16
Naša klientka pokrútila hlavou. „Nechcem koňak. Myslím, že by som ho nevládala preglgnúť.“ Bola škriepna a roztrasená. „Vravím vám… bojím sa!“
„Áno.“ Wolfe si sadol a otvoril oči. „Počul som to. Ak sa nebudete držať, či s pomocou koňaku alebo bez neho, dostanete hysterický záchvat, a to nám vôbec nepomôže. Chcete si dýchnuť čpavku? Alebo si ľahnete? Či chcete hovoriť? Vládzete rozprávať?“
„Áno.“ Pritisla si končeky prstov na sluchy a jemne si po nich prešla – potom si pošúchala čelo a znova sluchy. „Vládzem hovoriť. A záchvat nedostanem.“
„Dobre. Povedali ste, že Gebert umrel na chodníku na Sedemdesiatej tretej ulici. Čo ho zabilo?“
„Neviem.“ Sedela meravo s rukami na lone. „Nastupoval do auta, odskočil, bežal po chodníku k nám… a odpadol, potom mi Lew povedal, že je už mŕtvy…“
„Prosím vás, chvíľočku počkajte. Bude lepšie, ak si to povieme presne. Predpokladám, že sa to stalo, keď ste po zádušnej omši vyšli z kaplnky. Šli ste všetci spolu? Vaša matka a strýko, aj bratanec a pán Gebert?“
Prisvedčila: „Áno. Perren ponúkol matke a mne, že nás zavezie domov, ale ja som povedala, že radšej pôjdem pešo, a strýko spomenul matke, že sa s ňou chce pozhovárať, a tak sa rozhodli ísť taxíkom. Všetci sme šli pomaly po chodníku a rozhodovali sme sa…“
Zamiešal som sa do reči: „Na východ? Ku Gebertovmu autu?“
„Áno. Ale vtedy som to nevedela… nemala som poňatia, kde má auto, ale rozlúčil sa s nami a mama, strýko i ja sme tam stáli a Lew šiel zastaviť taxík. Náhodou som práve pozerala tým smerom, kade odišiel Perren. Aj strýko ta hľadel, a tak sme obaja videli, ako zastal, otvoril dvere auta… a hneď odskočil, sekundu postál a potom začal kričať a bežať k nám… Ale prebehol iba pol cesty k nám, keď odpadol, pokúšal sa prevaliť, pokúšal sa…“
Wolfe zdvihol prst. „Nie tak živo, slečna Frostová. Už raz ste to prežili, nepokúšajte sa znova cez to prejsť. Len nám povedzte, ako sa to stalo. Spadol, pokúšal sa prevaliť, nevládal ďalej. Ľudia sa zbehli na pomoc. A čo vy? Vaša matka?“
„Nie. Matka ma držala za plece. Strýko k nemu bežal a pri ňom bol akýsi muž, zavolala som Lewa, prišiel a potom ta zabehol. Matka mi kázala, aby som ostala tam, kde som, a sama šla k nim, potom ta prišli aj ďalší ľudia. Stála som tam, asi o minútu sa vrátil Lew a povedal, že Perren je asi mŕtvy a radil mi, aby som si vzala taxík, odviezla sa domov, a oni tam vraj zostanú. Čakal tam Lewov taxík, tak ma doň naložil, ale keď sme sa pohli, nechcela som ísť domov a kázala som taxikárovi, aby ma doviezol sem. My… myslela som si, že snáď…“
„Nemožno od vás očakávať, že by ste mysleli za takýchto okolností.“ Wolfe sa zas oprel dozadu. „Tak. A neviete, na čo pán Gebert umrel?“
„Nie. Nič som nepočula… vôbec nič…“
„Neviete, či v kaplnke niečo zjedol alebo vypil?“
Mykla hlavou. Preglgla. „Nie. Som presvedčená, že nič.“
„Na tom nezáleží.“ Wolfe si vzdychol. „Aj to sa dozvieme. Vravíte, že pán Gebert kričal, keď odskočil od auta. A viete, čo kričal?“
„Áno… vykríkol matkino meno. Akoby volal o pomoc.“
Wolfe zdvihol obočie. „Som presvedčený, že kričal dychtivo. Prepáčte, že si dovoľujem uštipačnú poznámku, ale pán Gebert by ju rozumel, keby tu teraz bol. Nuž skríkol: ‚Calida.‘ A viac ako raz?“
„Áno, niekoľko ráz. Ak tým myslíte… matkino meno…“
„V skutočnosti som nič nemyslel, pohovoril som nezmysly. Zdá sa, že pán Gebert mohol umrieť na srdcový záchvat alebo na mozgovú porážku alebo na akútnu mizantropiu. Ale povedali ste, tuším, že sa bojíte? Čoho?“
Pozrela naňho, otvorila ústa a zas ich zavrela. Zajachtala: „Preto som… a to ma…“ a zmĺkla. Otvorila ruky na lone, zdvihla ich a zas ich spustila. Znova sa pokúšala vysloviť to: „Povedala som vám… bála som sa…“
„Áno.“ Wolfe zdvihol ruku. „Nemusíte pokračovať. Rozumiem. Chcete povedať, že istý čas ste tušili čosi zlovestné vo vzťahu vašich najbližších a najdrahších. Po smrti pána McNaira sa to, pravdaže, ešte zhoršilo. A snáď preto – ale prepáčte. Mudrujem v zlom čase – zlom pre vás. Neváhal by som mučiť vás, keby …
