asi dve minúty chôdze od zavraždenej. Riaditeľ chce, aby sme sa tomu venovali, že je to možný páchateľ vraždy, čo vy na to?“
„…že je to hovadina!“ skonštatoval Krauz.
Dvere sa rozleteli a vošiel riaditeľ.
Riaditeľ kriminálnej polície na rannom nástupe, to je niečo ako Pánboh na hospitácii v druhotriednom kláštore.
„Už si im referoval?“ oboril sa na Mayora, hoci ten nič zlé nespravil. Riaditeľ tak hovoril stále, dokonca aj doma so ženou, aj s dcérou, aj so synom… vlastne s tým už nie, ten sa zbalil a ušiel. Užil si svoje, chudák, devätnásť rokov buzerovania!
„Práve teraz,“ odvetil Mayor.
„Fajn, takže poďme na to! Bol by v tom čert, aby sme to z neho nedostali! Predstavujem si to takto, Kuky s Mikovičom skočia pre neho, je ešte stále na treťom okrese, zakázal som im s ním hovoriť, aby ho nevyplašili, takže čaká iba na nás! Vám dvom by nemal ujsť, čo poviete, chlapci, metráková?!“ rozrehotal sa na vlastnom vtipe, mladý Kiss sa zasmial tiež, ostatní ani brvou nehli a rozpačito pozerali na Mayora.
„Keď ho budeme mať tu, zoberú si h…
