21
Niekoľko míľ severne od Buonavisty belasé nákladné auto odbočilo z hradskej a namierilo vpravo. Zastal som, aby získalo predo mnou dobrý náskok. Nápis pri križovatke oznamoval „Vyhliadková cesta“. Prv ako som sa po nej pustil, zapol som hmlové svetlá. Hmla sa rozplynula smerom k moru, no nechcel som, aby Puddler celou cestou videl za sebou tie isté svetlá.
Celá cesta merala takmer sedemdesiat míľ, dve hodiny namáhavého šoférovania cez hory. Jeden päťmíľový úsek po hrebeni v takej výške, že ma až uši boleli, sa vyrovnal tej najhoršej ceste, akou som kedy viedol auto za dňa; dva závozy na okraji čierneho útesu s tmavou večnosťou, čo čakala pod každou zákrutou. Nákladné vozidlo stúpalo, ako keby bezpečne sedelo na koľajniciach. Nechal som ho zmiznúť z dohľadu, opäť som zapol svetlá a pokúsil som sa vzbudiť v sebe pocit nového šoféra, čo vedie iný druh vozidla.
Inou cestou sme sa dostali do údolia, ktoré som toho odpoludnia prešiel s Mirandou. Na rovnej ceste som opäť vypol svetlá a šiel som v mesačnom svite, spoliehajúc sa na svoju pamäť. Myslel som, že viem, kam sa nákladné vozidlo poberá. Ale musel som mať istotu.
Na druhej strane údolia nákladniak liezol hore do hôr po hadiacej sa asfaltovej ceste vedúcej ku Chrámu. Opäť som musel zapnúť svetlá, aby som ho mohol sledovať. Keď som došiel ku Claudovej poštovej schránke, drevená bránka vedľa nej bola opäť zavretá. Nákladné auto bolo vysoko nado mnou, ako svätojánska muška lezúca hore kopcom. A vyššie nad ním, nad nerovným čiernym obzorom, sa ligotala jasná, hviezdnatá obloha. V jasnom nebi svieti mesiac.
Zunovalo ma už čakať, sledovať ľudí po tmavých cestách, bez pohľadu na ich tváre. Pokiaľ som vedel, boli tamhore iba tí dvaja, Puddler a Claude. Ja som mal pri sebe zbraň – a výhodu prekvapenia.
Otvoril som bránku a prešiel som autom vinúcou sa cestou k okraju plošiny a potom dolu smerom k Chrámu. Nad jeho bielym masívom sa vznášala slabučká žiara z vnútorného svetla. Nákladné auto stálo v otvorenej drôtenej bráne, zadné dvierka doširoka otvorené. Zaparkoval som pri bráne a vystúpil som z auta.
Dnu v aute nebolo nič okrem učupených tieňov, drevená lavica vyložená po jednej i druhej hrane polokonopným plátnom, ostrý pach ľudí, ktorí sa spotili a uschli v šatách.
Nato zavŕzgali a otvorili sa kované dvere Chrámu. Vyšiel z nich Claude ako mesiacom ožiarená karikatúra rímskeho senátora. Sandále mu vŕzgali na štrku. „Kto je?“ spýtal sa.
„Archer. Pamätáte sa na mňa?“
Vyšiel som spoza nákladniaka a ukázal som sa mu. V ruke držal elektrický lampáš. Mieril na revolver, čo som držal v ruke.
„Čo tu robíte?“ Brada sa mu triasla, ale hlas mal pevný.
„Ešte vždy hľadám Sampsona,“ povedal som.
Keď som sa k nemu blížil, cúvol ku dverám. „Viete, že tu nie je. Nestačilo vám jedno znesvätenie?“
„Odpusťte si tie rečičky, Claude. Podarilo sa vám vôbec nimi niekoho oklamať?“
„Poďte teda ďalej, ak musíte,“ povedal. „Lebo vidím, že musíte.“
Pridržal mi dvere otvorené a potom ich za mnou zavrel. Puddler stál uprostred nádvoria.
„Postavte sa tamto vedľa Puddlera,“ povedal som Claudovi.
Ale Puddler sa už šmatlavo rozbehol ku mne. Raz som mu vystrelil k nohám. Guľka urobila bielu jazvu na kameni pred ním a odrazila sa do múra budovy na druhej strane dvora. Puddler zastal a pozeral na mňa.
Claude sa pokúsil vyraziť mi z ruky zbraň. Vrazil som mu lakťom do žalúdka. Zohnutý klesol na dlažbu.
„Poď sem,“ riekol som Puddlerovi. „Chcem sa s tebou porozprávať.“
Nepohol sa z miesta. Claude sa posadil, držiac sa za brucho, a hlasne nariekal španielskym dialektom, ktorému som nerozumel. Na druhej strane dvora sa otvorili dvere, ako keby rozumeli po španielsky. Vynoril sa z nich celý tucet chlapov. Boli drobní a hnedí a hrnuli sa ku mne. Zuby im svietili v mesačnom svetle. Blížili sa bez slova a ja som dostal z nich strach. Asi preto, alebo z iných príčin, som nestrieľal. Hnedí chlapi pozreli na moju zbraň, ale aj tak sa ďalej blížili ku mne. Zovrel som revolver v hrsti a čakal som. Prví d…
