5
Stačilo by iba zahlásiť, že som splnil svoju úlohu, určenú na pol tretiu a že som dostal verše i odpovede, a tým by to bolo vybavené. Ale myslím, že je načase zoznámiť vás s pánom Talbottom Heerym. Jeho výzor ma veľmi prekvapil, neviem prečo, zrejme som si urobil podvedomú predstavu o tom, ako má vyzerať parfumový magnát, a predstava sa nezhodovala so skutočnosťou. Ani nevoňal. Mal asi meter osemdesiatpäť, bol širší v pleciach a o nejakých desať rokov starší než ja, a jeho čistá, hladká, napätá pokožka vôbec nepôsobila dojmom, že by ju bolo treba holiť. Na tej tvári nebolo ani stopy po nejakom kréme, černi, či farbe. Mohol by byť členom Ligy prirodzených mužov.
Boli s ním Buff a O’Garro, Assa tam nebol. Museli dosť dlho všeličo vysvetľovať, kým mi povolili prístup k trezoru. Vošiel som s Buffom a Heerym do malej miestnosti a čoskoro ta prišiel aj O’Garro s pomocníkom. Priniesli skrinku o rozmeroch trinásťkrát osem centimetrov a štyridsaťpäť centimetrov dlhú, zrejme zhotovenú výlučne na tento účel. Pomocník odišiel, O’Garro odomkol skrinku, otvoril ju a vybral z nej nejaké obálky, bolo ich šesť. Tam kde sa obálka otvára, boli stopy po pečatnom vosku. Štyri boli otvorené. O’Garro sa ma opýtal: „Chcete iba posledných päť?“
Prisvedčil som a on mi podal dve nerozrezané obálky. Na jednej bolo napísané: „Verše, druhá skupina piatich veršov, súťaž Pour Amour,“ na druhej, „Odpovede, druhá skupina piatich otázok, súťaž Pour Amour.“ Keď som vytiahol nožík a chcel ich otvoriť, O’Garro povedal: „Nechcem to vidieť,“ oprel sa o stenu a ostatní ho nasledovali. Z tej vzdialenosti nemohli prečítať, čo tam bolo napísané, ale zato mohli pozorovať mňa, a to si teda dožičili. Na stole boli ceruzy, blok i papier, ale ja som radšej použil svoj zápisník a pero. Na jednom hárku bolo päť štvorriadkových veršov a takisto i odpovede – mená piatich žien so stručným vysvetlením, ku ktorému veršu ktoré meno patrí.
Netrvalo mi to dlho. Keď som skladal papiere a dával ich späť do obálok, Buff povedal: „Vy sa voláte Archie Goodwin?“
„Áno.“
„Prosím, napíšte na každú obálku: Otvorené a obsah odpísaný dňa trinásteho apríla tisíc deväťsto päťdesiat, Archie Goodwin za prítomnosti Talbotta Heeryho, Olivera Buffa, Patricka O’Garru, a podpíšte to.“
Hlavou mi prebleskla myšlienka. „Nepáči sa mi to,“ povedal som mu. „Nebudem podpisovať nič, čo tak úzko súvisí s miliónom dolárov. Čo vy na to, keď napíšem: Otvoril a obsah odpísal Archie Goodwin, trinásteho apríla tisíc deväťsto päťdesiat, s naším súhlasom a v našej prítomnosti, a vy páni to podpíšete.“
Usúdili, že to postačí, napísal som to, oni podpísali a O’Garro vložil obálky späť do skrinky, zamkol ju a odniesol. Čoskoro sa k nám pripojil a všetci štyria sme vyšli hore mramorovými schodmi na ulicu. Na chodníku sa Heery spýtal, kam majú namierené, povedali, že do kancelárie za rohom. Obrátil sa ku mne: „A vy, Goodwin?“
Odvetil som, že na západnú Tridsiatu piatu ulicu, načo povedal, že ide do mesta a odprevadí ma. Ostatní odišli. Heery zakýval na taxík, nasadli sme, povedal som taxikárovi, aby šiel na Tridsiatu piatu a Deviatu avenue. Hodinky ukazovali o desať minút tri, takže by som tam mal byť, kým príde druhý zákazník.
Keď sme stáli na červenú na Piatej avenue, svetlo ukazovalo smer západne na Štyridsiatu siedmu ulicu, Heery sa ozval: „Mám trochu času a hádam sa zastavím u Nera Wolfa a porozprávam sa s ním.“
„Teraz nie. Má prácu,“ povedal som.
„Ale ja mám čas len teraz.“
„To je nepríjemné, ale budete to musieť odložiť na neskoršie – vlastne na oveľa neskoršie. Má dohovorené schôdzky až do večera, do pol jedenástej alebo do jedenástej.“
„Chcem ho vidieť teraz.“
„Bohužiaľ. Poviem mu to, a on mi povie to isté. Keby ste mi dali svoje číslo, zavolal by som vám, kedy môžete prísť.“
Vytiahol z vrecka peňaženku, prehŕňal sa v nej a vytiahol novučičkých dvadsať dolárov. „Tu máte. Nechcem tam byť dlho. Možno postačí desať minút.“
Cítil som sa polichotený.
„Veľmi si to vážim,“ povedal som dojato, „ale…
