9
Na druhý deň, 2. apríla som predpoludním sedel za písacím stolom, skladal som šeky a vkladal ich do obálok, keď ich Wolfe najprv podpísal a podával mi ich. Platil marcové účty. Presne o jedenástej zišiel zo skleníka a využívali sme čas, kým sme čakali na sľúbenú návštevu inšpektora Cramera.
McNair bol mŕtvy, keď doktor Vollmer prišiel z domu iba o blok vzdialeného, a bol takisto mŕtvy, keď prišiel Cramer s dvoma policajtmi. Policajný lekár spravil bežnú prehliadku a mŕtveho odviezli na súdnu pitvu. Wolfe povedal Cramerovi všetko celkom úprimne, nič mu nezatajil, ale odmietol dať mu odklepanú kópiu mojich zápiskov zo stretnutia s McNairom. Fľašku s aspirínmi, v ktorej bolo pôvodne päťdesiat tabliet a ešte vždy v nej ostalo štrnásť, odovzdal inšpektorovi. Keď Wolfe po ôsmej končil s Cramerom, bol už trochu úsečný, lebo už minul zvyčajný čas večere. Predtým som si myslel, že jeho sklon najesť sa aj navzdory peklu a vraždám je iba ďalšou črtou jeho okázalej excentrickosti, ale mýlil som sa, Wolfe bol naozaj hladný. Nehovoriac už o tom, že ho čakala kuchyňa Fritza Brennera.
V stredu po večeri som sa pokúšal diplomaticky ako vždy priblížiť Wolfovi a dnes predpoludním, keď zišiel zo skleníkov takisto, ale nedostal som z neho ani jediné poriadne slovo. Nenaliehal som veľmi, lebo som si uvedomoval, že to je prípad, keď ma trochu nepremysleného nadšenia môže ľahko vyhodiť zo sedla. Wolfe bol výnimočne háklivý. Finále peknej, dokonalej vraždy sa odohralo priamo v jeho kancelárii pred jeho očami necelých desať minút po tom, čo veľkoryso ubezpečoval obeť, že Nemesis má vstup do jeho izby prísne zakázaný. A tak ma vôbec neprekvapilo, že nemá chuť do reči, a nepokúšal som sa bodať ho ostrohami. V poriadku, pomyslel som si, len sa tráp a mlč, aj tak si v tom až po krk a skôr či neskôr sa prestaneš čľapkať vo vode a zamieriš na breh.
Inšpektor Cramer prišiel, práve keď som vkladal posledný šek do obálky. Fritz ho zaviedol do kancelárie. Zdal sa mi zamyslený, ale nie namosúrený, skutočne mi kývol, kým si sadal, odklepal popol z cigary, pichol si ju do kútika úst a spustil celkom spoločenským tónom:
„Viete, Wolfe, cestou sem som premýšľal, že konečne mám celkom novú výhovorku, prečo vás idem navštíviť. Bol som tu neraz pre nejednu príčinu, pokúšal som sa niečo z vás vymámiť alebo zistiť, či máte dajaké podozrenie, alebo obviniť vás, že robíte obštrukcie a tak ďalej, a tak ďalej, ale teraz mám po prvý raz možnosť povedať, že idem na miesto zločinu. Fakticky na ňom vlastne sedím. Či nesedel v tomto kresle, hm?“
Potešoval som Wolfa. „To nič, šéfko. To je iba žart. Náznak humoru.“
„Počujem.“ Wolfe sa zachmúril. „Zaslúžil som si ešte aj žarty pána Cramera. Nenamáhajte sa ďalej, pane.“ Podpichol som ho zrejme väčšmi, ako som tušil.
„Aha, lenže, ja som ešte neskončil,“ zasmial sa Cramer. „Poznáte Lanzetta z prokuratúry? Neznesie vás od Fairmountovho prípadu spred troch rokov a dnes ráno telefonicky varoval komisára, že pravdepodobne sa rýchlo pokúšate všeličo zamaskovať. Komisár mi to povedal a ja som ho upozornil, že ste síce naozaj rýchly, ale predsa len nie rýchlejší ako blesk.“
Cramer sa zas rozosmial, položil cigaru, pritiahol si aktovku zo stola na kolená a otvoril ju. „Nuž, máme tu vraždu. Predobedom sa musím vrátiť naspäť. A čo vaša inšpirácia?“
„Nič,“ odvetil Wolfe ešte vždy zachmúrene. „Skoro mi to pokazilo trávenie.“ Zamieril prstom na aktovku. „Máte McNairove doklady?“
Cramer pokýval hlavou. „Je to iba kopa papiera. Snáď jeden-dva body sú zaujímavé. Držal som sa vašej domnienky, že treba sledovať spojenie s Frostovcami pre spôsob akým vám včera McNair začal rozprávať svoj príbeh. Nepúšťame oči z Frostovcov a z toho chlapíka Geberta. Krížom-krážom a zo všetkých strán si na nich posvietime. Ale sú tu dve ďalšie možnosti, ktoré zatiaľ nepúšťam z hlavy. Prvá je samovražda. Druhá je tá ženská – grófka von Rantz-Deiehenová – ktorá v poslednom čase brala na McNaira. Je tu možnosť…“
„Hlúposť!“ vybuchol Wolfe. „Prepáčte, pán Cr…
