28
Bol to odporný deň, ale napokon dobre vypálil, pomyslel si Berrington, keď vyšiel spod sprchy.
Pozrel sa na seba do zrkadla. Na päťdesiatdeväťročného muža bol v úžasnej forme: štíhly, vzpriamený, mierne opálený a s takmer rovným bruchom. Ochlpenie okolo prirodzenia mal tmavé, ale len preto, že si ho farbil, aby sa zbavil trápnej sivej. Záležalo mu na tom, aby sa mohol vyzliecť pred ženou pri rozsvietenom svetle.
Deň začal pomyslením, že má Jeannie Ferramiovú v hrsti, ale ukázala, že je nebezpečnejšia, ako očakával. Nebudem ju viac podceňovať, uvažoval. Cestou nazad z Washingtonu sa zastavil u Prestona Barcka, aby ho informoval o najnovšom vývoji. Preston bol ako zvyčajne znepokojenejší a pesimistickejší, než si situácia vyžadovala. Berrington ovplyvnený Prestonovými obavami šoféroval domov v stiesnenej nálade. Ale keď vošiel do domu, zazvonil telefón a Jim šifrovaným jazykom potvrdil, že Dávid Creane zastaví spoluprácu FBI s Jeannie. Sľúbil, že to dnes večer telefonicky vybaví.
Berrington sa vyutieral, obliekol si modré bavlnené pyžamo a modrobiely pásikavý župan. Marianne si vzala dnes večer voľno, ale v chladničke mal podľa jej odkazu, ktorý starostlivo napísala detským písmom, v ohňovzdornej mise provensálske kurča. Dal ho do rúry a nalial si malý pohár škótskej. Pri prvom dúšku zazvonil telefón.
Volala exmanželka Viwie. „Wall Street Journal píše, že budeš bohatý,“ prihovorila sa mu.
Predstavoval si, ako táto štíhla šesťdesiatročná blondína sedí na terase svojho kalifornského domu a sleduje západ slnka nad Tichým oceánom. „Robím si nádeje, že sa chceš ku mne vrátiť.“
„Myslela som na to, Berry. Premýšľala som o tom veľmi vážne najmenej desať sekúnd. Potom som si uvedomila, že stoosemdesiat miliónov dolárov nestačí.“
Rozosmial sa.
„Vážne, Berry, teším sa z toho.“
Vedel, že je úprimná. Má dosť vlastných peňazí. Keď ho opustila, začala obchodovať s nehnuteľnosťami v Santa Barbare a darilo sa jej. „Vďaka.“
„Čo spravíš s peniazmi? Necháš ich chlapcovi?“
Ich syn sa mal po skončení štúdia stať autorizovaným audítorom. „Nebude to potrebovať, ako audítor zbohatne. Mohol by som dať časť peňazí Jimovi Proustovi. Chystá sa kandidovať na prezidenta.“
„Čím sa ti odvďačí? Chceš byť veľvyslancom v Paríži?“
„Nie, uvažujem o ministrovi zdravotníctva.“
„Počuj, Berry, viem, že to myslíš vážne, ale nazdávam sa, že by si nemal prezrádzať priveľa do telefónu.“
„Máš pravdu.“
„Musím už ísť, môj priateľ zvoní pri dverách. Maj sa teda, Montezuma.“ Bol to starý rodinný vtip.
„Keď tak chceš, už si bež,“ odpovedal a zložil slúchadlo.
Pomyslenie, že Viwie má večer rande – netušil, o koho ide – zatiaľ čo on sedí sám doma pri škótskej, ho mierne skľučovalo. Viwin odchod bol popri smrti jeho otca tým najsmutnejším úderom v Berringtonovom živote. Nevinil ju za to, bol totiž beznádejne neverný. Miloval ju a ešte aj teraz, trinásť rokov po rozvode, mu chýbala. Skutočnosť, že ho zapríčinil on, jeho smútok ešte prehlbovala. Špásovanie po telefóne mu pripomenulo, koľko zábavy spolu zažili za starých dobrých čias.
Zapol televízor a kým sa hriala večera, sledoval večerné správy. Kuchyňou sa vznášala vôňa korenín. Marianne varila vynikajúco. Možno preto, že Martinique bol francúzskou kolóniou.
Vo chvíli, keď vyberal misu z rúry, zazvonil znova telefón. Tentoraz volal Preston Barck. Zdal sa otrasený. „Práve som sa dozvedel od Dicka Minského z Filadelfie, že Jeannie Ferramiová si na zajtra dohodla stretnutie na klinike Aventine.“
Berrington sa zviezol na stoličku. „Dočerta, ako ju len objavila?“ zahromžil.
„Netuším. Dick tam práve nebol, telefón zdvihol manažér, ktorý mal nočnú. Ale spomínala, že niektorí z jej výskumných subjektov tam pred rokmi absolvovali liečbu a chce si pozrieť ich lekárske záznamy. Sľúbila, že odfaxuje ich písomný súhlas a zajtra o druhej popoludní príde. Vďakabohu Dick náhodou zatelefonoval kvôli čomusi inému a pracovník sa o tom zmienil.“
Dick Minsky bol medzi prvými, ktorých Genetico v sedemdesiatych rokoch z…
