13
Bolo trištvrte na desať, kým som sa pohol z domu, zahol som za roh do garáže na Desiatu avenue a spustil som sa v roadsteri po rampe. O 23.13 som prifrčal do dediny Brewster a zabočil som doľava podľa inštrukcií, ktoré dala Helen Frostová Saulovi Panzerovi. Hodina a dvadsaťosem minút – to nebol zlý čas, ak uvážime zákruty na Pines Bridge Road a nemožnú cestu medzi Muscootom a Croton Falls.
Asi dva kilometre som šiel po dláždenej hradskej, potom som znova zabočil doľava na zablatenú cestu. Bola úzka ako bigotná dušička, zamieril som do koľají a ostal som v nich. Svetlá mi odhaľovali len holé konáre stromov a kríkov tak blízko na obidvoch stranách, že sa mi marilo, akoby Fredove táranie o divočine ani nebolo také nezmyselné! Kde-tu sa vynoril dom, ale všade dookola bola tma a ticho. Hrkotal som dlho po ceste, potom ma čakala ostrá zákruta vľavo a hneď zas vpravo a ešte jedna vľavo, až sa mi zdalo, že som odbočil na zlom mieste. Napokon som zazrel pred sebou svetlo, koľaj ma vtiahla do ľavej zákruty a bol som na mieste. Okrem niekoľkých rýchlych Wolfových poznámok pred odchodom vzal som si na pomoc i vlastný rozum a celou cestou som si lámal hlavu, ako najlepšie zvládnuť situáciu. Nič sa mi vlastne nezdalo kritické, len by som bol rád Gebertovu výpravu na čas zatajil pred políciou. Nech sa im páči vojsť a hľadať si červenú kazetu, keď sa Saulovi nepodarilo nájsť ju, hoci nerušene pracoval v dome celé popoludnie. Ale Gebert je hoden trocha námahy a okrem toho išlo aj o našu reputáciu. Zastavil som vedľa dvoch áut zaparkovaných na kraji cesty, vystrčil som hlavu a zakričal som:
„Pohnite s tým vehiklom! Zatarasil mi vchod a chcem vojsť.“
Z prahu sa ozval drsný hlas: „Dočerta, kto ste?“
Zrúkol som: „Haile Selasie. Dobre, pohnem si ho sám. Ak niečo pokrivím, nebude to moja vina.“
Vystúpil som a nasadol som do druhého auta, bol to otvorený policajný voz s poskladanou strechou. Počul som a v tme som i nejasne videl, že dvaja chlapi vstali z prahu a ponáhľali sa po chodníku ku mne. Preskočili nízku ohradu. Prvý chlap bol v uniforme a v druhom som spoznal svojho starého priateľa, poručíka Rowcliffa. Policajt sa odvážne pokúšal zastrašiť ma:
„Hybaj von z toho auta, kamarát! Ak sa pohneš, tak ťa zviažem do kozla.“
Odsekol som: „A to zas nie! Rozumiete? Smiešne, že sa mi vyhrážate. Som Archie Goodwin, zastupujem pána Nera Wolfa, som tu právom, a vy nie. Ak človek zistí, že mu cudzie auto blokuje vlastný vchod, má právo odtiahnuť ho, a tak to aj spravím. Ak sa pokúsite zastaviť ma, bude zle, lebo som pekelne rozzúrený a myslím to vážne.“
Rowcliff zahundral: „No dobre, vystúpte a my už tú kraksňu pohneme.“ Zahundral strážnikovi: „Môžete to hneď spraviť. Tohto vtáčika ešte nikto nelapil.“
Strážnik otvoril dvere. „Vystúpte!“
„Odtiahnete auto?“
„Dočerta, prečo by som ho neodtiahol? Vystúpte!“
Vystúpil som a vrátil som sa do svojho auta. Policajt pohol auto, vyšiel na cestu a potom ho zaparkoval za vchodom. Osvetľoval som ho reflektormi. Potom som sa i ja pohol, prešiel som cez bránu a po chvíľočke som zabrzdil pred iným autom. Spoznal som ho hneď, bol to voz, ktorý Gebert včera zaparkoval pred Wolfovým domom. Vystúpil som a pobral som sa k verande. Na kraji sedel celý hlúčik. Ktorýsi z nich začal mudrovať a posvietil mi baterkou do tváre, keď som sa približoval. Rowcliff a policajt šli za mnou a zastali pod schodmi.
Opýtal som sa: „Kto velí tomuto gangu? Viem, že vy nie, Rowcliff, lebo sme už za hranicami mesta. Kto z vás má právo vkročiť na tento súkromný majetok?“
Pozreli jeden na druhého. Policajt vytrčil bradu a opýtal sa ma: „A vy čo?“
„Môžete vziať jed na to, že povolenie mám. Videli ste poverenie podpísané správcom tohto majetku. A ja mám také isté poverenie vo vrecku. Nuž tak poďme, kto je tu veliteľom? Kto je zodpovedný za tú opovážlivosť?“
Z verandy som počul chichot a tieň z kúta sa ozval: „Ale ja mám právo tu byť, však, Archie?“
Pozrel som naňho. „Hej, Fred. Čo tu robíš vonku v zime?“
Zamieril ku mne. „Ne…
