12
Madderovi krvácala trocha noha, ale nie nebezpečne. Vytriešťal na mňa oči šialené od strachu, kým som mu pevne uťahoval vreckovku nad kolenom. Predpokladal som, že má pretrhnutú šľachu a možno zlomené kolenné jabĺčko. Azda bude krívať, keď pôjde pod šibenicu.
Zišiel som dolu, zastal na verande a hľadel na dve autá pred domom a potom dolu z vŕšku na mólo. Nik nebude vedieť povedať, odkiaľ začul tie výstrely, len ak by zhodou okolností šiel okolo. Celkom pravdepodobne si ich nik nevšimol. Na okolí v lesoch sa asi strieľa často.
Vrátil som sa do domu a zadíval sa na telefón s kľukou na stene obývačky. Čosi ma znepokojovalo. Zapálil som si cigaretu, díval sa z obloka a v ušiach mi znel akýsi prízračný hlas: „Čierne závojnatky, Hattie, čierne závojnatky.“
Vyšiel som hore do miestnosti s akváriami. Madder hlboko a trhane stonal. Čo ma po takom mučiteľovi?
Dievča nejavilo známky života. Ani jedno akvárium nebolo zasiahnuté. Rybky pokojne plávali v zelenej vode, pomaly, pokojne a uvoľnene. Ani ony sa nestarali o Maddera.
Nádrž s čiernymi závojnatkami bola tamto v kúte. Mala obsah asi štyridsaťpäť litrov. Boli tam iba štyri, poriadne kúsky, každá asi desať centimetrov dlhá a čierna ako uhoľ. Dve z nich nasávali kyslík na hladine a dve sa nemotorne motkali na dne. Mali tučné tmavé telíčka s velikánskym chvostom a vysokými chrbtovými plutvami a vyvalené teleskopické oči, ktorými pripomínali žabu, keď obrátili hlavu.
Pozoroval som ich, ako sa prepletajú v zeleni. Dva červené vodné slimáčky čistili sklo. Rybky na dne vyzerali tučnejšie a nemotornejšie ako tie dve hore. Uvažoval som, prečo asi…
Medzi dvoma nádržkami ležal podberáčik na dlhej rúčke. Vzal som ho, ponoril do akvária, chytil jednu zo závojnatiek a vytiahol. Obrátil som ju v sieťke a pozrel na jej striebristé bruško. Zbadal som čosi ako chirurgický švík. Ohmatal som ho. Pod ním bola tvrdá hrčka.
Vytiahol som z dna nádrže aj druhú. Ten istý švík, tá istá tvrdá okrúhla hrčka. Chytil som jednu z tých, čo nasávali vzduch na hladine. Nijaký švík, nijaká hrčka. A aj ťažšie sa dala chytiť.
Vrátil som ju do akvária. Mal som robotu iba s tými dvoma.
Mám rád rybičky rovnako ako každý iný, ale povinnosť je povinnosť a zločin je zločin. Vyzliekol som si sako, vysúkal rukávy a vzal zo stola žiletku oblepenú náplasťou.
Bola to veľmi nechutná práca. Trvala asi päť minút. Zrazu mi ležali na dlani, s priemerom takmer devätnásť milimetrov, ťažké, dokonale okrúhle, mliečnobiele a ligotavé, s tým vnútorným svetlom, aké nemá nijaký iný klenot.
Leandrove perly.
Umyl som ich, zabalil do vreckovky, zroloval rukávy a obliekol si sako. Pozrel som na Maddera, do jeho očí plných bolesti a strachu. Kašlal som naňho. Bol to zabijak a mučiteľ.
Vyšiel som z miestnosti s akváriami. Dvere spálne boli ešte zatvorené. Zišiel som dolu a zakrútil kľukou na telefóne na stene.
„Tu je dom Wallaceovcov vo Westporte,“ začal som. „Stala sa nehoda. Potrebujeme lekára a políciu. Čo môžete urobiť?“
Dievča sľúbilo: „Skúsim vám zohnať lekára, pán Wallace. Ale asi to chvíľu potrvá…“
„Dúfam,“ poďakoval som sa a zavesil.
Zapálil som si ďalšiu cigaretu a sadol si na jedno z nenatretých hojdacích kresiel na verande. O chvíľočku sa ozvali kroky a z domu vyšla pani Sypová. Zastala a zahľadela sa na vŕšky, potom si sadla do najbližšieho hojdacieho kresla.
„Tuším ste detektív,“ začala pomaly a nedôverčivo.
„Áno, zastupujem spoločnosť, ktorá poistila Leandrove perly.“
Dívala sa do diaľky. „Myslela som si, že tu bude mať pokoj. Že ho už nik nebude znepokojovať. Že toto miesto bude akousi svätyňou.“
„Nemal právo ponechať si tie perly.“
Obrátila hlavu, tentoraz rýchle. V jednej chvíli vyzerala sklamane, v nasledujúcej vystrašene.
Siahol som do vrecka, a vytiahol poskladanú vreckovku a nadvihol ju na dlani.
„Mohol mať svoju svätyňu. Nik by mu ju nebral. Ale to mu nestačilo.“
Pozrela pomaly, otáľavo na perly. Zrazu jej myklo perami. Hlas jej zdrsnel:
„Chudák Wally. Tak vy ste ich našli. Ste veľmi bys…
