4
Prišla. Bola v tom červenom koženom kresle oveľa väčšou ozdobou než inšpektor Cramer alebo väčšina z tisícov ľudí, ktorých som videl v ňom sedieť, bola však zaručene nervózna. Pri dverách som si myslel, keď som jej otvoril a pozval ju ďalej, že sa už-už obráti a ujde, a tak to aj vyzeralo, ale nakoniec predsa len prinútila svoje nohy, aby ju preniesli cez prah, a nechala sa odprevadiť do kancelárie.
Škrabanec na ľavom líci šikmo dolu k ústam bol ľahký, ale na jej hladkej svetlej pleti nápadný, a nečudo že Pete, hľadiac jej priamo do tváre, si všimol jej náušnice-pavúky. Súhlasil som s ním, že sú zlaté a práve také nápadné ako ten škrabanec. No napriek škrabancu, náušniciam a kŕčovitej nervozite jej to červené kožené kreslo pristalo. Bola asi tak v mojom veku, ktorý nie je ideálny, ale nemám nič proti zrelosti, ak nie je prehnaná.
Keď sa jej Wolfe spýtal, nie príliš nevrlo, čím by jej mohol poslúžiť, otvorila kabelku a vytiahla dva papiere. Kabelka bola z jemného zeleného semišu, takého istého ako plášť, ktorý mala prehodený cez zelené vlnené šaty, a takej farby bola aj šikmo nasadená baretka. Bol to komplet, ak som vôbec niekedy nejaký videl.
„Toto,“ povedala, „je iba váš inzerát z novín.“ Vrátila ho nazad do kabelky. „Toto je šek na päťsto dolárov, vystavený na vaše meno.“
„Môžem ho, prosím vás, vidieť?“
„Nie… ešte nie. Je tam moje meno.“
„To som si myslel.“
„Chcem sa vás spýtať… na niekoľko vecí, kým vám poviem, kto som.“
„Na aké veci?“
„Nuž, ja… o chlapcovi. O tom chlapcovi, ktorého som žiadala, aby zavolal policajta.“ Jej hlas by vôbec nebol nepríjemný, vlastne by sa mi možno aj páčil, keby nebol taký podráždený. Namiesto aby sa upokojila, stávala sa čoraz nervóznejšou. „Chcem ho vidieť. Zariadili by ste, aby som sa s ním mohla pozhovárať? Alebo by bolo… dajte mi len jeho meno a adresu. Myslím, že by to azda bolo za tých päťsto dolárov dosť… viem, že máte vysoké sadzby. Alebo by som radšej… ale najprv mi povedzte toto.“
Wolfe sa obyčajne, keď mal otvorené oči, pozeral vždy priamo a bez prestania na človeka, s ktorým sa zhováral, ale tentoraz ma zarazilo, že si našu návštevníčku obzerá obzvlášť skúmavo a prenikavo. Obrátil sa ku mne. „Archie. Prosím vás, pozrite sa bližšie na ten škrabanec na líci.“
Vstal som. Mala tri možnosti: sedieť a dovoliť mi prezrieť si škrabanec, zakryť si tvár rukami, alebo vstať a odísť; ale ešte skôr, ako si stihla vybrať, bol som pri nej a skláňal som sa nad ňou; očami som bol iba asi tridsať centimetrov od jej tváre.
Chcela čosi povedať, začala, ale hneď sa zarazila, lebo som sa vzpriamil a oznámil Wolfovi: „Urobili to niečím, čo malo jemný ostrý hrot. Mohla to byť ihla, ale pravdepodobnejšie hrot nožníc.“
„Kedy?“
„Najskôr dnes, ale domnievam sa, že to mohlo byť aj včera. Najviac ak pred troma dňami.“ Stál som vedľa nej.
„To je bezočivosť!“ vyhŕkla. Vyskočila zo stoličky. „Som rada, že som vám neprezradila svoje meno.“ Nemohla sa však dostať von bez toho, aby neprekĺzla povedľa mňa.
„Nezmysel.“ Wolfe bol strohý. „Ani bez toho škrabanca by ste ma asi nemohli oklamať, iba ak by ste sa boli na všetko neobyčajne dobre pripravili. Opíšte toho chlapca. Opíšte ostatných ľudí z toho auta. Kedy sa to stalo? Čo povedal chlapec? Čo presne robil? A tak ďalej. Ak to bude nutné, pán Goodwin vám vezme kabelku aj násilím a prezrie jej obsah. Ak sa budete ponosovať, sme na vás dvaja. Sadnite si, pani.“
„To je neslýchané!“
„Nie. Je to len ospravedlniteľná reakcia na váš pokus oklamať nás. Nikto vás tu nenúti ostať, ale ak odídete, necháte nám tu svoje meno. Sadnite si, môžeme si o tom pohovoriť, ale najprv vaše meno.“
Bola zaiste veľká optimistka, ak si myslela, že vletí do kancelárie Nera Wolfa ako vánok a poblázni ho, ale hlúpa nebola. Stála, skúmala situáciu, všetky znaky nervozity zmizli, napokon sa rozhodla, otvorila kabelku a vytiahla z nej nejakú vec, ktorú podala Wolfovi.
„Môj vodičský preukaz.“
Vzal ho pozrel sa naň a vrátil jej ho. Sadla si. „Som Laura Frommová,“ povedal…
