5
Moja osobná sekretárka Elsie Brandová povedala: „Nečakala som, že vás dnes uvidím. Myslela som, že varujete malú.“
„Máme po chlebe,“ odpovedal som.
„Dostali ste po prstoch za nedovolenú rýchlosť?“
„Za hatenie premávky. Postupovali sme príliš pomaly.“
„Zrejme ste mali zaradenú spiatočku.“
„Pravdepodobne.“
„Aká bola, Donald? Bertha vraví, že je pekná.“
„Má skvelú postavu. Krásne oči. Je graciózna. Má dlhé nohy, je štíhla, no pôvabne zaoblená chápete, ako to myslím.“
„Prestaňte, Donald. Iba ma podpichujete.“
„Ale dostali sme honorár za celý deň,“ pokračoval som „poistili sme sa totiž preddavkom.“
„To prenechajte Berthe, ona sa o to postará.“
„Prenechám to Berthe,“ prikývol som. „Mám teda voľný deň, ktorý môžem venovať záujmom našej klientely.“
„Máte na mysli tú zaoblenú?“
„Nie, mám na mysli jej gavaliera.“
„Pokiaľ viem, vraveli ste, že nie je jej gavalierom.“
„To tvrdí on. Ja nie som taký naivný.“
„No to je ohromné,“ zvolala.
„Ako pokračujú katalógy zločinov?“ spýtal som sa.
„Usilujem sa držať ich v ažurite. Ale mám plnú policu zápisníkov a zostavovanie registrov je strašná piplačka. Bertha mi to už ofrflala, no upokojila som ju, že to robím vo voľnom čase.“
„Ale pracovali ste aj po nociach a cez víkendy, nie?“ Odvrátila pohľad, potom mi pozrela do očí. „Niekedy,“ priznala sa.
Elsie bola presvedčená, že mi takto pomáha riešiť niektoré prípady. Evidovala neuzavreté prípady, ktorými sa polícia ešte zaoberala, a keby sme dakedy potrebovali o niečom informácie, jednoducho by vydolovala z usporiadaných zápisníkov, ku ktorým mala presné registre, všetky správy uverejnené v novinách. V troch či štyroch prípadoch nám to ohromne poslúžilo.
„A máte v tých registroch aj adresy?“ spýtal som sa.
„Prečo?“
„V Hollywoode je totiž Rhoda Avenue. Zaujíma ma na nej isté číslo okolo sedemstovky, je to na tejto strane ulice, bude teda párne.“ Elsie pokrútila hlavou: „Joj, hrozne ma mrzí, Donald, ale adresy v registri nemám. Evidujem rozličné druhy zločinov a všetko, čo by podľa mojej mienky mohlo byť osožné. Ale adresy… nie.“ Zháčila sa, potom doložila: „Ale nedalo by mi veľa práce, keby som nabudúce zaznamenávala aj adresy. Mohla by som si totiž zadovážiť veľký plán mesta, označiť si jednotlivé štvrte očíslovanými špendlíkmi a…“
„A potom už nebudete mať voľný ani jediný víkend a večer. Pusťte to z hlavy. Aj tak robíte priveľa.“
„Och, Donald, veď chcem pomôcť. Viem približne, čo riskujete a ako idete na veci, že veľmi často bleskovo a výstižne dedukujete – slovom, že robíte čosi, čo iní niekedy nevedia oceniť… A chcela by som vám pomáhať ešte väčšmi.“
„Aj tak mi ohromne pomáhate,“ ubezpečil som ju.
„Čo sa týka tej adresy na Rhoda Avenue – čo sa tam stalo?“
„Včera v noci tam striehli policajti, obávam sa, že som sa zamotal do situácie, ktorú bude treba trochu vysvetliť.“
„Na čo striehli?“
„Neviem. A práve to mi nedá pokoj. Prešli tade dve autá, ja som sedel v druhom. Prvé policajtov vôbec nezaujímalo.“
„Pozorovali autá, čo šli okolo, alebo dom?“
„Pozorovali dom. Aspoň si to myslím. A mám dojem, že sa veľmi zaujímali o autá, čo šli okolo, pokým nezazreli tie dve, čo tade prešli takmer odrazu. Prvé pribrzdilo a švihlo nabok, akoby chcelo zamieriť k domu, no vodič si to zrazu rozmyslel. Tak sa mi vidí, že poliši striehli na ľudí, čo pôjdu dnu, ale naisto sa to nedá povedať.“
„Čo sa stalo?“
„Pustili sa za mnou, štyridsať či päťdesiat minút som im unikal, potom som sa im nedopatrením dostal do cesty, načo si ma podali, skontrolovali mi vodičský preukaz a kadečo sa vypytovali.“
„Čo ste im povedali?“
„Že si zisťujem svedka automobilovej nehody, ktorá sa stala v Hollywoode Nepovedal som presne, kde sa stala, a oni zo mňa neťahali podrobnosti.“
„A ak budú dodatočne zvedaví na podrobnosti, Donald?“ Usmial som sa. „Na severnom úseku bulvára La Brea sa skutočne stala nehoda, bola ako šitá na mieru. Spojím sa s ľuďmi, čo sú v nej zapletení, a tak ich vyspovedám, že moja výpoveď sa bude zhodovať. A ak sa ma policajt…
