4
Päť minút pred deviatou som bol v Marilyninom byte.
Marilyn a Bertha práve umývali v kuchynke riad po raňajkách. Marilyn umývala a Bertha utierala.
Bertha na mňa v príhodnom okamihu žmurkla a mykla hlavou smerom k obývacej izbe.
Išiel som si ta sadnúť.
„Mali ste pokojnú noc?“ spýtal som sa, keď som sa uvelebil.
„Spala som ako bunda,“ odpovedala z kuchynky Bertha.
„A čo vy, Marilyn?“ spýtal som sa veselo. „Spali ste?“
„Nie veľmi. Práve keď sme si líhali, boli zasa dva telefonáty.“
„Kedy?“
„Po desiatej. Bertha má poznačený čas.“
Bertha vytiahla zápisník „Sú nahraté. Skontrolovala som si čas na hodinkách aj v ústredni. Prvý telefonát sa skončil sedem minút po desiatej. Kým som vykrútila číslo, podľa ústredne bolo sedem minút a dvadsať sekúnd. Druhý telefonát sa skončil podľa ústredne o desiatej hodine šestnástich minútach a tridsiatich sekundách.“
„Neskôr už neboli nijaké telefonáty?“
„Nie, iba tie dva. Už sme si chceli ľahnúť. Marilyn tvrdí, že kvôli nim nemohla zaspať.“ Bertha sa zháčila, potom dodala: „Mne ten lump nepokazil spánok. Spala som ako bunda.“
„Povedal niečo?“
„V noci neprehovoril,“ odpovedala Bertha. „Iba sťažka dychčal.“
„Podpichovala si ho?“
„Nabrýzgala som mu, ako som najlepšie vedela, najmä že je podlý zbabelec.“
„A čo ešte?“
Bertha zrazu požiadala Marilyn: „Dokončite to, dušička, musím si pohovoriť s partnerom.“ Bertha hodila utierku na kraj drezu, vošla do izby a sadla si ku mne.
Polohlasne precedila: „Pekná galiba.“
„Čo sa stalo?“ spýtal som sa ticho.
„Len sa na ňu pozri. Išla si oči vyplakať.“
„Hovor. Čo sa stalo?“
„Ušili na nás búdu, no nemám to čím dokázať, a preto som sa rozhodla, že sa chvíľu budem hrať na hlúpu.“
„Čo sa stalo?“
„Tá prekliata čertica ma voľačím omámila.“
„Ako to vieš?“
„Včera večer pred spaním pripravila horúce kakao,“ pokračovala Bertha, „a horúcemu kakau jednoducho nemôžem odolať. Keď sa ma spýtala, čo rada jem, povedala som, že už dávno kašlem na to, akú mám postavu, že chcem zostať čulá a nerada by som obrástla tukom a že večer si rada vypijem šálku horúceho kakaa. Priznala sa, že aj ona ľúbi kakao, slovo dalo slovo, a napokon ho prichystala.“
„Myslíš, že v ňom bola nejaká droga?“
„Jasné, že v ňom bola droga.“
„Ako to vieš?“
„Kým sme šli spať, niekoľko ráz som ju pristihla, že si ma premeriava takým čudne vypočítavým pohľadom. Tušila som, že tá čertica má čosi za lubom, preto som si povedala, že sa budem tváriť, že spím, a budem počúvať. A kým som predstierala, že spím, prisámbohu, Donald, nevládala som udržať oči. Premáhala som sa, no padali mi viečka, šli na mňa driemoty, prebrala som sa až ráno a v ústach som mala takú príchuť, aká zostane po veľkej dávke uspávacích práškov.“
„Kedy ste si ľahli?“
„Hneď po tých telefonátoch. Zavčasu sme si ľahli. Vravela, že je strašne uťahaná. Pri tých telefonátoch sme práve pili kakao.“
„Myslíš, že v noci vstala a odišla?“ spýtal som sa.
„Dočerta, ako to mam vedieť? Niečo vystrájala. Mám dojem, že tým strážením sa čosi kryje. Najradšej by som si ju poriadne podala.“
„Nerob to. Mám zopár zaujímavých noviniek. Zatiaľ nič nehovorme, tvárme sa akoby nič. Predbežne sa kroť. Máš ešte niečo?“
„Poviem ti zaradom, čo sa odohralo. O siedmej ráno prišiel expresný list.“
„Čo si s ním urobila?“
„Povedal si, že ho nemám otvoriť.“
„Správne.“
„Nechali sme ho neotvorený. Je na tom malom stolíku, kde odkladá poštu.“
„A ďalej?“
„Asi o pol ôsmej zacengal telefón. Zasa to ťažké dychčanie.“
„Nahrala si čas?“
„Áno, ale namojveru neviem, načo nám to bude.“
„O to sa nestaraj. Čo ďalej?“
„Asi o ôsmej zatelefonovala akási žena, Marylin nepustila slúchadlo z ruky. Šlo vraj o rozhovor osobného rázu. Správala sa, akoby tú ženu poznala a akoby s ňou kamarátsky klebetila. Ale kým som sa tu tmolila, Marilyn hovorila ohromne obozretne. Preto som veľmi okato odišla do kúpeľne a zabuchla som dvere. Predpokladala som, že na magnetofón zabudla. Že keď odídem z izby, dám jej možnosť povedať všetko, čo chcela predo mnou zata…
