11
Elsie Brandová ma zazrela, až keď som zatrúbil, a keď ma spoznala, tvár sa jej rozžiarila.
Zastavila auto vedľa môjho.
Pomohol som Marilyn vystúpiť.
„O čo ide, Donald?“ spýtala sa Elsie a zvedavo pozrela na Marilyn.
„Chcem vás o niečo poprosiť.“
„Okej. Urobím čokoľvek,“ sľúbila.
Predstavil som ich.
„Marilyn Chelanová,“ zamyslene zopakovala Elsie. „Nepočula som už dakedy vaše meno? Nevidela som ho v našich záznamoch? Som totiž osobná sekretárka Donalda Lama.“
„Robili sme slečne Chelanovej osobnú stráž.“
„Och, áno,“ prikývla Elsie.
„Chcem sa s ňou pozhovárať, a to pred svedkom. Musím jej trochu presvietiť pamäť a objaviť v nej niečo, čo v nej sama netuší. Musíte mi pomôcť.“
„Hneď? Pred večerou? Pravda, ak nie ste veľmi hladní, môžem niečo narýchlo pripraviť, no nemám doma mäso. Chcela som si urobiť praženicu na slanine.“
„Najprv si pohovoríme a potom sa najeme. Pôjdeme sa navečerať do reštaurácie.“
„Nie, nie,“ zaprotestovala Marilyn. „Chcem sa niekde utiahnuť, kde ma nikto neuvidí. Chcem uniknúť tým príšerným telefonátom a…“ Vedel som, že Elsie si rada dobre zaje, a preto som navrhol: „Okej, chvíľu si pohovoríme, potom pôjdem kúpiť zopár pekných hrubých steakov. Ogrilujeme ich a Elsie zatiaľ dá do rúry piecť zemiaky. Až sa upečú, vyberieme ich, rozkrojíme, pomastíme maslom, posypeme syrom a dáme ich ešte raz do rúry. Prinesiem veľkú plechovicu cibuľky v octe, francúzsky chlieb a fľašu červeného vína. Ako sa vám to pozdáva?“
„Náramne sa mi to pozdáva,“ priznala Elsie.
„Myslím, že nebudem mať veľký apetít,“ povedala Marilyn, „ale pozdáva sa mi to. Znie to lákavo.“ Vošli sme do Elsinho bytu.
„Prepáčte mi,“ ospravedlnila sa Elsie, „zmyjem zo seba popoludňajšie kancelárske sadze a špinu. Hneď sa vrátim.“ Marilyn na mňa pozrela: „Donald, kde budem dnes nocovať?“
„To si povieme, až to bude aktuálne,“ upokojil som ju.
„Ako ste to mysleli, keď ste povedali, že mi chcete objaviť v pamäti niečo, čo v nej sama netuším?“
„Presne tak som to myslel. Mám dojem, že štvrtého sa stalo niečo, na čo ste zabudli, a že to bolo dôležité.“ Zrazu sklopila pred mojím priamym pohľadom oči.
„Už sa pamätáte, čo to bolo?“ spýtal som sa.
„Nie,“ pokrútila hlavou.
„Sadnite si a urobte si pohodlie,“ navrhol som jej.
Elsie vyšla z kúpeľne, vyzerala čerstvá ako kvet. Skúmavo, ako žena ženu, si obzrela Marilyn Chelanovú do svojej vizuálnej inventúry zahrnula všetko od hlavy po päty, nič nevynechala.
„Predovšetkým si obe musíte uvedomiť,“ spustil som, „že naša firma dostala za úlohu chrániť Marilyn pred vecami, ktoré ju znepokojovali. Keď Marilyn usúdila, že sa nám to náležite nedarí, prešla ju trpezlivosť a nahovorila Jarvisa Archera, ktorý vec financoval, aby nám dal laufpas. Mám dojem, že Marilyn pred niečím uteká, pričom asi nevie, pred čím. Inak povedané, má o tom iba hmlistú predstavu. Myslím však, že Marilyn vie trochu viac o tom, ako viedla Jeanette Lattyová svoj podnik, než nám povedala.“
„Nie, nie,“ ohradila sa Marilyn. „Povedala som vám všetko, Donald.“
„Dostali ste stanový?“ spýtal som sa.
„Áno.“
„Vytlačené?“
„Áno.“
„Neodložili ste si ich náhodou?“
„Myslím, že ich mám.“
Otvorila kabelku a začala sa v nej prehŕňať.
Mala v nej kopu drobností, aké ženy zvyčajne nosia v kabelke.
Vybrala malý fasciklík a vytiahla z neho dva kusy papiera, nedolúštenú krížovku a akési tlačivo.
Roztvorila tlačivo a podala mi ho.
Stanovy boli priam ukážkovým zastieracím manévrom. Jeanette Lattyová to zaonačila tak, že keby bola polícia začala vyšetrovať, kedykoľvek mohla vytiahnuť tie stanovy a bola by krytá.
Stanovy zneli takto:
Toto je svojpomocná sprievodcovská služba. Ste príslušníčkou zboru mladých žien, ktoré sa združili, aby si odpracovaným večerom zabezpečili pobavenie, honorár a príjemnú spoločnosť.
Nikdy sa nepokúsite vyzvedať na osobný život človeka, ktorý vás sprevádza.
Za nijakých okolností nepripustíte dôvernosti, nedôstojné charakterove ušľachtilej ženy.
Neprijmete províziu, osobitnú odmenu a nijaké iné peniaze…
