14
Nasledujúce dva dni, v sobotu a v nedeľu, som zistil, že som si nemal žiadať, čo som si žiadal. Vo štvrtok a v piatok to bolo dosť zlé, ale niektoré ich telefonáty ma aspoň trocha zamestnávali, lebo ich mlčanie alebo skoro mlčanie bola pre mňa väčšia skúška trpezlivosti než čokoľvek doteraz. Mohli by ste si azda myslieť, že keď som to vydržal s Wolfom tak dlho, mohol by som už byť aklimatizovaný, a to aj do istej miery som, ale on jednostaj láme rekordy. Po tom, čo som mu v plnom rozsahu zreferoval o schôdzi s LBA, vrátane premís, prípad sa šesťdesiat hodín prakticky nespomenul. V pondelok ráno som bol ochotný veriť, že to myslel naozaj, keď povedal, že to pôjde ľahšie po konečnom termíne, a musel som priznať, že to je aspoň originálna myšlienka použiť záverečný termín ako štartovaciu čiaru.
Skoro celý weekend som strávil pobiehaním po dome; občas som mohol vyjsť a prejsť sa okolo domu, ba bol som aj na niekoľkých návštevách. V sobotu poobede som sa zastavil na manhattanskej kriminálke na Dvadsiatej ulici na krátku návštevu u seržanta Purleyho Stebbinsa. Prirodzene ma podozrieval. Myslel si, že ma Wolfe posiela sliediť, či niekde neobjavím niečo v neporiadku, hoci len stôl a stoličky, ale myslel si aj to, že mám za úlohu niečo vyňuchať, či klebetiť, nuž sme sa chvíľu zhovárali. Keď som vstal na odchod, dokonca mi povedal, aby som sa neponáhľal. Neskôr, keď som bol doma a hlásil to Wolfovi, povedal som mu, že stavím dvadsať k jednej, že poliši sú práve takí múdri ako my. Jedinou odpoveďou bolo ľahostajné zamrmlanie.
V nedeľu navečer som utratil v bare Yaden šesť dolárov z peňazí LBA kvôli Lonovi Cohenovi. Povedal som mu, že chcem počuť najkritickejší názor na všetky aspekty Dahlmannovho prípadu. Ponúkol mi rukopis výtlačku piatkovej Gazette. Veľmi mi pomohol. Medzi inými nepublikovanými klebetami boli tieto: Dahlmann mal dlh desaťtisíc dolárov, čo prehral v pokri. V jeho náprsnej taške bol bohatý výber momentiek zoblečených žien zo spoločnosti. Napálil významného politika v istej veci – súvisiacej s publicitou. Všetci členovia jeho firmy ho nenávideli pre bezočivosť a boli proti nemu. Jednou z niekoľkých desiatok žien, s ktorými hrával, bola Elien Heeryová, Talbottova žena. Býval ruským špiónom. Odhalil niečo o nejakom filantropovi a vydieral ho. A tak ďalej. Lon povedal, že je to zvyčajný materiál s niekoľkými náznakmi svedčiacimi o Dahlmannovej neobyčajnej osobnosti. Lon, samozrejme, neveril, že Wolfe nepracuje na vražde, a takmer odmietol druhý pohár, keď som ho uistil, že nemám preňho nič nového.
Zahlásil som Wolfovi klebety, ale zrejme ma nepočúval. Bola nedeľa večer, keď so zvláštnym pôžitkom vypína televízor. Pravdaže, najprv ho musí zapnúť, čo robí striedavo celý večer, a to si vyžaduje hodne námahy. On sa proti tomu poistil tým, že dal inštalovať kontrolnú dosku na svojom stole. Týmto spôsobom môže vypnúť za večer až dvadsať programov bez toho, že by sa nejako vysiľoval. Obyčajne pritom nebývam doma, lebo väčšinu svojich nedeľňajších večerov trávim tým, že sa usilujem ulahodiť nejakej blízkej bytosti, pričom mi nezáleží na tom, kto to práve je Ale hlavné, že spĺňa isté požiadavky. V tú nedeľu som sa však ponevieral po dome. Ak niečo praskne v dôsledku priveľkého napätia, ako tvrdil Wolfe, že by mohlo, mám byť pripravený, že tam pôjdem. Keď som šiel zavčasu spať, vypínal práve seriál Strieborný lem.
Prasklo to, ak je to správny výraz, krátko po desiatej v pondelok ráno v podobe telefonátu, nie pre Wolfa, ale pre mňa.
„Vy nemáte hlas ako Goodwin,“ povedal mužský hlas.
„Ale áno. Zato vy máte hlas ako Philip Younger.“
„Malo by to tak byť. Vy ste Goodwin?“
„Áno, ten, ktorý odmietol vašu škótsku.“
„To už znie lepšie. Chcel by som sa s vami hneď teraz stretnúť. Som vo svojej izbe v hoteli Churchill. Príďte čo najrýchlejšie.“
„Idem. Nech vám nič neujde!“
Toto svedčí o mojom stave. Mal som sa ho spýtať, čo sa deje. Mal som aspoň zistiť, či naňho niekto mieri revolverom. Keď spomínam pištoľ, mal som si pod…
