16
Nikdy som sa veľmi dôverne s policajtkami nestýkal, ale niekoľko som ich už videl, a musím povedať, že nech to bol hocikto, čo vybral tie tri, ktoré sa mali v to poobedie zúčastniť Wolfovho posedenia, mal dobré oko. Nie že by boli nejaké ohromujúce, ale iste by som bol ochotný pozvať hociktorú z toho tria do gragstoru za rohom a kúpiť jej koku. Jediná vec, ktoré mi prekážala, boli ich profesionálne pohľady, ale to sa im nemohlo vyčítať, lebo boli v službe, a to v prítomnosti inšpektora, a tak museli, prirodzene, vyzerať ostražito a neochvejne. Boli oblečené ako ľudia a jedna z nich mala na sebe modrú blúzku s bielymi pásikmi, čo vyzeralo veľmi chutne.
Prišiel som tam dosť zavčasu pred tou zberbou, takže som stihol v krátkosti zreferovať Wolfovi, čo som robil, ale ako sa zdalo, jeho to veľmi nezaujímalo, a pomohol som Fritzovi a Orriemu poznášať stoličky a rozostaviť ich. Keď zazvonili prví príchodzí, Orrie zmizol do prednej izby a zatvoril za sebou dvere. Keďže som tam išiel ešte po stoličky, uvidel som, čo to tam uschováva – chlapík stredných rokov s okuliarmi a širokými plecami a s utiahnutým opaskom. Orrie nás predstavil, takže som sa dozvedel, že sa volá Bernard Levine, ale to bolo všetko.
Rozostavenie stoličiek a to, kde si kto sadne, určil Wolfe. Šesť žien sedelo v prvom rade, policajtky boli usadené striedavo medzi Angelou Wrightovou, Claire Horanovou a Jean Esteyovou. Inšpektor Cramer sedel v červenom koženom kresle, Purley Stebbins po jeho ľavici, hneď pri Jean Esteyovej. Za Jean Esteyovou sedel Lips Egan, tak, aby bol Stebbinsovi na dosah v prípade, že by znervóznel a chcel zase na niekom vyskúšať svoje kliešte. Od Egana naľavo v druhom rade boli Horan, Lipscomb a Kuffner. Saul Panzer a Fred Durkin sedeli celkom vzadu.
Povedal som, že Cramer bol v červenom koženom kresle, ale to kreslo bolo vlastne preňho iba rezervované. Naliehal predtým na Wolfa, že si s ním musí súkromne pohovoriť, a tak ešte boli v jedálni. Neviem, čo chcel, ale pochybujem, že sa to dozvedel, posudzujúc podľa výrazu jeho tváre, keď vošiel pred Wolfom do kancelárie. Bradu mal napnutú, pery zovreté a tvár červenú. Stál, pozeral na to zhromaždenie, až kým Wolfe neprešiel k svojmu kreslu a neusadil sa v ňom, a potom prehovoril.
„Chcem, aby ste pochopili,“ povedal, „že toto je oficiálne len po určitý bod. Priviedli vás sem členovia policajného zboru so súhlasom okresného prokurátora, a preto je to oficiálne, ale teraz bude pokračovať Nero Wolfe na svoju vlastnú zodpovednosť a on nemá žiadne právo trvať na zodpovedaní akejkoľvek otázky, ktorú by vám položil. Rozumiete tomu všetci?“
Bolo počuť iba mrmlanie a šomranie. Cramer povedal: „Hovorte, Wolfe,“ a posadil sa.
Wolfove oči sa pohli zľava doprava a zase naspäť. „Som trochu v pomykove,“ povedal konverzačným tónom. „Videl som predtým iba dvoch z vás, pána Horana a pána Kuffnera. Pán Goodwin mi dal síce takú prehľadnú tabuľku ale rád by som si to preveril. Vy ste slečna Jean Esteyová?“
„Áno.“
„Slečna Angela Wrightová?“
Prikývla.
„Pani Dennis-Horanová?“
„To je moje meno. Myslím, že ne…“
„Prosím, pani Horanová.“ Bol hrubý. „Neskôr, ak už musíte. Vy ste pán Vincent Lipscomb?“
„Správne.“
Wolfove oči prešli dozadu a zase dopredu. „Ďakujem vám. Myslím, že toto je po prvýkrát, čo som sa podobral vybrať vraha zo skupiny zväčša cudzích ľudí. Zdá sa to trochu trúfalé, ale veď uvidím. Pán Cramer vám povedal, že nemám právo na zodpovedanie otázok, ale uľahčím vašej mysli v tomto smere. Nemám vôbec nijaké otázky. Ani jednu Ako budem prechádzať celým prípadom, možnože sa príležitostne jedna vyskytne, ale aj o tom pochybujem.“
Cramer si čosi potichu zašomral. Oči ostatných sa obrátili na neho, ale on o tom nevedel. Upieral zrak na Wolfa.
„V skutočnosti budem klásť otázky,“ povedal Wolfe, „ale len sebe a sám na ne aj odpovedať. Táto záležitosť je taká zložitá, že by ich mohlo byť na stovky, ale obmedzím sa iba na minimum. Napríklad viem, prečo mala pani Frommová na ušiach tie zlaté pavúky, k…
