27
Jeannie rozsvietila svetlo v psychologickom laboratóriu a Steve vošiel za ňou. „Genetický jazyk má štyri písmená,“ povedala. „A, C, G a T.“
„Prečo tieto štyri?“
„Adenín, cytozín, guanín a thymín. Sú to chemické zlúčeniny spojené dlhými centrálnymi vláknami molekuly DNA. Vytvárajú slová a vety. Pri ich tvorbe platia jednoznačné pravidlá.“
„Ale tie predsa platia pre DNA každého z nás.“
„Dobrý postreh. Tvoja DNA sa veľmi podobá na moju a každého človeka na svete. Dokonca máme veľa spoločné so zvieratami, pretože pozostávajú z rovnakých proteínov ako my.“
„Teda, ako rozoznáš rozdiel medzi Dennisovou DNA a mojou?“
„Medzi slovami sú kúsky, ktoré neznamenajú nič, skrátka hatlanina. Sú ako medzery vo vete. Nazývajú sa oligonukleotidy, ale každý ich volá oligá. V priestore medzi dvoma slovami sa môže nachádzať opakovane oligo TATAGAGACCCC.“
„Každý má TATAGAGACCCC?“
„Áno, ale ich počet je rôzny. Kým ty môžeš mať tridsaťjeden TATAGAGACCCC olíg medzi dvoma slovami, ja dvestoosemdesiatsedem. Nie je dôležité, koľko ich máš, oligo nič neznamená.“
„Ako porovnávate moje oligá s Dennisovými?“
Ukázala mu obdĺžnikový tanier vo veľkosti a tvare knihy. „Túto misku pokryjeme gélom, na celom povrchu urobíme otvory a kvapneme do nich vzorky tvojej a Dennisovej DNA. Potom položíme misky sem.“ Na lavici bola malá sklená nádobka. „Pustíme na niekoľko hodín cez gél elektrický prúd. To spôsobí, že častice DNA presakujú cez gél v rovných vláknach. Ale malé čiastočky sa pohybujú rýchlejšie ako veľké. Teda tvoj fragment s tridsaťjeden oligami skončí pred mojimi dvesto osemdesiatimi siedmimi.“
„Akým spôsobom zistíte, ako ďaleko sa dostali?“
„Používame chemikálie nazývané próby. Tie sa viažu na špecifické oligá. Predpokladajme, že máme oligo, ktoré priťahuje TATAGAGACCCC.“ Ukázala mu kúsoček handry pripomínajúci utierku na riad. „Vezmeme nylonovú membránu nasiaknutú v próbnom roztoku a položíme ju na gél, aby prenikla cez jednotlivé fragmenty. Próby tiež svetielkujú, a teda označia fotografický film.“ Pozrela sa do ďalšej nádobky. „Vidím, že Lisa už položila nylon na film.“ Uprene ho pozorovala. „Myslím, že vzorec sa už sformoval. Potrebujeme už len ustáliť film.“
Steve sa pokúšal pozrieť si obrázok na filme, kým ho umýval v nádobke s akousi chemikáliou, potom ho opláchol pod kohútikom. Je naň vpísaný jeho pôvod. No na priesvitnom filme videl iba tvar pripomínajúci rebrík. Nakoniec ho vysušil a zavesil pred prehliadačku.
Zblízka si ho prezeral. Na filme boli odhora dolu asi pol centimetra široké rovné linky, pripomínajúce sivé bežecké dráhy, v dolnej časti filmu očíslované od jeden po osemnásť. Medzi dráhami boli úhľadné čierne značky vyzerajúce ako spojovníky. Stevovi to nič nehovorilo.
„Čierne značky ukazujú, ako ďaleko sa po dráhach dostali tvoje fragmenty.“
„Ale v každej dráhe sú dve čierne značky.“
„To preto, lebo máš dva pramene DNA, jeden od otca a druhý od matky.“
„Jasné. Dvojitá špirála.“
„Správne. A tvoji rodičia mali rôzne oligá.“ Pozrela sa do poznámok. „Určite si pripravený vypočuť si pravdu, nech bude hocijaká?“
„Iste.“
„Dobre.“ Znova sa pozrela dolu. „Tretia dráha je tvoja krv.“
Na dolnej polovici filmu boli dve značky vzdialené od seba asi poldruha centimetra.
„Štvrtá dráha je kontrolná. Pravdepodobne moja alebo Lisina krv. Značky by mali byť v celkom inej polohe.“
„Sú.“ Dve značky boli veľmi blízko seba, priamo na spodku filmu blízko čísel.
„Dráha päť je Dennis Pinker. Sú značky v rovnakej polohe ako tvoje, alebo v odlišnej?“
„V rovnakej,“ skonštatoval Steve. „Sú celkom totožné.“
Pozrela sa naňho. „Steve, ste dvojčatá.“
Nemohol tomu uveriť. „Existuje nejaká možnosť omylu?“
„Určite,“ pripustila. „Je šanca jeden ku sto, že dvaja jedinci, ktorí nie sú príbuzní, môžu mať rovnaký fragment aj na materskej aj na otcovskej DNA. Zvyčajne testujeme štyri rôzne časti, používame rôzne oligá a rozličné próby. To redukuje možnosť chyby na jednu k sto miliónom. Lisa urobí tri ďalšie, každá potrvá pol dňa. Ale ja viem, …
